Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out 3

18.01.2010 (08:15) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1326×

Vyšla som na tú lúku a rozhliadla som sa okolo seba. Príroda tu bola naozaj krásna. A to už je čo povedať, keď sa MNE páči príroda.

Len tak som sa posadila a prstami som prechádzala po trávnatej zemi. Bol to taký zvláštny pocit, nový, iný...

Aj keď nerada, musela som uznať, že je to tu veľmi pekné. Ibaže čo tu budem, preboha, robiť ja???

„Budeš tu ešte dlho?“ ozval sa za mnou pobavený hlas.

„Nie, Alice, už idem,“ povedala som neisto a postavila som sa zo zeme.

„Tak si myslím,“ začala, „ že by si si mala dôjsť po svoje auto. Môžem ťa hodiť do mesta a späť pôjdeš na svojom.“ Ponúkla sa. ja som súhlasila, momentálne som už nemala náladu niekam ísť peši.

Pomaly som kráčala za ňou k domu a ona si celý čas veselo pohmkávala nejakú melódiu.

„Čo by si povedala na to, keby večer zájdeme ku Cullenovcom?“ opýtala sa akoby mimochodom. Ibaže ja som ju prekukla! Ha! Mňa takto neoklame, nie som až taká naivka, ako vyzerám!

„Pokojne choď. A vezmi so sebou aj Rose. Ja radšej ostanem doma a budem si skladať puzzle.“ Zašomrala som si popod nos. Alice sa zastavila a otočila sa ku mne.

„Bella, mala by si byť trošku ústretovejšia. Cullenovci sú predsa milá rodina a ich deti...“ bla bla bla...

„...  A ich deti ma vôbec, ani len trochu nezaujímajú!“ prerušila som ju z ostra. Ona len nahnevane zošpúlila pery a kráčala ďalej. Alice mi po chvíli začala čosi rozprávať ale snažila som sa ju nepočúvať. Len čo zaznela zmienka o Edwardovi, v mysli som sa presunula niekam inam a vytrvalo som ju ignorovala.

Doma som sa obliekla do vecí, ktoré mi Alice zabalila ešte predtým ako sme odišli zo Seattlu a nasadla som do Alicinho auta. Pri jej jazde nám cesta netrvala dlho.

Keď sme vošli do mesta, prepadol ma taký podivný pocit. Mala som pocit, akoby sem už nepatrím, akoby sa čosi zmenilo. Alice zamierila rovno pred klub a cestou ma ešte upozorňovala, že dnes odkedy ma vyloží z auta, s ňou nemám rátať pretože okamžite letí nakupovať. Celý čas na mňa podozrievavo ale aj s istým nadradením pokukovala. To ma znervózňovalo ešte viac. Zase raz vedela niečo viac, ako ostatní. Ona a tie jej vízie budúcnosti! To človeku dokáže liezť poriadne na nervy! A nie to ešte upírovi!

Auto odstavila na parkovisku a len-len že ma doslova nevykopla, aby som už konečne vypadla.

Rozhliadla som sa okolo seba a hneď mi do očí udrelo moje krásne milované autíčko, ktoré tam našťastie stále bolo. Prišla som k nemu a pohladila som ho po kapote.

„Prepáč zlatko, ja som nechcela.“ Zašepkala som ľútostivo pri pohľade na rozlámanú puklicu. Vybrala som si z kabely kľúče a odomkla ho. Už som chcela nastúpiť, keď som ho zacítila pri sebe. Ako je možné, že som si ho všimla až teraz?!

„Ahoj,“ ozval sa jemným hlasom tesne vedľa mňa.

„Nezdravím a odchádzam,“ zavrčala som a nasadla do auta. Chcela som za sebou zabuchnúť dvere ale bol rýchlejší.

„To mi nemôžeš venovať ani len minútku?“ spýtal sa trochu podráždene so zdvihnutým obočím. Nechcela som sa mu pozrieť do očí, strnulo som hľadela pred seba. Vtedy mi došlo, že to “čosi“ o čom mi hovorila Alice cestou do domu, malo byť nejaké prekvapenie v súvislosti s Edwardom.

„Dopekla aj s Alice,“ zašomrala som a strčila kľúč do zapaľovania.

„Aký máš problém?“ spýtal sa hrubým hlasom, ale počula som v ňom aj nejaký neidentifikovateľný podtón. Pozrela som mu do očí. A to bola chyba, moja neprístupná maska opadla a ja som sa pod jeho skúmavým pohľadom znova cítila ako včera- strapatá v starých teplákoch. Zavrela som oči a povzdychla som si.Ty, si môj problém, Edward. Sľúbil si mi, že mi dáš pokoj, zabudol si?“

„Nezabudol, pretože som ti nič také nesľúbil.“ Presviedčal ma tónom, pri ktorom som začínala mať pocit, akoby sa ma snažil presvedčiť o niečom čo je nad slnko jasnejšie a ja to nechcem alebo neviem pochopiť. Ale ja som chápala až príliš dobre, že v podstate má pravdu.

„Okej, keď sme si to vyjasnili, už mi dáš pokoj?!“ musel postrehnúť ten jedovatý sarkazmus. Jeho čelo zbrázdili vrásky, ako sa zamračil ale nič na to nepovedal. Spustil ruku z môjho auta a krok odstúpil. Bez slova som zabuchla dvere a vyštartovala preč. V spätnom zrkadle som zbadala jeho tvár skrivenú hnevom a bolesťou. Prečo by už len jeho malo kvôli mne niečo bolieť?!

Krúžila som po meste, znova som bola vykoľajená, hoci som si nechcela pripustiť, že za to mohol on. Nervózne som prstami poklepkávala po volante, kým som čakala na semafore. Len čo naskočila oranžová pridala som plyn, ale až príliš prudko a vrazila som do auta idúceho priamo cez križovatku. Zo všadiaľ sa zrazu začal ozývať krik. Ľudia v panike pobiehali okolo ako mravce. To sa môže stať len mne! Položila som si hlavu na volant a snažila som sa zhlboka dýchať a upokojiť svoje myšlienky. Ozvalo sa zaklopanie na okno. Stál tam policajt a vystrašene si ma premeriaval.

„Slečna, ste v poriadku? Môžete vystúpiť?“

Otvorila som dvere a potichu som vyšla von. Z môjho auta sa dymilo a bolo dosť zdemolované. Druhé auto nemalo našťastie veľké škody, takže som dúfala, že sa nikomu nič nestalo. Pri tom aute ale stál fúzatý starý chlap a rozkrikoval sa na celú ulicu.

„Toto mi zaplatíte slečinka! Kde ste mali oči?! Čo si myslíte?!?!“ vrieskal až mu sfialovela tvár a začal funieť, ruky sa mu triasli. Je som ho celý čas znudene sledovala.

„Vypíšem vám šek,“ odbila som ho, keď začal vykrikovať o nejakej poistke a novom aute. Dúfala som, že tá suma mu zapchá ústa. Podala som mu šek a sledovala som jeho výraz. Najprv neveriacky hľadel na ten hlúpy papierik, potom pozrel na mňa a znova vyvalil oči na šek a potešene sa usmial. Nezaváhala som ani minútu, zvrtla som sa na päte a odišla som. Nech sa postarajú aj o moje auto- už neauto.

Musela som nad sebou pokrútiť hlavou. Čo sa to so mnou deje? Toto sa mi ešte nikdy nestalo.

Šla som pomaly po chodníku, okolo mňa sa tlačili ľudia. Chcela som zavolať Alice, ale mala vypnutý mobil. Jasné, veď ma varovala, že sa na ňu nemám spoliehať až do večera. Pri chodníku zrazu nečakane zastalo nablýskané čierne volvo. Zabzučalo elektricky ovládané okienko a cez sedadlo sa vyklonil von. Zase on! Pane Bože, prečo mi toto robíš??? Čím som sa voči tebe previnila???

„Môžem ťa niekam zviezť?“ spýtal sa milo s úsmevom na tvári. Znova ma pochytila zlosť na Alice. A znova som si ju šla vybiť na ňom.

„To už si aj taxikár?“ spýtala som sa posmešne, ale zdalo sa, že jeho sa to ani trochu nedotklo.

„Tak áno, alebo nie?“

Zaváhala som, nechcelo sa mi tu motať a ani bežať takú cestu späť. Nie! To predsa neurobím!

„Nie.“ Odpovedala som a kráčala som ďalej. Aj on pomaly pokračoval pomaly popri mne.

„No tak, nastúp,“ snažil sa ma presvedčiť po pár metroch. Stále som ale tvrdohlavo kráčala ďalej.

„Nechcem ti nič hovoriť, ale Forks je opačným smerom...“ stisol pery, aby sa neusmial a to ma znova naštvalo. Ignorovala som ho. Len som sa teda zvrtla opačným smerom. Bela, ty si taká hlupaňa! Stále šiel po pri mne a mne už bolo to ticho nepríjemné. Nemusela som ale dlho čakať a znova sa ozval.

„Nastúp si,“ hovoril zas. Ľudia idúci okolo túto scénu pobavene sledovali, niektorí sa dokonca otvorene smiali. Ale ja som sa ešte nevzdala.

„Tak nastúp si,“ zaprosil, „prosím.“ a zahľadel sa na mňa úprimným pohľadom. Ako to len robí??? Zastala som a chvíľu som ešte váhala. Podišla som k jeho auto a znova som zaváhala s rukou na kľučke. Ale povedala som si, že o nič nejde, len ma proste zvezie domov a budeme všetci spokojní. Zrazu ale auto otočil a vydal sa pôvodným smerom, kadiaľ som chcela ísť.

„Kam ideš? Povedal si, že Forks je opačným smerom!“ skríkla som a on sa len zasmial.

„Tak som sa asi trochu pomýlil, Forks je určite týmto smerom.“ A oslňujúco sa na mňa usmial. Zaklincovala som pohľad do zeme a v duchu som preklínala celý Forks, Alice aj jeho. Chcela som mu ešte niečo odvrknúť, ale nebolo by to na nič dobré, tak som si len zahryzla do jazyka a ešte viac som pokrčila čelo.

Po chvíli sa začala pohrávať s gombíkmi na cd- prehrávači. V aute sa potichu rozľahli prvé klavírové tóny, mne známej skladby.

„Ty počúvaš Linkin Park?“ opýtala som sa udivene.

„Ehm... v poslednej dobe prevažne inštrumentálne verzie...“ zdalo sa akoby si nie je istý čo má povedať. „Môžem pustiť niečo iné, ak...“ začal rýchlo rečniť a už-už sa naťahoval, že to cédečko vymení.

„Nie, to je v poriadku. Milujem túto skladbu.“ Povedala som a po prvý krát  som sa naňho usmiala. On mi úsmev nesmelo opätoval a znova sa mi pohľadom vpíjal do očí. Nemohla som od neho odtrhnúť oči, ale pocítila som, ako sa mi v očiach roztopili šošovky, ktoré som mala nasadené už vyše hodiny. Rýchlo som sklopila zrak a zamrmlala.

„Mal by si sledovať cestu.“ On sa trochu zamračil, ale poslúchol ma.

Znova som hľadela na svoje topánky. Z nejakého dôvodu mi bolo nepríjemné, pozerať sa mu do očí, keď videl, aká v skutočnosti som. Nechcela som si to priznať ale pred ním som sa hanbila. A okrem toho som stále nechápala, prečo ma tak skúmavo pozoruje, akoby čakal, že spravím nejaký cirkusový kúsok.

Pozrela som cez predné sklo na cestu a zbadala som, že už sme dávno vo Forks, priamo na križovatke k nášmu a ich domu, ako som predpokladala.

„Tu môžeš zastaviť, ďalej to už zvládnem.“ Povedala som potichu vážnym hlasom, ale on pokračoval ďalej, smerom k ich domu.

„Tvoje sestry sú u nás, zaveziem ťa tam.“ Prehovoril vecne a znova na mňa pozrel. Ja som ale schválne uhla pohľadom.

V jeho prítomnosti som sa začínala cítiť čím ďalej, tým zvláštnejšie.

Do piatich minút už parkoval pred ich domom. Ich dom bol veľmi podobný tomu nášmu, ibaže viac presklený. Pri vchodových dverách už s úsmevom na tvári stála Alice a jednou rukou objímala okolo pása toho plavovlasého upíra- Jaspera. On ju majetnícky držal pri sebe okolo ramien a tiež sa usmieval. Z domu bol počuť smiech sa výskot. Po chvíli von vybehla aj Rose a vo vlasoch mala páperie. Hneď za ňou vyskočil Emmet s roztrhaným vankúšom v rukách. Neochotne som vystúpila z auta. Teraz mi bolo všetko dvojnásobne nepríjemnejšie, než včera.

Vedľa mňa sa postavil Edward a neveriacky hľadel na scénu pred sebou.

„Esme ťa zabije.“ Precedil cez zaťaté zuby a stále sa snažil zachytiť môj pohľad. Cítila som sa veľmi zvláštne, keď som videla, akí sú všetci okolo mňa šťastní. Zahryzla som si do pery a otočila som sa im chrbtom. Nechcela som, aby videli, ako ma to trápi. Ja som predsa silná, musím byť! Znova som sa otočila a nasadila som okúzľujúci úsmev.

„Keď ste sa tu už všetci takto pekne zišli, ja vás nebudem rušiť a ako som povedala... idem si skladať puzzle.“ Rýchlo som sa zvrtla a bežala som preč. Isteže nie domov, to puzzle budem skladať inokedy.

Pred očami som mala spokojný výraz Alice, keď ju ten blonďák zvieral okolo ramien, sršala z nich toľká spokojnosť. A Rose s Emmettom... To bol teda poriadny rozdiel.

Mala som pocit, že som zašla už dosť ďaleko. Znova som bola na tej lúke. Ani som si to neuvedomila a už som bola na kolenách a vzlykala som si do dlaní. Potrebovala som zo seba dostať všetku dlho potlačovanú bolesť. Mala som pocit, že sa mi znova rúca svet. Doteraz sa nenašli žiadni upíri, ktorí by tak rýchlo dokázali očariť moje sestry. Nikdy mi nevadilo, že som sama, nikdy som nespomínala na bolestivú minulosť, pretože aj ony boli sami. Nepripomínali mi dávno zabudnutú lásku.

Zacítila som upíra a okamžite som sa nakrčila do obrannej pozície. Z kraja lúky sa ku mne so zdvihnutými rukami blížil Edward.

„To som len ja,“ zvolal.

Stočila som sa do klbka a snažila som sa pred ním ukryť svoju tvár. Prišiel až ku mne a sadol si na zem. Nečakane ku mne natiahol ruku a pohladil ma chrbtom dlane po vlasoch. Nevydržala som to a zdvihla som hlavu. Cítila som ako sa do mňa zabodáva jeho uprený pohľad a tentoraz som neuhla. Smutne som naňho gánila ešte stále po predvčerajšom love s červenými očami a on mi pohľad aj tak opätoval. Neviem, čo to do mňa vošlo ale náhle som sa naňho vrhla, objala ho a rozvzlykala som sa mu na pleci. Na chvíľu bol zaskočený a celý stuhol ale potom ma začal hladiť po chrbte a do ucha mi šepkal upokojujúce slová. Po dlhom čase to bol veľmi príjemný pocit. Nechcela som ho pustiť a mala som pocit, že ani on mňa ale odtiahol sa prvý.

„Bells, asi by si už mala ísť domov, sestry budú mať o teba strach...“ zašepkal a pomohol mi na nohy.

Potichu kráčal lesom vedľa mňa, až kým sme zastavili pri našom dome.

„Ja... ďakujem...“ opäť som zahanbene sklopila pohľad a ustúpila od neho.

Keď som ja o ten krok ustúpila, on podišiel bližšie. Ostala som stáť ako prikovaná, ale odmietala som sa naňho pozrieť, nie po dnešku. Ten si už o mne musí myslieť veci...

Zrazu som na tvári pocítila jeho jemný dotyk. Nežne ma pohladil po líci a nadvihol mi bradu, aby mi videl do očí. Zrýchlil sa mi dych, keď som si uvedomila, ako je blízko a nakláňal sa ešte bližšie. Už som na perách cítila jeho opojnú vôňu, ale odtrhla som sa od neho a odchádzala som. Predtým, než sa za mnou zavreli dvere som mu ešte povedala: „Prepáč, ale ja nemôžem.“

Dnes už druhý krát som zbadala ako sa na jeho tvári usídlila bolestivá grimasa. Chrbtom som sa oprela o dvere a zviezla som sa na zem.

Cítila som sa hrozne. Kvôli sebe ale predovšetkým kvôli nemu. Prečo som naňho vlastne stále taká odporná?

Začula som, ako hore buchli dvere a dolu zišla Alice. Keď ma zbadala, posmutnela a prisadla si ku mne.

„Prepáč, mrzí ma to.“ Hovorila strápeným hlasom plným ľútosti. „Myslela som, že možno on...“ stíchla, keď zbadala môj ľadový pohľad.

„No tak Bell, nemôžeš sa predsa celý život upínať na hmlistú spomienku! Na čo je to dobré? Ty si nezaslúžiš takto sa trápiť, začni konečne žiť v prítomnosti! Zabudni na Kylla, to je už minulosť a sama vieš, že ho nemiluješ! Nikdy si ho nemilovala, bol to obyčajný hajzel!!!“ zvýšila nahnevane hlas a ja som si ako malé decko pricapila na uši dlane, aby som ju nepočula. Nepomohlo.

Vybehla som hore schodmi a zavrela som sa v izbe. Posadila som sa na posteľ a začala som prehľadávať kabelku. Keď sa mi z nej podarilo vyloviť peňaženku, rýchlo som ju otvorila a vytiahla som odtiaľ fotku, ktorú som hľadala.

Bol na nej on a ja. Bola to fotka, na ktorú som vždy hľadela s ľútosťou, smútok, zatrpknutím sklamaním ale aj nenávisťou. Hovorí sa, že medzi láskou a nenávisťou je len tenká čiara. To môžem potvrdiť. Spomínala som na deň, kedy bola spravená táto fotka...

Jilly mala narodeniny... Naša Jilly, Jilly, ktorej som vždy bezvýhradne dôverovala...

Boli sme v klube na oslave. Prišla som tam aj spolu s Kyllom. Nemohol by si predsa nechať ujsť narodeninovú oslavu mojej sestry.

Už pár dní predtým bol Kylle akýsi zvláštny, ale ja som to nevidela. Nepočúvala som varovania mojich priateľov, že Kylle nie je dobrá spoločnosť. Nechcela som ich počúvať, nechcela som si priznať, že je zlý. A na to doplatila Jilly. Nikdy si to neodpustím...

Našli sme ju na toaletách, v kabínke. Na sklopenej záchodovej doske ležala zrolovaná bankovka a rozsypaný biely prášok. Jilly ležala na zemi s rozopnutými džínsami a blúzkou... nedýchala... Pre ňu už bolo neskoro...

Vyšetrovanie ukázalo, že za to mohol Kylle. Vraj bol už niekoľkokrát zatknutý za nelegálny predaj drog a bol obvinený aj zo znásilnenie, hoci mu nič nedokázali. Vtedy sa mi zrútil svet. Milovala som ho a on urobil toto! Zabil mi sestru!!!

Po niekoľkých dňoch sme boli na Jillynom pohrebe. Prišiel tam aj akýsi muž- vysoký, bledý, brunet v čiernom obleku. Mysleli sme, že to bude nejaký vzdialený strýko alebo niekto iný. Vtedy to bolo to posledné, na čom záležalo. Až keď sme prišli domov došlo nám, že čosi s ním nie je v poriadku už len to, že sa dostal k nám domov. Najprv sa s úsmevom priblížil k Alice a prisal sa jej na krk. Hneď ju ale pustil a šiel ku mne.

A bola tma... Tri dlhé dni nekonečného utrpenia... Odvtedy bolo zo mňa to, čo dnes.

Jeho hlas nám počas premeny rozprával rôzne veci- ja som ho nechcela počúvať. Myslela som len na lásku a nenávisť- na pomstu. Tá bola aj o niekoľko dní dokonaná.

Chcela som len, aby trpel. Lenže vtedy som bola ešte neskúsená a nedokázala som sa ovládať tak, ako teraz. Na druhý deň bolo v novinách dvojriadkové oznámenie o Kyllovej smrti, rovnako ako dni predtým najprv o Jillynej a následne Alicinej, mojej a Roseinej.

Potriasla som hlavou a prestala som spomínať- zakázala som si spomínať. So sestrami sme o tom nikdy nehovorili, iba ony poznali dôvod prečo som taká, aká som. O Jilly sme nikdy nehovorili- tá téma bola tabu. Prichytila som sa, že som znova skrútená v klbku a vzlykám.

Ráno som sa tvárila, akoby sa nič nestalo. Alice nás vraj už zapísala do školy a my sme mali dnes nastúpiť. Povedala som si, že by som mala prehodnotiť svoj prístup k životu a mala by som začať Edwardom. V škole som ho ani nemusela dlho hľadať. So svojimi súrodencami sedel pri stole v rohu jedálne a v rukách zvieral jablko. Snažila som sa nevšímať si obdivné pohľady všetkých študentov a kráčala som priamo k nemu. Počula som ako potichu zavrčal, predtým než sa na mňa pozrel. Emmett len pretočil oči k stropu a viac to nekomentoval.

„Máš chvíľku, Edward?“ spýtala som ho. Chvíľu na mňa nerozhodne hľadel.

„Samozrejme.“ Vstal a podišiel ku mne.

Váhavo som ho chytila za ruku viedla von z jedálne. Snažila som sa nevnímať chichot a popiskovanie mojich spolužiakov.

Vyšli sme až pred budovu k najbližšej voľnej lavičke. Kývla som rukou, aby sa posadil. Vyzeral zmätený.

„Ja... Chcela by som sa ti ospravedlniť. Za všetko. Nezaslúžil si si to, aká som bola -nie práve najpríjemnejšia, aj keď som ťa nepoznala. A ešte raz prepáč. Ja... ten včerajšok ma mrzí, ale dúfam, že aj napriek tomu aká som bola na teba zlá, môžeme byť priatelia.“ Sama som sa divila, kde sa vo mne vzali také slová. Ale bola som rada, že možno aspoň z časti odčiním svoje správanie.

„Pravdaže, budem veľmi rád.“ Vysúkal zo seba prekvapene.

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out 3: