Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » K šťastiu mi viac nechýba - 2. kapitola

04.04.2013 (09:45) • Mifinka • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 995×

„Dobré ránko, Bella,“ šepkal mi niekto do uška. Hneď som spoznala Clarin hlas, no nechcela som, aby to bolo pre ňu také ľahké, tak som ešte nechala zatvorené viečka.

Ten týždeň ubehol strašne rýchlo. Už ani neviem, čo všetko som stihla urobiť. Bolo hlavne úžasné sledovať tento zhon veľkomesta. Život toľkých ľudí bol natoľko iný, ako ten čo som prežívala v takých malých mestách ako Forks a Port Angeles. Keď som sa pozrela von oknom, bolo to niečo, čo som doposiaľ nezažila. Sledovala som tak životy ľudí, ktorí o mne nemajú potuchy a ani ich nezaujímam.

No, ale aj tak to bolo zaujímavé. Pozerať sa ako sa predavač zeleniny a ovocia s každým pozná a rozpráva sa s ľuďmi naokolo, ako sa bozkávajú zamilované páry a vyznávajú si tak svoju lásku. Ako sa medzi sebou ľudia rozprávajú, malí aj veľkí. Videla som príbehy, emócie a osudy ľudí. Niekedy na tvárach šťastie a lásku, inokedy smútok a zarmútenie.

V tomto týždni som tiež sledovala svoju newyorskú rodinu. Žili si šťastne, spokojne, pomáhali si navzájom a mali sa naozaj radi. Bola to usmievavá rodina a asi aj preto som sa tu cítila tak vítaná. Správali sa ku mne veľmi dobre, do ničoho ma nenútili a mohla som si robiť čo sa mi zachcelo.

Našla som si aj brigádu v jednom obchodíku tu neďaleko. Žena, čo ma zamestnala bola taktiež veľmi milá. Povedala som jej o mojej situácii a navrhla som je, či by som u nej nemohla pracovať iba dovtedy, čo sa naplno zamestnám v mojej budúcej práci. Súhlasila, ale nebolo jednoduché ju prehovoriť. Kto by chcel brigádnika na jeden jediný týždeň a nejaký ten deň? Odpoveď je jednoduchá, skoro nikto. Takže som takto splatila pár drobných Rebecce, na týždeň sa zabavila a nestrácala čas. Aj keď mi Rebecca hovorila, že to nie je potreba.

„Teta Bella? Spíš?“ spýtala sa Clare. Nemohla to vydržať. Bola nedeľa a ja som sa chcela vyspať, ale nedalo sa jej odolať.

„Nieee... nespím, miláčik. Môžem sa spýtať, prečo ma budíš?“ Bola som jednoducho zvedavá.

„Pretože mamička spravila skvelé raňajky a chcem, aby si ich stihla ešte teplé, vieš? A ešte preto, lebo sa na teba teším. Za ten týždeň sme sa vôbec nezabavili, tak ako by som chcela. Nechcela by si ísť so mnou plávať?“ Dnes mala akosi veľa otázok. Tak som teda otvorila oči a posadila sa. Malú som si zobrala k sebe na posteľ. Usmievala sa ako slniečko a popritom som si všimla čísla na hodinách. Bolo už pol jedenástej. No pekne.

„Tak na raňajky sa veľmi teším. Aké to sú raňajky?“ Dnes je akosi veľa otázok hneď zrána.

„Wafle a ešte rôzne iné veci. No, tak chceš ísť so mnou na tú plaváreň?“ Nevedela sa dočkať.

„A kedy by si chcela ísť? Dnes som si chcela dať taký odpočinkový deň po tom týždni vieš? No, ale kto by tebe odolal.“ Začala som ju štekliť a pri tom sme sa strašne nahlas smiali. Okamžite ako som ju došteklila, začala ona mňa. Nemám to rada, pretože som veľmi šteklivá a ona to dobre vedela, tak to pekne využila potvorka maličká.

„Prosím, dosť... prestaň, prosím... zmiluj sa na do mnou..“ prosila som ju ako keby ma na nože brali.

„Tak mi najprv sľúb, že so mnou pôjdeš,“ vydierala ma.

„Áno, pôjdem. Prosím, dosť...“ ďalej som prosila, v tomto prípade by som jej sľúbila aj perníkový domček. Došteklila ma a v tom momente vyletela z izby ako neriadená strela.

„Hurááá! Bella sa so mnou pôjde kúpať! Ha-ha, hi-hi, juchuchú!“ tešilo sa to malé strašidlo. Smiala som sa tomu, inak sa ani nedalo.

Takže takto som sa zasľúbila, ešteže som už mala všetko ohľadne bývania vybavené. Dokonca som sa tam bola behom týždňa pozrieť a bolo to skvelé. Vyzeralo to naozaj tak, ako na fotkách. Dokonca by som povedala, že ešte lepšie, pretože to na mňa priam dýchalo novým začiatkom. Premýšľala som nad tým kým som sa prezliekala z pyžamka do domáceho oblečenia. Ešte som sa umyla v kúpeľni a mohla som sa dotackať do kuchyne, ktorá bola cítiť úžasnými vôňami.

„Dobré ránko,“ pozdravila som raňajkujúceho Tylera. Vyzeral ako ja, tiež teraz vstal, no ešte nenavštívil kúpeľňu a ani svoju skriňu.

„Dobré, Bella, tak čo, myslíš to vážne s tou plavárňou?“ spýtal sa ma s plnými ústami Tyler.

„Áno. Clare má pravdu. Sľúbila som jej, že spolu niečo podnikneme, no ešte nebol na nič čas, takže musím využiť posledný voľný deň,“ odpovedala som mu s úsmevom. Podišla som k linke a vzala si waflu a začala si na ňu prikladať ovocie a šľahačku. Vyzeralo to fakt chutne a dokonca to ešte lepšie chutilo. To som zistila hneď po prvom súste. Šľahačka mi začala tiecť po brade tak som sa utierala a Tyler sa mi smial.

„Na čom sa smeješ? Je to vážne lahoda. Prečo to neješ aj ty?“ spýtala som sa, pretože až teraz som si všimla, že on je toasty.

„Veľmi to nemusím. A ráno už vôbec nie. Radšej začínam deň niečím slaným,“ odpovedal mi.

„Aha... veď okej, máme demokraciu. Papaj si čo uznáš za vhodné,“ odpovedala som už znovu a tento krát naozaj s plnými ústami, pretože mi skoro vypadla z úst jahoda. Začali sme sa smiať. Hneď od rána bola skvelá nálada. Milovala som to. Tyler dojedol, a išiel do kúpeľne. Ja som dojedla ešte posledné zvyšky raňajok a išla do obývačky nájsť Joshuu a Rebeccu.

Našla som ich hneď ako som vošla do obývačky. Rebecca žehlila a deti boli v kútiku, kde majú hračky a pekne sa hrali. Stále niečo robila, naozaj som jej to nezávidela.

„Dobré ráno. Ty máš tej práce hneď od rána, Rebecca. Naozaj ti tie deti nezávidím kvôli tomuto, aj keď sú také krásne a skvelé,“ povzbudila som ju.

„Dobré. Neboj, aj ty na to prídeš a uvidíš ako sa ti to zapáči. Je to nič oproti tomu šťastiu.“

„No to ešte určite nejakú dobu potrvá. Ja sa držím hesla: ,Žiadna žienka domáca!´ to tebe už asi veľa nehovorí, “ zasmiala som sa a Rebecca po mne so smiechom hodila vyžehlenú utierku. Rýchlo som zdrhla: ,,Pozor! Pokriví sa a zase to budeš musieť robiť. Ale máš pravdu, to šťastie ti už nikto nevezme.“ Musela som priznať pravdu aj navonok. Začala sa mi rodinná atmosféra páčiť.

„Chutili ti raňajky? Deti si to vyžiadali, ale aj tak sa nedokázali zhodnúť a musela som robiť oboje,“ rozprávala s úsmevom.

„Áno, chutili. Dala som si z každého, ak to nevadí.“ Robila som na ňu očká, aj keď som vedela, aká bude odpoveď.

„Samozrejme, že to nevadí. A čo plánuješ na dnes? Clare mi spomínala, že ťa zlanárila na plaváreň. Povedz mi, keby ťa to obťažovalo alebo niečo také,“ hovorila mi, no nejako som sa nesústredila na to, čo mi hovorí. V telke dávali super komédiu, ktorú som po očku pozerala.

„Veľmi sa na to teším. Dlho som nebola plávať. A vôbec ma to neobťažuje a Clare má pravdu, vôbec som sa jej nevenovala. Musíme môj posledný voľný deň využiť na niečo zábavné a spolu.“ Usmiala som sa na ňu a pozrela na Clare ako sa hraje so svojim bračekom. Joshuu sme nemohli zobrať, pretože ten je ešte stále choručký.

„Dobre, to som rada. A kedy by si chcela vyraziť? Trafíš tam vôbec?“ čudovala sa.

„Áno, snáď. A Clare to tam predsa pozná nie? Len dúfam, že to nie je nejako ďaleko, aby sme sa aj niekedy vrátili domov, keby sme sa náhodou stratili.“ Smiala som sa, no v žalúdku som aj napriek tomu mala jemné trasenie z nervozity. Som v novom meste, neviem čo čakať a to ešte budem mať na starosti Clare.

„Neboj sa, je to asi druhá cesta, ktorú Clare pozná naspamäť,“ začala hovoriť: „a môžeš si zobrať aj GPS-ku, keby si sa nechcela naozaj stratiť,“ smiala sa mi Rebecca.

„Prestaň... vieš, že to tu ešte nepoznám, ale trafíme tam, že Clare?“ otočila som s otázkou na Clare.

„Prosím?“ spýtala sa.

„Práve sa rozprávame s mamou, že na tú plaváreň určite trafíme, však? Predsa vieš, kde to je,“ odpovedala som jej. No aj tak som stále mala obavy, veď sa mám spoliehať na malé dievčatko? Hm, musím si to ešte premyslieť.

„Samozrejme, viem, kde to je,“ usmiala sa na mňa a pokračovala v hre.

„A kedy?“ spýtala sa Rebecca.

„Ešte neviem.“ A odišla som do izby. Chcela som si ešte skontrolovať veci, ktoré musím zajtra priniesť spolu so mnou na pohovor.

O pár hodín neskôr som sa pozrela na hodinky a zistila som, že už by sme mohli aj ísť. Zvolala som na Clare, že by sa mala začať baliť, ak chce niekam ísť. O hodinu sme boli nachystané na spoločný výlet na plaváreň. Clare sa celú cestu smiala a poskakovala pri mne. Tiež som sa veľmi tešila. Ani neviem, kedy som sa naposledy kúpala. Teda nemyslím vaňu, ale veľký vodný priestor, kde sa dá plávať.

Prišli sme tam s veľkým nadšením a optimizmom. Ja som sa hlavne tešila z toho, že sme nezablúdili. Clare po ceste raz zazmätkovala, že teraz si nepamätá, kam máme ísť. Popozerala som sa naokolo a zbadala budovu plavárne, pri ktorej sme už boli.

Večer sme sa vracali z plavárne so smiechom a perfektnou náladou. Boli sme vymočené, vykúpané, vybláznené a s plným bruchom pizze, ktorú sme si kúpili, aby sme zahnali škŕkajúce bruchá pri ceste naspäť. Takže sme boli spokojné a Clare aj dosť unavená.

Ešteže sme sa vracali tou istou cestou, ktorou sme prišli, pretože inak neviem, čo by som robila. Clare už napoly spala a nevládala mi ani odpovedať na otázky. Len kráčať.

Keď sme prišli domov, okamžite som Clare odniesla do postele, pretože vo výťahu sa na mňa zložila.

„Tak, ako ste sa mali?“ pošepky sa ma spýtala Rebecca.

„Bolo to perfektné, super sme sa zabavili.“ A dodala som: „Vieš o tom, že Clare má v škole nápadníka?“ spýtala som sa s úsmevom na perách.

„To naozaj? To mi ešte nepovedala, poď, ideme pokecať. Dáš si víno?“

„Hm... vieš čo, prečo nie. Kde je Tyler?“ všimla som si, že tu nie je nik okrem nás a dvoch spiacich detí.

„Išiel niekam s priateľmi si sadnúť, takže máme pokoj a môžeme sa porozprávať o tvojom novom začiatku. Ako sa cítiš?“

„Aha, ach... ja ani neviem. Mám zmiešané pocity, zároveň sa bojím toho, čo zajtra bude. Som strašne zvedavá a tiež sa veľmi teším,“ zverila som sa svojej jedinej sestričke. Takto sme pokračovali ešte do vypitej fľaše vína a išli spať. Musela som sa poriadne vyspať, veď ma zajtra čaká náročný deň plný prekvapení a nových ľudí. Či nie?

***

„Dobrý deň, prišla som na pohovor. Volám sa Isabella Swanová,“ predstavila som sa recepčnej. Všimla som si, že na menovke má napísané meno Samantha Carperová.

„Dobrý deň, vitajte, slečna Swanová. Dnes ste tu očakávaná, veď prezidentka marketingu sa tu nemení každý deň,“ milo sa na mňa usmiala. „Prosím, budete musieť počkať tridsať minút, pretože pán Cullen má práve dôležitú poradu, ktorá sa nedala preložiť. Ide práve o váš spoločný projekt.“

Takže už sa to naozaj odohráva. Uštipnite ma niekto, povedala som si v duchu. Tak som sa nenápadne uštipla sama, a zároveň mnou zatriaslo, pretože mi práve došlo, že to je skutočné.

Och, toto je môj nový začiatok. Je to pán Cullen, takže určite to bude muž a asi starší pán. Neviem to z toho moc posúdiť. Nakoniec som si meno môjho nového zamestnávateľa nevyhľadala. Chcela som sa nechať prekvapiť. A zatiaľ sa to darí.

„Dobre, ďakujem. Rada si počkám.“ Nebola to pravda, chcela som to už mať za sebou, pretože toto bude asi najviac stresujúca situácia. Išla som sa posadiť na pohodlne vyzerajúce kreslo, ktoré priam lákalo môj zadok na sadnutie si.

O dvadsaťpäť minút prezerania si miestnosti, vyšlo z výťahu asi šesť ľudí. Neprezerala som si ich, no do zorného poľa mi vstúpil krásny mladý muž, s medenými vlasmi.

Odprevadil ostatných pánov a podišiel k pultíku recepčnej. O niečom sa rozprávali, ale nepočula som ani slovo, aj keby som veľmi chcela. V tom sa zrazu otočil priamo na mňa a začal kráčať mojím smerom. Pozrela som sa za seba, či tam niekoho neuvidím a bol tam len nejaký pán, ktorý si čítal noviny a nevenoval nám pozornosť.

Keď bol už dosť blízko mňa po prvý krát som sa mu pozrela do očí. Nie, to neboli oči. Bolo to roztopené zlato, oči mal farby zlata. Krásneho zlata. Počkať zlata? Veď také oči neexistujú. Bella, o čom to premýšľaš, sústreď sa, veď otvára pusu. Ústa mal krásne tvarované a s krásne bielymi zubami vo vnútri, ktoré som si všimla, hneď po tom ako sa na mňa práve usmial. Začal hovoriť, no nerozumela som mu. Bella, sústreď sa!

„Dobrý deň, vy musíte byť slečna Swanová. Ja som Edward Cullen, váš nový šéf a majiteľ firmy McCullen's. Teší ma,“ nastavil ruku. Vtom som otvorila ústa dokorán a posadila sa späť na zadok.

Autor: Mifinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek K šťastiu mi viac nechýba - 2. kapitola: