Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 9. kapitola

14.02.2012 (19:15) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 4086×

Za trailer k poviedke ďakujem Kim. Je vážne úžasný, čo myslíte? :)

9. kapitola

Rosalie:

Svoje dlhé a mokré blond vlasy som si zabalila do bielej hodvábnej osušky. Z vane som zobrala menší uterák a jemne si ním prešla po opálených nohách. Trblietali sa na nich kvapôčky vody, ktoré po pár sekundách zmizli v útrobách uteráka. Po osušení som si cez plecia prehodila sivý župan a s tľapkaním mojich bosých nôh po podlahe, som vyšla z luxusne zariadenej kúpeľne.

Chcela som sa prezliecť a zaliezť do perín, keď ma upútal výhľad na mesto cez moje zatvorené balkónové okno. Zatvorené, ale aj napriek tomu cez neho prenikala hlasitá hudba a vrava ľudí. Neodolala som.

Pristúpila som k oknu a s vŕzganím ho otvorila. Nadýchla som sa a do nosa sa mi dostala zmes neodolateľných vôní. Oprela som sa o zábradlie balkónu a vychutnávala som si túto chvíľu.

Bola som ubytovaná na treťom poschodí hotela, čiže som mala dokonalý výhľad na mesto. Sledovala som ľudí, ktorí nastupovali do svojich áut a hlučne sa rozprávali so svojimi priateľmi. Jedli, pili, zabávali sa.

Počula som, ako sa otvorili dvere mojej izby, ale nevenovala som tomu pozornosť. Myslela som si, že je to nejaký recepčný, čo mi doniesol večeru alebo niečo podobné.

Až keď sa vedľa mňa niekto oprel o zábradlie balkóna a ja som prekvapene otočila hlavu tým smerom, zistila som, že som nemala byť taká zaujatá.

Vedľa mňa stál môj bodyguard.

Prezeral si mesto tak ako ja pred chvíľou a ja som si zakusila do jazyka, aby som nevyriekla nejakú poznámku na jeho osobu a on by sa na nej zasmial. Tak ako vždy.

Po tých šiestich dňoch, čo ma strážil a chodil mi vkuse za zadkom, som si na neho akosi zvykla. Už mi tak neprekážal, ale ten jeho arogantný, nič nehovoriaci úsmev, ma privádzal do šialenstva.

Znova som sa oprela o zábradlie a snažila som sa ho ignorovať. Moje oči však často zamierili k jeho tvári a aj napriek hlasitým protestom mojich myšlienok si ho prezerali.

Kriedovo biela tvár, oči číre zlato, plné pery a krátke čierne kučeravé vlasy.

„Budete si ma ešte dlho prezerať?“ spýtal sa zrazu pobavene, a tým prerušil doterajšie ticho. Prekvapene som nadskočila a otočila som hlavu smerom k mestu. Robila som sa, že ma hrozne zaujal mladý pár, ktorý sa držal za ruky a pomaly sa prechádzal ulicami mesta.

Neodpovedala som mu na jeho otázku a znova nastalo ticho. To som prerušila až potom, ako som si všimla sivé auto, podobné tomu, aké vlastnila Bella.

„Také auto má moja sestra,“ povedala som a prstom naňho ukázala.

„Máte sestru?“ spýtal sa prekvapene, ale na auto sa vôbec nepozrel. Naopak, odtrhol zrak od mesta a zahľadel sa na mňa.

„Dve. Obidve rovnako šialené a nešikovné.“ Zasmiala som sa pri spomienke na nich. „A vy?“ Zahľadela som sa na neho a hlavu si podoprela rukou.

Veľmi som si to nevšímala, ale to bolo prvýkrát, čo sme spolu za tých šesť dní normálne prehovorili.

„Dvoch bratov. Tiež sú pekne strelení. Rovnako ako aj ja,“ doplnil a všimla som si, ako sa pousmial. Zrazu si však zložil kabát a prehodil ho cez moje plecia. Až vtedy som si uvedomila, aká je vonku zima a aká je zima mne.

„Ďakujem,“ šepla som do vetra.

Ani neviem prečo, ale v jeho spoločnosti mi bolo... dobre. Nemusela som nič predstierať, na nič sa hrať, nasilu sa smiať. A to som ho ešte pred nedávnom nenávidela.

„Prečo to robíte?“ položil mi otázku, ktorá ma dosť zarazila. Dobrá nálada zo mňa opadla a nahradila ju stará dobrá nenávisť.

Vedela som, čo sa pýta, ale ja sama som nepoznala odpoveď. A práve to ma rozčuľovalo. Tak dlho som sa ňou trápila, až ma z toho veľakrát rozbolela hlava.

„Už si pôjdem ľahnúť,“ povedala som namiesto odpovede a rýchlo si z pliec zložila jeho kabát. Opatrne som mu ho podala tak, aby som sa ho nedotkla a už som sa zatvárala v izbe.

Dala som si dole ručník z vlasov a nahnevane som ho odhodila na posteľ. Ani som sa nenamáhala prezliecť a v mokrom župane som sa zvalila do perín.

Po chvíli mi zazvonil mobil, oznamujúci správu. Neochotne som sa po ňom nahla a správu otvorila. Na chvíľu ma ostré svetlo oslepilo, ale potom som sa posadila a začala čítať:

Rosalie, zajtra fotíte o druhej v centre mesta – nezabudni!

Správa mi prišla od Alison, ktorá mi každé fotenie vždy deň pred tým pripomenula. Táto správa moju náladu však nezvýšila. Práve naopak. Zababušila som sa do prikrývky a telefón som hodila naspäť na stolík.

Asi ešte hodinu som sa prevaľovala na posteli, neschopná spánku. V hlave mi znela otázka, ktorej podtext ma ničil:

Prečo to robím?

8. kapitola - 10. kapitola

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 9. kapitola: