Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 11. Lov

01.02.2010 (21:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1417×

Edward

Bežali sme spolu a hľadali niečo, čím by sa dal uhasiť smäd. Zacítil som stádo srniek, tak som Bellu nasmeroval na čistinku. Nie je to práve moje obľúbené, ale som skutočne vyprahnutý. Bella sa usmiala a prikrčila sa k skoku. Sústredil som sa na vôňu, ktorá sa vznášala vo vzduchu. Lenže to som nečakal poryv vetra. Z lesa mi do nosa udrela oveľa lepšia vôňa. Moje hrdlo zaplavil oheň a ja som nevidel iné východisko. Myseľ mi zaplavil iba smäd a potreba uhasiť ho. A prečo nie niečím, čo sa vám ponúka? Prudko som sa otočil a vyrazil za tou neopísateľnou vôňou.

„Edward!” zvolala za mnou, ale ja som nereagoval. Smäd ma úplne ovládol, nedokázal som myslieť na nič iné. Moje vyprahnuté hrdlo si vyžadovalo niečo, čím by som uhasil oheň. Ale keď zacítilo tú skvelú vôňu, prečo by sa uspokojovalo len s nejakou srnou?

Tá vôňa ma viedla, keď som za sebou niekoho začul. Pridal som, ale môj prenasledovateľ mi bol stále v pätách. Inštinkt lovca sa vydral na povrch a ja som si chcel uchrániť svoju korisť. Prudko som zastavil a otočil sa. Zúrivo som zavrčal na toho, kto sa opovažuje myslieť na moju večeru.

Zbadal som vyľakanú Bellu. Pozerala sa na mňa nechápavo a so strachom. Najprv mi to nedochádzalo. Je to upír, určite chce môj objav pre seba. Zavrčal som na ňu a ona sa stiahla. Opäť som sa rozbehol, tá malá ma predsa nepredbehne. Letel som lesom a nedokázal som myslieť na nič iné ako na smäd a na tú lahodnú vôňu. Už som cítil tú sladkú tekutinu v ústach.

Hrdlo sa mi stiahlo a pálilo viac ako kedy predtým. Potreboval som to uhasiť, bolo to hrozné. Za mnou sa však ďalej ozýval niekto iný. Pridal som, ale kroky sa nevzďaľovali. Akoby sa ten niekto len držal v bezpečnej vzdialenosti. Bol som natoľko posadnutý smädom, že mi to bolo v podstate jedno. Len nech nečaká, že sa s ním rozdelím.

Vbehol som do redšie zarasteného lesa a na čistinke zbadal stan. V ústach som cítil, ako sa mi hromadí jed. Nemohol som dlhšie čakať. No vtom za mnou zastal môj prenasledovateľ. Otočil som sa, že naňho zavrčím, ale to, čo sa stalo, som nečakal.

„Edward Cullen! Čo si o sebe, dočerta, myslíš? Ja ťa nebudem naháňať po celom lese ako blbec! A nabudúce na mňa aspoň nevrč!” vrieskala po mne Bella a vrazila mi facku. Myseľ sa mi začala rozjasňovať. Čo najrýchlejšie som zhodnotil situáciu. Bella svojim krikom zobudila obyvateľov stanu. Ja som prestal dýchať, schmatol zmätenú Bellu za ruku a čo najrýchlejšie utekal. Tá sa najprv vzpierala a vrčala na mňa, ale potom už len kapitulovane bežala za mnou. Keď som si myslel, že už sme dosť ďaleko, zastavil som.

„Cítiš niečo neobvyklé?” minul som posledné zásoby vzduchu. Neveriacky sa na mňa pozrela a potriasla hlavou. Opatrne som sa nadýchol. Našťastie som nič necítil. Teda nič, čo by ma mohlo vyviesť z miery. Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrel. Práve ma zachránila pred výčitkami do konca života. Nie, že by som si nevyčítal aj toto. Veď som takmer niekoho zabil. Mohol som ublížiť Belle. S tým by som nedokázal žiť. Ani len s myšlienkou, že by sa jej niečo stalo. Nieto ešte s tým, že by som jej to urobil ja.

„Bella prepáč, nechcel som,” zlomil sa mi hlas.

„Edward ak to mal byť vtip, tak sa ti veľmi nepodaril. Ak nie, tak mi môžeš prosím vysvetliť, čo sa to tam stalo?” zmätene kmitala pohľadom medzi mnou a miestom, odkiaľ sme prišli. Nevedel som, ako to povedať. Strašne som sa hanbil. Ja som mal dávať pozor na ňu, ale pritom ona zachránila mňa.

„Ďakujem za prefackanie. Fakt som to potreboval,” vtom mi niečo došlo. Ona na tých ľudí vôbec nereagovala. Ako je to možné? Veď je upír! Ešte k tomu novorodený! Nešlo mi to do hlavy. Nejako mi to nesedelo. Nie je predsa možné, aby bol novorodený niečoho takého schopný.

„Asi to nechápem,” ozvala sa Bella sklesnuto. Premýšľal som, čo jej vlastne povedať.

„Bella, ty si to v lese necítila? Boli tam ľudia a ja som bol príliš smädný. Keby si tam nebola...” zlomil sa mi hlas. Nevedel som, ako pokračovať. Sklonil som hlavu a pozorne sledoval svoje topánky. Zdvihla mi hlavu a zadívala sa mi hlboko do očí.

„Edward o čom to tu hovoríš? Keby tam boli ľudia, nemyslíš, že by som to cítila? Som predsa novorodená! Nerob tu zo mňa blázna,” hovorila jemne, ale s dôrazom. Stále držala moju tvár v dlaniach a nedovolila mi ucuknúť.

„Bella je to pravda. Tiež nechápem, prečo si to necítila, ale ja som skoro niekoho zabil. Zachránila si ho. Okrem toho som ohrozil aj teba. Veľa nechýbalo a mohol som po tebe skočiť,” pri tej myšlienke ma strhlo.

„Ak je to tak, tak je to super. A pochybujem, že by si mi ublížil. Za prvé, toho nie si schopný a za druhé, som od teba silnejšia,” spokojne sa usmiala.

„Ale...” nenechala ma dohovoriť. Položila mi prst na ústa a usmiala sa.

„Edward, dopadlo to dobre. Nikomu sa nič nestalo, tak sa netráp. Nebola to tvoja chyba a opováž sa mi protirečiť!” schladila ma pohľadom. Nemal som odvahu jej protirečiť. Pozeral som sa do jej očí, ktoré sa už jemne sfarbovali do zlata. Bola to tak trošku oranžová, ale na nej by mohli byť aj žiarivo zelené. Nevadilo by mi to ani trochu.

Usmiala sa a nečakane ma objala. Nechápal som, čo to má znamenať. Nie že by sa mi to nepáčilo, ale vedel som, že sa to čoskoro skončí. Preto som sa pokúsil tú chvíľu predĺžiť. Objal som ju tiež a vdychoval som jej vôňu. Jej vlasy ma šteklili na tvári a ja som sa cítil ako v nebi. Uchichtla sa a pomaly sa odťahovala. Zastavila sa blízko mojej tváre a usmiala sa.

Neodolal som, vplietol som jej ruku do vlasov a pritiahol som si ju. Neodtiahla sa, len ma zvedavo pozorovala. Bol som len pár milimetrov od jej pier, ktoré lákali viac ako ten človek. Jej sladký dych ma omamoval a ja som prekonal ten malý kúsok a spojil naše pery. Nevzpierala sa, skôr by som povedal, že spolupracovala. Neveriacky som pokračoval v ochutnávaní jej pier.

Jemne som ich hladil svojimi aj keď som to predtým nikdy nerobil. Skrátka som vedel, čo mám robiť. Vtedy som niečo pochopil. Ja Bellu milujem. Nemôžem viac predstierať, že to tak nie je. Milujem ju už od prvej chvíle. Už od tej hodiny biológie. Pamätám si na to akoby to bolo včera. Bola taká roztomilá. A potom, keď ju Black priniesol. Najradšej by som mu odtrhol hlavu. Bola to jeho vina. Urobil z nej v podstate moju sestru. Lenže ja ju tak vnímať nedokážem. Dokáže ma aj ona vnímať inak ako brata? Teraz to vyzerá sľubne, ale nemôžem si byť istý. Možno som ju len zaskočil, alebo ma skrátka ľutuje.

Vychutnával som si posledné chvíle bozku, vedel som, že musím prestať. Jemne som sa posledný raz obtrel o jej pery a odovzdane som sa odtiahol. Sklonil som hlavu, nedokázal som sa jej pozrieť do očí. Cítil som sa ako zločinec. Prečo sa nedokážem ovládať? Som ako zviera riadené pudmi. Som netvor. Jediné, na čo myslím, som ja sám. Som taký sebec.

Zhlboka som sa nadýchol a zozbieral všetku odvahu. Okrem toho, že som sebec som ešte ja zbabelec. Nedokážem ani čeliť svojim chybám. Čo som to za stratenú existenciu?

Pozrel som sa jej do tváre. Ruky mala v lone a hrala sa s prstami. Ako ma len štvalo, že jej nemôžem čítať myšlienky. Mám sa ospravedlniť?

„Bella, ja... Prepáč,” vypľul som a ona sa na mňa neveriacky pozrela. Zdvihla sa a utiekla. Táto scéna sa mi zdá povedomá. Ibaže predtým som to dielo skazy nedokončil...

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 11. Lov: