Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 5. kapitola

26.08.2010 (14:15) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 989×

Ležala som na zemi. Nejedla som a nepila. Všetko akoby prestalo mať zmysel. Takto to trvalo už niekoľko dní. Nedokázala som si ani len predstaviť, že zomrel. Že ho zabili. Jediné, čo mi po ňom zostalo okrem spomienok, bola krvavá škvrna na zemi vo vedľajšej cele.

Prvýkrát v mojom živote som začala uvažovať o smrti. O tom, čo sa s nami stane, keď zomrieme. Otec ma vychovával vo viere. Nikdy mi ju nenútil, ale ja som verila. Verila som v Boha, v nebo, peklo, očistec. Ako každé zamilované dievča som dúfala, že je v nebi. No bolo to naozaj tak? Naozaj sa dostal do neba? Bolo mu odpustené? To boli jedni z mála otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Ich zoznam stále pokračoval: prečo ma uniesli? Chcú týmto prinútiť otca, aby zanechal korunu a velenie daroval im?

Ako som tak nad tým uvažovala, spomenula som si na jeden rozhovor otca so strýkami, ktorý som si nechtiac vypočula. Rozprávali sa o Rufusovi a Stefanovi. Hovorili niečo v tom zmysle, že sú nebezpeční, tak musia posilniť ochranu nás všetkých. Vraj chcú zvrhnúť ocka, pretože je hlavný z kráľov a s ním padnú aj ostatní.

Každý deň ku mne prichádzala tá žena, Helen. Nosila mi jedlo a každý druhý deň priniesla aj nové šaty. Tie potom ležali roztrhané pri dverách, tak ako aj podnos s upečeným kurčaťom. Voňalo to výborne, no mňa táto vôňa akoby obchádzala. Necítila som nič, iba bolesť. A tak som iba čakala, kedy príde a odnesie to preč. Ona prišla vždy, keď som si to priala. Pripadalo mi to, akoby som ju telepaticky zavolala aj keď som bola na to príliš slabá. Spočinula na mne pohľadom, vzala podnos, ktorý vymenila za nový, roztrhané šaty a odišla.

Nemusela chodiť s ochrankou, pretože som bola príliš slabá na to, aby som na ňu použila moje schopnosti a to oni vedeli. Aj keď som nechápala, ako môžu byť takí hlúpi a posielať mi jedlo. Veď stačilo by pár hltov a mohla by som im ujsť pri najbližšej príležitosti, možno ich aj zabiť.

Ako som sa nad tým vždy zamýšľala, pozrela som sa na podnos s jedlom. Raz priniesli na žemľu so šunkou a syrom, inokedy nejaké mlieko s vianočkou alebo hocičo iné. V tej cele sa vystriedali asi všetky jedlá sveta. V žalúdku mi vždy zaškvŕkalo, ale ja som si to nevšímala. Iba som sa opäť otočila k mrežiam Jeanovej cely.

Takto to bolo každý deň.

Nerátala som, koľko ich ubehlo. Bola som vyhladnutá a slabá, samá kosť a koža. Ale, pravdu povediac, bolo mi to jedno. Pred pár dňami začal Gerard skúšať prehováranie. Každý deň, keď prišiel s Helen, snažil sa ma prehovoriť k jedlu. Určite si boli istí, že ani pár veľkých porcií jedla by mi nevrátilo sily natoľko, aby som aspoň ušla. Ale určite nechceli, aby som im tam zomrela od hladu.

Naše „rozhovory“ s Gerardom vyzerali asi takto:

Podišiel ku mne a spustil: „Princeznička, naozaj by si mala pekne papkať. Nechceš nám tu predsa vypustiť dušu. No tak, jedz.“

No ja som aj napriek tomu, že nikdy na mňa nezvýšil hlas, dokonca miestami nebol ani taký úlisný, nejedla. Nič som si od nich nevzala do úst. Chcela som iba zomrieť ako Jean. Vedela som, že by som tým spôsobila oteckovi obrovskú bolesť, ale moje srdce bolo zlomené na milión kúskov a keby som už nežila, nemohli by so mnou vyjednávať, ako to určite majú v úmysle.

Potom Gerard s Helen vždy odišiel. Posledný krát tam so mnou zostal dlhšie. Helen poslal preč so slovami, že sa to do mňa pokúsi nejako napchať. Vtedy som čakala, že mi násilne otvorí ústa a donúti ma zjesť tú ryžu so zajacom.

No on nie.

Prisadol si ku mne na zem a vtedy mi ukázal niečo, že ak som si predtým myslela, že ma už nič na tomto svete neprekvapí, toto ma veru prekvapilo. Ukázal mi retiazku s príveskom. Prostú, obyčajnú retiazku s ešte obyčajnejším príveskom. Pre mňa však prívesok nebol obyčajný. Bol výnimočný, pretože mi pripomenul človeka, ktorý mi bol v posledných rokoch jedným z najbližších. Pripomenul mi Almu. Bola to jej retiazka. Spomenula som si, ako ju už v poslednej dobe nenosila. Pýtala som sa jej prečo, no ona mi povedala iba, že ju už trošku omrzela. Vraj nechcela stále nosiť tú istú. Vraj by tým urazila otca, ktorý jej veľmi rád kupoval darčeky.

Pri pohľade na túto retiazku som nemohla ani mrknúť.

„Pred mesiacom mi ho dala seňora Alma. Teraz viem, že vedela, že sa stane niečo zlé. Mal som ťa strážiť v úzadí, a pritom odovzdávať informácie od nich tvojmu otcovi. A tak som to aj robil. Lenže teraz Stefan s Rufusom niečo tušia. Neviem, ako sa to mohli dozvedieť, ale vedia to. Ver mi, poznám ich veľmi dobre.“

Na chvíľu sa odmlčal. Pozerala som na neho s nechápavým výrazom na tvári. Pomaly mi to začínalo zapínať. On je priateľ.

Na viac som sa s mysľou nezmohla, pretože som sa musela sústrediť na ďalšie vysvetľovanie.

„Erin, počujem, ako sem idú. Teraz nemáš čas na jedenie, načerpanie síl. Tvoj otec s nimi nechce vyjednávať, keď nemá istotu, že si ešte nažive a oni mu to nechcú nijako dokázať. Vraj im má jednoducho veriť, čo je v tejto situácií nemožné. Pochop ho, nemôže im nechať napospas celý svet. Tvoj otec ťa miluje. Dal by čokoľvek za to, aby si bola teraz s ním.“

„Nie! Ja to nezvládnem. Nemôžem...“ hovorila som potichu, a pritom krútila som nesúhlasne hlavou. Chápem ocka, rozmýšľala som tu nad tým, čo asi urobí, keď si ním budú vyjdenávať. Dôkaz mu nedajú a strýčkovia ho určite presvedčili, aby im neveril. Ja by som im tiež neverila.

„Erin, ty to nechápeš. Chcú ťa zabiť. Zabiť ťa, aby vedel, čoho sú schopní.“

„Nie, nie, nie, ja to nezvládnem.“ Krútila som stále hlavou.

„Nie, Erin, počúvaj ma, nekrúť hlavou. Musíš sa pozviechať, musíš sa prekonať, musíš ujsť!“ hovoril stále naliehavejšie a pritom už šepkal aj on.

Skôr ako som stihla zaregistrovať, schoval jedlo do čistej bielej utierky. Zabalil ho ako malý batôžtek, ktorý vidíte vo filmoch alebo v rozprávkach. Postavil ma na nohy a  prehodil cezo mňa svoj plášť. Podal mi do každej ruky jeden batôžtek so slovami, že v tom druhom, ktorý mal schovaný pod tričkom, mám veci na prezlečenie, peniaze, občiansky preukaz, kartičku poistenca a pas.

Na viac nebolo času. Dvere cely sa totiž rozčapili a v nich stáli moji väznitelia. Za nimi bola udýchaná Helen, určite niečo vytušila a išla ich zavolať, mrcha jedna. S ňou tam boli ešte dvaja lykani a aspoň šesť upírov.

„Sústreď sa,“ pošepol mi Gerard, ktorý už dávno stál predo mnou v obrannej pozícií.

„Mám sa sústrediť?! Veď ledva stojím na nohách, ako sa mám sústrediť?!“ hučalo mi v mozgu.

„Nezabúdaj, máš tri minúty,“ dokončil a mne svitlo, čo mám vlastne urobiť.

„OK, toto je vážne môj koniec!“ hovorila som si sama pre seba.

Rufus dal pokyn svojim „pešiakom“ a ako sa k nám blížili, Gerard sa na nich vrhol. Išiel zomrieť ďalší človek, ktorý ma mal chrániť, ktorý ma mal určite rád. Aj keď som vedela, že nebudem mať dosť síl na jeho záchranu, sústredila som sa tak ako nikdy v živote.

„Nie, dievčatko, toto je iba začiatok,“ povedal víťazne Stefan, keď držali Gerarda v železnom zovretí a tá žena sa ku mne blížila s úmyslom zabiť.

„Ďakujem,“ pomyslela som si a myšlienku som poslala Gerardovi.

A vtedy sa to stalo. Oči mi pomaly zbledli a všetko sa zastavilo.

Videla som Gerarda na zemi. Tí „pešiaci“ ho už išli bodnúť strieborným mečom. Helen sa ku mne blížila a Stefan s Rufusom zastali v nejakom zlostnom výkriku. Asi vytušili, čo robím.

Pomaly som sa spamätávala. Nemala som hodinky, tak som si nič stopnúť nemohla. Ani som nevedela, ako som sa pohla. S bolesťou v každom kroku som prekráčala okolo Gerarda, Stefana, Rufusa a ostatných. Míňala som jednu celu za druhou, až som sa ocitla pred dverami, ktoré som hľadala. Keď ma sem viedli, Gerard mi dal náročky dole mech z hlavy skôr, takže som videla, kadiaľ sme sem prišli. Pamätala som si tieto dvere. Hneď oproti nim sú tie, za ktorými je tá „miestnosť smrti“. Prekonala som nutkanie nakuknúť do nej a radšej som „rýchlo“ vystupovala hore asi päťdesiatimi schodmi. Celú cestu som sa rukami podopierala o stenu. Na posledných schodoch som sa už plazila. Hore som chytila opäť stratený dych a aj keď bez síl, pokračovala som hlavnou chodbou cez veľkolepé miestnosti hradu až k obrovským železným dverám. Otvorila som ich s nádejou, že vedú von. Za nimi však bola obrovská hradná záhrada. Chvíľu som blúdila po chodníkoch, kým som našla obrovskú drevenú bránu. Otvorila som ju už pomaly na pokraji smrti a bez nádeje, že sa odtiaľto niekedy dostanem.

Našťastie však viedla von. Do okolitého sveta, na dláždenú cestu, ktorá smerovala do mesta pod hradom. Neobzerala som sa späť, iba som šla. Vedela som, že už museli tri minúty dávno vypršať. Potrebovala som sa iba dostať do mesta s nádejou, že niekde uchýlia dievča s obväzmi skoro na každom kúsku tela.

Pri úteku som pomaly vôbec nerozmýšľala, stalo sa to tak rýchlo, že som ani nemala čas. Zrazu som sa ocitla pred malým hotelíkom. Sekretárka bola milá staršia pani. Popravde skoro odpadla, keď som sa zjavila medzi dverami. Ihneď mi dala izbu a naliehala na mňa, že mi zavolá sanitku a zatiaľ mi rany previaže. Dozvedela som sa, že nemocnica je pár kilometrov odtiaľto, no tam som ísť nemohla. Dúfala som, že si budú myslieť, že pôjdem do najbližšej nemocnice, keď vezmeme do úvahy moje rany. Toto mesto, alebo skôr mestečko, však hore nohami obrátiť nemôžu. Jedna z výhod vedieť zastaviť čas je tá, že nemôžu cítiť váš pach. Pohybujete sa v zastavenom priestore a ovzdušie zostáva také isté ako predtým, nájsť stopu potom trvá aj pár dní. Demetri ma naposledy hľadal dva dni, kým sa konečne pozrel do ockovej izby, kde som sa pred ním schovávala. Dúfala som iba, že som nezanechávala krvavú stopu.

Pani som s najväčšou úctou poprosila, aby nikam nevolala a aby mi dovolila, nech si rany obviažem sama.

Najedla som sa a napila. Po dlhočiznej dobe som sa konečne osprchovala. Nechcela som myslieť na to, čo som uvidela pod obväzmi, do zrkadla som sa radšej ani nepozrela.

Ležala som na posteli a prehrávala si, čo sa stalo včera. Bolo presne dvanásteho decembra, nevedela som, čo bude zajtra nie to o týždeň, ale bola som šťastná z toho, že som presne deň na slobode.

4. kapitola 6. kapitola

zhrnutie poviedok

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 5. kapitola: