Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec času 1

14.02.2010 (16:00) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1061×

Búrka

Nežné dotyky slnečných lúčov sa nenávratne skryli za hustú, nepreniknuteľnú bránu prehlbujúcich sa severozápadných mračien. Už len nebadateľne malé množstvo smrti vzdorujúcich lúčikov pociťujem, radujem sa z nich. Bo niečo tak nádherné ako je táto chvíľa, chvíľa, v ktorej sa len neľahko rozoznávajú črty nenávisti či vraždiacich monštier, stojí zato. Ľahké, tichučké a šťastie vnášajúce dýchanie, stonanie či behanie divej zveri ma poteší, vytrhne z krvavých chvíľ denného bytia, prežívania pod nátlakom nepremožiteľných. Vo chvíli, ako sa aj posledné, neochvejné lúčiky stratia, zahubia v čierňave dneška, vo chvíli, ako obloha potemnie a neústupne chystá dážď, vo chvíli, kedy som konečne šťastná, zabúdam na nechcených dobyvateľov, vnáram sa do denného sna. Ukrátená o jeden zo zmyslov, ukrátená o zrak, načúvam hlbšie životu a smrti, kolobehu nekonečnej potreby. Dupot kopýt, šuchotanie labiek, štebotanie zobáčikov, no najmä, výdychy môjho doživotne potrebného lieku, lieku, bez ktorého by moja existencia nebola možná.

Útroby, ktoré sa nezadržateľne blížia k zahubeniu, útroby, ktoré skrýva moje telo, útroby patriace mojej vždy potrebnej droge sa pomaličky zahubujú vlastnou hlúposťou, blaženosťou a neochvejnou drzosťou. Pomaly, no isto klesajú k všade prítomnému dnu živých, nátlakom vynucovaných nepremožiteľov. Chvíľka ticha, ktorá nastáva už len zriedka, chvíľka pokoja, ktorú nepozná nik ma teší, naplňuje silou žiť, túžbou umrieť. Naplňuje ma vecami potrebnými pre živorenie na upírmi napadnutej planéte. Pri spomienkach, ktoré som chcela vyhnať a užívať si jednu z mála nezabudnuteľných chvíľ sa predsa len vnáram do neuveriteľne blaženej, pre mňa skoro zapomenutej minulosti. Zatiaľ, čo jesenné lístočky chvejú sa pozdĺž môjho tela, zatiaľ čo jemný vánok prinesený čierňavou obmýva moje líca otupujem zmysli nenávratnými, šťastím naplnenými spomienkami.

Upír? Ba aj ako trojročné, nič netušiace dieťa – batoľa -, ktoré nespoznalo klamstvá, hriechy či nadávky som nedokázala veriť na veci tak ohavné, nebezpečné a klamlivé, na veci, ktorých názov polihuje v starých legendách, veci alebo skôr nepremožiteľní ľudia – upíry. Nemohla som, nechcela, netúžila, no cez všetky potreby, životné situácie a nikým nepozorované problémy sa svet, spolu so mnou, rútil do útrob legendárnych ničiteľov.  Stroskotanie sveta, ktorého ľahké čiastočky zostali na hladine a naopak, ktorého ťažké čiastky spadli ku dnu, sme sa nedobrovoľne zaručili monštrám, krvou posadnutých upírov.

Isabella Swan – vždy som bola realistkou, ktorá sa netají túžbou umrieť, nežiť v nechutnom, krvou obostretom svete a dokonca schopná vyletieť s krikom na upíra bez strachu v očiach. Malé batoľa, ktorého sa matka nedožila a ktorého otec sa zaujímal len o každodenné obavy a smrtiacou hrozbou obkľúčený svet, vyrástlo v sebavedomú, drzú a neprístupnú ženu, ženu bažiacu po spravodlivosti – vyrástlo vo mňa – Isabellu Swan, pre priateľov a známych Bellu. Okrem iného, na mne zaujímavého, som schopná okato sa radovať na strachom zmrzačených ľuďoch a ďakovať bohu, že konečne sa postaral o podriadeniu druhu, o nás!

Snehobiele ruky ležiace vedľa mňa, bronzové vlasy povievajúce nado mnou či dokonalé svaly ma zakaždým dokázali vytrhnúť zo zamyslenia, dopriať očiam bázeň, denný liek. Neochvejná túžba dotknúť sa pokožky boha, dotknúť sa môjho Edwarda, mi nedávala spávať, kradla sny, spôsobovala muky. Ľahký vánok, ktorý sa neoblomne snažil rozcuchať konáre stromov, vánok, ktorý ma ešte pred zrak zastavujúcou chvíľou šteklil na tvári, si teraz dovolil zafúkať silnejšie a zobudiť dokonalosť ležiacu neprirodzene blízko mňa. I napriek chladu, ktorého intenzita sa v mojich kostiach nepríjemne zvŕtala a narúšala blaženosť mojej chvíľky, som sa dokázala usmievať srdcom, perami, dušou, pokožkou, každým chĺpkom, vlasom, znamienkom, každou vráskou – jasala som a nehanbila sa.

„Láska, zmrzneš. Prečo si si vyzliekla mikinu? Chceš mi ochorieť alebo čo? Už ma nemáš rada, že chceš byť v posteli a nie v mojej blízkosti, ktorá ťa poteší oveľa viac?“ jeho dokonalé záhyby hlasu mi aj napriek slovám zneli dokonale, neochvejne, ustarane. Centimetre, ktoré medzi nami svojim rýchlym, no stále úchvatným pohybom zotrel, vzbudili vlny šťastia, vášne, no najmä stále neutíchajúcej túžby.

„Dúfam, že sa budeš obliekať. Nepamätáš sa, ako ti bolo minule? Skoro si sa rozrevala od neutíchajúceho kašľa. Chceš to znovu?“ jeho starosti o mňa mi pripadali ako báseň, ktorú číta Zeus na počesť Afrodite a Heré, ako pieseň, ktorú spieva kráľ svojím kurtizánam, ako slová, ktoré hovorí Edward svojej láske – mne. Nadýchla som sa na odpoveď, nemôžem ho nechať čakať, nezaslúži si to, hľadala správne slová.

„Edward!“ hlásky, ktoré som mala v pláne vysloviť sa stratili, zastali uprostred kratučkej cesty. Naklonil sa, spojil naše pery a užíval plody, ktoré som mu ponúkala, užíval to, čo bolo jeho a čoho sa nikdy nenabažil.

Hladký zamat, studený satén či jemná bavlna, nič sa nevyrovnalo perám, ktoré ma neprestajne bozkávali a tlačili k sebe, perám, ktoré patrili len a len mne, nikomu inému.

„Obleč sa!“ prikázal svojím zvodným hlasom a mne nebolo treba hovoriť dvakrát. Zelenú mikinu, ktorú som ani neviem ako vyžobronila od bohatého dievčaťa v Seatli, som mala najradšej. Hodila som ju na seba a rýchlym pohybom, pre mňa dosť nezvyklým, som sa postavila, oprášila zadok a narovnala sa do postoju vhodného na prechádzku v lese.

Edward Cullen – vždy usmievavý človiečik, s ktorým už dosť dlhú dobu tvorím pár. Je optimista a aj napriek tomu, že si plne uvedomuje situáciu, v ktorej sa svet nachádza, verí, že raz bude lepšie a to jeho zásluhou. Ako jediný z jeho rodiny, ktorú pred dvanástimi rokmi uniesli upíry a tobôž určite zabili, prežil. Ako päťročný sa stal sirotou a vychovávala ho vtedy ešte menej poznačená ulica. Spolu so svojimi najlepšími kamarátmi sa usiluje pomôcť ľuďom a prekaziť inváziu upírov, vniesť do nášho sveta temnoty iskričku nádeje. Je zlatý, dobrosrdečný a jedine pre mňa An – skratka jeho druhého mena Anthony.

„Si pripravená? Vieš, že sa tam nemusíš vrátiť, môžeš byť so mnou. Vyspala by si sa a nejako by sme to zariadili!“ snažil sa ma už po stí raz presvedčiť môj osobný bôžik, čo som musela – hoci nerada – po stí raz odmietnuť. Usmiala som sa prosebným úsmevom, postavila sa mu zoči – voči a chytila jeho ruky, musí mi rozumieť.

„Chápem, že sa o mňa bojíš a nechceš, aby som bola s ním, no ja musím. Je to môj otec a hoci žiť s ním je pre mňa peklo, musím. Obzri sa okolo – celý svet je peklo a v porovnaní s mojím otcom – alkoholikom oveľa horším. Pochop ma, konal by si rovnako, ak by si mal rodinu.“ Ruky sa mu triasli, nie od zimy, ale od rozhorčenia nad mojou odpoveďou. Už toľkokrát sme sa pohádali, nechcem to znova. Chýba mi!

„Edward. Prosím, nenahnevaj sa, nechcem, aby sme sa hádali. O chvíľu to všetko skončí a my zomrieme alebo sa zbláznime, alebo ja neviem čo. Nemôžem ho nechať samého, aj on je človek. Nemôže žiť v pekle sám – nedá sa to. Veľmi dobre vieš, čo by som robila, keby som ťa nemala. Už dávno by som si ublížila a nechcem tento osud pre môjho otca, veľmi pre mňa znamená.“ Skončila som, natiahla pery, aby som sa mohla dotknúť môjho bôžika a ohrnula nos ako náhle ma odmietol.

„Bells,“ jasne som si všimla, ako použil moju skratku mena, ktorá s jeho úst znela tak vábne a nemohla som sa na neho hnevať, „vieš, že ťa skoro zbil? Zabudla si na to? Zabudla si, ako ťa skoro zmlátil a hodil po tebe pohár?“ začal sa rozčuľovať, čo sa mi nepáčilo. Odtiahla som sa, prekrížila ruky a začala sa brániť.

Nebo pomedzi to zmenilo farby a prehĺbilo ich do omnoho nebezpečnejších tónov. Pri pohľade na priestor, ktorý sa predo mnou rozprestieral, som musela nadskočiť.

„Edward, ty asi chceš, aby sme sa hádali? Mám to brať tak? Nemôžeš odo mňa vynucovať niečo, čo nechcem, nemôžeš!“ hlas mi stúpal v rovnakom rytme ako obloha temnela. Cítila som vzburu, cítila som blížiacu sa katastrofu. Jemný severozápadný vánok sa zmenil na vetrisko, ktorý mám poprekrúcal vlasy, dunelo to ako v hororovom filme.

„Je to najlepší otec, akého kto môže mať. Jedinú chybu, ktorú kedy mal, bol alkohol. Môžeš mi povedať, čo mal robiť? Čo mal robiť, keď sa jeho život vzoprel naruby? Čo?“ pre tento raz som kričala, vietor a čierňava dávali môjmu kriku nový podtón pohromy. Mikinu, ktorú som si nechala prehodenú na rukách mi vnieslo do vzduchu a hoci som nechcela strácať čas s maličkosťami, musela som si ju zazipsovať.

„Bella, ako to môžeš povedať? Ako niečo také môžeš povedať?“ jeho nechápavý výraz a tón, ktorým na mňa dvíhal hlas, boli strašidelné, no aj napriek nim som stále vedela ohodnotiť a v duchu sa rozplývať nad jeho dokonalosťou.

„Edward! Ty, ak ma mieniš ďalej takto hnevať za moje rozhodnutia, ja to nevydržím!“ ako zvukový efekt mi do posledného slova zašveholil hrom. Blížila sa búrka a rozhadzovala svoje chápadlá po celom meste, no my sme sa museli hádať.

„Bella...“ musela som ho prerušiť. Neviem, či je taký nevšímavý alebo mu blesky a hromy nevadia, no ja toto podstupovať nejdem. Pozrela som sa za seba skadiaľ sa vlnil úzky chodníček, ktorým sme sa sem dostali a štylizovala vetu, ktorou ho donútim prestať.

„Edward, dosť! Ja idem domov či sa to tebe páči, alebo nie. Je búrka a nechcem aby ma trafil blesk alebo niečo horšie. Zajtra sa porozprávame.“ Dokončila som a pozerala na jeho tvár plnú nešťastia. Usmiala som sa a dodala:

„Zato, že sa hádame sa moje city k tebe nezmenili, takže sa pekne otoč a odpochoduj domov, inak ťa tam dovlečiem. Nechcem, aby sa ti niečo stalo!“ jeho lišiacky úsmev na tvári ma potešil, obrátil sa a stratil v kríkoch.

Dúfam, že sa Vám kapitola páčila a zaujala Vás. Nechcela som toto všetko pchať do perexu a tak píšem sem. Musím Vás upozorniť, že pod 10 komentárov nepokračujem a nič ma neobmäkčí. Kapitoly nebudú pribúdať veľmi rýchlo, pretože mi na nich záleží. Môžete mi napísať do komentárov, ak sa Vám niečo nepáči alebo tak. Že mám zlý opis alebo štylistiku, alebo čo... všetko, čo Vás napadne. Mám vôbec pokračovať?

Ďakujem xlovexx, ktorá mi pomohla s názvom a ktorej veľmi ďakujem a mojej veľmi dobrej kamarátke alias Taylorsocute ( Edward is better!!! :D), ktorá všetko, čo napíšem, číta a nevadí jej moje večné bľabotanie o poviedkach. Veľmi pekne ďakujem, že si a dúfam, že sa Ti poviedka páčila!

Príjemné čítanie BlackRosexq.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec času 1: