Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 28. kapitola

31.07.2013 (13:45) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1294×

28. kapitola: B pozitív s ľadom, prosím! 

Esme:

O dva týždne: 

Stála som v kúpeľni len v spodnom prádle a hľadela som na svoj odraz v zrkadle. Rebrá mi vystupovali čím ďalej tým viac a brucho som mala plné modrín. Otočila som sa a všimla som si, že aj chrbticu a iné kosti mi je vidno oveľa výraznejšie. V tvári som sa tiež trochu zmenila a po nemocnici sa začalo šepkať, že to bude dievčatko, keďže mi uberá na krásne. Ach, kiežby...

„Zlato, budeš už hotová? O chvíľu musíme ísť!“ počula som Carlisleov hlas spoza dverí a v momente som sa zakryla hrubým županom. Nesmie ma takto vidieť!

„Hneď som tam, miláčik,“ ubezpečila som ho a dokončila som si make up. Nášho drobčeka milujem stále viac a viac. Modriny a podliatiny si zakrývam, aby ich Carlisle ani náhodou neuvidel. Stále mu tvrdím, že sa cítim dobre, aj keď to tak mnohokrát nie je.

Vyšla som z kúpeľne oblečená v bielom hrubom svetri a rifliach, pod ktorými som mala ešte dva páry legín, aby moje nohy nevyzerali až tak tenko.

Prešla som do predsiene a obula som si nízke hnedé čižmy. Musela som prestať nosiť opätky, keďže v poslednej dobe som často mávala závraty a mala som čo robiť aby som sa vôbec udržala na nohách, nie to ešte na nejakých platformách.

Carlisle potom zamkol a zišli sme dole k autu. Nasadli sme dnu a vyrazili do práce.

„Láska, dnes mám nočnú, takže v noci s tebou bude Edward,“ oznámil mi Carlisle.

„Oh, však ja to jednu noc zvládnem aj sama. Nemusel si kvôli tomu zaťažovať svojho syna,“ povedala som ustarostene.

„Aj tak nemá čo robiť,“ zasmial sa, „a po tom všetkom, čo si mi povedala o svojom bývalom, ťa samú nenechám ani na pol dňa, nie to na noc!“ povedal Carlisle.

Môj bývalý manžel bol momentálne častou témou u nás doma. Carlisleovi som povedala o každej jednej facke, ktorú som od neho dostala, lebo chcel vedieť všetko. Odvtedy ma stráži aj v sprche. Naozaj sa o mňa bojí, keďže už vie, aký je Michail psychopat. Niekedy to síce hraničí s paranojou, ale to len preto, lebo ma miluje a bojí sa o mňa.

„Ako myslíš,“ šepla som napokon.

„Príde pre teba do nemocnice o piatej,“ dodal a ja som prikývla. Pohladila som si bruško a Carlisle sa pousmial.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa.

„Skvele,“ zaklamala som s falošným úsmevom. Momentálne ma riadne boleli kríže a rozmýšľala som nad tým, ako vôbec vyleziem z tohto auta.

„To som rád. Aj keď, láska, nechcela by si už ostať doma? Je to vyše dvoch mesiacov, odkedy vieme, že si tehotná, no vyzerá to na oveľa viac... Sú síce prípady, kedy ide všetko strašne rýchlo, ale toto je až príliš...“ hovoril ustarane.

„Ostanem ešte do konca januára...“ povedala som.

„To sú takmer dva mesiace!“ povedal náhle a ja som prikývla.

Carlisle len krútil hlavou a ja som sa naňho usmiala.

„Tvoje zdravie je prvoradé!“ povedal rázne.

„Pri sedení v kancelárii ma môže ohroziť skutočne veľa faktorov,“ odsekla som sarkasticky.

„Nechcem sa s tebou hádať. Neskôr sa o tom porozprávame,“ povedal a zaparkoval na svojom mieste pred nemocnicou.

Obaja sme vystúpili z auta a vošli do veľkej svetlej budovy. Nastúpili sme do výťahu aj s inými ľuďmi a vystúpili sme na štvrtom poschodí.

„Pekný deň, pani riaditeľka,“ povedal Carlisle s prefíkaným úsmevom pred dverami svojej ambulancie a ja som sa uškrnula.

„Zastav sa u mňa, keď budeš mať čas,“ poprosila som ho, on prikývol a nežne ma pobozkal na pery. Usmiala som sa a potom som kráčala ďalej, do svojej kancelárie.

„Dobré ráno, George,“ pozdravila som svojho asistenta, ktorý niečo zúrivo písal na klávesnici.

„Dobré ráno!“ usmial sa na mňa.

Vošla som dnu a zavrela za sebou dvere. Vyzliekla som si kabát a zavesila som ho na vešiak pri okne, ktoré som pootvorila. Sadla som si za stôl a začala som sa venovať práci.

***

Keď bolo päť hodín, pozrela som sa von oknom a na parkovisku som uvidela stáť Edwarda v sivom kabáte pri jeho striebornom Volve. Zbalila som si veci a odišla som z kancelárie. Cestou som sa ešte chcela zastaviť u Carlislea. Zaklopala som na jeho dvere, no nikto neotváral.

„Doktor Cullen je práve na operačnej sále, priviezli mu súrny prípad,“ povedala mi okoloidúca sestrička a ja som prikývla. Ale... čo keby bolo zle mne? Alebo by som začala rodiť? Dúfam, že vtedy mu budem prednejšia, ako všetko ostatné!

Vyšla som z nemocnice a kráčala som k Edwardovmu autu. Medzitým začal vonku zľahka poletovať sneh. Už bolo na čase, však je polka decembra.

„Ahoj, Edward,“ pousmiala som sa, keď som bola pri ňom.

„Esme, rád ťa vidím,“ usmial sa a pobozkal ma na líce.  Otvoril mi dvere svojho auta, ja som pomaly nastúpila dnu a kabelku som si položila na kolená. Edward zavrel dvere, obišiel auto a sadol si na miesto vodiča.

„Ako to ide?“ opýtal sa ma a naštartoval.

„Celkom dobre...“ povedala som. „A čo ty, ako škola?“

„Koncom januára budú skúšky... ale to mám ešte čas,“ povedal a vycúval z parkovacieho miesta. Vyšiel z parkoviska a zaradil sa do premávky.

„Edward, mohli by sme sa na chvíľu zastaviť v Macy’s?“ opýtala som sa ho zrazu, keďže som dostala nečakaný nápad.

„Ak sa cítiš dobre, tak áno,“ pousmial sa a ja som prikývla.

„Potrebujem nakúpiť vianočné darčeky!“ vypískla som nadšene.

Edward  sa pousmial a na najbližšom kruhom objazde zmenil smer.

„Máš už premyslené, čo chceš kúpiť?“ opýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Mám nejaký plán B, keby nenájdem niečo úžasné, no sama neviem, čo to má byť...“ hovorila som zamyslene.

„Čo myslíš, že by potešilo Carlislea a Rosalie?“ opýtala som sa ho.

„Carlisle rád číta, tak možno nejaké knihy, ale je naozaj ťažké vybrať také, ktoré ešte nečítal. Inak možno hodinky, alebo nejaké oblečenie,“ povedal váhavo a ja som prikývla.

„A Rosalie, tak u nej by som to videl na nejaký náramok, alebo kabelku... Čo sa týka iných vecí, v tom je dosť nevyspitateľná...“

„Dobre... a čo ty?“ pousmiala som sa.

„So mnou si nerob starosti,“ povedal a zišli sme do podzemnej garáže.

„To nie sú starosti, Edward,“ povedala som milo.

„Nuž, tak potom to nechám na teba,“ odpovedal a ja som sa zamyslela nad vhodným darčekom.

Edward zaparkoval na voľnom parkovacom mieste a obaja sme vystúpili z auta. Prešli sme k obchodom a ja som sa začala rozhliadať po výkladoch.

Rozhodla som sa, že začnem oblečením. Vošla som do obchodu značky Armani a kúpila som Carlisleovi pár košiel a svetrík. Keď Edward na chvíľu vyšiel z obchodu, vzala som mu tiež košeľu a tmavú lesklú kravatu. Zaplatila som a vyšla som z taškami z obchodu, kde ma už čakal Edward.

Prešli sme ďalšie obchody a nakoniec sme zakotvili v Hugo Boss, kde som dokúpila ďalšie veci pre Carlislea, Edwarda a niečo som vzala aj Jasperovi.

„Vezmem ti tie tašky,“ povedal Edward, keď som sa k nemu vrátila s ďalšími taškami.

„Ja to zvládam,“ povedala som pohotovo.

„Esme, mala by si sa šetriť...“ pokračoval.

„Som tehotná, nie chorá,“ nepekne som sa zamračila.

Edward na chvíľu stíchol, ale keď som vyšla z obchodu so šperkami s ďalšou taškou, nenechal sa odbiť a polku tašiek mi vzal z rúk, s tým, že mi aspoň trochu pomôže. Vidno, že sú s Carlisleom rodina. 

Po ďalších dvoch hodinách som už mala nakúpené skoro všetko. Pohľad mi práve padol na červenú kabelku od Michaela Korsa, ktorá by sa nádherne hodila k Rosalie.

Tak som jej ju vzala a potom sme sa už len pomaly prechádzali po vyzdobenom obchodnom centre. Všade bola perfektná vianočná výzdoba, vo výkladoch niekoľko veselých elfov a dolu sedel Santa Claus, pred ktorým stál rad detí. Jedno po druhom k nemu prichádzali, sadali si mu na kolená a hovorili svoje tajné vianočné priania. Pousmiala som sa a chvíľu sme to celé s Edwardom sledovali.

„Nie si už hladná?“ opýtal sa ma zrazu a mne v tom zaškvŕkalo v bruchu.

Pousmiala som sa a prikývla som.

„Na čo máš chuť?“

„Dala by som si palacinky,“ povedala som po chvíli rozmýšľania.

S Edwardom sme sa teda vybrali do malej palacinkárne na druhom poschodí obchodného centra. Sadli sme si k jednému z drevených stolov, tašky sme položili na voľné kreslo a po chvíli prišla servírka. Ja som si objednala a Edward práve odpisoval Carlisleovi správu kde sme.

O pár minút mi servírka priniesla palacinky a ja som sa do nich s chuťou pustila.

„Dobrú chuť,“ pousmial sa Edward a ja som s plnými ústami len prikývla.

Odpila som si z jahodového džúsu a položila som pohár na miesto.

„Oh, tieto tehotenské chute sú strašné!“ povedala som a Edward sa pousmial.

„Dúfam, že po pôrode to budem zase ja...“

„Určite áno,“ povedal a odložil mobil do vrecka na kabáte.

„Čo by si chcela, aby to bolo?“ opýtal sa ma.

„Neviem,“ pousmiala som sa. „Niekedy dievčatko, potom zas chlapček... Ale hlavne, nech je zdravé,“ povedala som a vložila som si do úst ďalší kus palacinky.

„Čo si myslíš ty?“ opýtala som sa po chvíli.

„Noo, bude to v podstate môj brat alebo sestra... A keďže Carlisle už dvoch synov má, tak by to mohlo byť dievčatko,“ povedal.

„Už teraz je veľmi šťastný,“ dodal. „Akurát sa o teba bojí...“

„Nemá sa prečo. Moje tehotenstvo prebieha úplne normálne,“ povedala som, no príliš som tomu neverila.

„Ešte som nevidel ženu na konci druhého mesiaca s bruchom ako v šiestom mesiaci,“ povedal.

„Tak áno, ide to trochu rýchlejšie, ale to je tak všetko.“

„Zatiaľ,“ šepol si sám pre seba.e

Tvárila som sa, že som to nepočula a pokračovala som v jedení. Keď som skončila, dopila som pohár džúsu a potom servírka priniesla účet. Kým som hľadala svoju peňaženku, Edward už dávno zaplatil a mohli sme ísť.

Odniesli sme všetky tašky do auta a potom ma Edward odviezol domov.

Hore po schodoch mi už nedovolil niesť nič, okrem svojej kabelky. Tak som trochu nahnevane kráčala pred ním. Odomkla som dvere a obaja sme vošli do môjho bytu.

„Cíť sa tu ako doma,“ povedala som, keď som si vyzliekala zimný kabát.

„Kam položím tie veci?“ opýtal sa.

„Môžeš do obývačky na gauč.“

Edward odniesol všetko z predsiene a ja som si vyzula čižmy. Chcela som sa ísť prezliecť, no ako som prechádzala do spálne, zrazu sa mi začala točiť hlava. Zastala som a zľahka sa oprela o rám dverí.

„Esme, čo sa deje?“ pýtal sa pohotovo Edward a hneď bol pri mne a podopieral ma.

„Nič, len sa mi zatočila hlava,“ povedala som, ale on ma už držal v náručí a niesol do spálne. Položil ma na posteľ a priniesol mi pohár vody.

„Ďakujem,“ vydýchla som, keď som si odpila.

„Je ti lepšie?“ opýtal sa starostlivo a ja som prikývla.

„Hneď som pri tebe, len zavolám Carlisleovi,“ povedal, pohladil ma po ruke a šiel si pre mobil do predsiene. Začal hovor a čakal na odpoveď.

Mne sa ale zrazu zdvihol žalúdok a tak som prebehla do kúpeľne, rovno k záchodovej mise. Palacinky sa vo mne dlho neudržali. Po chvíli zvracania som sa pomaly postavila a umyla si tvár. Chcela som sa vrátiť do spálne, len že vo dverách stál Edward.

„Takto to ďalej nepôjde,“ povedal nešťastne a krútil hlavou.

„Prosím, nepovedz to Carlisleovi,“ šepla som.

„Zase si schudla...“ skonštatoval. Mal pravdu, ale nemohla som mu to potvrdiť.

„Neudržíš v sebe žiadne jedlo,“ pokračoval. „Budeme musieť vymyslieť niečo iné...“

„Ja to zvládam,“ povedala som a prešla som popri ňom do izby.

Bez slova prešiel do obývačky a ja som sa prezliekla do voľných domácich šiat. Potom som sa k nemu pridala a spolu sme si pozreli správy. Edward sa na mňa pozeral nešťastným pohľadom a mňa to začínalo štvať. Vtom ho asi niečo napadlo a rýchlo si vzal svoj mobil. Niekomu volal, myslím, že Carlisleovi. Ach, dúfam, že mu neohlasuje každú moju zmenu nálady...

Edward mi venoval jeden pohľad a potom začal niečo veľmi rýchlo hovoriť do telefónu. Ľudské ucho nemalo šancu zachytiť to, takže musel hovoriť s Carlisleom, alebo niekým iným z rodiny.

Keď skončil, položil telefón na konferenčný stolík a ja som sa na neho zvedavo pozrela.

„Hovoril som s Carlisleom o jednej... záležitosti,“ začal. „Neviem, ako ti to povedať...“

„Na rovinu...“ odsekla som.

„To nie je najlepší nápad,“ povedal a chvíľu bol ticho.

„Kam si až ochotná zájsť, ak ide o tvoje a Carlisleove dieťa?“

Vyľakane som sa naňho pozrela a povedala som:

„Pre to malé urobím hocičo!“

„Dobre,“ prikývol, no potom zas nič nevravel. Ja som bola ako na ihlách, vedela som, že sa to týka mňa a môjho maličkého, ale netušila som, čo presne sa deje.

„Edward, toto mi nerob. Prosím, povedz mi o čo presne ide,“ poprosila som ho.

„Týka sa to výživy tvojho dieťaťa,“ povedal opatrne. „Z polovice je to človek, no z druhej polovice upír... Ľudské jedlo má, ale... ehm... Esme, naozaj ťa nechcem vydesiť.“

Sedel oproti mne a tváril sa zamyslene, keď v tom zrazu zazvonil zvonček. Ja som sa zľakla, lebo prvá myšlienka ktorá mi preletela hlavou obsahovala predstavu o tom, že by to mohol byť Michail.

„To je len Jasper,“ povedal pokojným hlasom a šiel ku dverám.

„Ahoj,“ počula som z predsiene.

„Ahoj Edward, tuto to máš.“

„Je to tak, ako som to chcel?“

„Áno... Si si istý, že je to dobrý nápad?“

„Za pokus to stojí, ublížiť jej to nemôže...“

„Dobre, tak ja pôjdem, Alice ma čaká. Maj sa, brácho,“ povedal Jasper a zavrel dvere. Vrátil sa a prešiel cez obývačku do kuchyne. Tam chvíľu niečo robil a potom sa vrátil ku mne aj s bielym nepriehľadným pohárom so slamkou.

„Esme,...“ začal.

„Je to to, čo si myslím?“ opýtala som sa opatrne a on prikývol. Znechutene som sa striasla, no potom som sa natiahla po pohár. Prekvapene sa na mňa pozrel.

„Ak to má prospieť môjmu dieťaťu, som ochotná skúsiť to...“

Edward mi podal pohár a ja som si priložila slamku k perám. Našťastie som necítila ten pach, lebo to by som už asi odpadávala. Nadýchla som sa a zavrela som oči. Potiahla som si zo slamky a snažila som sa prehltnúť to čo najskôr, aby som tú chuť cítila, čo najmenej.

Chutilo to trochu sladko a bolo to poriadne husté. Znovu ma striaslo a položila som pohár na stolík. Edward si sadol vedľa mňa a pohladil ma po ramenách.

„Prosím, povedz mi, že to nie je ľudská...“ hovorila som potichu.

„Nie, jelenia,“ povedal a mňa naplo na zvracanie.

„Ako sa cítiš?“ pýtal sa.

„Zvláštne... Koľko by som toho mala vypiť?“

„Na dnes večer ti stačí jeden pohár,“ povedal a ja som prikývla.

Popíjala som krv celý večer a bola som rada, že túto dennú dávku mám už za sebou. Neskôr som šla do sprchy a potom som si išla ľahnúť. Edward mi poprial dobrú noc a potom sa vrátil do obývačky, kde si čítal knihu, ktorá ho zaujala.

Rosalie:

Keďže vianočná party je už túto sobotu, musela som dnes vyraziť na nákupy. Chcela som to mať čím skôr za sebou, lebo obchodné centrá boli plné ľudí, čo ja neznášam! Všade bolo prehnane veľa vianočnej výzdoby a ja som otrávene pretočila očami. Rýchlo som prebehla značkové obchody, ale nikde sa mi nič nepáčilo. Na tej party každý očakáva, že zažiarim a to ja proste musím!

Vošla som do Guess, kde hrali vianočnú pesničku od Taylor Swift. Jej hlas som počula v poslednom čase dosť často a celkom ma to štvalo. Vedela som sa vžiť do jej pesničiek, ale... Dopekla! Čo som snáď nejaká sladká naivná puberťáčka? Rosalie, preber sa! Nemysli na nejakého chudáka, večer si narazíš niekoho lepšieho a všetko bude v poriadku. Tak to šlo už niekoľko večerov, no v skutočnosti to vôbec nepomáhalo.

Vzala som si zo stojana strieborné ligotavé minišaty a šla som do kabínky. Rýchlo som si ich obliekla a sadli mi ako uliate. Bola som si istá, že nič lepšie nenájdem, tak som si ich vzala. Neskôr som k nim našla aj topánky a malú listovú kabelku.

Povedala som si, že už by to chcelo len nejaké doplnky a tak som sa vybrala do zlatníctva, ktoré bolo v strede obrovského obchodu s oddeleniami.

Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa tam prepracovala cez dav ľudí. Konečne som sa ocitla pri pultoch so zlatými a striebornými náramkami a nevedela som si vybrať.

Pomaly som kráčala bokom a svoj zrak som upierala len na šperky.

Bolo tam naozaj dosť ľudí, tak sa mi stalo, že som náhodou bokom slabo narazila do muža, stojaceho vedľa mňa.

„Oh, prepáčte,“ povedala som medovým hlasom a v tom som na neho zdvihla svoj pohľad spod mihálnic.

„Rosalie?“ vydýchol užasnuto.

„Emmett?“ divila som sa. Ach, to snáď nie...

„Ehm... na nákupoch?“ opýtal sa, trochu zarazene, no aj ustráchane a ja som prikývla.

„Áno... Vidím, že ty tiež...“ Prikývol a nastalo trápne ticho. Sklopila som zrak a jednou rukou som si vošla do vlasov.

„Umm, tak, ako ide život?“ opýtal sa ma po chvíli.

Keď som bola s ním, nebola som to ja. Správala som sa inak a hlavne som sa cítila byť iná. Nenávidím sa za to! Vôbec neviem, čo to do mňa vošlo, a radšej som si mala tresnúť hlavu o to sklo, než sa ho opýtať... Prečo?

„Prečo si mi nezavolal?“ povedala som tichšie, no tak aby to aj počul.

Vyjavene na mňa hľadel svojimi veľkými hnedými očami a pootvorenými ústami.

„Nezavolať takej kráske? No to musí byť debil!“ počula som ako to jeden muž vravel druhému, čo stáli neďaleko od nás.

„Ja... chcel som, ale... nenechala si mi číslo...“ povedal.

Premerala som si ho prižmúrenými očami a uvedomila som si, že má pravdu.

„Myslel som, že sa mi ozveš ty...“

Nikdy nevolám prvá! Táto jeho poznámka ma nahnevala a vôbec netuším prečo som urobila to čo som urobila. Siahla som do kabelky a vytiahla jednu zo svojich vizitiek. Položila som ju na sklo pred neho a s nepekným pohľadom som opustila malé zlatníctvo.

Čo to malo znamenať?! Doriti! Toto skutočne niesom ja! Sedela som v aute v podzemnej garáži a takmer som si trieskala hlavu o volant. No aj keby to myslím doslova, mne by sa nič nestalo, ale volant by sa zničil. A ja teraz naozaj nepotrebujem ďalšie problémy...

Oh, ale, čo sa to deje?! Ako som mohla... Znížiť sa k niečomu takémuto. Ako som sa ho mohla spýtať, prečo sa mi neozval?! Ja som vždy tá, ktorá čelí tejto drbnutej otázke, v prípade, že stretnem muža, s ktorým som v minulosti niečo mala. Ach, teraz vie, že mi na ňom záleží. Vie, že mi nie je ukradnutý. Sakra... A čo je horšie, neboli sme tam sami.

Môžeš si gratulovať, Rosalie Lillian Hale, pekne si sa predviedla, hovorilo moje podvedomie. Vložila som si tvár do dlaní a oprela som sa na svojom sedadle za volantom. No môžem byť až tak zúfalá? Môžem...

„Ahoj, Rose,“ pozdravil ma Carlisle, keď som neskôr dorazila domov.

„Ahoj,“ povedala som monotónne ako som prechádzala s nákupnými taškami do svojej izby.

„Máš už nejaké plány na štvrtok večer?“ opýtal sa ma.

„Možno pôjdem na lov, lebo v sobotu je party... Ešte uvidím,“ ľahkovážne som mykla plecom. „Prečo?“

„Vieš v akej situácii je Esme...“ začal opatrne a ja som prikývla.

„Chcel som ťa len poprosiť, či by si s ňou nemohla byť vo štvrtok večer. Nechcem ju nechávať samú, lebo jej bývalý je schopný najhoršieho...“

„Tak dobre,“ súhlasila som.

„Ďakujem, veľmi si mi pomohla,“ pousmial sa, no ja som na neho hľadela s kamennou tvárou.

„Rosalie, stalo sa niečo?“

„Nie.“

„Rose...“

„Naozaj, nič,...“ povedala som.

„Keby si sa chcela porozprávať, som tu pre teba. Vieš, že mne môžeš povedať všetko, dcérka,“ povedal.

No keby si tak vedel to o čom nevieš, nebol by si dvakrát šťastný, pomyslela som si a uškrnula som sa. Ale prikývla som mu a potom som vošla do izby a zavrela dvere. Večer som si pripravila celý outfit na vianočnú party a potom som si pozrela film.

Na ďalší deň sme mali voľno, tak som ostala doma. Všetko bolo úplne bežné, až do chvíle, keď mi zapískal iPhone, čo ohlasuje príchod správ. Zvedavo som sa pozrela kto mi píše. Na displeji bolo neznáme číslo, tak som otvorila správu.

Ahoj, Rosalie.

Máš už plány na sobotu večer? Ak nie, rád by som ťa pozval niekam na drink J.

Maj sa pekne,

Emmett

Zírala som na tú správu ako tela na nové vráta a musela som si ju prečítať ešte štyrikrát, aby som tomu uverila. Nevedela som, ako mám reagovať. Bola som šťastná, no zároveň zmätená a trochu nahnevaná. Čo ak ma volá von len preto, lebo som na neho včera vyletela a hodila pred neho svoje číslo, ako úplná chudera?

Nemala by som ísť... Okrem toho, v sobotu večer je tá party. Teraz ho odmietnem a uvidím, či mi ešte niekedy vôbec napíše. Podľa toho sa budem snažiť neskôr prísť na to, či sa mu páčim, alebo ako to v skutočnosti je. Na tej večeri vyzeral byť úplne uchvátený, ale aj tak. Teraz ho teda pošlem kade ľahšie... ale odpíšem mu až o štyri hodiny.

Vo štvrtok som bola na prednáškach a potom s Alice na obede. Všetko u nej ide po starom. S Jasperom sú stále spolu, no k ničomu ešte nedošlo. Bola z toho riadne rozhodená a ja som nevedela, čo jej na to povedať. Potom sme rozmýšľali nad vhodným vianočným darčekom pre môjho brata a nakoniec o darčekoch pre seba. Asi jej kúpim loubotinky, lebo tými nič nepokazím, alebo nejakú peknú kabelku. 

Po obede som sa zbehla domov prezliecť a potom som si  to v BMW mierila do Brooklynu k Esme.

„Ahoj, Rosalie,“ povedala šťastne, keď mi otvorila dvere a jemne ma objala.

„Ahoj, Esme, ako sa máš?“ opýtala som sa.

„Celkom dobre,“ pousmiala sa. Vyzerala oveľa lepšie, ako keď som ju videla naposledy. Vtedy bola už takmer taká bledá ako my a vychudnutá na kosť.

„Nemusíš sa vyzúvať, poď ďalej,“ povedala, keď som v predsieni zhodila lodičky, tak som už len mykla plecom a nasledovala ju ďalej.

„Dáš si niečo na pitie?“ opýtala sa.

„Jedine, keby si mala krv,“ zavtipkovala som, no Esme prikývla a stratila sa v kuchyni. Úsmev mi zamrzol na perách.

„Ehm, myslela som to ako žart,“ zvolala som za ňou a sadla som si na svetlú sedačku.

O chvíľu sa vrátila s dvomi bielymi nepriehľadnými pohármi so slamkou a jeden mi podala.

„Ďakujem,“ povedala som zarazene.

„Za málo,“ pousmiala sa a sadla si oproti mne.

Naozaj som cítila vôňu krvi. Potiahla som si cez slamku a skutočne to chutilo ako krv. Chvíľu som naozaj nevedela, čo si mám myslieť. Nechápavo som sa pozrela na Esme, ktorá ma pobavene sledovala.

„Čo to...?“ nevedela som ani ako položiť otázku.

„Bol to Edwardov nápad,“ začala a ja som na ňu neveriacky hľadela. To čo za úchyla je môj brat...

„Minulý týždeň tu bol so mnou a videl zrovna nie príjemné stránky môjho tehotenstva. Prosila som ho, aby Carlisleovi nič nehovoril, lebo viem ako by reagoval... Edward nakoniec súhlasil, no napadlo ho, že to dieťa je stále z polovice upír. Normálne jedlo som v sebe nedokázala dlho udržať, tak sme to skúsili vašim spôsobom,“ vysvetlila mi a ja som – stále v šoku -  prikývla.

„Mne osobne to nevadí, keďže to nie je ľudská krv aj keď niekedy ma z toho napína, ale robím to pre naše dieťa.“ Usmiala sa a pohladila si bruško.

Celý čas som na ňu zarazene hľadela. Pomaly som si odpila z krvi a rozmýšľala som, čo mám povedať.

„Ehm... a pomáha to?“

„Áno, cítim sa aj vyzerám lepšie,“ povedala šťastne.

„Tak dobre. Edward má niekedy naozaj divné nápady,“ poznamenala som.

„To áno, ale on je veľmi milý... a poriadne ochranársky!“

„Až príliš! A keď sme boli spolu, bolo to ešte horšie...“ dodala som.

„Čože?“

„Ach, neviem, či ti Carlisle hovoril, čo predchádzalo tomuto,“ ukázala som na seba a svoju upírsku dokonalosť.

„Niečo spomínal, ale len v rýchlosti,“ povedala.

„Chceš o tom vedieť viac?“

Esme nemo prikývla a odpila si zo slamky. Trochu ju striaslo a ja som sa smutne pousmiala. Môj príbeh nebol veselý...

„Písal sa rok 1997, mala som osemnásť a bola som úplne normálne dievča. Vyrastala som v Chicagu so svojou rodinou a chodila som na strednú. Raz v noci som sa vracala z jednej party a nebola som celkom triezva. Bol január a vonku mrzlo. Šla som po tme cez mesto a trochu som sa bála.

Zrazu som uvidela skupinku opitých mužov a keď po mne začali kričať, dostala som naozaj strach.

Zrýchlila som krok a chcela som zdrhnúť, ale oni sa za mnou rozbehli. Dostali ma na rohu ďalšej ulice. Bol to môj bývalý priateľ s partiou. Všetci boli opití a podávali si fľašu whiskey.

Odviedli ma do rozostavaného domu a tam ma zneužili. Jeden po druhom. Niektorí ma aj porezali fľašou a spôsobili mi hlboké rezné rany. Stratila som vedomie a dúfala som, že som zomrela...“

„Oh bože, to je strašné!“ prerušila ma Esme.

„Bola by som zomrela, keby Carlisle nešiel okolo a nenašiel ma tam. Odniesol ma domov, kde ma spolu s Edwardom premenili na upírku. Bez premeny by som nemala šancu prežiť. Keď sa mi upírí jed dostal do tela, vrátilo sa mi vedomie a ja som začala vrieskať od bolesti. Bolo to oveľa horšie, ako keď mi ubližovala tá banda idiotov. Myslela som si, že Carlisle a Edward ma chcú doraziť.

Po premene som sa ich naozaj bála a držala som si odstup. Vysvetlili mi čo sa stalo a potom ma vzali na prvý lov.

Časom sme zistili, že s Edwardom si skvele rozumieme a dali sme sa dokopy. Vtedy som bola iná. Nesmelá, sladká, také neviniatko.

Teraz by nám to už neklapalo, lebo som sa dosť zmenila...“ povedala som a sklopila som zrak.

„Ale upírsky život sa mi veľmi páči,“ pousmiala som sa.

„Nuž, tvoj príbeh znie všelijako,“ povdychla si a pohladila ma po ramene.

„Bývalí vedia byť veľmi nebezpeční...“ dodala a ja som prikývla.

„Vieš o tom svoje,“ povedala som a potiahla som si zo slamky.

„Veru. Boli to hrozné časy... A teraz, ja ani neviem, ako ma našiel. Môže sa tu hocikedy objaviť. Skutočne mi naháňa strach,“ hovorila ustráchane.

„Neboj sa, Esme. Ak by sa rozhodol prísť túto noc, bude mať dočinenia so mnou a bude to ľutovať do konca života,“ povedala som rozhodne.

„Nič sa zatiaľ neudialo, odkedy mi poslal tú pohľadnicu...“

„Možno znovu niečo urobil a zas ho chytili,“ napadlo mi.

„To by bolo v správach, alebo novinách... Carlisle trvá na tom, aby som bola celý čas pod dohľadom. Kvôli tomu psychopatovi, ale aj kvôli tehotenstvu.“

„Nikdy by si neodpustil, keby sa ti niečo stalo,“ povedala som.

V tom mi vo vrecku zavibroval mobil, lebo mi prišla správa. Vybrala som si ho a prečítala:

Prepáč, mal som veľa práce a vybil sa mi telefón, takže som ti nemohol odpísať skôr.

A čo tak v nedeľu? Alebo niekedy cez týždeň... Bol by som rád, keby som ťa mohol zas vidieť.

Emmett

Našpúlila som pery a rozmýšľala, čo mu odpíšem.  

„Nejaký fešák?“ pýtala sa Esme s úsmevom.

Pobavene som prikývla.

„Ten, s ktorým si sa chystala na rande, keď som bola raz dávno u vás?“

Prikývla som a Esme sa usmiala.

Skôr cez týždeň. Kedy presnejšie? Odpovedala som chladne.

„A ako to vyzerá, bude to ten pravý? Už ste spolu?“ vypytovala sa.

„Nie, to nie,“ povedala som s miernym úsmevom. Pre mňa neexistuje “ten pravý.“

„Ja nie som príliš na vzťahy...“ dodala som. „Možno ma za to budeš odsudzovať, ale žijem príliš divoko a nespútane na to, aby som bola niekomu verná.“

„A čo ak sa raz zamiluješ?“

Záporne som potriasla hlavou.

„To dúfam nie.“

Pozrela som sa na iPhone a v tom mi prišla odpoveď od Emmetta.

Čo tak v utorok večer?

Môže byť. Kde sa chceš stretnúť? Odpísala som rýchlo.

„Však uvidíš. Raz stretneš niekoho, na kom ti bude naozaj záležať,“ povedala veselo a ja som sa pousmiala, no v skutočnosti som chcela otrávene pretočiť očami.

Hľadela som na svietiaci displej iPhonu a Esme sa na mňa celý čas pozerala.

„Ešte nikdy som ťa nevidela takto čakať na správu od nejakého muža,“ povedala a potiahla si zo slamky.

„Chcem to mať len čím skôr poriešené,“ zaklamala som.

„No neviem, neviem,“ uškrnula sa.

iPhone znovu zapískal.

Poznáš bar Triniti v Brooklyne? Mohli by sme sa tam strenúť o ôsmej, ak ti to vyhovuje.

„Idem si zohriať večeru,“ povedala Esme a prešla do kuchyne.

Prikývla som a neuhla zrakom od displeja. Prečo práve Brooklyn? Je toľko barov na Manhattane... Ale však dobre.

Môže byť :)

Odpísala som a správa sa po pár sekundách odoslala. Medzitým som začula signál mikrovlnky, že jedlo je už zohriate. Esme si ho vybrala, preložila do taniera a vrátila sa do obývačky.

Zapli sme televízor a zvyšok večera sme strávili pozeraním romantických komédii.

***

Bol utorok večer a ja som stála vo svojom šatníku len v spodnej bielizni. Čiernej, luxusnej, hodvábnej. Vyzerala som božsky, no cítila som sa mizerne. Stretnutie s Emmettom ma veľmi rozrušilo a bola som poriadne nervózna. Netušila som, čo si obliecť, aby som vyzerala čo najlepšie. Nakoniec som si zvolila čierne legíny a dlhší bordový top s výstrihom. Na nohy vysoké čižmy, keďže vonku bola zima. Outfit som doplnila jemnými šperkami a navrch som si prehodila svetlý kabát s kožušinou.

Vlasy som si natočila do veľkých vĺn a urobila som si tmavšie večerné líčenie. Striekla som na seba parfém Seduction a pozrela som sa do zrkadla. Neodolateľná. Keď bol čas, zbehla som do garáže a nasadla do svojho auta. Počkala som, kým sa brána otvorí a potom som vyrazila.

Celú cestu som mala stierače zapnuté na maximum, lebo veľmi husto snežilo. Zaparkovala som pred barom a vystúpila som z auta do hlbokého snehu. Zamkla som a prešla k baru. Kožuch som si odložila v šatni a ďalej som vošla v dokonalom outfite.

Vošla som do baru, kde bolo tlmené svetlo a rozhliadla som sa okolo seba. Uvidela som Emmetta sedieť na koženej sedačke pri jednom zo sklenených stolíkov a nahodila som povýšenecký úsmev. V skutočnosti som ale bola úplne vyklepaná. Takto som sa necítila ešte nikdy...

„Ahoj,“ povedala som zvučným hlasom, keď som k nemu podišla.

Okamžite na mňa vzhliadol a v očiach mal uchvátený pohľad. Postavil sa a privítal sa so mnou.

„Rosalie, som rád, že ťa vidím,“ usmial sa a vtisol mi bozk na líce.

Sadli sme si vedľa seba na čiernu elegantnú sedačku a hneď k nám prišiel čašník, ktorý na mňa hádzal úchylné pohľady. Ja som si objednala Tequila Sunrise a Emmett si dal dvojitú whiskey.

„Nešoféruješ?“ opýtala som sa pobavene a on pokrútil hlavou.

„Nie, a je strašná zima, takže treba sa niečím zohriať,“ povedal pobavene.

„Tak čo nové, ako ide život?“ pýtal sa.

Zvláštne, v poslednom čase a dosť zle a myslím, že za to môžeš ty...

„Fajn,“ pousmiala som sa a vložila som si ruky do lona. „Dnes som akurát robila photoshoot pre zimnú kolekciu značky Burberry.“

„Wow, skvelé!“ vydýchol užasnuto. „Ja som mal v práci kopu vybavovačiek...“

„Nezávidím.“

„Tak ale nejak som to zvládol,“ povedal.

V tom prišiel čašník a položil pred nás drinky. Poďakovali sme sa a obaja sme si vzali poháre do rúk.

„Nazdravie,“ pousmial sa a štrngli sme si.

„Nazdravie!“

Odpili sme si a Emmett položil svoj poloprázdny pohárik na stôl. Ja som si drink nechala v ruke, aby som mala dôvod na studené ruky, keď sa ma dotkne.

„Ako budeš tráviť Vianoce?“ opýtal sa ma zrazu.

„Asi s rodinou, a ty?“

„Tiež. Cez víkend letím do Tennessee. Odtiaľ pochádzam. Ty si priamo z New Yorku?“

„Bývam tu už roky, ale narodila som sa v Chicagu,“ povedala som a odpila si z drinku.

„Zaujímavé,“ povedal. „Máš aj súrodencov?“

Zrazu som nevedela, či mám hovoriť o ľudskej alebo upírskej rodine. Nakoniec som sa rozhodla pre to druhé.

„Mám dvoch bratov, Edwarda a Jaspera. Obaja sú starší, a ty?“

„Ja mám mladšiu sestru, Lillian,“ povedal.

„Lillian je moje druhé meno!“ zachichotala som sa.

„Vážne?“

„Áno. Tiež máš dve mená?“ pýtala som sa.

„Nie. Ale keby mám, určite by som tým rád miatol ľudí,“ zasmial sa a ja som sa k nemu pridala.

Celý večer sme strávili rozprávaním sa o všetkom možnom, ale skôr mi to prišlo ako stretnutie dvoch kamarátov, než ako rande. Nevedela som, ako sa mám cítiť. Bola som zmätená, trochu nahnevaná, no aj smutná. Po troch hodinách sme sa rozlúčili. Na rozlúčku ma objal, pobozkal na líce a dohodli sme si spoločný obed na piatok v japonskej reštaurácii.

Vyšli sme z baru, Emmett si vzal taxík a ja som prešla k svojmu autu.

Sadla som si za volant a bolo mi do plaču. Ach, čo sa to vlastne deje? Ako ma vidí, čo si o mne myslí, ako ma berie, čo so mnou plánuje ďalej... Hlavu som mala plnú otázok. Naivne som dúfala, že sa mu páčim a chce niečo viac ako kamarátstvo, ale tento večer tomu vôbec nenasvedčuje. Ani ma len nepobozkal! Určite ma nechce... a ja na neho musím zabudnúť! Nemôžem sa namotať, ani zamilovať. To nie je nič pre mňa.

Zavzlykala som a utrela som si slzy. Pozrela som sa do zrkadielka a upravila som sa. Musím ho dostať z hlavy a túto noc mi s tým pomôže nejaký iný muž.

Dupla som na plyn a mierila som si to do Millenia, kde mala byť divoká žúrka.

Ráno som sa ocitla v cudzom byte, ležiac vedľa cudzieho chlapa. Čakala som, kým sa preberie, pretože som mala náladu na rannú rýchlovku. Mala som na sebe len svoje spodné prádlo a na tom prehodenú jeho bielu košeľu s jemnými pásikmi.

„Dobré ráno,“ šepla som, keď otvoril oči.

„Dobré ráno, krásavica,“ usmial sa a venoval mi nežný bozk na pery.

„Ako si sa vyspala?“

„S tebou? Výborne,“ žmurkla som na neho a on sa prefíkane pousmial.

„To aj ja,“ povedal a pohladil ma po líci.

„Idem do sprchy. Ideš so mnou, mačička?“

Zahryzla som si do pery a prikývla som. Spolu sme prešli do kúpeľne a rovno do sprchového kúta. Vyzliekol ma a potom na nás pustil prúd teplej vody. Natlačil si do dlane sprchový gél a začal mi umývať celé telo. Otočila som sa k nemu chrbtom a on sa začal hrať s mojimi prsiami. Bozkával ma pri tom na krk a ja som sa naňho pritisla. Cítila som, že je pripravený v momente si ma vziať. Obrátila som sa k nemu čelom a vrhla som sa na jeho pery. Stisol mi zadok vo svojich dlaniach a zdvihol si ma na pás. Pritlačil ma na mokrú stenu vykladanú kachličkami a potom si ma rýchlo vzal.

Keď sme mali po, rozlúčili sme sa a ja som letela domov. Dorazila som domov a zaparkovala som pred vilou. Vyzula som sa v predsieni a vybehla na poschodie. Mala som skvelú náladu, až kým mi prišla SMS od Emmetta, ktorá znela:

Ďakujem za včerajší krásny večer. Veľmi sa teším na piatok. XX Emmett

Sakra. 

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 28. kapitola: