Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 7. Ťažké dni

23.12.2009 (13:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1357×

Bella

„Tak čo ste ešte chceli?” otočila som sa na Carlislea a Esme.

„Bella, prosím ťa, sadni si,” akoby upírovi vadilo, keď stojí.

„Jedná sa o deň tvojej nehody. Vieš, ty a Jacob ste neboli prví, ktorí mali v ten deň nehodu,” nadýchol sa a Esme sa naňho povzbudivo pozrela. Začala som mať nepríjemný pocit.

„Vieš Bella, v ten deň o nemocnice priviezli aj Charlieho,” prestala som dýchať.

Nezmohla som sa ani na otázku, či je v poriadku, pretože mi niečo hovorilo, že nie je.

„Bol na tom horšie ako ty. Nedalo sa už nič robiť...” Carlisle čakal na moju reakciu...

Toto predsa nemôže byť pravda. Mimovoľne som krútila hlavou a cúvala k dverám. Čo sa mi to tu snažia nahovoriť? Môj otec nie je mŕtvy. Nemôže byť!

„Nie!” vydralo sa mi z hrdla, kým som vyrazila z dverí. Utekala som, ani neviem kam. Potrebovala som ho vidieť. Ja ho predsa nezabijem - je to môj otec. On je jediné, čo mi zostalo. Bežala som a snažila sa zachytiť nejakú povedomú vôňu. Niečo, čo by ma uistilo, že je otec v poriadku a tamto bol len morbídny žart. Lenže v Carlisleovej tvári bol skutočný smútok...

Ale aj smútok sa dá zahrať. Aspoň som sa snažila nahovoriť si to. Túlala som sa lesom, až som zbadala čistinu, ktorá sa podobala tej, pri našom dome. Bežala som smerom k nej a o chvíľu som stála pred naším domom.

Moje auto stálo na príjazdovej ceste. Charlieho policajné auto tu nestálo. Do duše sa mi vkrádala pochybnosť. Čo keď hovoril pravdu?

Zatriasla som hlavou, aby som zahnala také hlúpe myšlienky. Vyšla som na verandu a vybrala kľúč. Zarazilo ma, keď som zistila, že nie je zamknuté. Pomaly som vošla do predsiene a zhlboka sa nadýchla. Cítila som len slabú vôňu. Takže tu už dlhšie nikto nebol.

Stále som si to nepripúšťala. Vbehla som hore do izby a našla som ju v stave, v akom som ju tu pred tromi dňami nechala. Dostala som nápad. Upírskou rýchlosťou som zbehla do kuchyne. Ostala som váhavo stáť vo dverách. Ak nájdem, to čo hľadám, bude to znamenať len jedno. Carlisle povedal, že sme neboli prví...

Otvorila som chladničku a tam uvidela večeru, čo som Charliemu spravila. Zviezla som sa na kolená.

Toto nie! To predsa nie je možné!

Chcela som kričať, ale nemohla som. Chcela som plakať, ale nevedela som ako. Ako sa to mohlo stať? Myseľ mi zaplavila tupá bolesť a ja som si skryla tvár medzi kolená. Vzlykala som a plakala bez sĺz. Moje srdce bolo rozorvané a ja som sa dusila pod tiažou tých hrozných pocitov - bolesť, strata, smútok, prázdno a samota.

Keď som si myslela, že ten oheň bola najhoršia bolesť, ukrutne som sa mýlila. Toto bola bolesť oveľa väčšia. Taká ako nezažijete často. Bolesť zo straty niekoho milovaného...

Pri mame som to takto neprežívala - bola som primalá. Otec bol jediné, čo som mala. Staral sa o mňa a ja oňho. Čo si teraz počnem? Teraz by som tú upírsku nezničiteľnosť vymenila za obyčajný ľudský život. Za taký, ktorý keď nemá zmysel, dá sa ľahko ukončiť. Dá sa oslobodiť od týchto pocitov...

Počula som otvorenie dverí, ale nepočula srdce, takže som nezdvihla hlavu. Upír. Najskôr niekto od nich. Nenávidím ich! Prečo ma premenili? Chcem zomrieť!

Takéto a veľmi podobné myšlienky sa mi preháňali hlavou. Stále som sa nemohla utíšiť. A tiež som nemohla plakať. Už len to ma vytáčalo do nepríčetna. A tiež myšlienka na večnosť bez rodiny.

Miestnosť zaplavila veľmi príjemná vôňa. Jej majiteľ sa ku mne zohol. Asi chvíľu váhal, no nakoniec ma objal rukou. Snažil sa ma utíšiť, ale nič nehovoril. Netušila som, kto to je, ale nemala som silu poslať ho tam, kam som chcela. Tá osoba ma začala upokojujúco hladiť po chrbte a mne sa trochu uľavilo.

„Ššttt... To bude dobré. Neboj sa, ja viem o čom hovorím,” tíšil ma ten krásny zamatový hlas. Nedalo sa mu neveriť. Bol úprimný, sršalo to z každého slova. Otočila som sa k nemu a objala ho. Potrebovala som to. On sa nebránil.

Sedeli sme takto v objatí pár minút. Upokojujúco ma hladil po chrbte a ja som mu vzlykala do hrude. Tá beznádej sa v jeho prítomnosti zmenšovala, ale stratiť sa nemohla.

„Bella toto vyrieši len čas. Ja som si tým prešiel, nič iné nepomáha. Nezabudneš, ale časom na to prestaneš myslieť. Budeš na otca spomínať v dobrom a časom to nebude tak bolieť,” verila som mu, ale mňa to bolí teraz. A čas je pre mňa dosť nepodstatný, takže koľko času mi zaberie zabúdanie?

„Mali by sme ísť domov. Esme bude mať strach,” pošepkal mi do ucha.

„Ja som doma!” namietla som. Toto je predsa môj domov.

„Doma si tam, kde ťa má niekto rád. Tu sú len steny a nábytok. A okrem nich aj bolestivé spomienky. Bella, tu by si sa iba trápila. Okrem toho by si nám mohla dať aspoň šancu. Viem, že som sa správal ako kretén, zato mi prepáč. Mal som na to svoje dôvody, možno ti to raz vysvetlím,” smutne sa na mňa usmial.

„Lenže podľa tvojho vysvetlenia už nemám domov nikde. Nemám už nikoho,” zahľadela som sa do zeme a oči ma pálili.

„Mohla by si to s nami aspoň skúsiť? My nehryzieme. Daj nám šancu, aby sme ťa mohli mať radi,” povzbudzujúco sa na mňa usmial a postavil sa.

„Ideme? Alebo tu máš niečo, čo by si si chcela zobrať?”

„Vezmem si pár vecí, ak ti to nevadí?” vyznelo to ako otázka. Nevidela som inú možnosť, nemám kam ísť. Nechcem im zostať na krku, ale pár dní to hádam vydržíme...

Vybehla som do svojej izby a zobrala si pár osobných vecí. Fotky s ocom aj s mamou, denník, fotku s Jacobom a spolužiakmi. Pár drobností od ocka - medailón, šperkovnicu a retiazku, knihu, ktorú mi daroval na moje siedme narodeniny. Aj pár jeho vecí. Jeho obľúbené manžetové gombíky, ktoré mal iba na maminom pohrebe, jeho najobľúbenejšiu návnadu a starú košeľu. Potrebovala som niečo, čo mi ho bude pripomínať. Nechcem zabudnúť...

Pomaly som sa lúčila s mojím domovom. Spomínala som na všetky moje pády, na naše večere, na otcove nadávanie pri zápasoch, ktoré sa snažil zakryť za kašľanie. Vždy mu na mne záležalo. Chránil ma a ja som sa oňho starala. Mali sme jeden druhého a boli sme šťastní. A teraz je všetko preč. Musí prísť zbohom...

Posledný raz som sa obzrela a pokývla Edwardovi, že môže vyraziť. Sama by som späť k ich domu asi tak rýchlo netrafila, pretože stopovať som ešte neskúšala. Musela by som ísť po vlastnej vôni. Bežala som za ním a v rukách niesla krabicu s tými drobnosťami z domu. Nahádzala som si do nej aj všetky fotoalbumy a moje obľúbené knihy. Stále som sa cítila prázdna a nepotrebná, ale s Edwardom to bolo o trochu lepšie. Cítila som, že mu môžem veriť, aj keď som si to nevedela vysvetliť.

Boli sme už pri dome, tak som spomalila. Edward to počul a vrátil sa ku mne.

„Čo sa deje?”

„Nechcem sa vám vnucovať. Nepoznáte ma a ja nepoznám vás. Nebolo by lepšie, keby idem vlastnou cestou?” nechcela som ísť, ale nechcela som ani prekážať.

„Bella my ťa nebudeme držať násilím...”

„Hovor za seba!” z dverí sa vyrútil Emmett a za ním Alice.

„My ju nikam nepustíme!” kričala Alice a Emmett zúrivo prikyvoval.

„Bella Carlisle ťa premenil a nebol by rád, keby beháš po svete len tak. Teraz si naša rodina, si naša sestra. Máme síce svoje muchy...” do reči jej skočil Emmett.

„Ja o žiadnych neviem. Teda v svojom prípade.” uškrnul sa a Alice pokračovala.

„Tak okrem Emmetta máme svoje muchy, ale ani upíri nie sú dokonalí. Aj napriek tomu si spolu nažívame v pohode a ty by si nám konečne zaokrúhlila počet,” žiarivo sa na mňa usmiala.

„Aspoň Edward nebude v noci sám,” uškrnul sa Emmett a Edward naňho zavrčal.

„Ďakujem,” snažila som sa usmiať, ale môj psychický stav mi to nedovoľoval.

Alice ma chytila okolo pliec a viedla ma do domu.

V dome už čakala Esme.

„Och deti, tak som sa o vás bála. Bella toto nám už nerob,” silno ma objala a ja som na chvíľu pocítila, že tu by ma mohli mať radi. Možno tu bude moja nová rodina. Noví rodičia a súrodenci, po ktorých som vždy túžila. Chcela som mať staršieho brata a teraz mám hneď troch...

A možno mám konečne mamu. Esme mi pripadala ako skvelá matka. Vyžarovala z nej láska a starostlivosť. Dokonca sa bála aj o mňa, aj keď ma vlastne nepozná.

„Asi si to chceš odložiť do izby,” ozval sa Edward a ja som iba prikývla. Išiel predo mnou po schodoch a ja som premýšľala, či sem zapadnem. Mám čo doháňať...

Ani som si nevšimla a boli sme v mojej izbe. My. On stál pri pohovke a obzeral sa.

„Čakáš na niečo?”

„Neviem. Premýšľam a čakám, či sa nechceš niečo spýtať. Možno by ti pomohlo, vyrozprávať sa.”

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 7. Ťažké dni: