Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je aj láska návyková? - 50. kapitola

22.06.2010 (08:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4423×

50. kapitola

Bella

Videla som na Carlislovi, že to v ňom už poriadne vrie. Keď som si tak prebehla všetky tie roky, ktoré som s ním prežila, prišlo mi, že som ho ešte nikdy takto nasratého nevidela. Tento krát sme to asi fakt posrali. Snažila som sa mu síce vysvetliť, že sme to všetko urobili len v rámci zachovania tejto rodiny, ale on si hneď našiel na to argument. Nakoniec vyhlásil, že si máme pomôcť sami a hlavne tak, aby sme z toho vyviazli živí, teda skôr v celosti, vybehol hore do svojej pracovne a treskol dverami. Esme si len povzdychla, očami si nás všetkých láskyplne prebehla a zatvorila sa v ich izbe. Ubehla už hádam aj hodina, ale my sme stále neprišli na žiadny rozumný nápad. Väčšinou padali samé nezmyselné, čo sa pri tých našich štyroch chlapských expertoch dalo čakať. Aj keď môj Edward sa nejako nezapájal. Zdalo sa mi, že ho niečo trápi, ako by bol mysľou niekde úplne mimo obraz. Aj ma cukalo, že sa ho na to opýtam, ale potom som si spomenula na náš malý veľký problém. Sakra, ako to len vyriešiť? Prestala som počúvať nezmyselné táranie mojej rodiny a začala konečne sama uvažovať, a že to príliš často nebýva.

V prvom rade som si predstavila, čo by nás čakalo, keby Rony prestane na nich pôsobiť svojou schopnosťou a tá vízia bola fakt niečo. Už som sa videla, ako si zo mňa Volturiovci robia puzzle, ktoré by viselo niekde v chodbách vo Volterskom sídle. Bŕŕ. Tomu sa musí nejako predísť. Mysli Bella, mysli! Nemôžeš to predsa nechať na nich, to by si v tej Volterre visela skôr, než by si sa stihla spamätať.

„Myslím, že budeme musieť obetovať Ronyho,“ prerušil moje uvažovanie Emmett.

„Čo?!“ ozvalo sa vydesené skríknutie, no najhlasnejšie skríkol samozrejme spomínaný Rony.

„Nič proti tebe nemám, ale keď s nimi odídeš do Volterry, môžeš im nahovoriť, nech povedia, že si ťa trebárs vybrali. Potom budeš môcť oblbnúť celú Volterru a všetko pobeží ďalej tak ako má. Akurát, že tu už s nami nebudeš a nikdy sa nebudeš  môcť vrátiť. No uvedom si koľko tam je krásnych a ochotných upírok, nehovoriac o tom, že budeš mať viac menej neobmedzenú moc,“ vysvetľoval zanietene Emmett.

Všetci na neho hľadeli s otvorenými ústami. Väčšia blbosť tu snáď ešte ani nepadla, aj keď som sa nad tým zamyslela, tak to celkom dávalo význam.

„Rony, neser sa. Budeš hrdina! Zachrániš klan Cullenovcov a za to ti postavíme pomník slávy,“ neprestával do neho hustiť Emmett.

„Nie, to je blbosť!“ prebral sa konečne Edward a Jazz len horlivo prikyvoval.

„Emmett, to snáď nemyslíš vážne?!“ pridala sa aj Rose, samozrejme s hlasom tak o tri oktávy vyššie.

„Toto ti neodpustím, brácho,“ zafňukal urazene Rony, no kútiky úst mal podvihnuté hore a sotva viditeľne mu cukali.

„No nie je to až tak zlý nápad,“ prehovorila som konečne a všetci sa na mňa šokovane pozreli, len Emmett sa tváril potešene. Málokedy sa stávalo, vlastne, ani neviem, či vôbec niekedy, že by som s ním v niečom súhlasila. „Škoda, že ho nikdy nezrealizujeme. Bolo by to neľudské a dokonca aj neupírske. Ako by bolo tebe, keby sme teba poslali do Volterry? A milý Emmett, tam teda grizzlyho v širokom okolí nenájdeš.“

„Neriešme to, musíme premýšľať,“ povedala konečne niečo normálne Alice.

Prikývla som, mala pravdu. Teraz nie je čas na žabomyšie spory. Pustila som sa znovu do  rozmýšľania, i keď ma už z toho bolela hlava. Strašne som sa snažila na niečo prísť. Pohrávala som sa s myšlienkou, že by nám v tomto mohol pomôcť nejaký môj starý upírsky známy. Niekto, kto má na to schopnosť a bol by ochotný to urobiť. V tom momente mi to došlo. Bože, že ma  to nenapadlo už skôr. Ja som tak blbá.

„Už viem, ako to urobíme!“ skríkla som nadšene.

V hlave sa mi začal odohrávať plán, ktorý mal ako jediný šancu na úspech. Aj keď som stále nevedela, či bude ten dotyčný ochotný, hlavne po našom poslednom stretnutí.

„No daj, ségra!“ skríkol Emmett a vyrušil ma tak z rozmýšľania.

Všetci na mne viseli očami a zjavne čakali, čo zo mňa vylezie. Dokonca zo svojho Olympu, alias pracovne, zišiel medzi nás Carlisle a zakrátko sa pridala aj Esme. Otočila som sa na Carlisla, lebo ten jediný poznal toho, do koho som vkladala naše nádeje.

„Carlisle, pamätáš si na Benedicta? Bol vo Volterre, keď si tam prišiel,“ opýtala som sa, aj keď som vedela dopredu odpoveď. My upíri predsa nezabúdame.

„Samozrejme, že si pamätám,“  odvetil a znel pri tom ublížene. Asi sa mu nepáčilo, keď som ho podceňovala. „To bol ten, s ktorým ste si skočili pred Arom po krku, však?“

Tak toto zrovna vyťahovať nemusel, aj keď to bola pravda. Ja a Benedict sme sa vôbec nemuseli, skôr by sa dalo povedať, že sme sa  vo Volterre priam neznášali. Ja som neznášala jeho aroganciu a on to, že som bola Arovým miláčikom. Práve preto som si stále nebola

úplne istá, či ten náš plán vyjde.

„Áno, presne toho Benedicta myslím. Takže si potom určite spomínaš aj na jeho schopnosť,“ nadhodila som a videla, ako sa v Carlislovej hlave rozžiarila neónka, no potom bohužiaľ až príliš rýchlo zhasla.

„Na jeho schopnosť si samozrejme spomínam a nebyť určitých

okolností,“ významne sa na mňa pozrel, „tak by som aj veril, že sa tým náš problém vyrieši, ale je tam stále to ALE!“

„Ehm, pohol by nám nezasväteným niekto povedať, o čo tu vlastne ide? Pretože my ostatní nemáme ani páru, o čom tu vy dvaja točíte,“ vopchal sa do debaty Jazz a ostatní len hundravo prikyvovali.

Povzdychla som si a pustila sa do vysvetľovania.

„Keď som ešte žila  vo Volterre, bol tam jeden upír – Benedict. Navzájom sme sa dosť neznášali, teda to je asi slabé slovo, ale to je jedno. Mali sme však jednu vec spoločnú a to  bola nenávisť k Arovi. Ja som na tom nebola až tak strašne, ale Benedict bol absolútne posadnutý svojou nenávisťou. A po jednom nevydarenom útoku na Ara, zdrhol z Volterry s tým, že raz ho určite zničí a odvtedy ho vo Volterre nikto nevidel. Aj keď občas som  o ňom čo to počula. Je to síce už zopár storočí za nami, ale verím tomu, že Benedict neodmietne akúkoľvek príležitosť Ara zničiť, ponížiť, či mu vymazať spomienky. To je totiž Benedictova schopnosť – dokáže mazať spomienky,“ dokončila som svoj predslov a spokojne sa usmiala.

Na tvárach všetkých sa objavila ako taká úľava, akurát Edward sa na mňa pozeral ako pes čakajúci na granule. Už len ho pohladiť po hlave a začne mi podávať packu. Tak trochu som tento jeho výraz nechápala, no z uvažovania nad ním ma vyrušil Carlislov hlas.

„Tak to som fakt zvedavý, ako ho zoženieš, Bella,“ prehovoril priškrteným hlasom a odišiel do pracovne.

Tsss... to by mal byť rád, akú má inteligentnú dcéru v rodine.

„Choďte si všetci vziať svoje mobily a o chvíľu sa tu stretneme, prikázala som im.

Hoci okrem Alice nikto iný nevedel, o čo ide, všetci poslúchli.

„Edward, ty nemusíš, tvoj donesiem,“ prehovorila som smerom k nemu s vyletela hore do našej izby.

Ešte stále tu bola na franforce rozbitá posteľ a odrazu mi to  prišlo strašne dávno, čo sme v nej spoločne ležali. Snažila som sa vybaviť si momenty, keď sme sa naposledy v kľude rozprávali, ale to bol už tiež nejaký čas. Vôbec sme nemali v poslednom čase na seba čas. Dostala som ešte väčšiu chuť odtiaľto tie talianske vtierky, ako by povedal Edward, dostať. Preto som vytiahla zo zásuvky v stole môj starý blok, či skôr knihu, plnú kontaktov a adries na zopár upírov a iných bytostí. Pretože som lenivá si zoznam obnovovať a vyškrtávať mŕtvych, či čísla, ktoré už nefungujú a adresy, ktoré už neplatia, bude to asi nadlho. Vzala som hrubú knihu do ruky a zbehla dolu po schodoch.

„Dúfam, že nám tie telefóny nechceš zabaviť, Bella. Stiahol som si nedávno do svojho novú hru a som už skoro v najvyššom leveli,“ oboril sa na mňa Emmett.

„Neboj Emm, to skutočne nemám v úmysle,“ uistila som ho, nech tu chudák nesedí v strese.

Aj tak som si myslela, že sa skôr bojí, že všetci by videli jeho prasačinky s Rose, ktoré si tam nahráva. Si chlapec myslí, že o tom neviem. Radšej som sa otočila na ostatných a pustila sa do vysvetľovania.

„Každému z vás napíšem zopár čísiel z tohto,“ poklepala som na knihu a pokračovala. „Vašou úlohou bude zavolať na tie čísla a pýtať sa, či niečo nevedia o Benedictovi. Kde by mohol byť, či ešte lepšie, či na neho nemajú nejaký kontakt. Chápete?“ opýtala som sa ich ako pani učiteľka prváčikov v škole.

Všetci prikývli a tak som začala listovať v knihe a hľadať upírov, ktorí by ho mohli poznať, či upírov, ktorí sa s ním v minulosti priatelili. Bolo mi jasné, že o ňom najskôr bude mať informácie niekto, kto sa s Volterrou príliš nepriatelí.  Diktovala som čísla ako divá. Nakoniec sme museli obvolať nejakých sto ľudí, než sme sa vôbec dostali k nejakej stope.

O dve hodiny som už však sedela v obývačke v kresle a v ruke držala aktuálne číslo na Benedicta. Teraz mi už zostávalo mu len zavolať a nejako sa s ním dohodnúť. Avšak bolo mi jasné, že to také jednoduché nebude. Bola som už vnútorne aj pripravená sa ho vydať navštíviť, keby bolo treba, ale najprv ten telefonát. Moja rodina sedela okolo mňa a všetci čakali. Toto už nebol psík alias Edward, toto bola smečka vlkov hladiacich na svoju korisť.

Pozrela som sa na telefón v jednej ruke, potom na číslo v druhej a konečne som začala  ťukať. Po troch zazvoneniach sa ozval hlboký hlas. Dobre som si ho pamätala z Volterry.

„Prosím?“

„Benedict, ahoj tu Isabella,“ prehovorila som trochu nesmelo.

Počula som, ako sa Benedict na druhej strane zhlboka nadýchol. Bola som si istá, že ma spoznal

„Kurva, že ty máš drzosť mi volať,“ zavrčal a mne bolo jasné, že sa práve chystá ukončiť hovor. To som nemohla dopustiť. Až príliš sme ho potrebovali.

„Počkaj, neskladaj,“ poprosila som a hneď pokračovala. „Mám pre teba zaujímavú ponuku.“

„Ponuku? A ty si myslím, že by ma mohla nejaká ponuka od teba akože zaujímať? Pche. To tak. Pekne sme si pokecali a teraz sa maj,“ plánoval ukončiť náš rozhovor nerozhovor.

„Ani keď sa týka nášho spoločného nepriateľa Ara?“ vyhŕkla som a čakala na jeho reakciu.

Keď ho už toto nepresvedčí, tak potom nič. Ale zjavne ho to zaujalo, pretože po chvíli prehovoril a jeho hlas už neznel tak nezaujato, ako doteraz.

„O čo ide, ale rýchlo, nemám na teba celý deň.“

A tak som sa pustila do vysvetľovania. Benedicta najviac potešilo, že sme si z Ara a jeho poskokov urobili domácich mazlíčkov a po tejto informácii bol ešte prívetivejší. Nikdy by ma nenapadlo, že ja a Benedict sa budeme niekedy  skoro priateľsky rozprávať. Nakoniec sme sa dohodli, že príde najbližším lietadlom, keďže sa práve nachádzal niekde v Ázii. Do dvoch dní by mal byť u nás. Keď som položila telefón a pozrela sa okolo, musela som sa pousmiať. Všetci sa  blažene usmievali, keďže počuli samozrejme všetko, o čom sme sa s Benedictom rozprávali. Dokonca na schodoch sedel aj Carlisle s Esme a asi prvý krát od jeho príchodu som ho videla usmievať sa. Ako posledného som si nechala Edwarda. Ten sa usmieval ešte trápnejšie  ako ostatní, skôr by som povedala, že doslova žiaril. Keď sa naše pohľady stretli, vyskočil a odrazu ma objímal v náručí.

„Kurva cica, ty si tak neuveriteľne múdra a ja ťa strašne milujem!“

Zhrnutie od NeliQ

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je aj láska návyková? - 50. kapitola: