Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out 4

04.02.2010 (07:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1665×

„Ja... Chcela by som sa ti ospravedlniť. Za všetko. Nezaslúžil si si to, aká som bola - nie práve najpríjemnejšia, aj keď som ťa nepoznala. A ešte raz prepáč. Ja... ten včerajšok ma mrzí, ale dúfam, že aj napriek tomu, aká som bola na teba zlá, môžeme byť priatelia,“ sama som sa divila, kde sa vo mne vzali také slová. Ale bola som rada, že možno aspoň z časti odčiním svoje správanie.

„Pravdaže, budem veľmi rád,“ vysúkal zo seba prekvapene.

Keď sa konečne ozvalo posledné zvonenie, rýchlo som vyšla von z triedy a mierila som k Alicinmu autu. Zbadala som, že sedí na kapote, pred ňou stál Jasper a vášnivo sa bozkávali. Trochu som sa prikrčila a otočila som sa opačným smerom. To ale tiež nebola najlepšia voľba. Rose práve nastupovala do obrovského džípu. Na sedadle vodiča sedel Emmett a veselo mi zamával. Zmohla som sa len na slabý úsmev a šla som si radšej sadnúť na lavičku. Asi si budem musieť kúpiť nové auto...

„Môžem ťa zviesť, ak chceš,“ ozval sa vedľa mňa opatrne tichý hlas. „Ako priateľ, samozrejme...“ dodal rýchlo, keď si všimol môj nerozhodný pohľad. Dlhú chvíľu som mlčala, ale nakoniec som prikývla a nasledovala ho k jeho autu.

V aute sa znova rozliehali inštrumentálne verzie mojich obľúbených piesní. Musela som sa spokojne pousmiať.

„Povedz mi niečo o sebe,“ vyhŕkla som tak náhle, že nebol prekvapený len on, ale aj ja. Na chvíľu zaváhal, ale potom sa rozrozprával. Hovoril mi o svojom ľudskom živote, na ktorý si spomína len hmlisto, o živote s Carlislom, o pár rokoch, počas ktorých žil vo Voletrre - o tých hovoril veľmi vyhýbavo a zamyslene - o jeho období vzdorovania... Keď rozprával o tom, ako vraždil ľudí a ako sa obhajoval tým, že to boli len zlí ľudia, prebodávala som ho pohľadom, až kým sa na mňa nepozrel. To sme už stáli pred našim domom. Zmĺkol a hľadel mi do očí. Cítila som, že sa znova začínam pod jeho skúmavým pohľadom roztápať a cítiť sa nervózne.

„Vieš, je to fakt frustrujúce, že nedokážem prečítať práve tvoje myšlienky...“ podotkol, akoby mimochodom, ale mňa tým poriadne zaskočil.  Čože??? On číta myšlienky??? Už som stretla veľa nadaných upírov, ale niekoho ako on nikdy. Stále som naňho neveriacky civela. Sama sebe som pripadala ako idiot... čo si potom musel myslieť on?! Tak moment... prečo by ma malo tak trápiť, čo si o mne myslí?!

„Že ty čo???“ spýtala som sa ho a čakala som, kým sa znova rozreční. A tak sa aj stalo - pokračoval vo svojom príbehu.

„Nerada ruším, ale myslím, Bella, že potrebuješ zúfalo ísť na nákupy...“ ozval sa mi zrazu pri ušiach Alicin hlas, až som nadskočila. Neuvedomila som si, koľko je hodín. Úplne som stratila pojem o čase. Bola som sústredená len a len na Edwardov príbeh. On sa len smutne pousmial a naštartoval.

Rýchlo som vystúpila a bez rozlúčky som vošla do domu, kde už Rose sedela v kresle a vyplňovala krížovku. Zvonka som začula znova Alicin hlas.

„Nemaj jej to za zlé... Nevzdávaj sa a raz sa ti to určite podarí... Ja to predsa viem najlepšie...“ ako odpoveď som zachytila len tiché zamrmlanie a postupne utíchol aj zvuk pradúceho motora auta. Ani nie sekundu na to už pri mne stála Alice a znova ma ťahala von do jej auta. Keď ma vliekla cez obývačku, Rosalie len mierne zdvihla hlavu, letmo nám zamávala na rozlúčku a ďalej sa venovala tajničke.

Keď sme už sedeli v aute a ja som namrzene hľadela pred seba, stratená v myšlienkach, znova prehovorila Alice.

„Prepáč, že to bolo takto narýchlo, ale chcela som Edwarda ušetriť ďalšej trápnej scény a Rose a Emmetovi dopriať trochu súkromia... Veď vieš, aby sa lepšie spoznali... a poznáš predsa Rosalie...“ nervózne sa zasmiala a venovala sa šoférovaniu.

„Ako si to myslela s tým Edwardom?“ opýtala som sa bez okolkov po pár minútach ticha, keď mi stále nenapadalo nič, čo by ho mohlo do nejakej trápnej situácie dostať.

„Ehm... No vieš... Ako by som ti to...“ začala sa ošívať a znervóznela. Kývla som hlavou, aby pokračovala. „No... to akosi...“ stále koktala a ja som už bola naštvaná.

„Dopekla, Alice, tak už to vysyp!!!“ skríkla som hlasnejšie než som mala v úmysle a ona mi rovnako nahnevaným tónom rýchlo odpovedala.

„Proste a skrátka, všetci vieme, že pre Edwarda si už od prvej chvíle čosi viac ako len priateľka a inak to nebude a je to len tvoja chyba, že ty nevidíš, aký je naozaj, ale ja som si ho obľúbila a ušetrila som ho od tej nepríjemnej situácie, keď by sa ťa znova pokúsil pobozkať a ty by si uhla a bez slova ho, chudáka, nechala sedieť v aute!!!“ ticho som ju počúvala a len, čo to dopovedala, sa uvoľnila.

„Uf... Konečne je to vonku...“ sama sebe uznanlivo kývla a zaparkovala pri nákupnom centre.

Nebola som schopná slova. To čo mi Alice povedala nemohla byť pravda. Edward ma nepoznal, nič o mne nevedel, ale teraz už vie, čo som, že som monštrum a čudujem sa, že sa so mnou vôbec ešte zapodieva.

„Predtým než povieš to, čo sa chystáš povedať, ušetrím nám obom čas a poviem ti, že to tak nie je a obe to vieme. Ja som Edwarda tiež nepoznala ale viem, že je to naozaj výnimočný človek,“ chcela som jej na to niečo povedať, ale ona ma len zahriakla a pokračovala v nákupoch.

Asi po štyroch hodinách sme odchádzali ovešané taškami, ktoré sa ledva napratali do kufra auta a na zadné sedadlá.

Doma som znova premýšľala o celom dnešnom dni. V hlave som rozoberala všetko, čo mi kto povedal. Za každou vetou som hľadala skrytý význam... Až keď sa rozvidnievalo, odstrihla som visačku z nového trička a džínsov, natiahla som sa do nich, učesala a zišla dolu. Dnes som šošovky už ani nepotrebovala - oči mi už pomaly, ale isto sčerneli.

Do auta som si nasadla k Rose, lebo som vedela, že ma ušetrí prejavov hovoriacich mi do duše, ktorú nemám. Rose po celý čas mlčala, usmievala sa a občas ku mne šibla pohľadom, akoby chcela čosi povedať, ale radšej si zahryzla do jazyka.

Deň v škole bol dlhý tak ako vždy. Najhorší bol posledný telocvik - vtedy som sa musela pretvarovať oveľa viac než obvykle. Túto hodinu som mala aj s Edwardom a Jasperom. Hrali sme basketbal. Ja som bola v tíme s Jasperom a ešte nejakými ľudskými deťmi a Edward v súperovom. Suverénne sme vyhrávali o dvadsať bodov, keď som zrazu začula bolestné syknutie a pocítila som, ako som zmeravela. Pod košom sedel nejaký chalan - tuším sa volal Erik alebo tak nejako - a držal sa za krvácajúci nos. Na zemi vedľa neho ležala lopta a kotúľala sa smerom ku mne. Reflexívne som zadržala dych a sledovala som zhrozené pohľady Edwarda a Jaspera. Rýchlo som sa zvrtla a vybehla som z telocvične. Bežala som do lesa, potrebovala som okamžite aspoň na chvíľu uhasiť svoj smäd. Prvé, na čo som natrafila, bol nejaký vlk, ktorý síce vábne nevoňal, ale účel splnil. Vlastne to nebolo až také hrozné, ako som si predstavovala... moje prvé ulovené zviera. V hrudi sa mi rozlieval neznámy pocit zadosťučinenia.

„To bolo veľmi zaujímavé,“ podotkol tlmený hlas kúsok odo mňa. Otočila som sa a zbadala som Edwarda, ako sa nedbanlivo opiera o strom a pozorne sleduje každý môj krok.

„Táto farba ti pristane o niečo lepšie než červená...“

Ostala som stáť ako obarená. Každý nerv v mojom tele bol napätý. Pristihla som sa, ako neustále kmitám pohľadom z Edwarda na les za ním. Zvažovala som, či nebude lepšie utiecť. Postrehla som, že sa ku mne pomalými krokmi približuje. Len, čo on o krok pristúpil, ja som spravila krok vzad. To už on ale rýchlo prekonal poslednú vzdialenosť, ktorá nás delila a stál tak blízko, až som na sebe cítila jeho telo. Stále som nebola schopná pohybu.

„Už neutekaj, prosím...“ zašepkal a ja som len privrela oči, keď som pocítila, ako sa jeho pery dotkli môjho ucha.

V tej chvíli som sa prestala ovládať. Nedokázala som svojmu telu prikázať, aby naďalej nehybne stálo. Moje ruky si ho pritiahli k sebe ešte bližšie a moje pery vyhľadali tie jeho. Ostal zaskočený, ale bozky mi oplácal rovnako náruživo. V hrudi sa mi rozlieval taký príjemný pocit, aký som už necítila niekoľko rokov. Vtedy som sa prebrala z tranzu a odstrčila som ho od seba silou väčšou než asi bolo potrebné. Pristál zmätený pár metrov odo mňa a v tvári mal znova vpísanú bolesť.

„Ja... Nemôžem...“ vysúkala som zúfalo zo seba a bežala som čo najrýchlejšie preč. Vrátila som sa do školy. Bolo mi jedno, čo si budú myslieť ostatní. Pred školou opäť stála Alice a oblizovala sa pri aute s Jasperom. Len čo ma zbadala, trochu bojazlivo ku mne pribehla.

„A... kde je Edward???“ pýtala sa rýchlo. Potom sa ale zahľadela niekam ponad moje plece a mne bolo jasné, koho tam vidí. Znova som na sebe cítila jeho pohľad.

„Čo si mu urobila?“ prižmúrila oči a obviňujúco na mňa hľadela. A toto má byť čo za podraz?!

„Vieš čo, Alice? Veď ja som sa s tebou vlastne vôbec nechcela rozprávať!!!“ zavrčala som sarkasticky a znova som zbabelo utiekla.

Nezastavovala som sa, nepotrebovala som to. Hoci som si to odmietala priznať, aj krv tej zvery mi bohato vystačila.

Dopredu ma hnala zlosť a trpkosť. Bola som doma rýchlejšie, než by som aj sama čakala. Vybehla som do izby a sadla som si na zem. Spod postele som vytiahla veľkú škatuľu a otvorila ju. Odtiaľ na mňa hľadela Eiffelova veža rozkúskovaná na 2000 drobných dielikov puzzle.

Celkom mi to pomohlo vyhnať z hlavy všetky myšlienky, ale nie úplne. No aspoň trochu som sa odreagovala.

„Vadilo by ti veľmi, keby som sa pridala?“ ozval sa od dverí tichý hlas. Bez slova som pokrútila hlavou a skladala ďalej. Rose si sadla ku mne na zem a podávala potrebné dieliky. Dlho nič nehovorila, ale nakoniec sa ozvala.

„Vieš, Alice to nemyslela zle...“ začala zmierlivým tónom, no potom oťažela výčitkami. „Nemusela si na ňu tak vyletieť, ale neobviňujem ťa, máš pravdu. Ale poznáš predsa Alice, vieš aká je...“ usmiala sa a prevrátila oči. Obe sme sa zasmiali a mne to nedalo. O Alice bolo lepšie hovoriť, keď nebola v našej prítomnosti.

„A čo ty a Emmet?“ spýtala som sa na rovinu. Ona sa len tajomne pousmiala a sklopila zrak. „Ale no taaak, sme predsa sestry!“ pokúšala som ju naoko urazene a štuchla do nej.

„No... Emm je... Emm...“ zasmiala sa znova. „Všetko v pohode. Nikdy som nestretla niekoho ako je on. Je naozaj skvelý a vy dvaja by ste si určite rozumeli. Ale ani Edward nie je zlý... už som u nich strávila dosť veľa času a-“ v tej chvíli som ju uťala.

„Nie, Rose. O tomto sa baviť nemienim,“ dala som jasne najavo, že k téme Edward sa už vracať nemienim a zaťala som sa. Dnes už mi dajte všetci pokoj. Rosalie si povzdychla a podala mi ďalší kúsok skladačky.

„Povedz mi aspoň jednu vec...“ začala znova asi po desiatich minútach. Nahnevane som zaťala zuby, ale dúfala, že potom mi už dá pokoj.

„Len mi povedz... Máš ho rada?“ keď sa ma to pýtala, hľadela mi uprene do očí a ja som vedela, že nemôžem klamať, ona by to vedela.

„Ja... asi... myslím, že áno...“ dostala som potichu zo seba slová, ktorých som sa desila ešte aj v mysli. No ona nijak nereagovala, iba prikývla a to bolo všetko. Hneď nato sa zdvihla a odkráčala von. Potichu za sebou zabuchla dvere a už som počula, ako kráča dolu schodmi, nasadá do auta, štartuje a odchádza. Určite šla za Emmettom. Vo svojich myšlienkach som zaregistrovala nepatrný pichliač žiarlivosti. Najradšej by som sa prefackala...

Netrvalo dlho a znova som začula motor auta. Ten zvuk mi bol akosi povedomý, ale nebola som si istá, či ho naozaj mám odkiaľ poznať. Ani som si nevšimla, kedy prišla domov Alice, ale zrazu bola pri dverách, zamrmlala čosi v zmysle, že mám návštevu a bežala preč.

Potom som už nepočula žiadne hlasy, len tichý pohyb. Zdalo sa mi, akoby sa na chvíľu zastavil, niečo zašomral, spravil pár krokov a znova zastal. Mala som už isté tušenie, ktoré sa po pár sekundách potvrdilo.

„Ehm... Ahoj...“ prehodil nesmelo, ešte kým stál vo dverách.

„Pokojne poď ďalej, Edward, budeme sa tváriť akoby sa nič nestalo a budeme si skladať puzzle, okej?“ nasadila som ten najsladší úsmev, akého som bola schopná, hoci som bola celá napätá a poklopala som na miesto vedľa seba pri znovu rozhádzaných kúskoch Eiffelovky.

Dlho som sa ale v tom hrobovom tichu nedokázala bezstarostne usmievať, hoci mi podával dieliky puzzle rovnako dobre ako Rose. Zrejme si to všimol aj on.

„Nevyzeráš príliš nadšene, že som tu...“ vravel a mne neušiel ten smutný podtón, aký použil.

„Ale kdeže! Nadšením skáčem päť metrov od zeme...“ povedala som trošku nepríjemnejšie než som mala v úmysle a on sa postavil, že odíde. Moje telo znova reagovalo automaticky. Schytila som ho za ruku a zašepkala:

„Ja... nemyslela som to tak... Neviem čo to do mňa vošlo, ale...“ a v tej chvíli som už znova cítila, ako sa naše pery spojili, ale tentoraz som sa už neplánovala odtiahnuť, ani keď som prišla na to, ako sa ktorá končatina používa. Obaja sme do toho bozku vložili všetky pocity. On predovšetkým zmätok, prekvapenie a radosť a ja hlavne nerozhodnosť a bolesť. Dlho sme sa od seba nedokázali odtrhnúť a len toto nám nestačilo. Mne teda rozhodne nie a nezdalo sa, že by sa on uspokojil len s obyčajným bozkom, hoci nebol obyčajný.

Ale v tom, čo čert nechcel, sa rozleteli dvere a niekto vtrhol dnu.

Odskočili sme od seba ako keď sa dva magnety otočia k sebe rovnakými pólmi.

„Nechajte si zájsť chuť, decká, dnes idete s nami na lov!“ zahrmel vysmiaty Emmet vo dverách bez kúsku hanby. Myslela som, že ho na mieste roztrhnem ako žabu a ušlo mi mierne zavrčanie. To ho ešte viac pobavilo.

„Ale ale... Niekto sa tu asi zlostí...“ vyškieral sa ďalej. Už-už som mu chcela skočiť po krku, keď som pocítila, ako ma zastavila jeho ruka. Zdal sa byť naštvaný na svojho brata rovnako ako ja, no nenechal ma spraviť hlúposť, hoci mne to pripadalo ako tá najsprávnejšia vec na svete.

„Edward, pusť...“ snažila som sa mu vytrhnúť, ale držal ma pevne.

„No tak, Bell, poďme nech to máme za sebou,“ ozvala sa pobavene Rose a zdalo sa mi, akoby tým myslela čosi viac ako len lov.

Ona s Emmetom šli napred - nemohli nás počuť. Presne to som potrebovala.

„Edward, počuj, ja...“ začala som, ale on ma prerušil.

„Nie, to je v poriadku. Nič od teba nečakám, nie niečo, čo by si sama nechcela,“ zastal a vzal mi ruky do svojich dlaní. Cítila som sa tak krásne. Akoby som našla niekoho, kto by ma stále ochraňoval a miloval takú, aká som. A zrejme som ho aj našla.

„Ale ja som chcela... ale nechcela som... aby si si myslel, že som nechcela, ale preto, že som chcela, tak si nemysli, že som nejaká...“ znova ma umlčal letmým bozkom.

„Ja viem, aká si a chcem ťa takú, aká si. Aj zo všetkými dokonalosťami aj nedokonalosťami,“ a potom sa tak nádherne usmial, no jeho čelo bolo stále smutne pokrčené. Premýšľala som, čo ho asi tak môže trápiť, no momentálne som na nič neprišla. Vyhnala som tú myšlienku z hlavy a obaja sme sa rozbehli za Emmom a Rose.

Musím sa priznať, ten lov som si celkom užila a mala som pocit, že som v tom až po uši. Stalo sa presne to, čo som nikdy nečakala, že sa stane - nie v mojom novom živote. Stretla som upíra, ktorý je vegetarián, zamilovala som sa doňho a on ma aj napriek všetkému nejakým zázrakom zrejme miluje tiež. Bol to taký úžasný pocit, že krajší ani byť nemohol. Ale to som netušila, ako sa niektoré veci môžu veľmi rýchlo obrátiť o 180 stupňov.

ZHRNUTIE

______________________________________________________________________________

ďakujem vám za predošlé komentáre...  nebolo ich veľa, ale aspsoň vidím, kto to vlastne číta... dúfam, že sa vám pokračovanie páčilo a prosím o kritiku

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out 4: