Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Just true - 3. kapitola

19.02.2013 (10:15) • Melanie99 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1185×

„Opatrne! Och, zlatko, dávaj pozor!" Renée nadskakovala okolo a bezmocne sa dívala, ako ma Edward prenáša do domu. Akoby som ani nič nevážila.

„Mami, som v poriadku! Už sme skoro dnu." Edward sa pousmial a jemne ma zložil na gauč.

„Ďakujem, Edward. Mami, podáš mi, prosím, pohár vody?" 

„Už som tu." Podávala mi ho tak energicky, že ma trchu poliala, ako sa snažila byť užitočná. Utrela som sa do trička a Edward sa na to všetko pobavene díval.

„Budeš sa celý čas len smiať? Alebo povieš ten vtip aj mne?" Snažila som sa o ľahký tón, ale zle som sa pohla a sykla som od bolesti. Edwardovi z tváre zmizol úsmev a nahradili ho obavy. O mňa.

„Je mi fajn, naozaj." Renée sa na mňa ustarostene dívala. Bola som unavená atak ma Edward odniesol ku mne do izby.

„Edward..."

„Áno?" 

„Ja len nechcem, aby si tu bol z ľútosti. Nie, prosím, vypočuj ma. Naozaj ti ďakujem za všetko čo robíš, ale bojí sa, že ti to nikdy nebudem môcť vrátiť. Veď ma ani nepoznáš, a cez to všetko mám len Renée a teba." 

„Bella, prosím, už nikdy nevrav, že som tu len z ľútosti. Mal som milión príležitostí odísť, ale nepravil som to a ani nespravím. Nie, kým ma nepošleš preč sama. A ohľadom toho, že sa nepoznáme, myslím, že každé priateľstvo tak začína." Znova mal na tvári prekrásny úsmev a v očiach som mu zazrela iskričky.

„Tak dobre, vzdávam sa. Vieš, že ja ťa preč nepošlem." Natiahla som sa a zazívala som.

„Mala by si si pospať, bol to dlhý deň." Vďačne som si ľahla a nechala som sa zakryť až po uši. V momente som zaspala. Počula som iba Edwardov hlas, ako mi nežne šepká: Dobrú noc Bella.

Edward

Pozdravil som sa Renée a rýchlo som odišiel z domu, potreboval soím ísť na lov. Snažil som sa byť pri Belle čo najviac, ale už som nemohol viac čakať, bolo by to preňu nebezpečné. Koniec-koncov, nikdy za celú svoju existenciu som necítil tak omamnú a lákavú vôňu, aká sála z jej tela. Ale takto nesmiem premýšľať. 

Skolil som niekoľko sŕn a pumu, ale neustále som myslel na Bellu. Najprv na jej zranenia, na to, aká je príšerne slabá. Myslel som na výraz v jej tvári, keď som ju našiel. Snažil som sa tie myšlienky zahnať, a tak som si vybavil jej tvár, keď dnes zaspávala. Usmievala sa, aj cez doráňanú tvár vyzerala ako anjel. Celá bola prekrásna. Nevedel som si vysvetliť prečo, ale vidím v nej niečo nádherné, čo nemá žiadna iná žena na svete. S týmito myšlienkami som utekal k sebe domov.

„Telepat sa vrátil." Emmett mal na tvári široký úsmev a v jeho myšlienkach som tušil, čo sa bude diať.

„Emmett..." Akoby ma ani nepočul,mlel si svoje.

„Počkať, niečo tu nesedí. Pán dokonalý, majster myšlienok, mudrc a nepoškvrnený Edward osobne našiel tú, čo odolala jeho čaru! Aké je to neliezť niekomu do hlavy, braček?" Nečakal na odpoveď a so smiechom sa vydal za Rose. Niekedy si myslím, že pri jeho premene došlo ku genetickej chybe a upírska inteligencia sa akosi nestihla aktivovať. Nie, určite to tak bude. Radšej som prestal myslieť na Emmetta a znova s vážnymi myšlienkami som sa vydal za Carlisleom.

„Poď ďalej, Edward." Vošiel som a Carlisle zdvihol zrak.

„Deje sa niečo?" V myšlienkach mi vravel, že vyzerám byť znepokojený.

„Si si istý že už bol čas, aby sa vrátila domov? Je príšerne slabá a..."

„Edward, ona teraz najviac potrebuje byť so svojou matkou. Zo zranení sa ešte nevyliečila úplne, ale pobyt doma uzdravovanie urýchli. A hoci neviem prečo, pomáha jej, keď si pri nej." Carlisle si zahalil myšlienky a ja som bol z toho nervózny. Niečo mi tajil.

„To je ďalšia vec, o ktorej som chcel hovoriť. Neviem si to vysvetliť, ale vždy, keď som s ňou, je mi lepšie... Možno som sebecký, ale nechcem od nej odísť a ona ma neodháňa. Nerozumiem tomu." Bol som zmätený a Carlisle mi po krátkom mlčaní odhalil svoje myšlienky.

„Nie..." vydýchol som zhrozene. „Nie, to nie je pravda! Nemilujem ju, necítim k nej nič!" Vstal som a snažil som sa upokojiť. Celý dom nás počúval, ale bolo mi to jedno.

„Neviem, čo k Belle cítiš, ale nič to určite nie je. A ani z jej strany. Potrebuje ťa, potrebuje, aby pri nej niekto stál. Keď nie nič viac, buď jej aspoň priateľom." Díval som sa naňho, akoby som hovoril s bláznom.

„Aspoň priateľom? Ako by mohla chcieť vedľa seba monštrum? Nezničím jej život, nedovolím, aby sa jej niekedy niečo stalo! A ty dobre vieš, že som pre ňu nebezpečný. Každý úder jej srdca ma doháňa do šialenstva."

„Urob, ako uznáš za vhodné. Ver mi, Edward, odlúčením by si jej ublížil najviac."

„Ale ja sa s ňou nechcem zblížiť ešte viac. Zvykne si na mňa, bude ma mať rada, a ja nebudem môcť žiť ďalej bez nej. A ako by som jej to povedal, neskôr? Ahoj, Bella, vieš čo? Som upír, ale nesmieš sa báť, ja ti neublížim. To predsa nejde..." Hlas mi zlyhal, lebo mi to začalo dochádzať. Milujem ju viac ako kohokoľvek na svete. Milujem ju, ale nesmiem. Nesmiem jej spôsobiť tú bolesť, keby to zistila. Vybehol som z pracovne. Musím ju opustiť, navždy.

O deň skôr

Sierra

Keby som mohla, bola by som zmätená. Snažila som sa nájsť vhodnú stopu, ale všetky ma zaviedli do slepej uličky. Nemohla som ich nájsť, už tretí deň tu blúdim v snahe nájsť kmeň Cullenovcov. Sústredila som sa najmä na jednu výraznú vôňu, a tá ma doviedla na správnu cestu. Konečne. Vydala som sa stope až do malého mesta. Bola noc, takže so mohla nepozorovane prejsť okolo ničnetušiacich ľudí. Nepremohla ma túžba zabiť ich, ale bola veľmi silná. Už som sa blížila k miestu, kde sídlia. Títo upíri boli zvláštny. Ahmun mi rozprával, že sa živia zvieratami. Nezabíjajú ľudí, zdržiavajú sa na jednom mieste a snažia sa zapadnúť do ľudského sveta, pričom sú niečo oveľa viac. Uvidela som odbočku do lesa, ktorá súhlasila s pachovou stopou. Po chvíli som začula ich hlasy, počuli ma. Spomalila som a zatvárila som sa prívetivo.

„Kto si?" Predo mnou sa zjavil upír, ale jeho nezvyčajný výzor ma zarazil. Oči farby zlata, na tvári prívetivý úsmev, jemne obranný postoj, zlaté, až biele vlasy. V mojich očiach boli zlaté žilky, ktoré boli však len kamufláž. Usmiala som sa naňho.

„Nie som nepriateľ. Som tu sama a zachytila som váš pach. Chcela by som sa na tomto mieste zdržať dlhšie a počula som o vašom životnom štýle. Už dlhšie sa snažím o to isté, a myslela som, že by ste mi mohli pomôsť. Som Sierra," podala som mu svoju ruku a on ju s úsmevom prijal.

„V tom prípade vitaj v našom dome. Radi ti pomôžeme. Ja som Carlisle, a toto je moja rodina." Zdôraznil to slovo, a ja som sa nad tým zamyslela. Dávalo to zmysel.

Usmiala som sa na všetkých upírov, ktorí sa postupne zjavovali. Svalnatý, vysmiaty upír, ktorí v náručí držal prekrásnu blondínku. Ďalej vysoký upír, z ktorého zjazveného zjavu išiel strach. Mimovoľne som sa nahrbila a on sa pousmial. Presunula som zrak na drbnú, útlu postavu v jeho náručí. Tvárila sa vševedúco a usmievala sa na mňa najširšie. Ďalej tam stála upírka, ktorá pôsobila ako ich matka, čo bolo ale nemožné. Držala za ruku Carlislea, ktorý mi predstavil ostatných. Svalnatý bol Emmett, blondína Rosalie, zjazvený upír zase Jasper a útla postava s vševedúcim úsmevom sa volala Alice. Carlislea držala za ruku Esme. 

„Ďakujem, že tu môžem zostať." Vošla som za nimi do domu, ktorý pripomínal skôr vilu. Luxus, ktorý si upíri môžu dovoliť.

Pozorovala som ich so záujmom. Videla som, ako si nenútene posadali, začali sa venovať najrôznejším činnostiam, akoby boli ľudia. Vzali do rúk knihy, rozprávali sa a smiali, alebo sa dívali na telku ohromných rozmerov. Niekoľkokrát sa dokonca vystreli, prehrabli si vlasy či zažmurkali. Pochopila som, že sú to ľudské gestá, ktoré im pomáhalú vžiť sa do svojich rolí. Zarazila ma ale jedna vec.

Pach, ktorý som prensledovala až sem, nepatril žiadnemu z členov rodiny. Moje myšlienky prerušil zvuk svišťania vetra. Niekto sem išiel, a nebol to človek. Cullenovci vyzerali, akoby ho čakali, a tak som sa dovtípila, že to bude majiteľ stopy, ktorú som našla. Dvere sa otvorili a dnu vošiel krásny upír. Bol vysoký, nie až tak svalnatý ako Emmett, ale aj tak mal skvelú postavu. Vlasy mal bronzovo hnedé a oči nádherne medovo-zlaté. Vyzeral začudovane, keď sa na mňa díval.

„Ahoj, ja som Sierra." Premeriaval si ma a mračil sa na mňa.

„Edward, Sierra sa chce naučiť nášmu spôsobu života. Chvíľu u nás ostane." Edward sa prebral a usmial sa na mňa, pričom prijal moju podávanú ruku.

„Prepáč, ja som Edward. Bol som len zaskočený, lebo nedokážem čítať tvoje myšlienky. U iných to väčšinou funguje."

„Áno, som imúnna voči niektorým darom. A zároveň jeden z nich vlastním aj ja. Dokážem vycítiť dary ostatných a prevziať ich od nich, ale len keď sú pri mne blízko. Sama som proti ich daru ale imúnna." Všetci sa na mňa dívali začudovane, asi o nikom takom ešte nepočuli. 

„To je zaujímavé. Ešte som to u nikoho nevidel. Ak sa smiem spýtať odkiaľ pochádzaš?" Carlisle mal v očiach ohromnú zvedavosť. Ostatní sa vrátili k svojim činnostiam, len Edward tu stál a počúval.

„Nie, zvedavosť nie je hriech. Pochádzam z Južnej Ameriky, neviem presne odkiaľ, ale narodila som sa pred tristo rokmi. Premenená som bola, keď som mala devätnásť rokov. Premenil ma môj dobrý praiteľ Amun. Nie je tu so mnou, lebo sa so mnou nezhoduje v názore, že ľudia nemusia byť našou potrevou. Ostal v Argentíne." Moja vymyslená história bola zčasti pravda, až na to, že Amun je do príbehu zapletený oveľa viac. Môj pobyt v tejto rodine bude ešte zaujímavý.

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Just true - 3. kapitola: