Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Keep Out 7

30.07.2010 (08:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1777×

EDWARD:

Vzdorovito som zaťal zuby a ruky zovrel do pästí. Neurobím im tú radosť. Nebudem kričať. Ach, Bella, láska, milujem ťa. Znova som pocítil ešte viac spaľujúcej bolesti a klesol som na kolená.

„Aj väčší a mocnejší upíri podľahli, Cullen. Je to len otázka času. Zbytočne sa hráš na veľkého siláka, proti mne nezmôžeš nič, sám to dobre vieš. Prinútim ťa kričať,“ diabolsky sa na mňa znova usmiala Jane.

Telo sa mi v kŕčoch zvíjalo na zemi. Zadržiaval som dych, nútil som ústa, aby zostali zatvorené a nevydali ani hláska. Jane nado mnou nevyhrá. Bella, tak veľmi ťa ľúbim, odpusť mi to... Tie bolesti, ten oheň, tie muky, ktoré mi spôsobovala Jane neboli nič v porovnaní s bolesťou, ktorú som cítil vo svojom mŕtvom srdci a vo svojej mysli. Moja jediná láska, zmysel mojej úbohej, mizernej existencie...

***

Už to bolo viac ako týždeň. Stále dokola to isté. Ale aj tak to nevzdám.

V myšlienkach som bol neustále s ňou. Spomínal som na ten deň, keď som ju prvý raz zbadal, ako sedela pri bare. Keď som si spomenul na môj prvý, úbohý, trápny pokus o nadviazanie rozhovoru, musel som sa v duchu nad sebou zasmiať. Vtedy to s ňou šlo tak zložito... Nikoho si nepripúšťala k telu. Teda aspoň nie upírov.

A druhý pokus o nadviazanie rozhovoru... Vtedy som veril, že hneď vyskočí a pôjde si so mnou zatancovať, ako ma o tom Emm presviedčal pár hodín predtým, ako ma prinútil ísť do toho klubu, kedže som prehral jednu z jeho hlúpych stávok. Hovoril niečo v zmysle: „Kočky sa na teba budú lepiť ako sa ja lepím na medvede.“

Samozrejme, čo sa týkalo ľudských dievčat a žien, bola to pravda. Svojím spôsobom. No na Belle som ihneď videl, že je iná ako ostatné. Nehovoriac o jej nemej mysli. Fascinovala ma. Nedostupná. Ako sama o sebe povedala vo chvíli, keď som sa pýtal na jej meno. Musel som sa usmiať. Moja sladká Bella. Už vtedy som ju miloval. Hoci nebola žiadny anjelik a už vôbec nie vegetarián. No mne to nevadilo. V mojich očiach bola hotová bohyňa.

Sedel som v cele a bol som stále viac a viac ponorený vo svojich myšlienkach...

Prvý deň, keď k nám dorazili. Bol som veľmi zaskočený, keď k nám domov prifrčala drobná Alice, všetkým sa nám predstavila a začala hovoriť o sebe a svojich sestrách, že bývajú len kúsok odtiaľto. Vtedy som mal zvláštny pocit, že mi čosi uniká, pretože si chránila svoju myseľ. Šlo jej to veľmi dobre. Keď hovorila o svojich sestrách predstavila si len jednu - Rose. Na Bellu sa snažila nemyslieť. Isteže, v tej chvíli by mi ani vo sne nenapadlo, že ony sú sestry. Ako keby bolo niečo také vôbec možné!

Aké bolo moje prekvapenie, keď zahanbene vystúpila z auta, pohľad zavŕtavala do zeme. V teplákoch, starom tričku a so strapatými vlasmi vyzerala hádam ešte lepšie ako vtedy v noci.

Isabella. Keď Alice vyslovila jej meno, pre moje uši to bola tá najkrajšia hudba. Isabella. Samozrejme, že svoje meno neznášala. Typické. Len Bella. Automaticky som zavrtel hlavou nad jej tvrdohlavosťou. Isabella. Nepoznám krajšie meno. Je najkrajšie, pretože ho nosí tá najkrajšia žena v celom vesmíre.

Neskôr tie “nákupy s Alice“. Bezúspešné pokusy zaujať Bellinu pozornosť. Vtedy v aute som videl, ako ju už len moja prítomnosť vytáča, no aj znervózňuje. Snažil som sa s ňou aspoň spriateliť, no vždy bola ku mne protivná, nech som sa snažil ako som chcel.

A potom tá náhla zmena. Ospravedlnenie a chcela sa priateliť. Jej prvý vegetariánsky lov. Sledoval som každý jej krok, každú zmenu v jej správaní. Náš prvý bozk, a potom aj druhý... no ona sa mi stále vzďaľovala, utekala.

Trápna chvíľka v aute, ktorej ma ušetrila Alice. Neviem, či by som vtedy bez následkov zvládol ďalšie odmietnutie. Odháňala ma od seba. Alice ale tvrdila, že len potrebuje čas. Tá to vedela najlepšie. Samozrejme, že mala pravdu. Potom skladanie puzzle. Na ten deň nikdy nezabudnem.

Keď mi priznala, že ma miluje. Bol som najšťastnejší upír pod aj nad slnkom.

Ďalšie krásne prežité mesiace po jej boku. S celou rodinou... kým sa nezačal blížiť ten deň...

Mesiac predtým prišiel telefonát. Nevedel som čo robiť. Alice sa o tom samozrejme dozvedela, no nevedela čo plánujem. Prisahal som jej, že Belle o tom poviem sám. Aj keď som vedel, že som príliš veľký zbabelec, aby som sa jej dokázal pozrieť do očí a klamať jej o svojich citoch. Poprieť všetky svoje predošlé slová, slová lásky, vyznania.

Nie. Ako hlupák som to odkladal a odkladal a odkladal. Bol som zo dňa na deň nervóznejší a odmeranejší. Isteže, Bella si to všimla. Alice sa so mnou preto pár dní pred Vianocami neustále hádala a chcela, aby som Belle konečne povedal pravdu - že sa niekam chystám.

Nie. Ubezpečoval som ju, že je dosť času. Isteže, Bella si naše hádky veľakrát vypočula, no nedávali jej zmysel a Alice mi stále dávala čas. Verila, že svoj sľub dodržím. No nestalo sa tak a ja som napísal len jediný mizerný list... jeden jediný... a bez akejkoľvek inej rozlúčky som odišiel. Bola to nevyhnutnosť. Musel som ich ochrániť.

Moja drahá Bella... Čo teraz asi robíš? Určite ma nenávidíš... Nenávidíš z celého tvojho srdca. A ja ti to ani nemôžem zazlievať. Znova na mňa začali doliehať výčitky a depresívne myšlienky. Uprel som smer mysle menej bolestivým smerom. Znova som si v hlave prehrával každý jeden moment prežitý s ňou. Každý deň, každú noc, každý úsmev, každý bozk, každý dotyk...

No ona to teraz všetko určite považovala len za prázdne slová. Určite nezabudla, musela ma znenávidieť. Cítil som sa taký prázdny. Jedine ona vedela ako vo mne vzbudiť pocity. Prisahal som, že jej nikdy neublížim a napriek tomu som to urobil. Toľkokrát som ju presviedčal o svojej láske... A teraz? Kvôli nej by som na pleciach zniesol všetko trápenie sveta, ale myšlienka, že sa trápi kvôli mne bola neznesiteľná. Ublížil som jej ako ešte nikomu. Som vinný. Mali by ma za to niekam zavrieť a zabiť...

Hmmm... vlastne, keď tak nad tým premýšľam, zatvorený už som, čoskoro ma možno aj zabijú... nič viac si nezaslúžim. Nakoniec sa zrejme predsa len dočkám toho, čo mi patrí. Ísť sem bola tá najväčšia chyba mojej existencie. Predtým mi to nenapadlo. Mohol som tiež odísť do Rumunska aj s celou rodinou.

Moja myseľ bola zahalená hrubým závojom spomienok, takže som si ani nevšimol upíra, ktorý sa nado mnou skláňal.

„No tak, Cullen, vzdaj to. Aj tak nemáš najmenšiu šancu,“ zamrmlal upír stojaci nado mnou.

„Poslali ťa sem, aby si mi dohovoril?“ zavrčal som na Demetriho a pohľadom som hypnotizoval svoje ruky.

„Edward,“ prehovoril už miernejším hlasom, „dobre vieš, že Aro aj tak dostane to, čo chce.“

Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Ako keby som o tom nevedel svoje...

„Edward... boli sme priatelia,“ začal znova, ale hneď som ho prerušil.

„Správne Dem, boli. Ale teraz... je z teba psík, čo poslušne behá za svojím pánom.“

Chvíľu na mňa neveriacky hľadel, v hlave si usporadúval myšlienky, nevedel, čo povedať skôr.

„Dobre vieš, že to tak nie je. A vieš aj to, že ak... keď mi prikáže, aby som ich našiel, budem to musieť urobiť. A okrem toho...“ Znova sa odmlčal a v hlave sa mu zjavil obraz akejsi mne neznámej upírky.

Mal pravdu. On tu tiež nebol dobrovoľne, no zvykol si, na rozdiel odo mňa. Isteže, vedel som, že keď Aro bude chcieť nájsť moju rodinu, použije Demitriho. Demitri bol veľmi nadaný stopár. Najlepší z najlepších.

Neuspokojil sa s mojím mlčaním a v hlave sa mu znova vynáral obraz tej upírky.

„Dofrasa, Demetri, mňa nezaujíma nejaká...“ hľadal som slušné slovo, „hnusná volterská pijavica!“ vyprskol som nahnevane. Už ma to naozaj začínalo dosť štvať no on bol pokojný.

„Ale mala by. Volá sa Erin a je naozaj... výnimočná. Nikdy som nestretol nikoho ako je ona.“

A čo teraz?

„Má veľmi užitočný talent. Teda, užitočný pre Ara. Kvôli nej osobne prehľadal celú Austráliu, len aby ju našiel.“

No super, a ja sa teraz mám poskladať, že náš „chudáčik starček“ Aro musel vytiahnuť päty zo svojho „útulného“ paláca?

„Dokáže... hrozné veci...“ zašepkal a otvoril mi svoju myseľ. Nechal z nej prúdiť obrazy, ktoré mi do hlavy doslova vypaľovali obrovské rany.

Bol to takmer ďalší obyčajný deň Volutriovskej gardy. Dokola riešili tie isté problémy - občasné prešľapy severanov, ťažkosti s vlkolakmi, južanské vojny...

Obvykle na čele útoku stála Jane po boku s Alecom alebo Demetrim. No teraz ich viedla ona. Erin. Chladné oči prečesávali les pred nimi. Pri nich stálo niekoľko upírov žobrajúcich o svoj život. Tých zopár, ktorých mučila Jane, aby sa pridali ku garde, ležalo na zemi a bolestne hľadelo do prázdna.

„Prosím, nechajte moju rodinu na  pokoji,“ prosil upír skrútený do klbka pri nohách Demetriho. On naňho iba hľadel, nemohol nič robiť.

V tom k tomu upírovi pristúpila Erin a kľakla si k nemu na zem. Skúmavo sa mu zahľadela do tváre.  V jeho tvári sa zračilo len zdesenie a strach. Musel mať jednoznačne nejaký talent, po ktorom Aro veľmi bažil, keď ho tak dlho mučili, kým sa nepoddá. Erin bez slova vzala jeho tvár do dlaní a nakláňala sa k nemu. Demetriho myšlienky nabrali znechutený podtón, dokonca Jane odvrátila hlavu.

Erin sa mu zrazu prudko prisala na pery a jednou rukou ho chytila zboku na krku. Ukazovák sa jej napol a necht sa jej predĺžil o pár centimetrov a zašpicatil sa. Nezaváhala ani sekundu a pazúr mu zaryla pod tvrdú kožu a odtiahla sa.

Tok myšlienok sa zastavil. Pochopil som, že Erin je nebezpečná, no stále som nechápal prečo. Zmätene som podvihol obočie a sledoval Demetriho. On privrel oči a na mňa znova zaútočili jeho staré myšlienky - obrazy, ktoré by najradšej odstránil zo svojej pamäte natrvalo, akýmkoľvek spôsobom. Scéna pokračovala...

Muž prestal prosíkať o svoj život aj o život svojej rodiny. Vzpriamene sa postavil doširoka roztvoril oči. Boli úplne čierne. Ani náznak beloby, len čierne oči. Čierne a prázdne. Erin sa spokojne usmiala a prehovorila sladkým hlasom: „Si Ronald, člen volterskej gardy, odteraz podliehaš môjmu veleniu a veleniu vládnucich bratov. Nemáš žiadnu rodinu, ani nikoho iného, odjakživa si bol s nami. Si bojovník a budeš bojovať na našej strane, budeš poslúchať a plniť príkazy, ktoré dostaneš.“

Dokončila svoj monológ a on len strnulo prikývol. Bez náznaku najmenšej emócie. Presne ako robot.

Obrazy sa znovu stratili a ja som pochopil.

„Preboha,“ vykĺzol mi z úst mierny povzdych. Došlo mi, prečo ma chcel varovať. Došlo mi, prečo je taká „výnimočná“.  Koľko rodín a párov takto zničila???

„Bozkom z nich vysaje všetky ich spomienky - nepýtaj sa ma, ako je to možné - a potom, keď do nich zaryje ten pazúr, oberie ich o slobodnú vôľu. Nedá sa to vziať späť - je to ako kliatba, horšie ako to. Keď z niekoho urobí ´zombieho´, má to už naveky. Stane sa z neho prázdna schránka počúvajúca len ju a bratov. Aro sa s ňou včera večer rozprával. Ja... nezabudol som sa naše priateľstvo a bolo mojou povinnosťou ťa o tom informovať.“

Aha takže jeho povinnosťou. Aj tak mi to môže byť tak prd platné, kedže som tu zatvorený a on mi určite nepomôže sa odtiaľto dostať.

Áno, Demetri bol jeden z mála, takpovediac, normálnych upírov tu vo Volterre. Keď som tu strávil tých pár rokov, boli sme v celku dobrý priatelia. S ním som vychádzal najlepšie. Okrem Tanye, samozrejme. Chúďa dievča...

„Edward, nechcem, aby to urobila aj tebe. Dávaj si pozor na to, čo robíš. Nežeň sa do záhuby len kvôli svojej pýche.“

„Pýche?! Ty mi tu chceš niečo kázať? Demetri, ja som mal rodinu - mám rodinu. Našiel som lásku a Aro mi to všetko teraz vzal!!! Zradil som svoju lásku len kvôli rozmaru hlúpeho, prachom zapadnutého upíra, ktorý už nevie čo od radosti, keď vyvraždil aj rodinu Tanye!!! A ešte chce, aby sa k nemu pridala aj moja rodina!!! Nestačí mu sľub, ktorý som mu dal! Ulakomí sa aj na ne!!! Ty tomu nerozumieš, nemôžeš tomu rozumieť, ale ja Bellu milujem!!! Nevieš si predstaviť, aký by som mu bol vďačný, keby ma už konečne zabil! Zbavil ma všetkého toho trápenia! Zabil za všetko, čo som spôsobil Belle, do čoho som zatiahol aj jej sestry a mojich bratov! A vôbec, ako si myslíš, že mi asi tak pomôže to, že budem vedieť pár dní dopredu, či sa aj zo mňa stane chodiaca mŕtvola bez vlastnej vôle?!“ kričal mu do tváre a on sa ani nepohol.

Po chvíli sa ale zdvihol a odišiel. Znova som ostal sám. Sám so svojimi výčitkami, sám so svojou bolesťou a nenávisťou. Zviezol som sa na kolená, neovládal som svoje telo. Moje prsty ma driapali po tvári, z úst sa mi dral hlasný výkrik: „Bella!!!“ telo sa mi otriaslo vzlykmi.

***

„Dočerta, Edward, počúvaj ma!!!“

Hm? Niekto mi niečo vraví? Mne?

„Edward!“ zaostril som pohľad na Demetriho nervózne sa prechádzajúceho popred mňa. Zúrivo si rukou hrabol do vlasov a zavrčal.

„Tak už ma konečne vnímaš?“ zavrčal znova a ja som sa nezmohol na viac ako prikývnutie. Bol veľmi rozrušený, dokonca ani z jeho myšlienok som nedokázal všetko presne rozlúštiť. Jeho zdesený výraz mi našepkal viac než tie nesúvislé útržky v jeho hlave.

„Edward... Aro sa už rozhodol...“ zašepkal.

Zmeravel som. Takže sa rozhodol po nich poslať. Privedie sem moju rodinu aj na silu.

Znova som pred sebou videl len Bellinu tvár. Nedokázal som ani pomyslieť na to, čo by s ňou urobili, keby sa im dostane do rúk...

„... nepôjdeme ich hľadať. Ale ty pôjdeš k Arovi a... Erin...“ stále šepkal a tuho stískal pery. Padol mi kameň zo srdca, keď povedal, že Aro nebude vyhľadávať moju rodinu, moje Bellu. No hneď som pocítil akúsi ťaživú prázdnotu. Erin. O mojom osude je zrejme rozhodnuté.

„Mrzí ma to Edward,“ zašepkal Demetri a dvíhal ma zo zeme.

„Aro sa dozvedel, že tvoja rodina... sa skrýva v Rumunsku... rozhodol sa konať, ihneď...“ hovoril zdeseným hlasom.

„Vyslal stopára, ktorý ich ľahko našiel a vrátil sa späť k Arovi so správami.“

To nemôže byť pravda. Moja rodina... Dúfam, že sú natoľko rozumní a ostanú tam, kde sú. O rumunských bratoch som toho už veľa počul. Kolovali o nich všelijaké reči. Občas robili hrozné veci. Ale veľké veci. Volturiovcom dlhovali veľa životov. No táto vražednosť medzi rodmi bola vzájomná. Hoci rumunom nešlo o moc, ale o uznanie a pravdu. Ja som to nevidel.

Ani som si neuvedomoval to, ako automaticky sa moje telo pohybuje a kráča rovno pred Demitrim. Jeho myšlienky som nebol schopný počúvať. Bol príliš nervózny, príliš napätý a ustaraný. Hoci sa ten šum nedal vypnúť, šlo to poľahky ignorovať. Akosi mi zrejme ešte stále nedošlo, čo sa teraz stane.

Zrazu sme zastavili pred obrovskými dverami. Boli mi až príliš povedomé. Samozrejme, vstupné dvere do trónnej sály.

Vošli sme dnu. Na tróne sedeli všetci traja a upierali svoj karmínový zrak na nás. V rohoch miestnosti stáli rôzne veľké skupinky upírov, no dominantou bola ona. Erin. Z úst sa mi dralo vrčanie, čomu sa ona len pousmiala a tým ma vyprovokovala ešte viac.

„No tak, Edward, nebudeme to predsa dramatizovať viac, než je potrebné. Nikto ti nechce ublížiť...“ ozval sa sladkým hlasom Aro.

„Prirodzene.“ Usmiala sa Erin a prišla ku mne o krok bližšie. Demetri znervóznel ešte viac, mal strach. Aká irónia.

„P-p-pane ja-ja...“ koktal Dem a odstúpil odo mňa.

„Von!!! Okamžite!“ skríkol naňho Caius a Demetri mi už len venoval posledný zúfalý pohľad a vytratil sa. Pokúsil som sa naňho silácky usmiať - veď načo sa má o mňa zbytočne obávať. Nanajvýš umriem - nič viac si neželám.

Za sebou som ale pocítil silné paže, ktoré ma oblapili silnejšie ako anakonda človeka a ja som sa nemohol ani pohnúť.

Zrazu to na mňa všetko doľahlo, všetko som pochopil, ako náhle Erin znova pristúpila bližšie.

„Nie!!! Radšej zomriem!“ reval som ako zmyslov zbavený, keď sa približovala s diabolským výrazom v tvári. Jej pohľad horel túžbou po vykonaní svojho diela.

Uvedomil som si, čo je pre mňa horšie ako moja smrť. Smrť mojich blízkych. V Arovej hlave sa doslova črtal jeho plán. Ja, bez vlastnej vôle, ovládaný Voletrrou, na ceste do Rumunska. Vyvraždím svoju rodinu a to všetko bez reptania. Poslúchnem ako vycvičený pes. Zaliala ma panika a hrôza. Nemôžem to urobiť. Nemôžem im ublížiť...

„Pane!!! Pane!!! Sú tu!!! Prišli sem!!! Útočia na hrad!!! Dvadsať vojakov padlo, snažia sa dostať do srdca hradu!“ vbehol do miestnosti s krikom upír, ktorého som nepoznal. Aro naňho hľadel s ľadovým pokojom. Marcus prekvapený nebol, v jeho očiach bol zmierený pohľad, bol pripravený umrieť. Nechápal som to.

„Erin,“ šepol Aro a ona už stále len pár centimetrov odo mňa. Začal som sa vzpierať, ale nešlo to. Vzala mi tvár do dlaní a prisala sa mi na pery. Posledné čo som cítil, bola ostrá bolesť na krku. Zrazu ma pohltila temnota.

____________________________________________________________________

Takže toto bola predposledná kapitola, venovaná všetkým, ktorí majú so mnou trpezlivosť a ešte stále túto poviedku čítajú. :) Ďakujem vám za to. :) Onedlho vás čaká:

Happy End

or

Sad End

(zhrnutie)

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Keep Out 7: