Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kliatba - 11. kapitola - Krutá realita

27.08.2011 (13:30) • kikhusenka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1108×

Pocítila som chlad na tvári. Mala som pocit, akoby ma niekto ovalil kladivom. Pomaly som otvorila ťažké viečka a pokúšala sa zaostriť. Bola som v malej, tmavej miestnosti. Chlad ma objímal z každej strany.

Ťažké, kovové dvere sa otvorili  a dnu vstúpila žena. Zavrela dvere a rozsvietila. Tá žiara ma na chvíľu oslepila. Moje oči sa prispôsobili blikajúcej neónke a konečne som sa mohla pozrieť, čo sa deje. Žena sa znudene opierala o stenu a poťahovala dym z cigarety. Chcela som niečo povedať, no ústa som mala zalepené páskou. Nadvihla som hlavu. Ruky a nohy som mala priviazané k posteli. Pripadala som si ako v blázinci. Vydala som zo seba neurčitý pazvuk, na čo zareagovala tá žena. Uhasila cigaretu a vydýchla posledný kúdoľ dymu. Pomaly prešla ku mne. Odstránila poistku na posteli a mierne zatlačila. Piskľavý zvuk koliesok mi trhal uši. Otvorila dvere a potlačila posteľ na chodbu.

Všadeprítomné blikajúce svetlá a zápach hniloby tvorili hororovú scénu. „Prechádzali“ sme popri masívnych dverách, z ktorých sa ozýval krik a plač. Žena si niečo nezrozumiteľné mrmlala a postrčila ma do výťahu. Stlačila druhé poschodie a fľochla po mne pohľadom. Nebol to nepriateľský pohľad. Skôr znudený. Asi tu je už dlho.

Bella! Spamätaj sa! Práve si pripútaná na lôžku a táto divná ženská ťa vedie bohvie kam a ty rozmýšľaš nad hlúposťami! Panebože...

Dvere výťahu sa otvorili. Osoba ma znova tlačila dopredu, až do väčšej miestnosti. Vyzerala ako ošetrovňa. Zavrela dvere. Podišla ku mne a strhla mi pásku z úst.

„Kde to som? Čo po mne chcete?“ využila som svoju chvíľku. Ona iba prevrátila oči a podišla k reproduktoru.

„Doktor Rood! Prebrala sa!“ zamrmlala a začala sa hrabať v nejakej skrinke. Dvere sa otvorili a vošiel vysoký černoch v doktorskom plášti. Zasvietil mi baterkou do očí a jemne sa pousmial.

„Tak, Bella... Už sú to tri mesiace. Ako sa cítiš?“

„Tri mesiace? O čom to hovoríte? Kde to som?“ Srdce mi bilo na sto honov. Chlapík si povzdychol. Pozrel na sestričku.

„Zase,“ povedala akoby nič. Doktor sa otočil ku mne.

„Bella... pred tromi rokmi si sa dostala do nášho ústavu. Doviezli ťa sem po tom, ako ti zistili silnú schizofréniu a psychózu. Už tri roky žiješ vo svojom svete predstáv a ilúzií, kde podľa tvojich slov žiješ ako „vyvolená“. Raz za čas sa preberieš do skutočného, nášho reálneho sveta. Snažíme sa ťa vyliečiť. No nikdy nám to nechceš dovoliť, keďže sa znova uzavrieš do svojho imaginárneho sveta...“ vysvetľoval mi celú situáciu. Nič z toho, čo povedal, mi nedávalo zmysel. Pokúšala som sa to vstrebať. Takže ja som blázon? Ale veď môj svet je skutočný! Určite ma nadrogovali! A teraz si vymýšľajú, len aby ma opantali. Aby som sa o nič nepokúšala. Mám im veriť, že všetko, čo som prežila som si iba vymyslela?

„Pustite ma vy hyeny! Ja vám na to neskočím... Všetkých vás pozabíjam!“ kričala som ako zmyslov zbavená. Doktor len kývol na sestričku.

„Zavolajte jej matke...“

„Mojej mame? Čo ste s ňou spravili?“ vypleštila som oči na doktora. Začala som sa zmietať na lôžku, no pásy nechceli povoliť.

„Musíme ju skrotiť!“ zvrieskol doktor. Hneď ku mne pribehla sestrička a vpustila do môjho tela neznámu látku. Z očí sa mi skotúľali slzy.

„Nie, nie, nie!“ vrieskala som ako o život. Sily opúšťali moje telo a čierňava zahalila moju myseľ.

Opäť ma oslepila tá krutá neónka. Žmúrila som do ostrého svetla, keď sa nado mnou objavila šmuha.

„Zlatíčko...“ zašepkala mama a pohladila ma po vlasoch. Usmievala sa ako slniečko na hnoji.

„Vráťme sa domov, toto sa mi iba sníva, že áno? Toto nie je skutočné,“ chrapčala som. Ale čo ak je toto krutá realita? Čo ak si celý svoj život iba vymýšľam?

„Bella... musíš tu ostať so mnou! Už sa nesmieš uzavrieť do svojho sveta, rozumieš? Žiadny upíri, ani iné „veci“ neexistujú,“ opatrne vyslovovala každú vetu. Od dverí sa ozvalo odkašlanie.

„Pani Swanová, mohli by ste to podpísať?“ ukázal na nejaký formulár.

„Iste“ očami rýchlo prebehla tabuľku a na spodný riadok a načarbala podpis. Formulár vrátila doktorovi a jemne sa usmiala.

„Už je všetko pripravené, môžeme ísť,“ zamrmlal doktor a dal pokyn sestričke.

„Kam... kam ideme?“ nechápala som.

„Po tomto ti bude lepšie. Je to pre tvoje dobro, Bella!“ zakričala za mnou mama.

Previezli ma cez niekoľko miestností, až sa zastavili pri obrovskom lôžku s množstvom pásov a káblov. I keď som odporovala, koľko mi sily stačili, podarilo sa im priviazať ma naň. Na hlavu mi prilepili niekoľko káblikov. Vystrašene som sledovala všetko okolo. Do úst mi strčili penovú loptičku.

„Dievča, nebráň sa. Elektrošoky ti pomôžu!“ mrmlala jedna zo sestričiek. Vypleštila som na ňu oči. Nemôžem uveriť vlastným ušiam. Ona ma sem poslala. Vlastná mama! Nie! To nemôže byť pravda.

„Na tri...“ Ukázal doktor ďalšiemu, ktorý stál pri nejakej páke. Všetci ustúpili o niekoľko krokov dozadu a doktor ukazoval. Jeden. Dva. Tri. Telom mi zrazu prešiel elektrický náboj. Telo som mala v obrovskom kŕči a bolesť ma nachvíľu otupila. Z očí sa mi vylial prúd sĺz. Zrazu to prestalo. Obzrela som sa k dverám. V okienku som zbadala maminu tvár. Usmievala sa. Myslím, že to, ako sa na mňa pozerala, zatiaľ čo mi oni ubližovali, ma bolelo viac, ako tá elektrina.

„Tri!“

A zase. Ďalší prúd elektriny rovno do mozgu. Viečka som pevne stisla. Vzlyky mnou otriasali a rukami som roztrhla lôžko. Toto sa opakovalo ešte niekoľkokrát. Potom ma odviezli opäť na izbu. Mama tam na mňa čakala.

„Och Bella... ľúbim ťa, vieš to?“ Ten úsmev sa mi zdal tak odporný. Mala som chuť opľuť jej skazenú tvár. Toto nemôže byť moja matka!

„Ešte niekoľkokrát a už navždy ostaneš so mnou,“ hovorila to tak šťastne, až ma napínalo.

„Ty nie si moja matka!“ vyhŕkla som zo seba s riadnou dávkou odporu a hnevu. Nechápavo na mňa pozrela. Na čele jej vystrelila obrovská vráska.

„Zbohom...“ To bolo posledné, čo som vyslovila a zahalila som svoju myseľ sladkým snom. Opäť budem vyvolená.

Autor: kikhusenka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kliatba - 11. kapitola - Krutá realita: