Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jedna veľká rodina - 5. kapitola

11.09.2013 (07:00) • zuzika • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1455×

5. kapitola

Vrhla som sa mu okolo krku a začala jačať a poskakovať v jeho náručí. Bola som tak šťastná, on ma požiadal o ruku, mňa, obyčajného človeka. Edward ma požiadal o ruku.

„Nič v zlom, ale ešte si mi neodpovedala,“ napomenul ma s úsmevom.

„Áno, áno, áno, tisíckrát áno!“ jačala som. On ma vášnivo pobozkal a ja som mu to s radosťou opätovala. 

„Ja mám takú radosť, vôbec som nedúfal, že by si mi mohla kladne odpovedať. Predsa som ťa opustil, ublížil som ti, aj keď som nechcel, ale to sa nedá odpustiť a ja len dúfam, že mi raz odpustíš,“ hovoril mi také nezmysly.

„Ale ja ti nemám čo odpúšťať, viem, že si ma chcel len chrániť. Síce sa ti to veľmi nepodarilo, ale účel bol jasný a mne to nevadí. Teraz až aj tak budeme navždy spolu,“ priznala som sa.

„Ty vážne nie si na mňa naštvaná?“ spýtal sa so záujmom.

„Nie, všetko som z tvojho listu pochopila a jediné, čo ti zazlievam je to, že mňa si sa na nič nespýtal. Tá noc bola úžasná a ráno som vôbec nevedela, že nejaké modriny mám, prišla som na to až po tom, čo som si prečítala tvoj list,“ ubezpečovala som ho.

„Ty si ten najláskavejší človek, akého som kedy videl,“ usmial sa a pobozkal ma.

„To možno hej, ale poď so mnou do kuchyne, už som vážne hladná,“ povedala som.

„Urobím obrovské raňajky, musím vás poriadne vykŕmiť,“ dopovedal a už ma vyzdvihol do náruče, čo som nečakala a zajačala, ale hneď nato som sa začala smiať. Ani som sa nenazdala a už som sedela na stoličke pri linke v kuchyni a Edward mal strčenú hlavu v chladničke.

„Čo by ste si dali?“ ozvalo sa z chladničky.

„Necháme to na teba,“ oznámila som mu s úsmevom.

„Hmm... volské oko, môže byť?“ spýtal sa a otočil sa na mňa, ja som s úsmevom prikývla. Začal kuchtiť a ja som ho pozorovala, dal tam nejaké bylinky a spravil ich pätnásť. O dvadsať minút boli hotové a položil ich na stôl spolu s hriankami a multivitamínovým, stopercentným džúsom. Celý čas, čo som jedla, ma pozoroval, ako ja to neznášam.

„Nepozeraj sa tak na mňa, ešte mi zaskočí,“ zaškľabila som sa na neho.

„Ale keď si taká zlatá, keď papáš.“ Nevinne sa na mňa usmial, ja som sa zatvárila urazene a nabrala na vidličku kúsok vajíčka, keď otváral ústa, aby mi niečo povedal, strčila som mu vidličku do úst, on to prehltol a ja som sa začala smiať.

„Aj... t-ty... si... straš-šne... zlatý... k-keď... pap-papáš,“ vyjachtala som medzi smiechom a pozerala som ako sa škľabí.

„To ti nedarujem,“ oznámil mi s úsmevom na tvári a hneď bol na druhej strane stola pri mne. Posadil ma na linku a začal ma štekliť a ja som sa smiala ešte viacej.

„Nie... dos... ť... pros... ím,“ kňučala som a smiala zároveň.

„Ospravedlň sa,“ prikázal s úsmevom.

„Ni... e-e,“ koktala som a on ma začal štekliť ešte viac. „Dob... re... pre... páč,“ vzdala som sa a on ma prestal štekliť a dal mi pusu na čielko.

„No vidíš, nebolo to také ťažké,“ usmial sa. „Milujem ťa.“

„Aj ja teba.“ A dala som mu obrovskú pusu.

„Poď ešte papať a ja sa otočím chrbtom,“ zašepkal mi s úsmevom do uška.

„Jesť idem, ale ty sa nikam otáčať nebudeš, nejako to pretrpím,“ usmiala som sa. Edward si sadol na moju stoličku a mňa si posadil na seba, keď som dojedla, ozvala som sa: „Mali by sme oznámiť naše zasnúbenie.“

„Jasné, ale nepočkáme, kým príde moja rodina a potom to všetkým oznámime v sále, aby sme to nemuseli oznamovať na viackrát?“ navrhol.

„To je dobrý nápad, poďme za Arom sa ho spýtať, či nevie, kedy prídu,“ poprosila som.

„Ako chceš,“ súhlasil, vyzdvihol ma do náruče a niesol do Arovej pracovne. Pred pracovňou ma položil na zem a zaklopal.

„Ďalej,“ zvolal Aro.

„Ahoj, chceli by sme vedieť, kedy príde Edwardova rodina,“ oznámila som Arovi.

„Volal som Carlisleovi a prikázal mu, nech s celou jeho rodinou urýchlene prídu, že je to dôležité a on povedal, že dorazia čo najskôr,“ oznámil hrdo.

„Nič v zlom, Aro, ale si si vedomý toho, že budú panikáriť?“ spýtal sa Edward.

„Prečo by mali?“ opýtal sa nechápajúco Aro.

„Pretože posledná vízia Alice o Edwardovi bola o tom, ako ho Demetri a Felix vlečú do Volterry a potom už nič, vôbec ho nevidí a nevie, čo je s ním,“ povzdychla som si.

„To mi nenapadlo, ale aspoň sa poponáhľajú,“ upokojil ma.

„Keď budeš mať ďalšie informácie, daj nám, prosím, vedieť,“ poprosil ho Edward.

„Jasné a teraz choďte, musím si niečo overiť,“ vyháňal nás.

„Dobre a zatiaľ ahoj,“ pozdravila som ho.

„Kam teraz ideme?“ spýtal sa Edward za dverami.

„Ukážem ti moje obľúbené miesto, Aro ho dal postaviť len pre mňa a okrem mňa a neho tam zatiaľ nikto nebol,“ povedala som s úsmevom.

„A čo je to za miesto?“ zaujímal sa.

„To je prekvapenie,“ usmiala som sa.

„Dobre, tak naviguj,“ povedal a vyhodil si ma do náručia.

„Ideme do východného krídla,“ oznámila som mu a on tam upírskou rýchlosťou dobehol. Zostal stáť na začiatku chodby do krídla.

„To ideme vážne sem, nepomýlil som sa?“ spýtal sa s obavou a ja som sa ani nečudovala.

„Nie, sme správne. Do tohto krídla okrem mňa a Ara nikto nechodí. Všetci ostatní to majú zakázané, pretože tu má Aro knižnicu a nejaké svoje poklady, ale mne dovolil využívať jednu miestnosť,“ vysvetlila som mu, prečo celá táto chodba vyzerá nepoužívaná.

„Dobre, chápem, ale vo vnútri to, dúfam, vyzerá lepšie,“ mrmlal si popod nos.

„Posledné dvere vpravo,“ oznámila som mu. Prišiel k dverám a pred nimi ma zložil na zem a ja som mu hneď jednou rukou zakryla oči a druhou chytila kľučku. „Vidíš niečo?“ spýtala som sa a on len záporne pokrútil hlavou, na čo som sa usmiala a otvorila dvere. „Poď dopredu,“ požiadala som ho a keď bol už dva metre v izbe, zložila som ruku z jeho očí, ale on ich mal zavreté. „Otvor oči,“ zašepkala som mu do uška, on otvoril oči a spadla mu sánka, len nemo hľadel na izbu a ja som si začala hovoriť, že som to spackala.

Celá táto izba vyzerala ako izba Edwarda vo Forks, samozrejme až na ten výhľad a bolo sem pridané krídlo, nebolo to isté, ako mal vo Forks, toto mi dal Aro a povedal, že ho vlastní už niečo cez tisíc rokov. Začala som zmätkovať, čo keď si teraz myslí, že som šialená? pýtala som sa samej seba.

„Vieš čo, bol to hlúpy nápad, poďme preč,“ povedala som sklesnuto so slzami na krajíčku.

„Ale Bella, veď to je úžasné a... milé,“ dostal zo seba a pritiahol si ma k sebe a pobozkal. „Odkadiaľ máš to krídlo?“ spýtal sa a znova upriamil pohľad na krídlo.

„Dal mi ho Aro, je jeho,“ oznámila som mu a on sa na mňa neveriacky pozrel. „No vážne a učil ma na ňom hrať, ale veľa toho neviem,“ povedala som s troškou pýchy.

„Zahráš mi?“ spýtal sa s nádejou a ja som len nesmelo prikývla, sadla som za krídlo a Edward sa posadil hneď vedľa mňa. Začala som hrať to jediné, čo som sa učila, teda moju uspávanku od Edwarda, zahrala som ju celú a pozrela na neho, vyzeral dojato.

„No?“ spýtala som sa a chcela počuť jeho názor. Dúfam, že som ju moc nepokazila.

„To bolo nádherné, ale prečo si hrala práve túto?“ spýtal sa a zaleskli sa mu oči.

„Toto je jediné, čo viem hrať,“ priznala som a on sa na mňa usmial a pomaly sa približoval k mojim perám. Zastavil kúsoček od nich, čo som ja nevydržala a vrhla sa na neho a on sa usmial mojej nedočkavosti. Zrazu sa otvorili dvere a my sme sa ako na povel od seba odlepili a pozreli k dverám. Stál tam Aro s úsmevom na perách.

„Nerád ruším, to mi verte, ale prišla Edwardova rodina,“ ohlásil a hneď na to ma Edward zdvihol do náruče a pomaly sme šli k hlavnej sále. Pred sálou ma zložil na zem, chytil ma za ruku a otvoril dvere.

Autor: zuzika, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jedna veľká rodina - 5. kapitola: