Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 4. kapitola

22.08.2010 (10:00) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1020×

Ležala som na boku, otočená chrbtom k Jeanovi. Stále som bola v šoku. Nechápala som, ako je niekto schopný urobiť niečo také a už vonkoncom som nevedela, kto mi toto urobil. S Jeanom som sa už, ako som stihla počúvať kukučkové hodiny našich únoscov, pár hodín nerozprávala. On sa snažil nadviazať so mnou rozhovor. Stále dokola opakoval, ako ho to mrzí, aký bol idiot, že nevedel, čo mi urobia a prečo, ale ja som ho nepočúvala. Už mi pri tom vysvetlil, že pracoval pre nich, pretože ho premenili a tak ďalej. Vraj ho poslali, aby ma spoznal, sledoval, a keď dovŕšim sedemnásť rokov, mal ma uniesť. Musel iba čakať na ich signál. Vraj si to chcel už veľmi dávno rozmyslieť, ale oni k nemu poslali nejakú ženskú menom Sarah, ktorá dokáže prinútiť človeka, aby robil to, čo chce. Veľmi „užitočná“ schopnosť.

Ja som ho však naďalej ignorovala. Nemohla som spustiť oči z mojej ruky.

Ako som tam ležala, zrazu som začula kroky štyroch „ľudí“. Boli stále bližšie a bližšie. Počula som otvárať dvere, vedúce do chodby, v ktorej boli cely. Počula som aj to, ak otvorili moju a Jeanovu celu.

Zrazu ma mocné ruky chytili a dali mi do úst handru.

Svetlo, prenikajúce z chodby, ma na chvíľu oslepilo, až potom som si mohla prehliadnuť mojich väzniteľov.

Neboli to Volturiovci, ako mi Jean hovoril v príbehu. Teraz som vedela, že si to nepamätám zbytočne. Nemohla som si pamätať niečo, čo sa nikdy nestalo. Takisto som si nepamätala žiadnu udalosť z môjho života, ktorú som prežívala s nimi. Bolo to preto, lebo mi ich Jean opísal ako niekoho, kto mi zničil život. No a mne sa tieto spomienky vybavili až teraz. Pri spomienke na mojich priateľov som pocítila smútok, boli ako moja rodina, vlastne niektorí z nich mi rodinou aj boli. Spomienka na nich mi vybavila domov, môjho otca, Almu, ostatných priateľov. Teraz si určite myslia, že som mŕtva.

Poznala som iba dvoch z týchto „osôb“. Jeden sa volal Stefan a druhý Rufus. Donedávna boli priatelia môjho otca. Vždy k nám chodili, keď sa niečo významné udialo, alebo sme oslavovali niečie narodeniny. Ostatných som nepoznala, vlastne som na nich ani poriadne nevidela, de facto jeden bol v Jeanovej cele, druhý ma držal a tretí, asi žena, stál v tieni mojej cely.

„Tak, princeznička, už si sa nám vyspinkala?“ zapriadol Stefan.

„Pozri, braček, ona si to už odviazala. Zlé dievčatko. Snáď nechceš, aby sa ti tam dostala infekcia,“ karhavo dodal Rufus pri pohľade na moju ruku.

„Helen, poď, prosím ťa, ošetriť našu milú princezničku,“ dodal a ja som uvidela ženu, skrývajúcu sa v tieni cely.

Ako ku mne pristupovala, hodila som na ňu pohľad typu: „Len sa ku mne skús priblížiť. Nemysli si, že sa ťa zľaknem, ty zmija jedna lykanská!“

Asi to vytušila, pretože o krok cúvla.

„Hahaha! Snáď sa nebojíš tohto malého dievčatka. Prosím ťa, ty, čo si zabíjala oveľa väčších upírov alebo lykanov? Nebuď smiešna, Helen!“ ozval sa ten za mnou a ja som od ľaku až nadskočila.

Ten lykan za mnou mal úlisný, odporný, perverzný hlas. Bol aspoň o dve hlavy vyšší odo mňa, čo bolo dosť hrozivé. Cítila som jeho mocné ruky, ktoré ma držali a ja som si pripadala ako vo zverákoch.

Zrazu Jean prehovoril: „Okamžite ju pusti, Gerard! Hneď!“

Ale všetci ho však úplne ignorovali. No, na moje veľké šťastie, Rufus kývol hlavou Gerardovi a on ma hneď hodil na „posteľ“. Pozrela som sa naňho a bol vážne odporný. Jednoducho fuj.

„Tak, moji zlatí, nechajme týchto dvoch osamote. Musíme sa porozprávať.“

Stefan si ani neuvedomil, akú veľkú radosť mi spravil tým, že to povedal. Ako odchádzali, všetci na mňa pozreli s úsmevom na tvári a ja som si myslela, že pôjde von hrianka s džemom, čo som jedla naposledy. Až teraz som si uvedomila, aká som hladná. Pokiaľ si pamätám, naposledy som jedla pred, vlastne ani neviem pred koľkými dňami a za ten čas mi dosť vyhladlo.

„Si hladná, však?“ ustráchane sa ma spýtal Jean.

„No, hej, trochu,“ odpovedala som mu hneď, ako som si dala von z úst tú hnusnú handru, čo mi tam ten dilino napchal. To moje „trochu“ mi ale skazilo dosť hlasné zaškŕkanie v bruchu.

Skôr ako som sa spamätala, s rachotom sa roztvorili dvere a v nich stála Helen. Niesla podnos s jedlom. Iba to predo mňa položila a keď odišla, s radosťou som sa mohla pozrieť na tú nádheru. Nikdy by ma nenapadlo, že budem mať takú veľkú radosť z chleba s maslom. Musím uznať, že hladom ma umrieť nenechali. Aj keď som chápala, prečo mi dávali jesť predtým, ako mi to urobili. Ale to, že ma nenechali umrieť od hladu teraz, mi bolo nanajvýš čudné. Veď načo by ma ešte udržiavali pri živote? Ledaže by...

„Chcú vyjednávať s tvojím otcom. O tom, čo musí spraviť, aby ťa pustili,“ ozval sa Jean.

Musela som sa nad tým usmiať. Akoby opäť čítal moje myšlienky. Vždy vedel odhadnúť, čo si myslím.

Pomaly som začala jesť. Pre istotu som si odkusovala malé kúštičky, pretože som si nebola istá mojim tráviacim systémom. Vtom som si však všimla, že Jean neje. Sedel v kúte miestnosti a pred sebou mal jedine špinavú deku, ktorou bol zakrytý.

„Tebe nedali?“ spýtala som sa, hoci to bola dosť blbá otázka.

Iba zakrútil hlavou.

„Na.“

Podávala som mu polovicu rožka, avšak nedosiahla som naňho. Prisunul sa bližšie k mreži, ale aj tak bol ďaleko. Skúsila som sa teda pohnúť ja. S veľkým sebazaprením som sa posunula o kúsok bližšie. Potom o ďalší a ďalší, až som nakoniec bola vedľa mreží. Ak by som chcela, kľudne som sa ho mohla dotknúť, možno aj neohrabane objať.

Ako som mu podávala rožok, naše ruky sa dotkli. Vtedy som voči nemu necítila nenávisť ani zlosť, ani iný negatívny pocit, hoci som vedela, že by som mala. Pozrela som sa mu do očí a naše pohľady sa stretli.

„Povedal si, že vo vedľajšej cele sa zobudil muž, ktorý dievča miloval. Už viem, že ja som to dievča. Teda, naozaj ma milu-“

Rukou na mojich ústach ma však umlčal.

„Nič, čo som kedy povedal, som nemyslel vážnejšie,“ dodal.

Potom si len vzal do rúk moju tvár a keďže boli mreže od seba vzdialené dobrých štyridsať centimetrov, pomaly sa dotkol svojimi perami mojich. Vtedy vo mne vybuchla atómka, bol to nukleárny výbuch. Nikdy som necítila niečo také. Motýliky v bruchu mi lietali ako divé a ja som sa sústredila jedine na neho, na jeho pery.

Zrazu sa však stratili a ja som otvorila oči. Myslela som si, že sa na mňa teraz usmeje a povie mi slová lásky. Avšak tak sa nestalo.

Jeana držal pod krkom ten úlisný upír a on nemohol pomaly dýchať. Ja som len v šoku sedela a pozerala sa na túto scenériu. Rufus sa k nemu priblížil a hoci som mu nevidela do tváre, vedela som si domyslieť jeho pohľad. Musel byť plný odporu a pobavenia. Vedel, že ich zradil. Zradil ich kvôli mne. Pretože ma ľúbil.

„Jean, naozaj si ma veľmi sklamal. Ani nevieš ako,“ začal a na sekundu sa odmlčal.

„Už sme ti chceli odpustiť to, že si nechcel splniť náš príkaz priviezť ju, ale ty si sa do nej ešte aj zamiloval. Čo si sa úplne zbláznil?!“ vykríkol po ňom a pritom rozhadzoval rukami na všetky strany.

Až pri jeho slovách som si uvedomila, že mi malo byť hneď od začiatku čudné, prečo zavreli aj jeho. Teraz som sa na to nemusela ani pýtať, odpoveď prišla sama.

„Áno, chceli sme ti odpustiť. No, to sa teraz mení. Nikdy to nemalo zájsť takto ďaleko. Mal si na ňu iba dávať pozor, aby si nám mohol hlásiť, kedy bude pripravená na to, aby to zvládla. Nemal si s ňou nadviazať nijaký bližší vzťah. Iba pri nej chodiť ako druhý tieň. No ty si to nedokázal. To, že si sa s ňou zblížil, sme ti tiež chceli odpustiť. Ale takto zradiť vlastný rod...“

„Vlastný rod? Nebuďte smiešni. Nepoviem nič, ak by to povedala Helen alebo Gerard. Ale vy? Dovoľte, aby som sa zasmial, haha!“ ozval sa Jean a pri tom nebojácne pozeral raz na Stefana, raz na Rufusa.

Nachvíľu zostali v šoku, ale potom si ďalej hovorili svoje.

„Tak, ako sme už povedali, je nám to vážne ľúto. Naozaj,“ dokončil Stefan.

Neviem prečo, ale vedela som, čo sa stane skôr, ako sa to stalo.

„Nie!“ vykríkla som.

Bolo však už neskoro. Gerard chytil do pravej ruky nôž, ktorý mal za opaskom, zdvihol ho do vzduchu a celou preletel lúč jasného svetla.

Jean sa na mňa poslednýkrát pozrel a jeho prebodnuté srdce navždy dobilo.

3. kapitola 5. kapitola

zhrnutie poviedok

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 4. kapitola: