Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kliatba - 12. kapitola - Smrť, city a nádej

03.10.2011 (20:00) • kikhusenka • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1045×

„Lucas... Lucas!“ triasla som bezvládnym telom. V hlave mi silno dunelo, akoby ma niekto ovalil kladivom. Lucas ležal na zemi. V jeho bledej tvári sa odrážal strach a hrôza. Do očí sa mi natlačili horúce slzy. Triasla som s ním ako šialená a niekde v kútiku duše som hľadala štipku nádeje, že to, čo vidím, nie je skutočnosť.

Sedela som v mäkkom kresle už celú večnosť. Tupo som hľadela do ohňa, ktorý objímal kamenný krb. Stále som si v mysli prehrávala ten obraz. Lucas, plač, strach a bolesť. Tak veľmi to bolelo. Čo sa v ten večer stalo? Nevedela som si odpovedať. Nevedela som si spomenúť!

„Bella... je čas,“ zašepkala mama ťažkým hlasom. Pozrela som jej do smutných očí. Vzala ma okolo ramien a viedla ma na cintorín.

Vonku pofukoval studený vietor. Vlasy mi bičovali tvár, akoby mi dávali vinu. Čierne odevy obklopili tmavú rakvu, zahalenú v mliečnom závoji hmly. Všade sa ozývali bolestné stony, všetci plakali. Po úvodnej modlitbe sa s ním išiel každý navždy rozlúčiť. Pomaly som kráčala, v ruke stískajúc ľaliu. Pohladila som ten kus dreva, v ktorom „spal“.

„Keby si mi tak vedel povedať, čo sa stalo... Ako veľmi ľutujem...“ Po lícach sa mi znova rozkotúľali slzy.

„Chýbaš mi!“ Pobozkala som truhlu a položila na ňu kvet. Potom som sa pomaly odvrátila a skoro vbehla do maminho náručia. Tíšila moje vzlyky a viedla ma na bok. Sledovali sme, ako truhlu spúšťajú do zeme. Lucasova mama hodila za hrsť hliny do jamy a zviezla sa na kolená. Na jej tvári sa odrážalo toľko bolesti...

Zobudila som sa schúlená na gauči. Po včerajšom pohrebe a kare ma mama odviedla domov, kde som okamžite zaspala. Prehrabla som si vlasy s ťažkým povzdychom. Nemotorne som vstala a prešla do kuchyne. Dva dni som nejedla. Ani som nemala chuť, ale žalúdok bolestne protestoval. Pri robení „raňajok“ za mnou prišla mama.

„Čo tu robíš? Sú dve hodiny ráno,“ zašepkala medzi zívaním.

„Nemôžem spať.“

„No, ja si idem akurát ľahnúť. Dobrú, zlatíčko,“ zamrmlala a odplazila sa do spálne.

S plným žalúdkom som si dopriala horúcu sprchu. Zamotaná v uteráku som prešla do mojej izby. Postavila som sa k mohutnému zrkadlu a pozerala som si do očí. Boli iné. Pripadali mi ako cudzie...

„Stále si to ty.“ Ozvalo sa mi spoza chrbta. Prudko som sa otočila. O skriňu sa opieral Edward a skúmavo na mňa hľadel. Nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Telo som mala stuhnuté.

Po hodnej chvíli sa pohol smerom ku mne. Pomaly. Strašne pomaly... Stále mi hľadel do očí. No aj jeho oči boli iné. Bola v nich... Neha? Alebo nejaký neurčitý cit, pretože ma videl takú zraniteľnú? A zrazu ma objal. Pritiahol si ma na svoju obyčajne kamennú, chladnú hruď, ktorá mi teraz pripadala taká teplá, vrúcna a pohodlná. Potrebovala som sa schovať v jeho náručí.

„Pusti to zo seba,“ zašepkal do šera izby. A tak sa aj stalo. Znova slzy a neovládateľná triaška. Uložil ma na posteľ a ľahol si vedľa mňa. Schúlila som sa v jeho náručí. Košeľu mal zmáčanú od sĺz. Jemne ma hladil po chrbte a šepkal mi utišujúce slová, kým som nezaspala.

Ráno som sa zobudila sama. Musel odísť pred svitaním. No vzduchom sa stále niesla jeho vôňa. Prerážala vzduch a lahodila môjmu nosu. Povzdychla som si. Pozrela som na nočný stolík, na ktorom bol položený denník. Hrýzla som si do spodnej pery, kým som neusúdila, že aj on by mal vedieť o všetkom, čo sa v uplynulé dni stalo. Trvalo mi necelé dve hodiny, kým som mu opísala „psychiatriu“, pohreb a Edwardovu nočnú návštevu, ktorá mi neskutočne pomohla. A práve, keď som písala o ňom, moje srdce bilo ako splašené. Chýbal mi.

Navečer som sa vybrala von, prevetrať si hlavu. Prechádzala som tichými ulicami. Ľudia sa ponáhľali domov pred západom slnka. Sledovala som ich stereotypné správanie. Určite už zabudli aká je noc krásna a úžasná. Ale niečo mi tu stále chýbalo. Moje podvedomie stále čakalo, že sa objaví Lucas s jeho narážkami na moju osobu. Zavrela som oči. Čo ak som mu ublížila ja? Čo ak je to všetko moja vina?

Myšlienky som zahnala do kúta, keď som začula hlasy. Stála som pred obrovskou vilou. Hypnotizovala som vstupné dvere a čakala. Stačila chvíľka a dvere sa otvorili. Stála v nich nízka, krásna brunetka a pobádala ma, aby som vstúpila. Nesmelo som prešla popri nej. Usmiala sa a viedla ma do mne známej miestnosti s klavírom. Už pri vstupe som začula jeho krásny zvuk. Rozliehal sa po celom dome ako vôňa a pripomenul mi určité momenty nášho zblíženia.

Presne ako som predpokladala, za klavírom sedel Edward. Milo sa na mňa usmial a ukázal rukou na miesto vedľa neho. Brunetka ma postrčila dopredu a zmizla v ďalšej miestnosti. Zviezla som sa na koženú sedačku. Edward ešte chvíľu hral a ja som ho sledovala. Prsty mu behali po klávesoch tak jemne a rýchlo, až ma to fascinovalo. A zrazu melódia skončila. Otočil sa na mňa s otázkou v očiach.

„Prečo si prišla?“

Nevedela som odpovedať. Na jazyku som mala toľko vecí a pocitov... Nevedela som, čím začať, a tak som to zhrnula do dvoch jednoduchých slov, vyjadrujúcich všetko:

„Potrebujem ťa!“

Autor: kikhusenka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kliatba - 12. kapitola - Smrť, city a nádej: