Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je diabol alebo anjel? Kapitola 5. Slon v porceláne

Je diabol alebo anjel? Príbeh Belly a Edwarda. Skutočne sú k sebe stvorený? Alebo sú ako oheň a voda. Kto je tam anjel? A kto je tam diabol? ********************************************************************************************************* Kapitola 5. Slon v porceláne. Čo sa stalo potom, čo zostala Bella s Jacobom sama potme? Čo tak veľmi chcela? Dozviete sa v tejto kapitole.

„To všetko Will, to nie ja,“ rýchlo zo seba sypal, keď som sa k nemu blížila.
„Will??“ Zastavila som a spýtavo naňho pozerala. „Čo s tým má Will?“ A opäť som syčala.
„Noo...“ zatiahol a začal sa ošívať.

„Nechcel, aby si o tom vedela," dopovedal a o krok ustúpil. Fľochla som po ňom jeden zo svojich pohľadov, ala máš 5 sekúnd a potom uvidíš.

„Volal mi.“
„Volal ti?“ opýtala som sa. „Kedy? Prečo?“
„Noo... nemala si nič vedieť. Neprial si, aby som ti čokoľvek hovoril.“
„Teraz som tu ja a nie Will,“ syčala som. „Máš 5 sekúnd Jacob, potom pôjdem pre Charlieho pušku a zastrelím ťa. Charliemu poviem, že si ma sexuálne obťažoval, čo nebude tak ďaleko od pravdy.“
„To by si neurobila,“ povedal a potichu sa smial. Zavrčala som. Už sa smial nahlas. Idiot. Otočila som sa na päte a mierila ku schodom.
„Dobre, dobre,“ vravel. „Vzdávam sa.“ Otočila som sa k nemu a čakala.

„Will mi volal.“
„Ale nehovor? Fakt?“ povedala som ironicky a pretočila oči. Uchechtol sa. Idiot.

„Kedy ti volal?“ opýtala som sa.
„Po prvý krát pred pár dňami.“
„Po prvý krát??“ syčala som otázky. Jacob len prevrátil oči a pokračoval.
„Hej. Vravel, že sa sťahuješ k Charliemu kvôli tej nehode. Bol som nadšený, tak...“
„Od koho mal číslo?“ Prerušila som ho.
„Vravel, že od Charlieho.“
„Samozrejme... pokračuj,“ požiadala som ho. Samozrejme. Kto iný by to bol. Samozrejme. Zradca. Čo to vravel? Že tu chýbal dozorca? Veď on uvidí.

„Noo... bol som prekvapený, kto mi to volá. Vážne. Bol som rád, že prídeš. Je to dlho, čo si tu bola naposledy a to som tu práve ja nebol,“ povedal smutne. „Naposledy, čo sme sa videli... to ti mohlo byť tak päť, nie? Charlie ale o tebe stále hovorí. Vždy, keď prídeme s Billym na návštevu, tak to je samé Bella toto a Bella tamto.“ Na chvíľku sa odmlčal a pokračoval smutným hlasom.

„Vravel nám aj o Willovi to, čo sa mu stalo...“ Pichlo ma pri srdci, rýchlo som sa zhlboka nadýchla. Nechcela so nato myslieť. Znovu spomínať na ten čas, keď... keď som si myslela, že som o Willa prišla.
„... ho veľmi zasiahlo. Bolo mu veľmi ľúto, že nemohol priletieť. Trpel. Vážne Bells. On chcel ísť, ale nemohol a to, že ty si mu najskôr každý deň volala a vyčítala mu to... a potom, keď sa Will prebral, tak si sním prestala zase úplne hovoriť, to tomu vôbec nepomohlo. Skoro ho to zničilo, Bells...“
„Prejdi k veci Jacob!“ prikázala som mu. Nechcela som, aby toto rozoberal. Toto bolelo, veľmi to bolelo.

„Fajn. Volal mi a pýtal sa ma, či ma môže o niečo požiadať. Samozrejme som povedal, že najskôr chcem vedieť, o čo ide. Vravel, že ty si ako slon v porceláne, ale s tým rozdielom, že ten slon je zo skla a porcelán z betónu. No a jednoducho že na teba niekto musí dávať pozor. Noo... a či by som to pre neho, pre Charlieho a v poslednej rade pre teba, neurobil. Vravel, že mi to vynahradí. Hlavne mi kládol na srdce, že o ničom nesmieš vedieť, vraj si strašne hrdá a tvrdohlavá a už ani neviem, čo všetko vlastne si.“ Zasmial sa.

„Ale vraj ten tvoj výraz, keď si nahnevaná alebo šokovaná, že stojí za všetky peniaze. Vieš a no... akoby som... to no... proste mi to nedalo. To, ako to on opisoval a ako sa u toho strašne smial a tak... ja... ani neviem, Bells, ako sa to vlastne zvrtlo, ale nakoniec jeho alebo mňa napadlo, to fakt neviem koho...“ Pozrel sa na mňa pózou, „ja nič, ja anjelik.“ Ako by si myslel, že mu to zožeriem. Idiot.

„A vzniklo z toho toto...“ dopovedal a rozpažil neurčito rukami.

Zúrila som, neskutočne som zúrila, ale nezmohla som sa ani na slovo. Len tak som tam stála, kypela zlosťou a zatínala päste. To bolo tak typické. Slon v porceláne. To si chlapček ešte vypije. Slon! Vraj na mňa treba dávať pozor a ešte mu to aj prišlo vtipné. Tak slon?! Vyrušil ma zvuk nejakého nárazu. Rozhliadla som sa. To bol Jacob. Dostal ďalší záchvat smiechu a zacúval do steny. Šúchal si hlavu, pozeral na mňa ako na obrázok a smial sa. Idiot.

„Prepáč Bells, ale ten tvoj výraz, to je niečo na nezaplatenie. Nemyslel som, že by mohlo byť niečo lepšie ako to, ako si sa tvárila, keď som sa k tebe nakláňal, ale toto... toto je f...“
Nestihol už dokončiť vetu. V tú ranu som bola uňho a udierala ho hlava ne hlava.

„Jacob, prisahám... ja... ťa... zabijem...“ syčala som medzi údermi.
„No tak Bells, Will vravel, že by si neublížila ani muche. A vieš, že zato všetko vlastne môžeš ty?“
„Č... čože?“
„Keby si nebola taká zlatá, keď sa hne...“
Kopla som ho a znovu a zno...

„Au, do... au. Jacob ja au... ja ti au... ublížim,“ vravela som a krívala smerom do izby.

„Ako si mi to mohol urobiť?!“ kňučala som a sadla si na posteľ.
„Bells, ale to ty, ty si z celej sily kopla do steny. Ja som ti ni...“
„To preto, že si sa uhol,“ povedala som obviňujúco a trela si boľavú nohu.
„La pardon, ale hádam si nečakala, že do seba nechám kopať?“ Smial sa Jacob.
„Však ja neublížim ani muche,“ odvetila som prudko a vyplazila naňho jazyk.
„To je pravda.“ Prikývol s vážnou tvárou.

„Muchu by si totiž netrafila.“ A zase sa rozchechtal.

Idiot. Bolesť, veľká bolesť, smer Jacob. Vysielala som myšlienkami a zazerala na tu natriasajúcu sa kopu. Keď som zistila, že to má asi taký účinok, ako polievať mŕtvy strom. Otočila som sa urazene bokom.

„Pán Black, keby ste bol teraz tak láskavý a opustil moju izbu. Pretože by som chcela... o áno, veľmi by som chcela... ísť spať.“
„Ale, no tak Bells. Snáď sa na mňa nehneváš. To bol len taký malý žartík, na privítanie.
„V dohľadnej budúcnosti očakávajte moju poštu. Bude Vás informovať, že moja pomsta bude sladká.“
„Bells...“
„Sladké sny, pán Black.“

Chvíľku tam len tak stál, neurčito mával rukami a pozeral na mňa, či to myslím vážne. Hlavou som mu naznačila kde sú dvere a odula spodnú peru.
„Tak dobrú noc Isabella,“ povedal potichu, otočil sa a odišiel.

Zvalila som sa na posteľ. Z hlboka vydýchla a trela si oči. Bol to dlhý deň, veľmi dlhý a únavný deň. A toto, toto im obom vrátim. Idioti, jeden ako druhý.
Bola som unavená, veľmi unavená. Nevládala som sa ani prezliecť. Len som sa zachumlala do periny a zavrela oči. Idioti. Otvorila som oči a v zadnom vrecku nahmatala mobil. Rýchlo som napísala správu a poslala ju. Opäť zavrela oči. Posledné čo som počula, bolo krátke pípnutie telefónu a potom som upadla do sveta, kde nebol žiaden Jacob Black ani William. To záhadného sveta zlatých očí, ktoré neviem prečo... ale mala som taký pocit, ako... ako by som ich milovala. Divné asi som už blúznim. Pomyslela som a...

Tak, dúfam, že sa Vám kapitolka páčila. Prosím zanechajte svoje názaory a komentáre. S pozdravom Vaša Tralala.

predchádzajúca kapitola <- moje zhnrutie -> ďalšia kapitola

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je diabol alebo anjel? Kapitola 5. Slon v porceláne:

Přidat komentář:

Nick:

Text: