Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jsem ta, kterou tají 5. kapitola

11.01.2010 (14:00) • Adioma • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2260×

Bella

Vrhla som sa mu na chrbát. No čakala som opätovné odvrhnutie a náraz na stenu. Ale on? Nič. Nespravil nič. Stál a preto som ho zrazila k zemi. Konečne som sa mu mohla odplatiť. Sladká chuť ma ešte stále poháňala dopredu k víťazstvu. Bolo to jednoducho skvelé. Užívala som si keď som ho zrazila k zemi. Prišla som k nemu ako mačka.

„Teraz sa ti oplatím!“ zavrčala som a skočil k nemu. Chytila ho za krk a presne ako Felix Edwarda, tak ja som trieskala Aleca o stenu. Keby bol človek, hlavu by mal asi rozmlátenú a mozog dva metre od nás. Ale najviac ma poháňala jeho apatia! On nič nerobil! Proste len stál, alebo ležal a nechal sa mlátiť! Mohla som jednoducho robiť čo som chcela aj tak nič neurobil. Stál, alebo ležal. Mohla som mu hlavu búchať o stenu, lámať nohy, skákať mu po chrbte, lámať ruky, kosti. Hádzať ho o zem, stenu, strop. Robiť s jeho hlavou diery do stien alebo podlahy. Nič. Len sa apaticky a bez života díval pred seba. Chvíľu som začala rozmýšľať či nie je už mŕtvy. To by bol asi prvý mŕtvy upír na svete. Už ma to nebavilo. Dovliekla som ho za ruku do stredu miestnosti. Poobzerala som sa okolo seba. Všetko zdevastované, zničené, zbúrané. Kúsky omietky sa váľali po zemi, diery, obrovské, v stene, v zemi a v strope. Alec ležal na chrbte a apaticky hľadel do stropu. Ja som si sadla vedľa neho a zafučala.

„Preber sa! To ja mám byť apatická!“ nič. Žiadna odozva. Proste ticho. Ľahla som si k nemu a hľadela do stropu. Pomaly som sa nechala unášať myšlienkou, že je vedľa mňa Edward, že ležíme na našej lúke, pozorujeme slniečko a vtáčiky a nie som zavretá a hlavne zmenená vo Volterre! Mal to spraviť Edward! Mala som byť s ním! Nechala som sa utápať vo svojom žiale.

„Raz som mal dievča.“ Prehovoril asi po hodine Alec. Prekvapene ma vytrhol z mojich bolestných myšlienok.

„A?“

„Zabili ju, roztrhali. Odlúčili ma od nej, len preto, že bola človek.“ On mi tu chce niečo takéto hovoriť? Že ho odlúčili? veď čo urobili oni mne?! Naštvane som sa postavila. sem tam som ho kopla. Ale nereagoval a to ma štvalo.

„Ty sa mi tu teraz sťažuješ?!“ nazúrene som sa na neho pozrela.

„Isabella, ty....“

„pššt!“

„Ale...“

„Pšššt!“

„Isabella!“

„Pšššt! Ty mi tu chceš rozlievať to tvoje úbohé srdce, ktoré podľa mňa ani nebije? Veď vlastne vy a aj ty môžeš za moje nešťastie, ktoré ma postihlo, tak mi tu láskavo nič nerozprávaj! Ste len parazity!“ zakričala som a vojnový kolotoč sa strhol opäť. Teda možno by som ho mlátila od svitu do mrku, lenže nás prerušil Arov hlas.“

„Alec, Isabella vidím, že Vám to ide skvelo!“ zasmial sa a tleskol si ručičkami. Okamžite vo mne vzplanula nenávisť. Nemôžem si ju odbavovať na chudákovi Alecovi. Chcela som po ňom skočiť, ale ruky dal do zmierlivého gesta.

„Isabella, ja Ti nechcem ublížiť.“

„Ale ja tebe áno!“ zavrčala som a chcela skočiť po ňom. Áno, iba chcela, lebo ako náhle som sa prikrčila. Vyšla oproti mne malá Jane ako ju Edward nazval. Aj ona môže za moje nešťastie, preblyslo mi hlavou. Jednou rukou som ju pleskla po líci a ona spadla. Nečakala to. Keď som sa vrhla na Arov krk, bolo to víťazstvo. Pritlačila ho o stenu.

„No čo spravíš, o mocný Aro. Mám sa ti začať klaňať?“

„Isabella, sme tvoja rodina!“

„Nie, moja rodina je v Amerike!“

„Tá už neexistuje!“ vypleštila som na neho oči. Pustila som ten jeho úzky krk a zamyslene sa mu otočila chrbtom. Zabili Charlieho? Renné?

„Vy ste zabili Charlieho a Renné? Phila? Cullenovcov?!“

„Nie, všetci žijú akurát si pre svoju ľudskú rodinu zomrela. Teraz sme tvoja rodina my!“

„Nie! Vy ste len egoistická, nemorálna, nevychovaná, odporná, zlomyseľná, naničhodná, blbá, absolútne ignorantská banda vší a nechutných parazitov! Nie ste moja rodina! A ty!“ ukázala som na Ara konkrétne.

„Si len egoistický, blbý, odporný, egoista k tomu si ignorant a nemorálny idiot, ktorý nevie nič iné len myslieť na seba!“ pár upírov sa na mňa chcelo vrhnúť, ale Aro ich odvolal. Mal na tvári výraz, ktorý jasne hovoril, že som len decko, ktoré púta pozornosť, ktorú mi on len minimálne venuje a to bolo na porážku! Môžem vôbec ja dostať porážku?

„Isabella, drahá...“

„Ešte raz mi povedz drahá a takú Ti buchnem po tej tvojej nevymáchanej papuli.“ Kde sa to vo mne berie? Veď takáto som vôbec nebola! Kde je to dobré, milé, srdečné, dôverčivé a neskúsené dievča, ktoré prišlo do Forks a kto je táto naštvaná upírka, ktorá tu otvára svoju drzú pusu na upírieho kráľa? Kto to je? Ja ju nepoznám! Ale áno, poznám. Je to moja druhá polovica. Tá, ktorá veľmi trpí a už sa nechce schovávať za chrbát tej anjelskej polovice. Chce byť vonku. Chce ukázať, že nie je zranená, ale tvrdá a pripravená bojovať. Takáto teraz budem? Zlá, hnusná, protivná, nemilosrdná? Len aby nikto nikdy nezistil, že som vo svojom vnútri len zlomená žena? Nenaplnenou, neuskutočniteľnou a nezničiteľnou láskou? A vôbec! Chcem byť taká?

Na tvári mi mohli vidieť bolesť. Keď som rozmýšľala. Aro mi dal na rameno ruku. Striasla som ju. Pozrela som sa cez malé okienko von. Videla som všetko. Zahryzla som sa do svojej spodnej pery.

„Isabella?“

„Čo je!“ zavrčala som nechutným hlasom. Aro smutne pokýval hlavou.

„Toľká drzosť voči kráľovi! Popraviť!“ zavrčala bojovne nejaká upírka. Pozrela som sa na ňu ponižujúcim pohľadom. Aro by ma nepremieňal ak by ma pre niečo nechcel. Aro tej upírke ukázal rukou pokoj a prehovoril priamo na mňa.

„Isabella, myslel som, že budeme spolu vychádzať po dobrom, ale keď inak nedáš. Patríš k nám. K egoistickej, nemorálnej, nevychovanej, odpornej, zlomyseľnej, naničhodnej, blbá a absolútne ignorantskej bande vší. Mala by si sa s tým zmieriť.“ Povedal a odchádzal. Kývol na nejakých upírov, ktorý ma mali odviesť do izba. Ešte kým odišiel, kým sa mi stihol stratiť z dohľadu. Som zašepkala. Som si na všetko istá, že ma počul, aj keď to nedal najavo. Tá jedna veta mi, ale rozhodne pomohla k mojej zlomenej polovici. Bol to ako sľub.

„Ja raz s ním a jeho rodinou bude. Aj ty, Aro, raz padneš na držku.“ Zavrčala som a odpratala som svoje zlomené obidve ja do mojej izby...

Shrnutí Moje

Blog ClairdeLune Blog ClairdeLune

Autor: Adioma (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jsem ta, kterou tají 5. kapitola: