Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja nie som vyvolená! - 6. kapitola

01.09.2010 (17:15) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3031×

Na druhý deň od môjho úteku som sa hneď po zobudení rozhodla, že musím vypadnúť z mestečka. Nemohla som tam ostať už ani deň.

Carlotta, tak sa volala tá milá pani recepčná, mi ešte v prvý deň môjho príchodu povedala, že ma tu hľadali nejakí chlapi. Našťastie sa jej nezdali veľmi sympatickí a keďže som ju žiadala, aby nikomu nehovorila, že som tu, poslala ich preč. Veľmi som bola vďačná strýčkovi za moju dánčinu. Carlotta mi povedala, že mestečko, v ktorom sa nachádzam je neďaleko Svendborgu a hrad, vlastne zámok, sa volá Egeskov. (Poznámka autora: mestečko je iba vymyslené, žiadne sa pod hradom v skutočnosti nenachádza.)

Takže sa nachádzam v Dánsku. Skvelé!

Viac som sa so Carlottou nerozprávala, pretože sa vyhýbala mojej izbe ako len mohla. To, čo som zistila, som sa jej spýtala pri jej dvoch návštevách, pri ktorých mi povysávala a poutierala neviditeľný prach. Veľmi do reči jej so mnou veru nebolo. Akoby sa bála čo i len pohľadu na mňa. Akoby som bola démon, bosorka, ktorá ju pri prvom pohľade zabije. Vlastne som sa jej vôbec nečudovala. Nechcela som sa veľmi na seba pozerať,  snažila som sa tomu vyhnúť. Lenže rany som si obväzom previazať musela, takže som nemala na výber.

Tak som teda pomaličky uvažovala nad tým, čo urobím. Mala som všetko, čo som potrebovala na cestu domov. Teda, okrem sily cestovať lietadlom alebo inak. Vážne som pochybovala o tom, že by som vydržala turbulenciu a cestovať, neviem koľko hodín na kmitajúcej lodi v takejto zime, nie je nič moc. Na drahú, luxusnú loď som nemala, aj keď mi Gerard podľa mňa pribalil až priveľa peňazí. Musela by som sa predsa nejako dostať do prístavu, kúpiť si jedlo a aspoň nejakú tašku alebo ruksak.

Počas dlhých dvoch dňoch strávených zavretá v hotelovej izbe sa moje uvažovanie trošku zmenilo. Už som neuvažovala iba o smrti. Začala som rozmýšľať aj o živote. O tom, čo sa stane, keď prídem domov, ako to otecko všetko dá do poriadku. Ako príde večer do mojej izby, povie mi, že som v bezpečí a pritúli si ma k sebe. Pri tejto myšlienke som si tam vždy nachvíľu predstavila Jeana a to malo na svedomí nejeden z mojich vzlykov. Myšlienky na rodinu mi ubližovali viac ako keď ma mučili.

Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Aj keď ma tam držali desať dní, pripadalo mi to iba ako chvíľka. Pred chvíľou ma chceli zabiť a teraz tu ležím na posteli a rozmýšľam nad najbližším letom domov.

Na tretí deň v hoteli som sa konečne postavila, zapla notebook, ktorý mi tiež Gerard pribalil a hodila som si do Googla najbližší vlak do Londýna. Išiel mi jedine z Odensu a to o štrnásť dvadsaťpäť. Autobus do Odensu zase o trinástej.

Bolo ešte len pol ôsmej ráno, takže som mala dosť času dať sa nejako dokopy. Konečne som si poriadne prezrela moje jediné šaty. Pohľad na ne mi opäť pripomenul jednu kapitolu môjho života, ktorá sa ešte stále neskončila. Myšlienku na ňu som vypudila z hlavy tým, že som začala pomaly vyťahovať šaty. Gerard mi nabalil čiernu bundu, rifle, vysoké ponožky, hnedé čižmy, svetrík a biele tielko. Všetko sa to končilo sivými rukavicami bez prstov, šálikom a čiapkou. Trošku zvláštna kombinácia, ale keďže nič iné nemám, nemohla som protestovať.

Pomaly som sa presúvala do kúpeľne. Bola som odhodlaná pozrieť sa do zrkadla a urobiť zo seba človeka, ale hlavne si poriadne previazať rany. Keď som sa tam konečne došuchtala, hneď mi pohľad padol do zrkadla. Stála predo mnou tá istá Erin ako som sa poznala. Celé to malo jedine malú chybičku - na čele mi svietili malé, za to hlboké ranky. Bolo ich tam aspoň dvadsať. Make - up som nemala, takže to budem musieť nejako zamaskovať.

„Ale ako?!“ nahlas som zapanikárila.

Zatiaľ, kým niečo nevymyslím, som si dala poriadnu sprchu. Aj keď ma všetko pálilo a bolelo, umyť som sa potrebovala. Ako som sa pozrela na moje "ranky", spomenula som si čo hovorila Carlotta, keď odchádzala naposledy z mojej izby.

Povedala, alebo si skôr zamrmlala sama pre seba: „Dúfam, že toto dievča čím skôr odíde. Najskôr mi jej prišlo veľmi ľúto. To si musím priznať. Ale predsa len tie rany vyzerajú ako stigmy. Ona je naozaj čudáčka. Po dánsky hovorí skvele, ale aj tak. Je čudná. Celé tri dni tu leží a namiesto toho, aby si prezliekla tie nové šaty, čo si uložila do skrine, má na sebe stále tie staré roztrhané. Nie, ona si bude v tých špinavých, prašivých.“ S týmito slovami odišla.

Kým som nad tým uvažovala, bola som celá kompletne osprchovaná a zabalená do osušky som si ľahla na posteľ.

Stigmy! No určite. Aj keď musím uznať, že by to možné bolo. Očakávala by som však, že Rufus so Stefanom vymyslia niečo originálnejšie.

Tak som si teda opäť obviazala moje zranené telo. Opatrne som sa obliekla. Hlavu som zakryla čiapkou, na ktorú som pri pohľade do zrkadla úplne zabudla a mohla som ísť. Avšak nemala som kam schovať doklady a peniaze. Zišla som preto dolu na recepciu a poprosila Carlottu, či mi náhodou nemá predať nejakú tašku. Nechcela som vychádzať z hotela, pretože som nechcela zbytočne vzbudzovať pozornosť, nie to ešte, aby ma náhodou uvidel nejaký ich poskok. Našťastie mala starší ruksak po svojej neteri a tak som si ho s radosťou od nej kúpila. Zbalila som si do neho svoje jediné bohatstvo a mohla som ísť.

Vonku bolo okolo +2 °C a autobusová zastávka bola blízko hotela. Carlotta mi vysvetlila, na aký autobus mám nastúpiť, takže keď prišiel, rýchlo som utekala z môjho úkrytu pri dverách hotela a nastúpila. Cestovať sama a ešte k tomu v cudzom meste som sa nebála. Nemala to na svedomí iba moja sila, ale aj moja „veľká huba“ ako zvykne Alma hovorievať.

Cesta prebehla veľmi pomaly. Gerard mi mohol pribaliť aspoň mp4-ku. Chvíľku som sedela vedľa staršieho pána a mamičky s dieťaťom. Pri tom som uvažovala, aké by to bolo, keby bola mama nažive. Či by sa niečo na mne zmenilo. Či by som mala iné správanie a zoznam stále pokračoval. Vo vlaku som si našla voľné kupé. Polovicu cesty som bola sama, takže som si mohla zložiť z hlavy čiapku. Tú druhú polovicu cesty si ku mne prisadol postarší pán. Keď vchádzal, rýchlo som si nenápadne nasadila čiapku. Obviazané ruky som svojmu susedovi vysvetlila tak, že som sa popálila pri varení. Nešťastná náhoda.

Chvíľu som sa s týmto pánom rozprávala. Volal sa Jack Stuard a cestoval zo služobnej cesty v Svendborgu. Bol to Brit ako vyšitý. Mal okolo štyridsiatky, hnedé vlasy, milé oči a bol trošku pri sebe. Dozvedela som sa, že má dve dcéry. Jednu v mojom veku a druhú o dva roky mladšiu. Dokonca mi ukázal aj fotky. Ja som mu fotky ukázať nemohla, aj keby som nejaké mala. Veď je normálne, keď je sedemnásť ročné dievča nádherné. Ale to, že je taký aj otec, mama a aj otcova priateľka by bolo naňho asi priveľa. Rozprávali sme sa asi hodinku, ja som mu samozrejme hovorila celú vymyslenú verziu pre ľudí. Jediné, čo som pridala bolo, že cestujem od bratranca z Odensu. Bola som veľmi unavená a  pred nami bola dlhá cesta. Za tie dni som sa už vzdala myšlienky, že sa poriadne vyspím. V tej cele som nemala žiadne sny. No od môjho úteku sa mi sníva jedna hlúposť za druhou. Preto som sa aj teraz ukladala s myšlienkou, že sa mi pri najlepšom bude snívať niečo smiešne.

Oči mi posledný krát zaklipkali a ja som sa zrazu ocitla v spomienke na moje detstvo.

Mala som sedem rokov a stála som pri rakve. V nej ležal môj mŕtvy braček, Richard. Bol položený na stolíku, takže som naňho ledva videla. Keď sa nikto nepozeral, prisunula som si k nemu stoličku. Chcela som ho aspoň naposledy vidieť. Dať mu zbohom.

Nechápala som, prečo zomrel. Nevidela som ho trinásť dní. Vtedy boli všetci veľmi nervózni, každý stále niekam behal. Vždy, keď som išla okolo sa všetci tvárili, akoby sa nič nedialo. No ja som mala zvláštny pocit. Tušila som, že sa stane niečo zlé. Veď už len to, že k nám prišli obaja strýkovia, niečo naznačovalo. Oni nikdy nechodili len tak. Vždy mi mesiac dopredu napísali list, či majú moje dovolenie na návštevu. Veľmi som sa na tom zabávala, pretože mi to písali ako nejakej kráľovnej.

Boli sme s Richardom najlepší kamaráti. Aj keď mal už dvadsať rokov, veľa povinností a skoro každý mesiac inú frajerku, vždy si na mňa našiel chvíľku. Hoci sme mali spoločného iba otca, chodili sme spolu na prechádzky, naučil ma jazdiť na koni, strieľať z luku a to nehovorím o rozvíjaní mojich schopností. Od malička som vedela posielať myšlienky ostatným a ak chceli, mohla som tie ich čítať. Keď som sa raz zase nahnevala na Demetriho s Felixom za to, že mi vzali môjho plyšového macka a zastavila čas, on ma to učil ovládať. Vďaka nemu som to už vo svojich šiestich rokoch vedela ovládať.

Aj Richard mal dve schopnosti. Vedel sa premiestniť na akékoľvek miesto. K tomu musím ešte prirátať jeho moc manipulovať s myšlienkami. Richard bol skrátka skvelý. Nevadilo nám, že sme iba z polovice rovnakí. Boli sme skrátka súrodenci. Preto ma veľmi trápilo, prečo ma trinásť dní neprišiel pozrieť. Bála som sa, čí sa na mňa kvôli niečomu nehneval, no otecka som sa spýtať neodvážila.

Ako som tak stála nad jeho mŕtvym telom, odhrnula som mu z tváre ofinu. Zvýskla som nad tým, čo som tam uvidela. Jeho čelo bolo posiate malými aj veľkými reznými ranami. Ako keby sa mu tam niečo na dlhú dobu zarylo a on nemal šancu vyliečiť sa.

Keď ma ockove mocné ruky zdvihli a niesli od neho preč, stihla som si všimnúť jeho ruky obviazané snehobielou látkou...

Na to zaznel hlas oznamujúci náš výstup z vlaku a celá scéna sa rozplynula.

Nad ničím som nerozmýšľala, len som utekala na autobus. V hlave sa mi ronilo nekonečne veľa myšlienok. Nemohla som uveriť tomu, že mi zabili brata. Nechcela som nad tým rozmýšľať. Nemohla som!

Nastúpila som v poslednej chvíli a modlila sa k Pánu Bohu, aby neprišli k nám domov. Veď keď uniesli Richarda, neboli u nás. Iba si s otcom písali. Dúfala som preto, že neprišli ani teraz.

Po hodine v napratanom autobuse sme tam dorazili. Zastávka bola hneď pod zámkom a ja som nadľudskou rýchlosťou utekala medzi stromami. Ani som sa nohami nedotýkala zeme. Našťastie k nám nešli, pretože bol práve čas prehliadok. Takže, keď som chcela vojsť do areálu, musela som si zakúpiť lístok. Upír v okienku na mňa pozrel ako na zjavenie. Ale ja som si ho nevšímala a hneď som sa vydala hľadať známe tváre. Zrazu som zbadala Charlesa, ako oboznamuje s hradom nejakých poľských turistov. Akoby vycítil, že na neho niekto hľadí, pozrel sa mojím smerom. Nečakala som ani minútu a napriek bolesti som sa k nemu rozbehla.

Stihol ma zachytiť práve včas, keď na mňa prišla ťažoba všetkých tých dní a ja som sa mu zosypala do náručia.

5. kapitola 7. kapitola

zhrnutie poviedok

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja nie som vyvolená! - 6. kapitola: