Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out 6

26.03.2010 (16:15) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1617×

„Ako mám žiť bez teba???“ prerývane som sa nadýchla a zviezla som sa na zem. Objala som si kolená a vzlykajúc som začala kývať spredu dozadu. Všade okolo mňa bolo na zemi plno čriepkov- ktovie, možno moje srdce vyzerá rovnako... ale to sa už zlepiť nepodarí.

Cítila som sa ako blázon. Môže sa upír zblázniť? Ja som sa asi zbláznila.

„Nemiluje ma... nie... nemiluje ma...“ opakovala som si stále dokola. Pohľad mi kmital po miestnosti a ja som tie slová nevedomky opakovala dokola a dokola...

EDWARD:

Shayne Ward - No Promises

Prečo? Prečo prečo prečo prečo??? Trhalo mi srdce, keď som musel napísať ten list. Chladný a odmeraný. Bez štipky citu. Musel som to urobiť. Odísť. A ona musí žiť- v bezpečí. Musí žiť ďalej svoj život v nevedomosti...

Bude ma nenávidieť, všetci ma budú nenávidieť. Prečo teraz, keď sme boli šťastní?!

Podpísal som sa a list som nechal v dome. Určite ho niekto nájde. Naštartoval som auto a vyrazil som na letisko.

Už v tom dave som ju zbadal. Ignoroval som ju a pristúpil som k terminálu. Letenka bola overená a nastupoval som do lietadla. Cítil som ju za sebou, nenávidel som ju. Bez slova som kráčal ďalej, až kým ma letuška neposlala na moje miesto.

Len čo som si sadol, ona si sadla vedľa mňa a hľadela mi do očí, až kým som na ňu nepozrel. Tu mi nemohla ublížiť, nie pre toľkými svedkami. Hoci v tejto chvíli by som tú bolesť len uvítal. Hocijaká fyzická bolesť bola nič v porovnaní s tým, čo som teraz cítil. Nemohol som uveriť, že som to naozaj spravil. Naozaj som opustil svoju lásku, svoj dôvod k existencii, svoju rodinu... ale spravil som to práve kvôli nim.

Čas, ktorý som strávil s Bellou bolo to najkrajšie obdobie mojej dlhej existencie. Ona všetkému dávala farbu a svetlo. Pred ňou bol svet pre mňa len čiernobiely, takmer doslova mi vdýchla život. Ale teraz- svet už nie je farebný, ani čierno-biely, je len čierny a ponurý.

„No tak Ed, netvár sa tak zronene. Vieš predsa, že sľuby treba plniť. A my svoj sľub splníme, keď ty splníš ten svoj,“ vyrušil ma zo zamyslenia jej podlízavý hlas.

„Vidím, že si rozumný a prišiel si sám dobrovoľne. Neviem či by sa páčilo tvojej rodine, keby som ich navštívila aj s ostatnými. Hoci mne by sa to veľmi páčilo...“ sladko sa usmiala a zahľadela sa von oknom. Jej myšlienky boli nechutné, plné mučenia a trýznenia mojich najbližších. A to nevedela o tom, ako sa naša rodina rozrástla. Hoci onedlho sa to dozvie.

„Prestaň, Jane. Dohoda bola, že ak prídem, im dáte pokoj, „ zavrčal som potichu a ona sa znova potešene usmiala. Ako ju nenávidím!!! Ich všetkých!!! Prečo mi stále musia ničiť život?!

Zvyšok cesty som na jej uštipačné poznámky nereagoval. Jej myšlienky boli ale tisíckrát horšie.

Len čo sme vystúpili, pred lietadlom zastala čierna limuzína. To sa dalo čakať. Ale načo to divadlo preboha?!

Keď som nastúpil, pochopil som.

„Vitaj, drahý Edward. Aké príjemné prekvapenie!“ falošne sa zo zadného sedadla usmieval tmavovlasý upír.

„Aro,“ pozdravil som a díval som sa pred seba.

„To mi na privítanie ani nepodáš ruku, môj mladý priateľ?“ stále predstieral milý tón.

Nemohol som odmietnuť jeho žiadosť. Podal som mu ruku. Jeho dotyk bol veľmi nepríjemný.

Pred očami som videl všetky svoje spomienky, všetky svoje myšlienku. Bellu, moju rodinu... Keď sa mi ale pred očami začali prehrávať spomienky na večery strávené s Bellou, vytrhol som ruku z jeho zovretia a zavrčal som.

„To je osobné!“ na to sa Aro len rozosmial pokyvoval hlavou.

„Ale isteže. Hoci ma zaráža, že si o svojej návšteve mlčal,“ no potom jeho smiech nahradilo vrčanie. Pozrel som z okna a už sme boli pred ich hradom. Mimovoľne som sa striasol. Nechcel som sa sem už nikdy vracať, ale potom čo urobili Tanyinim sestrám, keď odišla do Rumunska potom, čo Volturiovcom sľúbila, že sa rovnako ako ja vráti o päťdesiat rokov a svoje slovo porušila, som sa jednoducho musel vrátiť. Obaja sme im prisahali, že sa vrátime po päťdesiatich rokoch. Vyhrážali sa, že ak nie, vyvraždia naše rodiny- to bola jediná vyhrážka, ktorá na mňa platila. A teraz dvojnásobne, keď som našiel svoju Bellu. No musel som ju opustiť, bez slova, aby bola v bezpečí.  A s  Tanyou som nebol v kontakte dlho. Raz keď Alice vytiahla Bellu nakupovať, rozhodol som sa jej zavolať. Dozvedel som sa, že teraz žije v Rumunsku- u najväčších nepriateľov Volturiovcov. Vraj po dvadsiatich piatich rokoch po odchode z Volterry odišla do Rumunska. Pár dní nato sa dozvedela, že prišli Volturiovci a vyvraždili jej rodinu- vraj preto, že porušila sľub a tak ju potrestali. Vtedy im prisahala pomstu a rozhodla sa zostať v Rumunsku- vraj tam žije ešte stále. Smutný osud jej rodiny ma priviedol na iné myšlienky. V tej dobe som totiž uvažoval, že sa sem viac nevrátim. No po tom, čo mi povedala, som nemohol riskovať, že by niekomu z nich ublížili.

„Vypadni von u auta!!!“ skríkol Aro a nejaké ruky ma hneď surovo ťahali von. Jeho myšlienky boli také zmätené a plné hnevu, že som z nich nedokázal nič vyčítať. Prebleskovali tam rôzne tváre, ktoré som ale nestíhal zachytiť, pretože sa striedali príliš rýchlo.

Ako som predpokladal,- Demetri a Felix- vytiahli ma z auta a strčili na zem.

„Myslel si si, že týmto svoju rodinu ochrániš?! Naozaj si taký hlúpy, Edward?! Vari si zabudol, čo dokážem?!“ vrieskal hystericky Aro. Stále som nerozumel o čo mu ide.

„Tak ty si mi chcel zatajiť polovicu svojej rodiny?! Nebodaj sa za tie talentované dievčatá hanbíš?“ zasmial sa sarkasticky.

„Tie úžasné schopnosti... taký talent!“ vrčal si pre seba. „A aj zvyšok jeho rodiny...“ konečne som pochopil o čo mu ide.

„NIE!!! To nesmieš!!! Prišiel som, taká bola dohoda. Zostanem tu ako dlho budeš chcieť,“ bol som zúfalý, Aro práve premýšľal nad čo najrýchlejším spôsobom, ako sem dopraviť celú moju rodinu a naverbovať ich do svojej gardy. Keby aj prišli, nikdy by s tým nesúhlasili, na to som ich poznal až príliš dobre. To vedel aj on- možno práve to chcel. Ak by odmietli, zničil by nás všetkých.

„Zmizni mi z očí! Odveďte ho preč! Niekam ho zatvorte a vyžeňte mu z hlavy vzdor a tú jeho hlúpu pýchu!!! Podriadi sa vôli Volterry, či bude chcieť alebo nie!!!“

BELLA:

„Môžem vojsť?“ ozval sa tichý hlas od dverí. Vo dverách stála vysoká štíhla blondína v ružovo fialových letných šatách a koženom kabátiku.

„A-asi bude lepšie, keď nepôjdeš ďalej... je tu trochu neporiadok...“ stále som sedela na zemi a rukou som ukázala na porozbíjané veci okolo mňa. Reflexívne som si pretrela oči, hoci som tam žiadne slzy nemala.

„To nevadí... v jeden moja izba vyzerala podobne...“ zašepkala smutne a kráčala ku mne. kľakla si na zem a objala ma. „Ja som Tanya.“

„Bella.“

„Som rada, že ťa spoznávam. Dúfam, že budeme priateľky.“ Milo sa na mňa usmiala a pomohla mi vsať.

Obe sme sa posadili na posteľ a Tanya mi rozprávala o tom, čo a kde nájdem na hrade.

„Nechceš mi povedať niečo o sebe? Prečo si tu ty?“ pýtala sa. odvrátila som sa od nej a zamrmlala som.

„Som lepšia poslucháčka, ako rozprávačka. Čo keby si mi radšej povedala niečo ty?“

Povzbudivo sa na mňa usmiala a začala mi hovoriť o svojom živote. Pozorne som ju počúvala, snažila som sa sústrediť na každé jej slovo.

„... keď som sem potom prišla, zabili moju rodinu a ja som už nemala dôvod sa tam vracať. Zostala som teda tu. Po nejakom čase mi volal jeden starý priateľ, ktorého som tam stretla, a ktorý bol donútený urobiť s nimi rovnakú dohodu- jeho schopnosti za život jeho rodiny. Prednedávnom, nebudú to ani dva mesiace, som s ním telefonovala. Nevedel čo sa stalo mojej rodine, no keď sa to dozvedel pomohlo mu to rozhodnúť sa. Musel tam ísť, ak nechcel, aby jeho rodina dopadla rovnako. Chudák, bolo mi ho ľúto. Vraj sa nedávno zoznámil s upírkou, do ktorej sa zamiloval a teraz ju musí opustiť. Ja teraz už nemám čo stratiť. Jediné po čom túžim je pomsta, ale on? Teraz sa už pravdepodobne nachádza niekde v Taliansku. Jeho chceli omnoho viac ako mňa. Dúfam len, že bude v poriadku...“ Zakončila ustarane a nervózne si prepletala prsty. Nevedela som čo jej nato povedať. Bolo mi ľúto Tanyi aj jej starého priateľa. Obaja mali ťažký osud. A stále aj majú.

„Zvoní ti mobil...“ oznámila mi akoby mimochodom Tanya a podávala mi ho. Dlho som naň len hľadela a nebrala som si ho.

„Ty to nevezmeš?“ spýtala sa prekvapene. Ja som len pokrútila hlavou. Potom ale spravila čosi, čo som nečakala.

„Haló???“ ozvala sa do mobilu. „Nie, tu je Tanya. Áno. Naozaj???“ začínala byť nervózna a ja s ňou. Nepočula som, čo hovorí osoba, ktorá volá, pretože hovorila veľmi potichu- tak aby to počul len ten, kto má pri uchu mobil.

„Samozrejme. Iste. Nie, nie, je v poriadku. Čože??? Pravdaže. Čakáme. Dovidenia,“ s vytreštenými očami vypla mobil a ťahala ma z izby von.

„Poď, rýchlo!!!  Musíme ísť za bratmi!“ mlela rýchlo a pustila sa do behu. Zastavili sme až pred mohutnými dverami zdobenými zlatom. Trikrát poriadne zabúchala a čakali sme.

Dvere sa pomaly s tichým vrznutím otvorili a nám sa naskytol pohľad na upírov sediacich okolo okrúhleho stola, živo o niečom diskutujúc.

„Stefan, Vladimir, nerada vás vyrušujem uprostred porady, ale toto je naozaj dôležité,“ hovorila rýchlo Tanya.

„Volturiovci sa chystajú zničiť Bellinu rodinu. Zatiaľ nevieme, čo je za tým. Jej sestra má talent veľmi podobný Seleninmu a videla ich včas prichádzať. V tejto chvíli sú už všetci na ceste sem- Volturiovci sa neodvážia prísť až k nám a tu budú v bezpečí,“ vyvalene som na ňu hľadela. To nie je možné!!! Prečo teraz a prečo vôbec? Volturiovci? To nedávalo zmysel.

„Výborne, Tanya, výborne,“ uznanlivo prikyvoval Stefan. „Oznámte nám, keď dorazia- bude to onedlho. A myslím, že to bude prekvapenie aj pre teba, Tanya,“ usmial sa na nás obe a znova zasadol za stôl.

„Poď,“ zašepkala Tanya a za ruku ma viedla preč.

Mali doraziť už ráno. Vyšli sme pred hrad a hľadeli sme každým smerom čakajúc, odkiaľ sa vynoria. Po hodine sme ich začuli. Prichádzali z východnej časti lesa. Boli všetci. V tej chvíli som nevedela, či sa mám tešiť ale nie. Nevedela som, ako sa mám správať po tom, ako som ušla.

„Bella!!!“ prirútila sa ku mne ako prvá Esme a drvila ma v náručí. „Toto nám už nikdy nerob!“ potom sa vystriedali aj ostatní a ja som mala pocit, že je všetko tak, ako kedysi. Samozrejme, neboli sme tu všetci. Nie, Bella, dosť! Znova som si zakazovala naňho myslieť. Teraz sme museli vyriešiť omnoho závažnejšiu vec, než môj stroskotaný vzťah.

Tanya si s úsmevom potichu odkašľala, aby na seba upútala pozornosť.

„A mňa nepredstavíš?“ pýtala sa naoko urazene. Tak som jej teda jednotlivo ukazovala na každého člena rodiny. Začala som svojimi sestrami a potom som prešla ku Carlislovi. Len čo som vyslovila jeho priezvisko, Tanya prekvapene zhíkla.

„No to ma podržte!!! Vy ste naozaj Carlisle Cullen??? Skutočný Carlisle Cullen? Veľmi ma teší, počula som o vás veľa chýrnych rečí. Hoci... Cullen...“ na chvíľu sa zamyslela a potom si dlaňou prekryla ústa a začala nás obchádzať.

„Vy ste Cullen?“ pýtala sa znova. Carlisle len s nechápavým úsmevom prikývol, „ a Mate syna... Edwarda, pravda?“ zarazene som vyvaľovala oči a snažila som sa ju pochopiť.

Súvislosti mi akosi stále unikali. Tanyi ale zarazené pohľady nijako neprekážali a pokračovala.

„On je váš syn... a... môj ty bože!!! Ty si Bella!!!“ skríkla nadšene. Začínala som pochybovať o jej zdravom rozume a zdalo sa, že nie som jediná. No ani to jej očividne ani trochu nevadilo.

„Ty si Bella!“ kričala, objala ma a začala so mnou poskakovať.

„Áno som Bella ale to myslím vieme už všetci,“ no ona stále neprestávala nadšene poskakovať.

„Si Bella! Áno, ty si TÁ Bella! Ty si Edwardova Bella! Ach ja hlúpa, že mi nedošlo už včera.“ zasmiala sa a prevrátila oči. Čo to povedala??? Ako???

„Čo si povedala, Tanya?“ spýtala som sa pomaly kladúc dôraz na každé jedno slovo.

„No predsa vieš, hovorila som ti o ňom. Môj starý priateľ z Volterry... Edward predsa! Ale ty ho musíš poznať lepšie než ja,“ zrazu všetko zapadlo na svoje miesto. Všetkému som rozumela, ale nechcela som tomu uveriť. To nemôže byť pravda!

Zdalo sa, že aj Tanya si už čosi uvedomila a začala sa ospravedlňovať.

„Prepáč... nedošli mi... neuvedomila som si, čo som ti včera hovorila. Preto si tu, však? Odišiel?“ spýtala sa potichu. Nezmohla som sa na viac než prikývnutie.

Ostatní ešte akoby stále nechápali, tak im to Tanya znova začala dopodrobna vysvetľovať. Alice to došlo hneď.

„Preto nič nepovedal... Tým by sa dala vysvetliť tá zvláštna miestnosť, ktorú vidím vždy, keď nazriem do jeho budúcnosti,“ dumala nahlas a mne doslova zovrelo srdce.

Neviem, či bolelo viac to, keď som žila pár dní v predstave, že ma už nemiluje, alebo to, že ho okolnosti donútili bez slova odísť a teraz je niekde uväznený a dúfam, že nažive.

„Určite žije. Teda aspoň zatiaľ,“ prihovorila sa mi povzbudivo Alice, keď som svoj strach už nedokázala ovládnuť a aspoň piaty krát som sa jej pýtala, či si je úplne istá. Stála ma ubezpečovala, že keby mu niečo hrozí, dozvieme sa to.

„Na to by som sa až tak nespoliehala...“ prehodila Tanya. „Poznám Voluriovcov a ak Aro niečo naozaj chce, tak to dostane,“ pokrčila plecami.

Nie, našu rodinu nezničí. Už nie. Pôjdem si po Edwarda. Pôjdem do Talianska a urobím čokoľvek, len aby bol voľný.

„Okamžite si to vyhoď z hlavy Bella, sama nikam nejdeš!“ zavrčala už aj tak nervózna Alice a zazerala po mne. Tanya chvíľu hľadela na každého z nás, potom sa zadívala Alice do očí, vzápätí vstala a odišla s úsmevom preč. Alice za ňou len zvolala:

„Vyjde to.“

Tanya sa neototčila, iba zdvihla ruku a zakývala. „Ja viem,“ na hlase jej bolo počuť, že sa usmieva.

Netrvalo dlho a do izby znova vošla Tanya.

„Poďte dolu, musíme sa na tom dohodnúť.“

Nikto z nás, okrem Alice nechápal o čo ide, tak sme šli. Vošli sme do predsiene a potom sme znova zastali pred obrovskými tepanými dverami so zlatými ozdobami. Vošli sme a ja som pocítila pocit déja-vu. Už sme tu boli pred pár hodinami.

Stefan zdvihol hlavu a uprel na mňa svoj karmínový pohľad.

„Si odvážna, drahá Isabella, no sama naozaj nikam nepôjdeš,“ hovoril ľahkým konverzačným tónom. Chcela som namietať ale Alice, vedľa mňa, mi stisla ruku.

„Rozhodli sme sa, aj vďaka tebe, že práve prišiel náš čas.“

Ako prosím? Mala som pocit, akoby hovoril rečou, ktorej nerozumiem.

„Ako som povedal, si odváža a preto sa k nám určite aj s tvojou rodinou pridáš. Ich schopnosti, vaše schopnosti, budú v boji nesmiernym prínosom. A to nespomínam ďalšie talenty, ktorým sme tu poskytli azyl.“

Takže budeme bojovať? Pôjdeme do Talianska a...

„Vidím, že už všetko chápeš. Dúfam, že aj vy ostatní. Tak, šup-šup, drahí priatelia, máme toho ešte veľa na práci. Treba vykonať všetky potrebné prípravy pred cestou,“ zatlieskal Stefan a dal nám pokyn na odchod.

Na chvíľu som pocítila nádej, nádej, že sa bude všetko v poriadku. No potom ma prepadla hrôza. Boj. Taliansko. Stovky mocných upírov. A proti nim moja rodina... Hrdlo mi zovrelo od úzkosti a pohľadom som prebehla som všetky tváre jednotlivých členov.

Už týždeň sme sa deň čo deň zatvárali vo veľkej sieni a pokúšali sme sa naplánovať čo najlepšiu taktiku boja a útoku. Jediná výhoda, ktorú sme mali, bol moment prekvapenia. Nekonečné plánovania, úskoky, detaily...

Mala som toho plné zuby. Jediné, na čo som sa dokázala skutočne sústrediť bol môj Edward. Ach ktovie čo len teraz robí, kde je??? Každým dňom na premáhalo čoraz väčšie zúfalstvo...

_________________________________________________________________________

ďalší diel bude tiež z pohľadu Edwarda a  asi celá kapitola bude z jeho pohľadu. Prosím, dajte mi vedieť v komentároch ako sa vám to páči a či mám pokračovať. Neviem či to mám už ukončiť a zbytočne nepredlžovať alebo čo. ďakujem za všetky predošlé komenty:)

ZHRNUTIE

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out 6: