Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 41. kapitola

06.07.2014 (22:00) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1355×

41. kapitola: New York, New York 

Rosalie:

Dva týždne s novorodeným Emmettom a človek, teda upír, by prijal hocijaký iný trest. Bolo to s ním na nevydržanie! Celý čas ma otravoval a nedal mi ani vydýchnuť. Už som si myslela, že ma z neho naozaj porazí. Správal sa ako malé dieťa a vkuse ma nejak rozčuľoval.

Našťastie ho dnes Carlisle s Edwardom vzali na lov a ja som mala chvíľu pre seba.

Dom bol prázdny a všade sa rozliehalo božské ticho. Rozhodla som sa, že to využijem a začala som si napúšťať vaňu teplou vodou. Pridala som penu do kúpeľa a aromatické oleje, ktoré nádherne rozvoniavali v celej kúpeľni. Medzitým som si pustila tichú klavírnu hudbu.

Keď voda dosahovala okraj, vyzliekla som sa a vliezla som do vane. Oprela som sa o okraj, zaklonila som hlavu a so zavretými očami som si vychutnávala túto krásnu chvíľu.

Prečítala som si pritom módny časopis s jarnými kolekciami dizajnérov. Keď sa vrátim do New Yorku, budem si musieť obnoviť šatník, pomyslela som si.

Napokon som sa osprchovala chladnejšou vodou a vyšla som z vane. Obliekla som si jemný krémový saténový župan a vlasy som si zabalila do mäkkého uteráka.

Na poličke som mala niekoľko lakov na nechty a rozmýšľala som, ktorý si dnes vyberiem. Nakoniec som sa rozhodla pre výrazný bordový lak, jeden z mojich obľúbených.

Najprv som si nalakovala nechty na nohách a potom tie na rukách. Striedavo som na ne fúkala, aby sa lak usušil čo najrýchlejšie. Keď uschol, vrátila som fľaštičku laku k ostatným a pobrala som sa k sebe do izby. Práve som rozmýšľala, čo si na seba oblečiem a nevnímala som dianie okolo seba.

Hneď ako som zamyslená vošla do izby, čakal ma šok. Zo šatníka na mňa vyletel Emmett s medveďou kožou na pleciach a nahlas pri tom ručal. Zľakla som sa a od strachu som nečakane vypískla.

„Emmett, to vôbec nebolo vtipné!“ zavrčala som na neho.

„Ale áno,“ smial sa a zhodil zo seba medvediu kožu.

„Idiot!“ zasyčala som.

„Pristane ti to,“ povedal, keď si ma premeral a ja som sa na neho nepekne mračila.

„Vypadni!“

„Ale...“ namietal.

„Von!“ skríkla som a Emmett vyletel z mojej spálne.

„Stálo to za to!“ Počula som ho povedať spoza dverí, keď odchádzal.

Moja dobrá nálada bola preč jeho príchodom. Nahnevane som vošla do šatníka a obliekla som si prvé, čo som chytila. Sivé úzke rifle a dlhší čierny top na ramienka s výstrihom. Vysušila som si vlasy, ktoré sa mi prirodzene zvlnili a jemne som sa namaľovala.

Zišla som dole do obývačky, kde všetci sledovali futbalový zápas. Emmett mal pri sebe kožu medveďa a ja som nad tým len otrávene pretočila očami. Stále som ho mala rada a priťahoval ma, ale musela som si navrávať, že mi to všetko lezie na nervy, aby som sa náhodou neprezradila.

Prešla som do kuchyne a z chladničky som si vzala pohár jelenej krvi, ktorú sme tam mali pre prípad núdze. Neviem síce akej núdze, ale to už nie je moja starosť. Sadla som si na vysokú stoličku pri barovom pulte, ktorý oddeloval kuchyňu od obývačky a Carlisle sa na mňa usmial.

„Emmett sa ti už pochválil?“ opýtal sa ma môj otec.

„Hneď ako ste prišli,“ povzdychla som si a Emmett mi zakýval labou medveďa.

„Ale nie, myslel som na niečo úplne iné. Ráno sme v lese stretli človeka,“ povedal Carlisle.

„Oh,“ šepla som neveselo a pokrčila ramenami. „Bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste.“

„Práve naopak, Emmett sa ho ani nedotkol! Jeho sebakontrola sa naozaj zlepšuje,“ hovoril hrdo Carlisle a ja som sa pozrela na hrdinu dnešného dňa.

„Skvelé... Ešte keby sa tak správal na svoj vek...“ prikývla som a Emm sa zasmial.

„Neber život tak vážne, aj tak sme už všetci na druhej strane,“ povedal pobavene a nadvihol svoj pohár s krvou.

„Nazdravie,“ usmial sa a odpil si.

„O pár dní by sme sa mohli vrátiť do New Yorku,“ povedal Carlisle.

„Súhlasím,“ povedala som a v hlave som začala robiť plán, čo všetko musím po návrate urobiť.

„Idem sa prejsť,“ ozvala som sa po chvíli, keď som dopila všetku krv. Vyšla som von na terasu a rozbehla som sa do lesa. Keď som bola dosť ďaleko, spomalila som na ľudské tempo. Ocitla som sa na veľkej lúke, tak som si sadla do trávy a začala som rozmýšľať. Slnko bolo skryté za oblakmi, no napriek tomu bolo vonku dosť teplo. Kvety na lúke začínali kvitnúť a okolo mňa lietali motýle.

Keďže som sa nehýbala, jeden si sadol na moju ruku a ja som sa pousmiala. Na chvíľu vyšlo slnko a odhalené časti môjho tela sa začali trblietať ako diamant. Motýľ rýchlo odletel a stratil sa v diaľke. Žiadne živé tvory sa v mojej prítomnosti necítili bezpečne. Radšej som sa presunula do tieňa, keby sa tu náhodou niekto objavil.

Keďže slnko stále svietilo, vrátila som sa medzi vysoké stromy, kde sa jeho lúče dostávali len minimálne, kvôli korunám stromov.

Pomaly som kráčala smerom na juh a okolo seba som počula len jemný šum vetra a zvuky lesných zvierat. Príroda sa prebúdzala po zime a všetko vyzeralo krajšie.

Z vysokého kríku som si odtrhla rozkvitnutý kvet a jemne som ho držala vo svojich rukách. Bezcieľne som kráčala lesom, ešte som sa nechcela vrátiť domov. Tu som sa nemusela pred nikým pretvarovať a mohla som si priznať sama pred sebou, že som celkom rada tomu, ako ma Emmett vníma. Som tá najkrajšia bytosť, akú kedy videl a prahol po mne viac ako upíri po krvi. Vedela som, že som ho mala omotaného okolo prsta a bol mnou očarený. No nemohla som mu dať najavo ako mi na ňom záleží. Raz som takú chybu urobila a nechystám sa ju zopakovať.

Zasnene som hľadela pred seba a kráčala som po malom chodníčku. Zamyslene som špúlila pery a rozmýšľala nad druhým dejstvom hry Bezcitná mrcha.

„Ahoj,“ dopadol predomňa zrazu neodolateľný svalovec s úsmevom na tvári a ja som prekvapene ustúpila dozadu.

„Čo tu robíš?“ sykla som.

„Chýbala si mi,“ povedal úprimne.

Aké milé.

Otočila som sa a kráčala som druhým smerom.

„Rose, počkaj,“ vydal sa za mnou a postavil sa mi do cesty.

„Na čo si za mnou chodil, chcela som byť chvíľu sama.“

„Kvôli tebe by som šiel aj na kraj sveta,“ začal nevinne.

„A ostaneš tam?“ usmiala som sa povzbudivo.

„Ale teraz vážne, prišiel som sa ti ospravedlniť. Ráno som to trochu prehnal... Prepáč mi,“ povedal a sklopil zrak. Premerala som si ho prísnym pohľadom a mierne som naklonila hlavu nabok. Zafúkal jemný vietor a nahrnul mi zlaté vlasy do tváre. Chcela som si ich odhrnúť, ale keď som si siahla ku korienkom vlasov, moja ruka sa dotkla Emmettovej. Zľahka mi neposlušné pramienky zastrčil za ucho a pritom ma nežne pohladil po líci. Stál blízko pri mne a hľadeli sme si do očí.

Na našich perách sa pohrával úsmev. Úprimný, na tých jeho, a na mojich, ako inak, ironický.

„V ktorom tuctovom romantickom filme si toto videl?“ prekazila som nám peknú chvíľku a vyprskla do smiechu.

Emm sa na mňa nechápavo pozrel a ja som pretočila očami.

„Odpúšťam ti,“ povzdychla som si.

„Ďakujem,“ pousmial sa a chcel ma objať, ale odstúpila som krok dozadu.

„Ale nezabudnem na to!“ dodala som so zdvihnutým ukazovákom a on prikývol.

„Nedáme si preteky domov?“ navrhol.

Prefíkane som sa na neho usmiala a vyrazila som vpred ešte skôr ako sa spamätal. Rozbehol sa za mnou a po chvíli ma predbehol. Keď som dobehla k domu, nikde som ho nevidela. Tušila som, že na mňa zas niečo chystá. Stála som pred veľkou chatou a rozhliadala som sa okolo seba. Opatrne som odstúpila chrbtom od steny, ku ktorej som sa tisla, aby ma neprekvapil odzadu.

Pozorne som počúvala a zachytávala každý pohyb v okolí. Ostala som stáť na mieste, lebo som cítila jeho vôňu silnejšie. Blížil sa ku mne zozadu. Tvárila som sa, že o tom neviem a prechádzala som sa po chodníku pred domom. V tom som počula ako sa na mňa rozbehol. Odrazil sa od zeme a s výkrikom po mne skočil.

„Mám ťa!“ vískol, ale trochu sa prerátal.

Elegantne som sa prikrčila k zemi, Emmett ponad mnou preletel a pristál na tráve. Rýchlo sa postavil sa oprášil sa. Zasmiala som sa on sa tváril urazene.

„Tak poďme, ty lovec,“ povedala som pobavene a pozrela som sa na chatu. V tom som si všimla, že z okna v knižnici na nás hľadel Edward. Na stotinu sa nám stretli pohľady, ale potom sa odvrátil a zahľadel sa na hustý les.

Vošli sme s Emmettom do obývačky, kde sedel Carlisle a čítal si nejaký magazín.

„Čo píšu v horoskope?“ podpichol ho Emmett a Carlisle sa pobavene usmial.

„Vraj by som sa mal zbaviť ľudí, čo mi pijú krv,“ vrátil mu to a Emm sa zasmial.

Hodil sa na sedačku a ja som sa ladne posadila do kresla.

„Hovoril som s Esme, všetci sa na nás tešia,“ oznámil nám. „Termíny svadieb sa blížia a je načase vrátiť sa.“

„Aké svadby?“ pýtal sa Emmett.

„Začiatkom mája si beriem Esme a o mesiac neskôr sa Alice vydáva za Jaspera.“

Emmett už poznal členov našej rodiny z rozprávania, ale veľa o nich nevedel. Tešil sa, že ich spozná a ja som dúfala, že spolu všetci budú dobre vychádzať. Takmer všetci. Edwardove správanie som v poslednom čase ignorovala. Nevedela som, či žiarlil, alebo bol celý čas nahnevaný, ale z výrazu jeho tváre nikdy nežiarilo nič pekné. Buď sa tváril, že opovrhuje každým naokolo a najviac sám sebou, alebo vyzeral utrápene a deprimovane.

„Koho ste pozývali?“ opýtala som sa.

„Denaliovcov, Írov, Benjamina a egyptský klan, niekoľko nomádov a aj ľudí. Známych a kolegov z práce.“

„A čo Volturiovci?“

„Bolo by to veľké riziko. Mohli by si myslieť, že Bella je nesmrteľné dieťa a skončilo by to zle. Radšej sme im pozvánku neposielali,“ povedal Carlisle.

„Kto sú Volturiovci?“ opýtal sa Emmett.

„Upírska šľachta,“ začal, „Aro, Caius a Marcus sú traja bratia, ktorí vládnu nášmu svetu a sú veľmi krutí. Aro je najvyšší vládca a dotykom vie čítať myšlienky, Marcus je najstarší a vidí intenzitu vzťahov medzi ľuďmi a Caius nemá žiadny dar, ale tvári sa ako by sa ho zmocnila nenávisť celého sveta.“

„A je to sukničkár,“ dodala som.

„Žijú na hrade vo Volterre, kde píšu zákony a zdokonaľujú sa v boji. Vždy keď nejakí upíri robia niečo proti ich vôli, bez výnimky ich zlikvidujú. V ich garde je niekoľko desiatok upírov a sú neporaziteľní.“

„To znie ako nejaká armáda,“ povedal Emmett. „Všetci majú nejaký dar?“

„Nie, talentovaných upírov je tam zopár. Aro sa pokúšal získať si Edwarda na svoju stranu, kvôli jeho daru,... Alice vidí budúcnosť, obávam sa, že by tiež chcel, aby sa k nim pridala,“ povedal Carlisle.

„A ostatní z rodiny?“ opýtal sa Emm.

„Jasper cíti a ovláda emócie, no nám ostatným premena žiaden takýto dar nedala. Záleží aj na tom, aký bol človek vo svojom živote a charakteristické vlastnosti sa mu len zvýraznia. Rosalie bola krásna aj ako človek a premenou sa stala najkrajšou upírkou. Ty si musel byť naozaj silný, keďže teraz máš oveľa väčšiu silu ako ostatní novorodení po premene.“ 

„To sa mi páči,“ pousmial sa.

„Bella, naša dcéra je poloupírka. Zatiaľ sa u nej žiaden dar neobjavil, ale to sa môže zmeniť,“ dokončil Carlisle.

„Začínam sa do New Yorku naozaj tešiť!“ povedal Emmett s prefíkaným úsmevom, ktorý neveštil nič dobré.

***

„Nie, Emmett, toto mi do auta neberieš!“ kričala som po ňom, keď sa snažil napchať do auta zvlečenú kožu medveďa.

„Ale, Rose...“

„Žiadne ale! Odporne to smrdí a ja to do auta nevezmem!“

„Ale Joey mi bude chýbať!“ nariekal Emmett a ja som myslela, že ho tu nechám. Odídem do New Yorku sama a on ostane tisíce kilometrov odomňa. Konečne by som mala pokoj.

„Nemienim o tom diskutovať. Moje auto, moje pravidlá,“ precedila som pomedzi zuby.

Emmett sklonil hlavu, vzal medveďa a vošiel späť do chaty. Cez okno som videla, ako ho položil pred krb a rozlúčil sa s ním. Chytila som sa za hlavu a sadla som si na pohodlné sedadlo za volant auta. Carlisle a Edward už sedeli v Mercedese, ale nechceli vyraziť skôr, ako my. Edward zas nechcel ísť v jednom aute s Emmettom a Carlisle ho nechcel nechávať samého. Tiež bol názoru, že do hry, ktorú hrám na Emmetta, by sa nemal pliesť nikto ďalší a tak nás nechal ísť s Emmettom v aute samych. Na druhej strane, ak ma bude príliš hnevať, môžem strhnúť volant v prvej zákrute.

Emm vybehol z domu a naskočil do auta.

„Môžeme ísť,“ povedal nadšene a ja som naštartovala. Ako prvá som vyšla na kľukatú lesnú cestu a Mercedes nás pomaly nasledoval.

„Nudím sa,“ povzdychol si Emmett po prvých sto metroch, ale ja som jeho poznámku ignorovala.

Usmieval sa a ja som nevedela prečo, ale bolo mi jasné, že to neznačí nič dobré.

„Nájdi si niečo, čo sa ti páči,“ povedala som nezaujato a podala som mu svoj iPad. Položil ho na palubnú dosku a otočil sa smerom ku mne. Stále sa usmieval a mňa to začínalo vytáčať.

„Čo je?!“ zasyčala som po ňom.

„Povedala si, nájdi si niečo, čo sa ti páči. Ty sa mi páčiš!“ uškrnul sa a ja som pretočila očami.

„Keby som mohla, na mieste ťa vysadím!“

„Ale nemôžeš,“ povedal prefíkane. „Ako by si to predsa vysvetlila Carlisleovi a Edwardovi?“ podpichoval ma a ja som nahnevane zavrčala.

„Už som ticho,“ povzdychol si a ruky rozhodil do vzdávajúceho sa gesta.

Ani toto predsavzatie mu dlho nevydržalo, ale nakoniec si vzal môj iPad a začal sa hrať Angry birdz.

Išli sme po diaľnici, keď ma zlá nálada pomaly prešla a mala som chuť urobiť niečo šialené. Carlisle s Edwardom sa stále vliekli za nami.

„Strasieme sa ich?“ navrhla som s diabolským úsmevom a Emm veselo prikývol.

„Tak sa drž!“ našpúlila som pery a on len mávol rukou. Riadne som na to dupla a auto vyletelo vpred.

„Whoa!“ divil sa Emmett a radšej sa chytil držiaka nad dverami. Usmiala som sa a stlačila som pedál na podlahu. Kľučkovala som medzi autami a rútili sme sa šialenou rýchlosťou. Carlisle a Edward za nami zaostali niekoľko kilometrov, tak som po chvíli znovu spomalila.

„Kde si sa naučila takto šoférovať?“ pýtal sa ma Emm zarazene.

„V GTA,“ zasmiala som sa.

„Čože, to by som na teba nepovedal!“ 

„Veľa vecí by si na mňa nepovedal,“ pousmiala som sa a pokrčila ramenom.

„Som zvedavý, čím ma ešte prekvapíš.“ 

***

„Deti, aká som rada, že vás znovu vidím!“ výskala radostne Esme od dverí našej vily, keď uvidela mňa a Edwarda vystúpiť z áut.

„Carlisle!“ vypískla, dobehla k nášmu otcovi, ktorý sa na ňu láskavo usmieval a vášnivo sa pobozkali na privítanie.

„Miláčik, tak si mi chýbala,“ pousmial sa Carlisle, keď sa od seba odtiahli.

„Ty mne viac!“ 

Pretočila som očami a mala som pocit, že každú chvíľu z nich dostanem cukrovku. Emmett vystúpil z auta a rozhliadol sa okolo seba. Edward si ho nepekne premeral a ja som radšej predstierala, že som to nevidela.

Esme sa tiež pozrela na Emmetta a v jej očiach som videla plachosť a nedôverčivosť. Presne si pamätala moje trápenie a bolesť, ktorú mi spôsobil. Nevedela som, ako reagovať. Musela som ich zoznámiť, aj keď som vedela, že to bude naozaj zvláštne...

„Mami,“ pousmiala som sa na Esme a jemne som ju objala.

„Rose, aj ty si mi chýbala,“ povedala a pohladila ma po vlasoch.

„Musím ti niekoho predstaviť,“ začala som nesmelo. „Mami, toto je Emmett,“ ukázala som na Emma vedľa mňa a on sa usmial. Zjavne zabudol na všetko, čo som mu cestou vravela o jednotlivých členoch rodiny. Esminu nedôveru voči novým upírom som odôvodnila zlými skúsenosťami a dúfala som, že sa o tom tí dvaja nikdy nebudú rozprávať. 

„Emmett, moja adoptívna mama Esme.“

„Teší ma,“ pousmial sa Emm a natiahol k Esme ruku. Oh, prvý prešľap. On naozaj nebral moje reči vážne!

Esme sa len milo usmiala a prikývla. Keďže som ju poznala, vedela som, že ten úsmev bol nútený. Ešte stále bola na Emmetta nahnevaná, no on netušil prečo. Venoval mi zmätený pohľad a ja som len potriasla hlavou.

Esme sa obrátila na Carlislea a spolu vošli do domu. V tichosti sme ich nasledovali a kráčali sme až do obývačky, kde boli Alice, Jasper a Bella. So všetkými sme sa privítali a v tom mi Bella vletela do náruče. Zdvihla som si ju na ruky a usmiala som sa.

„Ahoj princezná, chýbala som ti?“ 

„Veľmi!“ zachichotala sa a ja som jej vtisla bozk na líce. Položila som ju na zem a ona sa vrátila k svojim rodičom.

„Tak ako ste sa tu mali?“ opýtal sa Carlisle, čím rozpútal živú diskusiu na celý večer.

Neskôr sme s Emmettom vyšli na poschodie, kde sme natrafili Esme a Alice, s krajčírskym metrom okolo krku.

„Dobre, že vás vidím,“ začala som. „Kde má Emmett izbu?“

„U teba, predsa...“ povedala Alice.

„Čože?“ Toto som naozaj nečakala.

„Jeho veci sú v tvojom šatníku,“ dodala.

„To nemyslíš vážne!“ zavrčala som zúrivo.

„Pokoj, sestrička,“ zasmiala sa. „Tvojho šatníka som sa ani nedotkla, okrem pár nových vecí, ktoré som ti kúpila. Emmett má veci v novej skrini. Hodí sa ti do izby.“

Radšej som na to už nič nevravela, lebo by to aj tak nemalo zmysel.

„Rose, môžeš ísť teraz na chvíľu so mnou? Je čas, aby si si vybrala šaty na moju svadbu,“ povedala milo Esme.

„Samozrejme,“ prikývla som.

„A ty, fešák, pôjdeš so mnou,“ vybalila Alice na Emmetta. „Potrebujem ti vziať miery na oblek.“

Alice ho zatiahla do mojej, teda už našej, izby a ja som nasledovala Esme do jej spálne. Vošli sme dnu a ona zavrela dvere. Na posteli boli rozložené svadobné katalógy s výzdobou, šatami, tortami a svadobným menu.

„Vidím, že príprava je v plnom prúde,“ pousmiala som sa.

„Všetko je už vybavené. Ešte doladiť pár maličkostí a potom sa môžem len tešiť,“ povedala nadšene. Ale potom jej úsmev z tváre zmizol a zahľadela sa mi do očí.

„Deje sa niečo?“ pýtala som sa.

„To by som sa mala opýtať ja teba... Ako je to s Emmettom?“

„O ničom netuší. Počas premeny prišiel o všetky spomienky z ľudského života,“ povedala som.

„Oh, to bolo nečakané, ale z toho, ako sa správa usudzujem, že ťa má naozaj rád.“

„Áno, veľmi po mne túži a z mojej strany je to rovnaké, ale ešte ho chcem chvíľu potrápiť...“

„Rosalie!“ napomenula ma. „Aj keď som tvoja mama a on sa k tebe zachoval nepekne, v tomto ťa nemôžem podporovať! Chceš mu ublížiť rovnako ako on tebe?!“

„To nie...“ Sklopila som zrak. Esme len potriasla hlavou a potom mi podala katalóg so šatami od rôznych dizajnérov. Sadli sme si na posteľ a spolu sme ním prechádzali. Esme mi opísala, v akom duchu a farbách sa bude niesť jej svadba a podľa toho som sa mala rozhodnúť.

Vo svojich predstavách som už mala krátke kokteilové šaty, svetlej farby. Hľadala som nim podobné, až napokon som našla krémové kokteilky z dielne jedného talianskeho návrhára.

Esme sa hneď zapáčili a rovno som si ich objednala. Chvíľu sme sa potom ešte rozprávali a neskôr som sa vrátila do izby za Emmettom.

Našla som ho pri mojej komode, na ktorej som mala položené fotky z posledného fotenia pre Abercrombie. No skvelé, ten úchyl sa pozeral na moje fotky v spodnom prádle!

„Ehm, ehm,“ odkašľala som si, keď som za sebou zavrela dvere.

Emmett sa strhol a fotky mu vypadli z rúk.

„Prepáč,“ šepol a za stotinu všetky pozbieral, ale to už som bola pri ňom a brala som si ich späť.

„Ja len... sú nádherné... ty si nádherná...“ koktal a ja som sa chcela usmiať. Namiesto toho som len pretočila očami. Nevedela som, ako dlho ešte vydržím hrať toto divadlo, lebo chvíľami mi bolo Emmetta ľúto.

„Idem do garáže, moje auto potrebuje menšie úpravy a keďže by som ťa nemala nechávať samého... Pôjdeš so mnou,“ prikázala som mu. 

Emm prikývol a spolu sme zbehli do garáže. Medzitým sa obývačka vyprázdnila, keďže Carlisle a Esme uspávali Bellu, Edward šiel na lov a Alice s Jasperom niekam zmizli.

V tom sa mi v hlavne zrodil ďalší zákerný nápad, no povedala som si, že toto by mohol byť posledný. Vyzliekla som si svetrík a otvorila som kapotu svojho auta. Ostala som len v čiernom tielku a obtiahnutých rifliach. Pristihla som na sebe Emmettov pohľad a diabolsky som sa pousmiala.

Vzala som si náradie z poličiek a pustila som sa do toho. Emmett sa zo začiatku obzeral po garáži, no potom ho to prestalo baviť.

„Poďme na lov!“ vypískol detinsky a skákal do vzduchu. Celá garáž sa otriasala.

„Nie!“ zrušila som ho. „Sadni si a seď na mieste!“

„Ale...“

„Buď ticho,“ sykla som otrávene. Správal sa ako decko. Konečne stíchol a ja som sa mohla ďalej venovať svojmu autu. Nahla som sa k motoru a pozerala som sa, ktoré súčiastky musím vymeniť. Periférnym videním som si všímala Emmetta, ako bol najprv urazený a zrak klopil do zeme, no potom sa na mňa raz pozrel a už nedokázal uhnúť pohľadom.

Natiahla som sa po skrutkovač a moje krátke tielko mi odhalilo časť pásu. Keďže som mala bedrové nohavice, začali mi z nich vykúkať čierne čipkované tangá a ja som začula tiché vrčanie a povzdychnutie. Prefíkane som sa pousmiala a zahryzla som si do pery.

„Emmett, podaj mi prosím dvanástku z poličky,“ prikázala som mu.

Natiahla som ruku jeho smerom, ale ničoho som sa nedočkala.

„Emmett!“ oslovila som ho znovu a postavila som sa od auta. Ako by sa prebral z tranzu a vykoľajene na mňa hľadel.

„Teba neučili, že takto na niekoho zízať nie je slušné...“ sykla som.

„Mňa učili, aby som sa nevzdával svojich snov...“

„Ako to súvisí so mnou?“ uškrnula som sa.

V tom sa postavil a ráznym krokom kráčal ku mne. Upierala som na neho svoje zlaté oči a zabudla som dýchať. Prišiel ku mne tak blízko, že naše telá sa takmer dotýkali. Nemala som sa kam uhnúť, lebo za mnou bolo auto. Hľadeli sme si do očí a stále sa ku mne približoval.

„To predsa dobre vieš,“ šepol a ja som sa na neho pozrela spod mihalníc.

„Budem o teba bojovať a nikdy sa nevzdám!“ povedal vážne blízko mojej tváre.

„Ani tvoja maska ľadovej kráľovnej ma neodradí, Rosalie!“ Pritiahol si ma k sebe za lakte, ale ja som sa mu vytrhla. Nahnevane som prižmúrila oči, no výraz jeho tváre vravel za všetko. Tento raz som to naozaj prehnala a aj keď ma chcel, momentálne vyzeral byť nahnevaný.

„Viem, že je to len nejaká hra a v skutočnosti si iná,“ dodal. „Neviem, dokedy ťa to bude baviť, ale ja začínam mať dosť!“

„Čo si o sebe myslíš?!“ Mal pravdu.

„Prečo si nepriznáš, čo ku mne cítiš?“

„Nenávisť? Nedávam ti to dostatočne najavo?“ vyštekla som ironicky.

„Rose...“

„Nebudem sa o tom s tebou rozprávať... Odíď!“ povedala som rázne.

Venoval mi posledný pohľad a potom ma nechal v garáži samú. Dokončila som svoje auto, ktoré bolo teraz rýchlejšie ako predtým. Už som sa nevedela dočkať, kedy ho otestujem. Budem to musieť urobiť tak, aby sa o tom Carlisle nedozvedel, lebo aj dnes ma zbytočne poučoval o bezpečnom šoférovaní.

Zatvorila som kapotu a chrbtom som sa o ňu oprela. Och, čo budem teraz robiť?! Podľa všetkého ma Emmett prekukol. Vždy keď sa mi pozrie do očí, mám pocit, ako by mi videl až do duše. Poza všetku pretvárku a celé divadlo... Ako keby sme boli nejak prepojení a rozumeli sme si aj bez slov.

Potriasla som hlavou, aby som zahnala podobné myšlienky a vybehla som na poschodie. Otvorila som dvere do svojej spálne a uvidela som Emmetta ležať v mojej posteli a sledovať baseballový zápas. Nahnevane som sa vrátila späť na chodbu a zavrela som dvere.

Zhodou náhod išla oproti Esme, ktorá práve uspala svoju dcéru.

„To naozaj nemôže ísť do hosťovskej?!“ zasyčala som.

„Prepáč, Rosalie, ale ty si si to priala...“ pokrčila ramenami.

„Nemyslela som si, že to bude také decko,“ šepla som, aby ma nepočul.

„Správaj sa k nemu lepšie... Veľmi sa kvôli tebe trápi... Rose, on ťa má rád,“ hovorila presvedčivo. „Jasper vravel, že jeho city k tebe sú naozaj silné,“ dodala potichu a ja som sa smutne pousmiala. Napokon som prikývla a vošla som späť do izby. 

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 41. kapitola: