Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 1. kapitola

18.01.2011 (17:00) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1417×

1. kapitola: Ako to začalo

Cŕŕŕn! Ozval sa dôverne známy tón budíka, ktorý ma z krásneho sna vždy vráti do krutej reality. S vankúšom pred očami som ho nahmatala a nešikovne vypla. Bol nastavený na šesť hodín ráno, no v skutočnosti vstávam až o pol. Tá pol hodina je len predbežné opatrenie, keďže viem, že z postele nevyleziem skôr ako za úsvitu. Síce sa mi už párkrát stalo, že som zaspala, ale vždy som prišla na čas. S kvapôčkami potu na čele, ufúľaným sakom, roztrapatenými vlasmi a jemne rozotretým rúžom, ale vždy na čas. Som totiž veľmi dochviľná.

Prevalila som sa na chrbát a znudene pozerala do stropu. Premýšľala som nad vecami, na ktoré myslím každé ráno po prebudení. Na to, aký hrozný bude tento deň, na to, ako dlho budem zasa v práci, na to, ako sa opäť oblejem kávou... Ale hlavne som myslela na to, ako rada by som bola doma. S mamou a otcom. S Jaredom, mojim bratom, a s Bonnie, mojím malým yorkshirom. Ten malý domček na najpokojnejšej ulici vo Forks mi nikdy nepripadal taký úžasný ako teraz, keď tam nie som. Tá suchá tráva na pochybnej záhradke mi nikdy nepripadala taká mäkká ako teraz, keď pomaly žiadnu nevidím. To malé mestečko mi nikdy nepripadalo viacej čarovné ako teraz, keď trčím v rušnom kriminálnom New Yorku.

Forks sa s New Yorkom nedá ani porovnať. Forks má len niečo cez tritisíc obyvateľov, zato v New Yorku žijú milióny. Vo Forkse prší stále, zato v New Yorku len občas. Vo Forkse je krásna príroda, no tu, v New Yorku, je to len samý betón a tehla. Dievča z malého mestečka odchádzala do veľkomesta so snom úspešnej kariéry, s vidinou krásneho bohatého života. To dievča z malého mestečka je hlúpe.

Nehovorím, že nie som spokojná. Mám skvelú a hlavne dobre platenú prácu. Mám svoj byt, mám potrebné prostriedky pre život v normálnej spoločenskej vrstve. Ale som sama. Moja jediná dobrá kamarátka býva na opačnom konci mesta a vidíme sa len v práci. Preto v práci väčšinou kecáme, než pracujeme. Šéfku to riadne štve, ale niekedy sa k nám s chuťou pridá.

Je to tak. Nemám sa na čo sťažovať, jedine na samotu, na ktorú som si musela chtiac-nechtiac zvyknúť.

Pozrela som na hodiny, 6:35. Prevrátila som oči a lenivo vstala z postele. Hodila som na seba teplučký župan a šuchtavými krokmi kráčala do kuchyne. Všade som cestou zažínala. Jednak preto, aby som videla, a jednak pre lepší pocit, že sa nemám čoho báť. Áno, už je to tak. Som strašný strachopud. Po každom horore som ako pokakaná, ale aj tak ich vždy pozerám. No čo, človek sa učí z vlastných chýb. Len ja som výnimka...

Zapla som kávovar a okno otvorila dokorán. Jemný letný vetrík ma poštekli na tvári a prebral ma zo sveta ospalých. Do rádia som dala cédečko s mojimi najobľúbenejšími pesničkami a hlasitosť som dala na plno. Najskôr som len tak kývala hlavou tam a naspäť, ale potom som začala tancovať ako zmyslov zbavená. Poskakovala som po byte, nezastavila som sa, kým som nezatancovala v každej izbe a potom som to zopakovala. Do rúk som zobrala kefu na vlasy a začala spievať. No keď som aj cez tú vysokú hlasitosť hudby počula, ako veľmi škriekam, radšej som toho nechala a slová som len šepkala. Obliekla som si čierne rifle, bielu blúzku a vlasy som si nechala len tak padnúť na plecia. V ľavo hore som si k blúzke pripla svoju menovku a tancujúc som sa pobrala k svojej momentálnej vážnej známosti – kávičke. Nechala som ju ešte chvíľku vychladnúť a medzitým som prstami bubnovala do stola v rytme piesne.

Z chodby sa ozvalo naliehavé cinkanie. Hudbu som rýchlo stíšila a išla sa pozrieť, kto zvoní. Ako som spomínala, nepatrým medzi tie typy, ktoré si pokecajú s každým okoloidúcim, tak som sa pre istotu pozrela do kukátka. Pred dverami stál akýsi chlapík v teplákoch a vyťahanom tričku. Mal neposlušné bronzové vlasi a také zvláštne oči. Nesmelo som otvorila.

„Prosím?” ozval sa môj tenký hlások.

Ten pán rýchlo zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Keď ma cez tú maličkú škárku, z ktorej som sa naňho pozerala, nevidel, rozhodla som sa vyjsť zo svojho bezpečného úkrytu. Dvere som ešte o niečo pootvorila, ale pud sebazáchovy mi viacej nedovoľoval.

„Čo potrebujete?” spýtala som sa ho s neskrývanou zvedavosťou v hlase.

Ten muž sa na mňa zadíval. Jeho zamyslený výraz som nedokázala pochopiť. Akoby niečo hľadal. Upieral na mňa tie svoje zlaté oči a začínala som mať už skutočný strach. Mimovoľne som pomaly začala zatvárať. Keď už vyzeralo, že dvere zapadnú na svoje miesto, jeho ruka ich zastavila.

„Nie, počkajte!” zakričal. Zastala som. Vedela som, že ruku má už bezpečne na svojom mieste, a tak som znova otvorila. No, nie až tak veľmi ako predtým.

„Prepáčte, ja... Asi som sa zamyslel,” povedal s úsmevom a mne až vybilo dych. Ešte som nikdy nič tak krásneho nevidela.

„To je v poriadku,” dostala som napokon zo seba.

Zachichotal sa, zrejme na mojej rozčarovanosti. Iskričky v jeho očiach ma až pichali pri srdci. Pocítila som, ako sa mi červeň hrnie do líc. Len to nie!

„Ja, chcel som sa vás len spýtať, či by sa tá hudba nedala trochu stíšiť. Viete, som tu na služobnej ceste a musím pracovať.” Stále som nespúšťala zrak z jeho dokonalej tváre a nevnímala, čo mi vlastne hovorí. Len som tam stála a pozerala naňho ako teľa na nové vráta.

Asi po chvíli som sa vzchopila a dostala zo seba aspoň to chabé slovíčko: „Mhm.”

Usmial sa. „Ďakujem. Rád som vás spoznal...” Zatváril sa váhavo.

„Is-Isabella,” vykoktala som

„Isabella,” zopakoval a odišiel.

Zavrela som za ním dvere a začala som zťažka dýchať. Páni moji! Škoda, že je len na služobke.

Potriasla som hlavou a vrátila sa k svojej láske. Nechcela som, aby sa cítila podvedená...

Prechádzala som cez prechod s ďalšími desiatimi ľudmi a úprimne som sa tešila, že dnes na sebe nemám ani jednu jedinú hnedú škvrnu od kávy. Ja viem, je to hrozné, že som také “prasiatko”, ale čo narobím? Je to ako môj talent od samotnej matky prírody. Ďakovala som jej zaň už veľa krát, hovorila som, že si ho nezaslúžim, ale tá potvora si ho aj tak nechce zobrať naspäť. Je načase zmeniť taktiku.

Stála som pred budovou, ktorá sa stala mojim životom. Bola to dvadsaťštyri poschodová presklenená budova, ktorej dominoval veľký nápis – Rozprávkové svatby. Pod ním bolo menším písmom napísané Vstúpne s nami do vášho nového života. A že sa teda vstupuje. Je to najlepšia firma v celom New Yorku. A ja som zástupca riaditeľa.

Vošla som dovnútra. Budovu s okolitým svetom spájali dvoje dvere. Ak ste zamestnanec, pred druhými dverami preukážete svoju zamestnaneckú kartu recepčnej. Teda, bola niečo ako recepčná. Vďaka tým kartám riaditeľ vie, kto chodí do práce a kto nie, a tiež kto do nej chodí na čas. Každá karta má svoj kód, ktorý sa do počítača eviduje pomocou akéhosi skenera. Niečo ako v obchode pri pokladni. No a tieto kódy sa zapisujú do počítača a každý mesiac chodia šéfke na kontrolu. Ak niekto neprišiel do práce na čas, z platu sa sťahuje päťdesiat dolárov. Ak niekto neprišiel vôbec, robí to rovných sto. Ak sa to počas mesiaca viackrát opakuje, idete na koberec. Chápete, čo tým myslím, že?

Zamierila som k výťahu. Stlačila som tlačidlo s číslom 24. Áno, najvyššie poschodie. O tom tu každý sníva. Pracovať na poschodí s šéfkou. Ale všetci veľmi dobre vieme, že to nie je žiadna výhra. Práveže, keď ste pri nej, vie o vás všetko.

Keď som bola na mieste, výťah sa s cinknutím otvoril a mne sa naskytol pohľad na miestnosť, v ktorej vládol veľký ruch. Ľudia utekali z jedného miesta na druhé, papiere lietali a vyzváňanie telefónov mi už teraz začínalo liezť na nervy. Ďalší sladký a pohodlný deň v práci...

Prechádzala som úzkou chodbou a snažila sa vyhíbať všetkému, čo lietalo a vyzeralo nebezpečne. Povzdychla som si a pokrútila som hlavou. Nech som už v bezpečí!

Dvere do mojej kancelárie som už mala na dosah, keď ma upútalo čosi iné. Veľká tabuľa s nápisom Zamestnanec mesiaca, na ktorej prvom mieste bola moja fotka so zlatou, graficky prirobenou medailou. Pousmiala som sa. Táto práca ma naozaj bavila. Ja viem, všetko doteraz znelo tak hrozne, ale aj tak ju mám rada. Radšej zdobiť kostoly a do ucha svedkom šepkať prípitky, ako v nejakej starej búde žehliť za pár centov.

Ako som sa tak pozerala na tú tabuľu, začala som spomínať na svoje začiatky...

„Nechceš si to ešte rozmyslieť?” spýtala sa ma Renée, moja matka. Nechcela, aby som odišla. Mala ma až príliš rada na to, aby ma len tak opustila.

„Nie, mami. Je to veľmi dobre platená práca v centre veľkomesta. A ty vieš, že o tom snívam už od narodenia,” upokojovala som ju.

Charlie, môj otec, vyšiel z domu aj s mojími troma taškami. V tvári bol celý červený a namáhavo odfukoval. Ak je to ťažké pre Chralieho, ako to, preboha, odnesiem ja?

„Potom niekoho popros, aby ti s tými taškami pomohol,” povedal, akoby mi čítal myšlienky. „Nechcem sa dozvedieť, že moju dcéru zabili cestovné tašky.”

„Ocko, ja budem na tomto svete ešte veľmi dlho. Mal by si si na mňa začať zvykať,” prehodila som s úsmevom.

Zhlboka som sa nadýchla a objala som mamu. Vo svojom objatí ma stisla tak pevno, až som skoro dušu vypľula. Na pleci som pocítila niečo vlhké a s prekvapením som sa spýtala: „Mami, ty plačeš?”

„Nie,” povedala trasľavým hláskom a tým sa prezradila. Pevne som ju obajala a tíšila som ju ako malé bábo.

„Mami, neplač, veď neumieram. Len sa sťahujem!” Tieto slová veľmi nepomohli; plač ju až dusil. Musím čo najrýchlejšie vypadnúť, inak to nedokážem a všetko odvolám, pomyslela som si.

Vytrhla som sa jej z náruče a objala som ocka. „Dávaj si na seba pozor, dcérka!” zašepkal mi do ucha a do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Budem!” sľúbila som mu. „A ty mi daj pozor na nich! A nie, že ťa Billy Black pri rybárčení zabije háčikom od udice!”

Zasmial sa a pritiahol si k sebe mamku aj s mojím budúcim bračekom.. Už len tri mesiace a oficiálne nebudem jedináčik.

Ešte raz som sa na nich pozrela. Srdce mi išlo puknúť, keď som ich tam nechávala. Ale vedela som, že ma čaká dobrý život a dobrá práca. Že ma čaká moja vlastná rodina a nový ľudia. Tešila som sa.

Bola som naivná.

Tak? Ako sa vám to pozdáva? Dúfam, že som nesklamala. Keďže je to moja prvá poviedka, chcela by som vedieť, či mám pokračovať, alebo to mám rovno zabaliť. Prosím, pomôžte! :)

Zhrnutie ¦ Ďalšia

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 1. kapitola: