Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 10. kapitola

29.03.2011 (10:45) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1054×

10. kapitola: Výlet

Otvorila som oči a prevalila som sa na bok. Už tri hodiny nemôžem zaspať. Stále nad ním rozmýšľam. Nad všetkým, čo sa tu deje. Začala som uvažovať nad tým, že som možno ozaj konala unáhlene, v impulze. Možno som nemala zachádzať do takých extrémov, ako je sobáš so Sebastianom. Možno v tom Edward naozaj nemá prsty a je donútený zobrať si Tanyu. Ale veď žijeme v dvadsiatom prvom storočí, prekristapána! Už neplatia dohodnuté sobáše ani nič podobné. Možno som naozaj bola len akési rozptýlenie. Preto som sa vlastne aj rozhodla pre Sebastiana.

Opäť som začala vidieť kladné stránky celej tejto situácie, ktorú sa mi podarilo vyvinúť. Možno naozaj nie je krok menom Sebastian tou najlepšou možnosťou, ale keď už som sa do toho pustila, dotočím to dokonca. Uvidíme, čo sa stane. Nakoniec ešte samú seba prekvapím a bude mi s ním dobre. Zariadim Edwardovu svadbu a odídem. Budem žiť spokojný život so Sebastianom a na tieto zážitky budem spomínať s úsmevom na tvári.

Ale keď ja som sa asi naozaj zamilovala!

Pripadala som si strašne úboho. Milovala som niekoho, kto možno vôbec nemiloval mňa. Chcela som kričať, vrieskať, plakať... Ale zakaždým som si spomenula na to, koľko mám rokov, a prestala som sa chovať ako dieťa. V živote vždy nedostanem to, čo chcem, a s tým sa musím jednoducho zmieriť. Ale keď...

Potriasla som hlavou. Vedela som, že keď budem takto pokračovať, už nenájdem koniec a nikdy nezaspím. Zavrela som teda oči a snažila som sa upokojiť. Použila som to, čo vždy, keď sa mi nedarilo zaspať...

Prechádzala som sa po lúke posiatej kvetmi. Na oblohe nebolo ani jedného oblaku a slnko ma príjemne hladilo svojimi lúčmi. Rukami som jemne prechádzala po sladko voňajúcich rastlinách, akoby boli akýmsi exemplárom na tejto zemi. Nadýchla som sa. Pľúca mi okamžite naplnila vôňa borovíc z okolitých lesov. Na ruke mi pristál motýľ. Trepotal krídelkami a po malej chvíli sa opäť vzniesol do vzduchu, aby si užil ďalší slobodný let. Ach, ako som mu závidela! Kráčala som bosými nohami po studenej tráve. Cítila som, ako ma jej chlad hladí po nohe a užívala som si to. Zavrela som oči a ochutnávala som ten dokonalý pokoj plnými dúškami.

Nasledujúce ráno som sa ani za svet nemohla dostať z postele. Videla som slnko presvitajúce cez jemné závesy, ale ani to ma nedokázalo tak nabudiť, ako som si myslela. Chcela som sa len vrátiť do svojho pokojného útočiska, v ktorom mi nič nehrozí. No to by som najskôr nemohla mať malého brata...

„Vstávaj, Bella! Ide sa na výýýýýýlet!“ Vletel do mojej izby Tom. Sprevádzal ho patričný naradostený krik, ktorý mi síce príjemne, ale aj tak rezal uši.

Chýbal mi. Veľmi často som sem nechodila. Avšak, keď už som tu bola, vedel si ma poriadne užiť a tým ma na najbližší týždeň pripraviť o všetku energiu. Ale aj tak som ho ľúbila. Môj malý braček...

„Nevrav! A kamže? Lebo ja asi dnes nevstanem!“ zapárala som doňho.

Tom zobral voľný vankúš a ovalil ma ním po hlave.

„Zlá Bella, zlá!“ povedal s ukazovákom namiereným na mňa. Aký bol len podarený! „Pekne vstaň, obleč sa a umy sa. Možnosti navštíviť hračkárstvo sa len tak ľahko nevzdám!“ povedal a už ma ťahal z postele. So smiechom som sa postavila a ako správny vojak som odkráčala do kúpeľne.

Bál sa, že zdrhnem, tak mi pre istotu každých päť minút chodil klopať na dvere kúpeľne. Dokonca mi doniesol aj veci na oblečenie! Keď som však zbadala, že mi doniesol rifľové šortky a k tomu hrubý bavlnený sveter, odniesla som ich naspäť a vzala som si niečo vhodnejšie.

Zišla som dole, kde už vysmiata mama pripravovala ďalšie zo svojich skvelých jedál. Miestnosťou sa ozýval štvorhlasný škvrkot prázdnych žalúdkov, ktorý nás donútil usmievať sa. Keď bola tá delikatesa na stole, bez váhania sme sa do toho pustili. Prvé sústa ma páli na jazyku, ale bola som taká hladná, že som si to sotva uvedomovala.

„Donieslo sa mi,“ začala som, keď sme už po neskoršom obede (keďže sa moja maličkosť váľala v posteli do jednej) sedeli za stolom s plnými žalúdkami, „že sa dnes chystá nejaký výlet.“

Tomovi zažiarili očká, ale ticho sedel. Všetci sme si to, samozrejme, všimli, a tak sme sa rozhodli zahrať hru.

„Vážne? Ja o ničom neviem,“ povedala Renée a musela sa veľmi premáhať, aby sa nezasmiala.

Charliemu cukali kútiky úst. „Ani ja. Asi si sa len pomýlila.“

Všetci sme na seba pozerali a boli sme riadne škodoradostní, keď Tomov úsmev pohasol. Sklopil oči k zemi a so založenými rukami sa oprel o stoličku. Pozerali sme jeden na druhého až sme vybuchli do smiechu. Smiali sme sa, až sme boli červení ako paradajky, a Tom očividne ničomu nechápal. Usmiala som sa naňho.

„Ty trdlo,“ povedala som, „samozrejme, že sa ide do hračkárstva!“ Prudko vyskočil a vrazil do stolu. Šálka s čajom sa zavrtela, až spadla a všetok čaj skončil na obruse.

Tom sa na to pozrel.

„O-ou!“ povedal tichým hláskom a ja som mala pocit, že ho každú chvíľu zjem.

Pozrela som na mamu, ktorá sa premáhala, aby ho nevyhrešila. Pohľadom som jej dala najavo, aby to tento krát nechala tak. Veď čajov je na svete dosť, vody tiež, a obrus sa vyperie, no nie?

„Tom, dnes si taký zlatý, že ani toto ti ten výlet neprekazí,“ pošepkala som mu, za čo som si vyslúžila jedno veľké objatie. Postavila som sa a zatočila som sa s ním vo vzduchu. Renée a Charlie sa len smiali a išli prichystať potrebné veci. Prekvapilo ma, že Charlie zhodil šerifovskú uniformu a obliekol sa do civilu. No zbraň si pre istotu zobral, čo som mu nemala za zlé. Bezpečnosť nadovšetko.

Po pár minútach bolo všetko prichystané a my sme s dobrou náladou a hlavne plnou peňaženkou – Tom dokáže za hodinu vykúpiť aj celé hračkárstvo – vyrazili do Port Angeles. Pozeral sa z okna a najmenej päťkrát si zopakoval hlavné položky jeho nákupného zoznamu. Samozrejme, väčšinu z nich tvorili ďalší transformery.

Zastavili sme pred nákupným centrom v Port Angeles. Bolo preplnené rôznymi obchodmi od oblečenia, cez zverimex, až po hračkárstvo. Tiež tu boli kaviarne a jedna skvelá reštaurácia, v ktorej robia asi tie najlepšie dezerty na svete. Aj keď na moju mamu nemajú, to musím uznať.

Tom ani nečakal a už nás ťahal do obchodu preplneného hračkami. Pozerala som na tú obrovskú miestnosť, v ktorej sa to hemžilo ľuďmi a rôznymi farbami. Obišiel obyčajné plyšové hračky a bábiky s autíčkami, a zamieril rovno k tým robotickým potvorkám. Zobral si aj malý košík, do ktorého hádzal jednu hračku za druhou. S úsmevom som ho sledovala a nevedela sa vynadívať. Bol taký natešený všetkými tými bezcennými vecami, až mi to prišlo strašne zlaté! Kde sú tie časy, keď som sa ja hrávala s bábikami? Keď mojou najväčšou starosťou bolo vymyslieť novú kombináciu šiat pre moju Barbie? Keď ma rodičia nevedeli odtrhnúť od novej závodnej dráhy, ktorú som dostala na siedme narodeniny? Ach, ako mi tie časy chýbajú!

Tom pomaly zaplňoval košík a pálenie peňaženky v mojom zadnom vrecku sa stupňovalo. Vedela som, že ak to takto pôjde ďalej, budem musieť vyhľadať rodičov, aby mi doplnili vreckové. Tí si totižto išli sadnúť do kaviarne, aby mali trochu času pre seba, a aby som si ja užila toto hyperaktívne stvorenie.

„Tom, nemyslíš, že o chvíľu vykúpiš celý obchod?“ spýtala som sa ho.

Zdvihol oči od robota, ktorého práve držal v rukách. „A to vadí?“ spýtal sa ma jemným hláskom.

Pousmiala som sa. „Áno. Veď predsa aj iné deti majú radi robotov. Nechceš predsa všetkých zobrať pre seba a im nenechať nič, však nie?“ spýtala som sa ho.

Zamyslene sa pozrel do košíka. Asi si vyberal, ktorú hračku vráti. Nakoniec sa zohol a do regálu vrátil tú najmenšiu a najlacnejšiu, ktorá ma trápila najmenej. Nechala som to tak a so stálym úsmevom som podišla k pokladni. Zaplatili sme a Tom nadšený svojimi hračkami rozdával úsmev na všetky strany. Keď sme prišli za rodičmi do kaviarne, hodil sa okolo krku najskôr mame a potom ockovi. Bol to taký krásny pohľad!

„Ďakujeme, Bella!“ pošepkala mi mama a objala ma.

„To nestojí za reč,“ povedala som. „Potrebovala by som si ísť ešte niečo zariadiť. Nebude vadiť, ak si odskočím a prídem domov sama?“ spýtala som sa jej.

Moja skromná knižnica ma začala iritovať, tak som sa rozhodla, že si dokúpim pár obľúbených knižných diel, ktoré som mala aj doma v New Yorku, ale ktoré sa mi pri každej ceste nechcelo prevláčať.

„Samozrejme, ale nepríď neskoro!“ povedala a pustila ma.

„Neboj sa,“ ubezpečila som ju, rozlúčila som sa s nimi a vydala som sa smerom k východu.

Táto kapitola bola trochu oddychová a hlavne pridaná naozaj neskoro, za čo sa vám ospravedlňujem. Mám monetálne strašne málo času, a nepostarala sa o to len škola, takže dúfam, že vám to nevadí. V nasledujúcej kapitole som sa nechala inšpirovať jednou scénou zo Súmraku. Možno ste si už stihli uvedomiť, o ktorej hovorím, a keď nie, nevadí. =)

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 10. kapitola: