Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out 5

25.02.2010 (21:45) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1499×

Plynuli mesiace, ktoré som prežívala po boku Edwarda, jeho rodiny a mojich sestier.

Boli to tie najkrajšie mesiace v celej mojej existencii. Nič sa im nemohlo vyrovnať. Všetko bolo dokonalé, jedným slovom ako z rozprávky.

Lenže týždeň pred Vianocami bola Alice akási podráždená a sústavne dobiedzala za Edwardom, no ten ju nikdy nechcel počúvať. Raz som ich počula ako sa o niečom hádali v Carlislovej pracovni ale nechápala som, o čom hovorili. Zachytila som len posledné útržky. Niečo ako: Prečo si o tom ešte nikomu nepovedal? ... čo myslíš, že sa stane potom?! ...povedať!!! –to bola len Alice. Jediná odpoveď, ktorú som zachytila od Edwarda bolo tiché: Urobím to sám. Vôbec som im nerozumela a vždy, keď som sa na to pýtala Alice tak buď odišla alebo zmenila tému. Potom šla znova za Edwardom a silno sa naňho mračila. Došlo mi, že mu čosi hovorí v myšlienkach a nechce, aby to počuli ostatní.

„Ešte nie. Mám dosť času. Zvládnem to!“ zavrčal, jemne ju odstrčil na bok a kráčal ku mne. Zmätene som hľadela raz na jedného, raz na druhého. Alice len smutne zvesila hlavu a odišla.

„Láska, čo ťa trápi?“ pýtal sa ma starostlivo a palcom ma hladil po hlbokých vráskach na čele.

„Čo sa to deje? Čo to s Alice stále preberáte???“ spýtala som sa na rovinu.

„Nič, naozaj všetko je v poriadku... To vieš, nevieme sa dohodnúť čo komu kúpiť na Vianoce,“ žmurkol na mňa a znova sa usmial. Nevšímala som si ten vyumelkovaný tón. Nechcela som ho počuť, nechcela som si priznať, že klame. Chcela som ostať vo svete, kde je všetko v poriadku a každý má každého rád. Ale vedela som, že čosi nie je v poriadku, že sa deje niečo veľmi zlé...

Do Vianoc ostali už len dva dni. Zdalo sa mi akoby bol Edward zo dňa na deň smutnejší a odmeranejší, Alice zo dňa na deň rozčúlenejšia. Vždy, keď som sa na to spýtala Edwarda, povedal, že sa nič nedeje. Možno nechcel hovoriť pred ostatnými, alebo neviem čo. V poslednom čase sme si len málokedy našli chvíľku osamote, aby sme sa mohli porozprávať. A v tých výnimočných chvíľkach samoty sme sa zaoberali jeden druhým. Nič iné sme neriešili.

Vianoce prebehli klasicky ako vždy. Všetci sme ich strávili spolu u Cullenovcov, rozbalili sme si darčeky a vyšli na lov. Vegetariánsky život sa mi zapáčil- ale len vďaka Edwardovi. Všetko som robila len kvôli nemu.

Bolo pár dní po sviatkoch, tak sme sa vybrali s Alice nakupovať. Chcela som, aby šiel aj Edward, no on tvrdil, že musí s niečím pomôcť Carlislovi, tak som to nechala tak. Alice naňho len podozrievavo zazerala a tvárila sa zmätene. Zakýval nám na rozlúčku a zmizol v dome.

Pri nákupoch bola Alice celý čas akosi nesústredená. Zdala sa byť mysľou inde. A tým nemyslím to, že by mala víziu.

Práve som si v kabínke skúšala jedny naozaj krásne večerné šaty. Alice mi ich pomáhala zapnúť.

Keď mi zapínala zips na chrbte, v polovici stuhla. Rýchlo som sa otočila a videla som v jej očiach prázdny pohľad, ústa pootvorené hrôzou. Už päť minút nereagovala a ja som začínala byť nervózna. Čo ak sa niekomu niečo stalo? Prosím len to nie...

Zrazu sprudka vydýchla a začala si masírovať spánky. Čosi si mrmlala popod nos.

„Nie, nie, nie, nie... prečo až teraz?  Nie,nie...“ Drobné rúčky nahnevane zatínala do pästí a predchádzala sa hore-dolu popred kabínky. Predavačka na ňu hľadela ako na pomätenú.

„Alice, hovor so mnou! Čo sa stane? Čo si videla?“ pýtala som sa tak, aby to počula len ona.

Ona zvesila hlavu a zašepkala: „Už je neskoro. Už sa to stalo. A je to moja vina...“ vzlykla.

Nechápavo som na ňu hľadela obávajúc sa najhoršieho.

„No tak Alice, čo sa deje?“ Bola som už úplne zúfalá.

„Je preč...“ vydýchla a zahryzla si do pery. V očiach sa jej zračil smútok, obavy a výčitky svedomia.

Ja som sa trochu uvoľnila.

„Jazz je preč? Prečo? Kam odišiel?“ pýtala som sa už pokojne ale čosi mi navrávalo, že by som nemala byť až taká pokojná. Keď na mňa len hľadela a nič nehovorila, došlo mi, že asi nevraví o Jasperovi. Jasper je v poriadku, na love s Emmetom, Rose, Carlislom a Esme sa mu predsa nemohlo nič stať. S Carlislom??? Ale veď Edward povedal, že... Vtedy mi to došlo.

„Ed... Odišiel??? Čo???“ vyprskla som nahnevane. To má byť nejaký vtip?! Ak áno, tak je to veľmi zlý vtip! Hnev ma prechádzal a nahrádzalo ho zúfalstvo a smútok.

„Odišiel. Neviem prečo. Ale je to moja vina...“ To mi už vôbec nedávalo zmysel. Prečo by to mala byť jej vina?! Ak je to niekoho vina, tak určite len moja.

Cesta domov prebehla až príliš potichu. Len čo sme vošli dnu, zbadala som vzlykajúcu Esme na pohovku v Carlislovom objatí. Emmet sedel smutne na zemi v hlavou v dlaniach a Rose ho utešovala. Jasper hneď pribehol v Alice a smutne sa posadili vedľa Esme.

Celú tú scénu som sledovala, akoby sa ma to vôbec netýkalo. Akoby to nebol môj svet, ako iná realita. Zrazu sa všetky pohľad v miestnosti upreli na mňa a ja som precitla do tvrdej reality krutého sveta.  Cítila som sa ako experiment. Akosi mi nič nedochádzalo. Takmer som si neuvedomovala, čo sa to deje.

„Nechal tu pre teba toto,“ vzlykla Esme a podávala mi malú obálku, na ktorej bolo úhľadným rukopisom napísané moje meno. Vytrhla som jej z ruky list a bežala som preč. Ďaleko od nich. Potrebovala som byť sama. Začula som len Jazzove slová, ktoré hovoril niekomu v dome. Cítila sa strašne podvedená a oklamaná...

To on vedel lepšie ako ja. A samozrejme mal pravdu...

On odišiel. Nechal ma tu. Nechal ma tu bez rozlúčky, bez slova. Nechal mi to iba jeden obyčajný list,jeden mizerný list...

Sadla som si na zem a roztrhla obálku...

Bella,

Keď čítaš tento list, ja som už určite v lietadle. Mrzí ma, že som odišiel bez rozlúčky, ale ver mi, takto je to lepšie.

Je mi ľúto, ak som ti týmto ublížil, ale som proste zbabelec a nedokázal by som sa ti pozrieť do očí.

Niekto vždy musí odísť no nie? A teraz som to ja, kto odchádza. Viem, že ma teraz budeš nenávidieť a ja ti to už nikdy zazlievať nebudem... Ži svoj život ďalej ako doteraz. Pokračuj v tom, čo si začala. A prosím, odkáž Alice, že to nie je jej chyba.

Edward.

Nebola som schopná jediného slovka. V hlave mi zneli slová z jeho listu. Bol taký chladný a povrchný... vzkypel vo mne hnev. Cítila som presne tú nenávisť, o ktorej hovoril. No nebola som nahnevaná len naňho, ale aj na Alice. Bežala som teda späť domov. Sotva som vnímala, že sa rozpršalo. Znova som si naňho spomenula. Vždy hovorieval, ako má rád dážď...

„Vedela si to a nič si mi nepovedala!!!“ skríkla som na sestru. Všetci na mňa šokovane vyvaľovali oči.

„Bell, nie!!!“ zakričala ale už bolo neskoro. Jediným skokom som bola pri nej a priklincovala som ju k zemi. Hneď ma ale od nej ťahali dva páry mocnejších rúk. Emmet s Jasperom ma držali na hodný kus od nej, keď začala hovoriť.

„ Ja... viem, že to bolo hlúpe, ale on ma prosil, nech ti to nevravím. Vraj ti to povie sám, sľúbil mi to. Ja prisahám, keby som vedela, že to chce spraviť dnes, nikam by som s tebou nešla a donútila by som ho tu ostať. Neviem prečo, ale nevidela som ho odchádzať. Prišla len vízia ako už nastupuje do lietadla a odlieta preč. Neviem ani len to, kam šiel! Ale prisahám ti, keď to zistím, budeš prvá, ktorá sa o tom dozvie.“

Už som to dlhšie nedokázala znášať. Všetko bolo len veľké klamstvo, obyčajný podvod.

„Pustite ma!!! Okamžite ma pustite!!!“ vrieskala som hystericky na tých dvoch. Žiadna odozva. Prestala som sa zmietať a znova som to skúsila.

„Prosím, pustite ma, potrebujem byť sama,“ prosila som ich nielen slovami ale predovšetkým očami. Po malom zaváhaní ma pustili a ja som šla pomaly k nášmu domu.

Vedela som čo chcem urobiť a preto som najprv musela spraviť potrebné opatrenia. Privrela som oči a snažila som sa zhlboka dýchať. Našťastie sa mi podarilo aktivovať môj štít a Alice teraz nemohla vidieť moju budúcnosť. Rýchlo som z nočného stolíka vytiahla všetky potrebné doklady a kreditné karty, a hodila som ich do kabelky. Žiadne iné veci som nepotrebovala. Na stolíku stál aj rámik so spoločnou fotkou mňa a Edwarda v objatí. Dlho som váhala, no vzala som si ju. Nechcela som naňho zabudnúť. Nechcela som zabudnúť ani na to čo mi spravil. Niežeby na to niekedy budem môcť zabudnúť...

Nakoniec som už len na kúsok papierika načmárala len tri slová. Zbohom, ľúbim vás.

Vyskočila som oknom a naštartovala som auto.

Až keď som bola pri terminály a žena za pultom mi kontrolovala letenku, stiahla som štít. Chcela som len to, aby vedeli, že som v poriadku. A teraz by ma nezastavili- nestihli by to.

Cieľ mojej cesty bol jasný- Rumunsko.

V lietadle som premýšľala and tým, čo urobím. Už dávno som počula o dvoch bratoch, ktorí vládli tunajším upírom a nasledovali ich aj iní. No nikdy sa nepovažovali za čosi viac. Jednoducho boli silnejší a nadanejší než ostatní.  Páčilo sa mi ich pravidlo, ktoré ako jediné uznávali. Pravidlo číslo jeden- žiadne pravidlá neplatia, kým sa neprezradíš. A ak sa aj prezradíš a potom to napravíš- akoby sa nič nestalo. Prišlo mi vhodnejšie ísť k nim, než k Volturiovcom- povestným zberačom talentov. V tejto chvíli som bola pevne rozhodnutá, že sa k nim pridám. Už som dlhšie nedokázala žiť v prítomnosti svojich sestier a teraz už len ich rodiny. Cullenovci viac neboli moja rodina. Už nie...  začnem odznova... znova...

Keď som pristávala na letisku, vonku už bola tma. To ale samozrejme pre mňa nebol žiadny problém. Hneď som si objednala taxík a dala som šoférovi pokyny, kam má ísť. Bol to starý šedivý muž s okuliarmi na špičke nosa. Len čo ma zbadal, zdesene vyvalil oči. Keď ale pochopil, kam ma má zaviezť  nepovedal ani slovo a stále zdesene hľadel pred seba.

Keď som vystupovala, iba si rýchlo vypýtal peniaze a hneď odchádzal preč. Dívala som sa za ním, až kým nezašiel. Povzdychla som si a zahľadela som sa na les pred sebou. Uprostred lesa, na vysokom brale, ktoré vytŕčalo spomedzi stromov, stál starodávny hrad- cieľ mojej cesty.

Zastavila som pred masívnou kovovou bránou, ktorú strážilo niekoľko upírov. Okamžite sa rozostavili do bojovej formácie a chystali sa na útok.

Toto som čakala, ale neprišla som sem po smrť. Ešte nie.

Zrazu ale k nám všetkým doľahol tichý autoritatívny hlas:

„A dosť! Vy si dajte pohov a ty, Isabella, poď ďalej, už sme ťa očakávali.“

Po tých slovách som naňho len vyvalila oči, ale poslušne som kráčala za ním do hradu. Ostatní ostali pri bráne.

„Nie si ani len trochu zvedavá, ako sme vedeli, že prídeš?“ pousmial sa starý upír naznačil rukou, aby som vošla dnu, do hradu. Udivovalo ma jeho prívetivé správanie a milé vystupovanie.

„Takmer som zabudol čo sa patrí. Ja som Stefan. O chvíľu sa stretneš aj s mojim bratom, Vladimirom. Možno si o nás už počula... Veď preto si v podstate prišla, nemám pravdu?“

„V postate áno,“ súhlasila som. Došlo mi, že ak vedeli, že prídem, musia mať na svojej starne niekoho so schopnosťami, ktoré by sa mohli rovnať Aliciným- dokonca by ich možno zatienili.

Nemala som chuť sa baviť s nikým- dokonca ani s ním, hoci bol milý, ako starý otec, ktorého som nepoznala.

„Takže...“ začal.

„Takže čo?“ spýtala som sa hneď. Prekvapene podvihol obočie, nadýchol sa a začal hovoriť.

„Podľa našich informácii, máš pravdepodobne záujem pridať sa k nám, je tak? Tvoje dôvody poznáme možno dokonca lepšie než ty sama, hoci ani my nie sme vševediaci...“ sprisahanecky na mňa žmurkol a pokračoval. „Nechceme od teba nič špeciálne... Nie teraz. Pokojne sa ubytuj, miesta je tu dosť. Ak budeš chcieť ísť na lov, zájdi za Ophelliou. Hoci ako sa tak na teba pozerám, možno by si uprednostnila les namiesto nočného mesta,“ Skúmavo mi hľadel do očí ale rozprával ďalej, nevšímal si ako som sa strhla.

„Tvoja izba je pripravená na treťom poschodí hneď prvé dvere, keď vyjdeš hore schodmi. Vedľa teba žije už dlhšiu dobu Tanya, určite si budete rozumieť.“ Meravo som prikyvovala a stála na mieste. Po chvíli ticha sa znova ozval.

„No tak šup, šup! Môžeš ísť. Zajtra ráno ťa ale očakávame aj s bratom v hlavnej sále,“ zatlieskal a strkal ma hore schodmi. Nechápala som, kde sa to v ňom berie.

So sklonenou hlavou som kráčala hore schodmi presne ako mi nakázal. Čudovala som sa prečo som v poslednej dobe taká iná. Nikdy som nebola ochotná poslúchať niekoho rozkazy, či len prosby. Vždy som bola silná nezávislá žena. Teda... skoro vždy. Môj život zostal znova v troskách, ktoré tentoraz už nikto neposkladá dokopy. Môj domček z karát sa rozsypal, karty naskákali samé späť do balíčka a teraz rozohrávam novú hru s osudom ja.

Vo vedľajšej izbe bola určite tá upírka, o ktorej mi hovoril Stefan. Podľa zvukov, ktoré odtiaľ vychádzali mala pustenú hudbu poriadne nahlas a tancovala.

Začínala som pochybovať o svojom rozhodnutí. Doteraz som pociťovala len hnev a sklamanie zo všetkého čo sa stalo. No teraz sa k života prebúdzala už aj dávno pochovaná bolesť. Ži si svoj život ako doteraz... Znova sa mi v hlave prehrával obsah jeho listu na rozlúčku- ak sa to tak vôbec dalo nazvať. Ako môžem žiť svoj život ďalej bez neho? Prečo mi to urobil? Jedného dňa si príde, obráti mi svet naruby, natára mi ako ma miluje a potom bez slova odíde. Prečo? Prečo? Prečo?

Spravila som niečo zlé? Čo som urobila? Alebo neurobila? Možno ma už mal plné zuby... Najprv som sa s ním odmietala čo i len baviť, potom som ho neustále odmietala, robila som hlúposti... Vlastne sa čudujem, že so mnou tak dlho vydržal.

Hoci to bolelo, stále som sa cítila otupená, hovorila som si, že je to moja chyba. Možno som mohla spraviť niečo preto, aby neodišiel. Možno ma nemiloval, tak ako tvrdil.

Aj napriek tomu ako to bolelo, som bola stále nahnevaná, bola plná hnevu- naňho, na Alice, na seba. Alice je moja sestra, prečo mi to nepovedala, ak vedela, že chce odísť?! Čo by sa zmenilo tým, že mi to povie ona a nie on? Nakoniec som sa to aj tak dozvedela sama!

Znova to na mňa prišlo, záchvat hnevu, zúrivosti a pritom tá zlá bolesť, ktorá naplnila každú čiastočku môjho tichého srdca. Chytila som prvú vec čo mi prišla pod ruku, nehľadela som na to čo to je a hodila som ju do steny.

„Prečo??? Prečo si to spravil???“ kričala som, bolo mi jedno, kto ma bude počuť, v tej chvíli nezáležalo na ničom. Vzala som ďalšiu vec. Znova letela, tentoraz von oknom.

„A ja som ti verila!!!“ revala som z plného hrdla. Až teraz som si všimla veci, ktoré rozhadzujem sú zrejme veľmi starodávne vázy. Ale ani to ma netrápilo. Vzala som ďalšiu a pustila som ju na zem.

„Ako mám žiť bez teba???“ prerývane som sa nadýchla a zviezla som sa na zem. Objala som si kolená a vzlykajúc som začala kývať spredu dozadu. Všade okolo mňa bolo na zemi plno čriepkov- ktovie, možno moje srdce vyzerá rovnako... ale to sa už zlepiť nepodarí.

Cítila som sa ako blázon. Môže sa upír zblázniť? Ja som sa asi zbláznila.

„Nemiluje ma... nie... nemiluje ma...“ opakovala som si stále dokola. Pohľad mi kmital po miestnosti a ja som tie slová nevedomky opakovala dokola a dokola...

ZHRNUTIE

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out 5: