Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keď už je neskoro - 1. časť - 2. kapitola

27.03.2010 (07:00) • Nikolienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 899×

2.kapitola

Za 90 rokov

Opakuje sa to každé 4 roky. Noví ľudia, nová škola, nové klebety. O takomto čase som už mala byť pod zemou. Lenže mám stále osemnásť, som krásna, neuveriteľne rýchla a mám topásové oči. Presne tak. Som upír. Už 90 rokov. Môj život sa zlieva v rutinu: príchod, nové mesto, škola, maturita, odchod, príchod, nové mesto, škola, maturita, odchod... A takto dookola. Už ma nič neprekvapí. Môže sa strhnúť tretia svetová vojna a môj apatický výraz sa nezmení. Pretože moju myseľ drásajú iba dve veci: bolesť a otázky. Edwarda som ešte nestretla. Ale nezabudla som ako vyzerá. Rozmýšľam, aký by bol môj život s ním. Krásny, farebný, dokonalý?

A potom prejdem k otázkam. Kto ma premenil? Prečo? A prečo mi nepomohol vyrovnať sa s mojím novým životom?

Neviem to, pretože som sa zobudila sama v lese. Ležal pri mne iba lístok a na ňom stálo:

Odpusť

Nemala som začať s otázkami. Znova si prehrávam ten osudný večer, keď sa môj dokonalý život premenil na apatiu:

Opustil ma. Jednoducho ma opustil. Nedokážem sa cez to dostať. Nemám nádej. Nezobudím sa ráno s pocitom, že všetko je v pohode. Ale musím zaspať. Charlie už bude aj tak znepokojený mojimi červenými očami od plaču. Nechcem ho vystrašiť ešte aj čiernymi kruhmi pod očami.

Tak som zaspala.

V noci som sa zobudila na oheň v mojom tele. Bol neznesiteľný. To umieram? Horím? Ale veď, čo sa mohlo zapáliť v mojej izbe?

Zrazu som však počula hlasy.

„Prečo si to urobila? Zničila si jej život!“ povedal niekto. Myslím, že to bol muž.

„Nezničila. Viem, že musí niečo spraviť. A to spraví iba v tejto podobe,“ odpovedala ďalšia. To bola žena.

„Premenila si ju iba pre svoje blaho? To je neodpustiteľné. To predsa vieš. To ju tu takto necháš? Charlie sa zobudí, uvidí ju nehybnú a potom čo? Tu ide aj o naše prezradenie,“ začal kázeň prvý.

„Nie odnesiem ju na ľudoprázdne miesto a ona si už bude vedieť poradiť. Veľa toho o nás vie,“ odsekol mu druhý.

Usúdila som, že sú dvaja.

„Aj tak je to neodpustiteľné,“ ukončil rozhovor.

Potom ma premohla bolesť a nič ďalšie som nepočula.

Ani hlasy som poriadne nepočula. Počula som iba slová. Nevedela by som určiť, ak by to bol niekto z Cullenovcov. Ale pochybujem. Vykašľali sa na mňa. V deň, keď som Edwardovi chcela priznať svoje city. Nedokážem to Edwardovi vyčítať, pretože ho milujem. Za dlhé roky sa z „ľúbim ťa“ stalo „milujem ťa a potrebujem ťa“.

Neviem sa zamilovať do niekoho iného, aj keď viem, že Edward určite. Spomínal nejakú Tanyu, ktorá po ňom išla pred pár storočiami. Ona ho iste dostala. Ak ho stretnem, viem, že by som mu vedela povedať o svojich pravých pocitoch.

Ani som sa nenazdala a už som pred školou. Cesta rýchlo ubehla pri takýchto myšlienkach. Je čas na nový začiatok. Ktovie možno nájdem iného „Edwarda“, s ktorým budem schopná žiť aspoň trošku ten dokonalý život.

Nástup dopadol dobre. Na šepkanie, udivené pohľady som si zvykla. Je čas ísť na obed. To je najväčšie stredisko klebiet. Kto ma predtým nevidel, teraz isto uvidí.

V polceste na obed som však ustrnula. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Vyzerali tak isto, ako keď som ich videla prvýkrát. Piati neuveriteľne krásny upíry. Rosalie a Emmett, Alice a Jasper a nakoniec Edward. Mali ale voľnú stoličku. A vtedy som porozumela. Už nie je len Edward. Už aj Edward má svoju druhú polovičku. Táto bolesť bola už neznesiteľná. Bola, ako keby vás niekto polial kyselinou sírovou.

„Prečo ja?“ zašepkala som

Vtedy si ma všimla Alice. Na jej udivený výraz začali reagovať všetci a pozreli sa na mňa. Posledný sa pozrel Edward. Keď som sa pozrela do jeho medených očí, nevydržala som to. Pustila som tácku a vybehla z jedálne.

Nemôžem tomu uveriť! Nemala som na nich naraziť. Teraz je bolesť ešte väčšia, lebo viem, že Edwarda už nikdy nebudem mať. On už má svoju, tú pravú. Musím odísť. Neznesiem pohľad na Cullenovcov.

Som zbalená a letenky do Kanady sú zariadené. Predtým, ako vyrazím na letisko, musím ísť na lov. Je mi jedno, čo zjem, nech som len na ceste preč.

Narazila som na stádo losov. Pripomínalo mi to môj prvý lov. Aj vtedy som lovila losov a bolo to vo Forkse. A aj vtedy som bola polomŕtva smútkom.

Fajn, som najedená je čas na ďalší nový začiatok.

Vykročila som do behu, ale vtedy ma zarazil hlas:

„Bella, počkaj, musíme si pohovoriť.“ Ustrnula som. Ten hlas som dobre poznala. Vedel ma rozplakať, rozosmiať, utešiť. Bol to on.

„Nemôžeme spolu hovoriť, nemáme o čom,“ odsekla som, otočená chrbtom.

„Máme. Chcem ti niečo povedať. Ale poviem ti to iba do očí,“ povedal láskavo.

Neochotne som sa otočila. Možná ma chce raniť viac a povedať mi nech sa od neho držím ďalej.

Nadýchol sa a povedal to o čom som snívala celý život:

„Milujem ťa. Vždy som ťa miloval. Odkedy som ťa opustil som si to uvedomil. Bez teba môj svet nemá farby ani zmysel.“

Kebyže toto počujem pred pár rokmi, som šťastím bez seba. Lenže teraz ma zasiahla vlna rozhorčenia nad tým, ako sa so mnou zahráva.

„Prečo sa so mnou zahrávaš?“ vykríkla som nahnevane.

„Ja sa s tebou nezahrávam. Je to pravda, Bella. Prečo by som sa mal s tebou zahrávať?“ spýtal sa prekvapene

Videla som tú úprimnosť v jeho očiach. Ako keby som bola znovu človek. Verila som mu. Ale najprv mi musí vysvetliť jednu vec.

„Tak prečo bolo na obede šesť miest? Jedno miesto pre tvoju partnerku?“ spýtala som sa štýlom ako Horacio Caine.

Rozosmial sa. Nebolo to také uchichnutie. Bol to smiech na celé kolo.

„To nie je moja partnerka. Je to nový prírastok v našej rodine. Predstavím ti ju, ak mi neveríš.“

Toto bol ten okamih. Keď všetko do seba zapadlo a začal sa mi plniť sen.

„Takže ma miluješ?“ spýtala som sa nevinne

„Celým srdcom. A musíš mi odpustiť, nikdy som ťa nechcel opustiť, ale musel som. Svoju chybu som si uvedomil až neskôr. Potom som zistil, že si vždy mala byť viac ako moja kamarátka. Teraz už chápem Alice,“ odpovedal.

„Alice?“ Som z toho zmätená.

„Áno, to ona ťa premenila na upíra. Ja som nechal odkaz. Vedel som, že ma za to budeš nenávidieť. Zničil som ti celý život. Keby som len nebol taký sebecký a zarazil ju. Ale v kútiku duše som vedel, že chcem, aby ťa premenila. Chcel som, aby si mala krásny život, ale ja som ho celý...“

„Ešte zlepšil,“ doplnila som ho, „Edward, kebyže nie je teba, celý môj svet je prázdny. Som rada, že ma Alice premenila. Celých 90 rokov som snívala o tom, že sa toto stane. Že budem stáť pred tebou a poviem ti: Edward, milujem ťa.“ Tak a povedala som to.

Neviem, či to bol on, ja, alebo obidvaja, ale zrazu sme sa bozkávali. Nikdy v živote som sa takto necítila. Bola som ako balón šťastia. Môj život začal chytať farby. Mozog sa zase prebudil. Cítila som, ako sa všetko vo mne prebúdza.

*shrnutie*

Autor: Nikolienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keď už je neskoro - 1. časť - 2. kapitola: