Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Just true - 2. kapitola

14.02.2013 (08:45) • Melanie99 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1262×

Edward

Dievča, ktoré som pred týždňom zachránil, sa volá Bella. Prekrásne meno, ktorého nositeľkou je prekrásne dievča. Každý pohľad na ňu ma ale bolí. Jej dobité telo, bolesť v tvári pri každom pohybe, to všetko mi spôsobuje utrpenie, aj keď ju vôbec nepoznám. Za posledný týždeň, keď sa liečila v nemocnici, som sa od nej takmer ani nepohol. Nepustila ma preč, stále chcela, aby som bol s ňou a mne to neprekážalo. Nikto sa ma nič nepýtal, lebo Carlisle je jej ošetrujúci lekár. Požiadal som ho o to, ale na otázku prečo mi na nej tak záleží, som nevedel nájsť odpoveď. 

Belline zranenia po útoku neboli až tak vážne, aby zomrela, pravdepodobne nebude mať ani trvalé následky. Vnútorné krvácanie, modriny po celom tele, tvár dobitá na nepoznanie, ako som zistil z myšlienok jej matky. Smútila, jej myšlienky sa zaoberali len Bellou a keby tu bol Jasper, pravdepodobne by ju radšej zabil ako byť v jej prítomnosti. Chápal som ju a ešte viac ako ona som túžil zabiť toho, kto jej to spravil. 

Bella mi stisla ruku a v spánku sa pomrvila. Sestry sem často nechodili, a tak som sa sem vždy nepozorovane dostal a bol som v noci pri nej. V spánku sa mračila a občas plakala, ale keď som od nej odišiel, bolo to ešte horšie, preto som ostal. Tvár sa jej skrivila a srdce sa zrýchlilo. Zobúdzala sa.

„Vodu..." zachripela a ja som jej rýchlo pomohol sa napiť. Najprv sa na mňa so strachom pozrela, potom ma spoznala a upokojila sa.

„Ešte spi, ostanem tu." Nemusel som jej čítať myšlienky, aby som vedel, že sa bojí môjho odchodu. Hnevalo ma, že som to nedokázal. Zistil som to už v tú noc, keď som nepočul jej myšlienky. Bella sa chcela posadiť, ale ja som ju jemne zatlačil naspäť.

„Ja už nechcem spať. Nemôžem zavrieť oči." Hlas mala roztrasený, a tak som ju pohladil po tvári. Trochu sa upokojila.

„Prečo? Som tu pri tebe, nič sa ti nestane."

„Nemôžem. Vidím ho, ide si po mňa. Zabije ma." Teraz sa naplno rozplakala a ja som sa na ňu utrápene díval. Mám ju objať? Neublížim jej? Chcel som ju upokojiť, schovať si ju do náručia a nikomu ju nedať. Opatrne som si ju privinul a ona mi plakala na hrudi.

„On sa už nevráti. Je preč, sľubujem ti, že sa ťa už nikdy nedotkne." Verila mojim slovám a vyčerpaná mi zaspala v náručí. Sedel som tam celú noc a jej tvár sa upokojila, už neplakala. 

Bella

Zaspala som pokojným spánkom, prvý raz za posledný týždeň som mala spánok bez snov. Ráno som sa cítila trochu pokrčená, a tak som sa pokúsila natiahnuť. Bolelo to len trochu, zranenia sa mi liečili. 

„Dobré ráno." Usmiala som sa pri zvuku hlasu mojej mamy. Vtom som sa začudovala, kde je Edwrad, ale na pravej ruke som zacítila tú jeho. Otvorila som oči a vzdychla som si.

„Mami, nemôžeš tu byť stále... Choď do práce, Phil bude mať o teba starosť. Aj ja mám." Mama chcela protestovať, a tak som ju nechala. Viem, že neodíde a v kútiku duše som bola rada. Nezvládnem to sama. Edwarda som nepožiadala, aby odišiel. Bola som príliš zbabelá. Vždy, keď som ostala sama, trpela som. Keď bol so mnou on a mama, dusila som to v sebe, pomáhali mi zatlačiť to do úzadia. Dvere sa otvorili a vošla sestra s prenosným vozíkom.

„Dobré ráno, ako si sa vyspala?" V tvári mala ustarostený výraz.

Do infúzie mi pridala nejaké lieky a ja som odvrátila pohľad. Nenávidím ihly. Prehltla som tabletky a nechala som si dať dole obväzy. Mama vyzerala zhrozene a ja som sa cítila vinná, že pre moju hlúposť takto trpí. Pozrela som sa na Edwarda, ale ten tam nebol. Stál na druhom konci izby, čo najďalej odo mňa a šúchal si spánky. Asi mu vadí krv ako, koniec-koncov, aj mne. Sestra mi znova obviazala hlavu a pozrela sa mi na stehy na bruchu. Zjavne boli v poriadku, a tak ma zakryla a odišla. Edward stál znova pri mne, ale jeho oči neboli zlaté. Mali temnú čiernu farbu, ktorá sa pomaly vyjasňovala až boli znova zlaté. Asi z tých liekov blúznim. Mamu som presvedčila, aby išla do práce a so smútkom som sa pozrela na Edwarda. 

„Ďakujem, že si mi pomohol a že si ma zachránil. Som ti neuveriteľne vďačná, ale nemusíš tu byť. Mal by si ísť domov alebo do školy, ja... Nechcem, aby si kvôli mne mal problémy." Hovorila som to síce úprimne, ale význam mojich slov ma bolel. On sa ale pousmial.

„V škole som si urobil voľno, aj tak je slnečno, takže..." zháčil sa. „Chcem povedať, naša rodina je na túre a ja na to teraz nemám náladu. Carlisle tu aj tak pracuje. A ja od teba nemienim odísť, kým ma nepošleš preč. Vidím na tebe, že ma tu potrebuješ." Vzdychla som si a nemohla som potlačiť úsmev. Usmial sa aj on a v tom sa dvere otvorili druhý raz. 

„Ahoj, Bella. Vyspala si sa dobre?" Tentoraz sa ma to pýtala mladá žena. Mala na sebe plášť a husté hnedé vlasy mala stiahnuté v choste. Prikývla som.

„Ja som Deborah, ale môžeš ma volať Debbie. Som psychologička." Dívala som sa na ňu najprv nechápavo, no potom som sa nahnevala.

„Ja nepotrebujem cvokára. Som v poriadku, ja..." Hlas mi zlyhal a Edward mi stisol ruku. 

„Neboj sa, chcem ti len pomôcť, nemusíš ma navštevovať často, len to skúsime. Druhý raz prídem iba keď budeš chcieť." Dívala sa na mňa prívetivo, nevyzerala urazená. Ospravedlňujúco som sa usmiala a prikývla som. Debbie sa pozrela na Edwarda.

„Asi by bolo lepšie, keby si odišiel. Ak ti to teda nevadí, Bella." Obaja sa na mňa dívali a ja som prikývla, aj keď som si chcela Edwarda pritisnúť a ostať pri ňom navždy. Keď sa za ním zavreli dvere, nadýchla som sa páliaceho vzduchu.

„Asi ti všetci vravia, ako ľutujú čo sa ti stalo. Myslím, že to ti ani najmenej nepomôže." Hovorila so mnou bez náznaku ľútosti v hlase, hovorila so mnou ako so zdravým človekom.

„Áno, je to dosť... frustrujúce. Mám pocit, že je to moja vina a oni ma v tom len utvrdzujú. A kvôli mojej hlúposti musí moja mama trpieť."

„Pomôžem ti." Hovorila to s istotou v hlase.

„A ako? Nevrátite to, čo sa mi stalo, nikto to už nevráti späť. Nevrátite späť, ako som mu naletela, ako ma ponížil!" Zase som mala slzy na krajíčku. Debbie sa na mňa zhovievavo usmiala.

„Nie, Bella. To, čo sa stalo, už nikto z nás nevráti preč, ostane to tak navždy. Môžeš sa s tým ale skúsiť vyrovnať. Neodstrániš bolesť, len ju prijmeš ako svoju súčasť."

„Hovoríte nezmysly! Ako mám prijať fakt, že mi ublížil človek, ktorému som verila? Ako sa mám vyrovnať s bolesťou? Neviete to! Neviete nič, neviete si ani predstaviť..."

„Viem si to predstaviť lepšie, než si myslíš. Pocit viny, ktorý cítiš je prirodzený. Myslíš si, že sa tak budeš cítiť stále, ale to nie je pravda. Viem o tom svoje." V jej očiach nebol hnev, ale ani pôvodná prívetivosť. Keď mi to hovorila, nebola tu so mnou. V myšlienkach bola v minulosti.

„Prepáčte, nechcela som kričať, ja len... Aj keď mi všetci chcú pomáhať, som na to sama. Marc znásilnil mňa, nie ich!"

„Pomôžem ti. Povedz mi všetko, dôveruj mi." Verila som jej.

Edward

Sedel som v čakárni a hlavu som mal v dlaniach. Počul som každé slovo, ktoré Bella povedala tej žene. Počul som aj jej myšlienky, v ktorých s ňou vnútri súcitila, ale navonok nedala nič znať. Belle to pomohlo. Najprv na ňu kričala, a ja som mal chuť tam vtrhnúť, ale ovládol som sa. Počúval som a pri každom ďalšom slove, ktorými popisovala, čo sa jej stalo, som cítil stále väčšiu bolesť. Vybehol som z nemocnice a rozbehol som sa do lesa. Utrel som si ústa od krvi a zakopal tých pár zvierat. Nenávidel som sa za to, že zabíjam, že som netvor, aj keď sú to len zvieratá. Nie vždy to tak totiž bolo.

Zo zamyslenia ma vytrhli myšlienky Carlislea, ktorý ma volal. Bella sa čuduje, kde som. Rozbehol som sa do nemocnice a vbehol som do jej izby. Nebola tam... keby mi bilo srdce, vynechalo by jeden úder. Vtom som začul známy zvuk jej srdca o poschodie vyššie. Vybehol som schody a videl som Bellu, ako vstáva z vozíka za pomoci dvoch sestier.

„Bella! Prečo neleží v posteli?" Veta bola mienená pre dve sestry. Ani neodpovedali, len si ma nechutne okato prezerali a ja som radšej prestal pátrať v ich myšlienkach.

„Chcela som sa prejsť. A nebol si tu." Jej hlas znel urazene, aj keď sa to snažila zakryť. Opatrne som ju objal a hnev ju rýchlo opustil.

V ďalšej kapitole Bellu prepustia z nemocnice. :)

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Just true - 2. kapitola: