Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 11. kapitola

04.04.2011 (19:45) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1249×

11. kapitola: Záchranca

„Neboj sa,“ ubezpečila som ju, rozlúčila som sa s nimi a vydala som sa smerom k východu.

Vošla som do chladného poobedného počasia a zips na bunde som si zapla až ku krku. Mala som síce jemný šál, ale ani ten mi nedokázal úplne ochrániť hrdlo.

Kráčala som uličkami a snažila sa nájsť nejaké kníhkupectvo. Doma som to až tak nepoznala a tu už vôbec nie. Síce som tu vyrastala, ale nevedela by som, kde mám čo hľadať. Pozerala som sa všade naokolo s nádejou, že zahliadnem aspoň nejaký malý obchodík. Ale nikde nič. Nevzdávala som sa a hľadala som všade, až som úplne zablúdila.

„Sakra!“ zakliala som. Nemala som ani tušenia, kde som. Už sa stmievalo, nevidela som ani na krok. Mobil som mala vybitý a nejaké vysoké budovy mi bránili vo výhľade. Nikde žiadne semafory, žiadni ľudia. Začala som sa báť. Kráčala som ďalej, ale mala som pocit, že viac a viac zachádzam. No vrátiť sa nemalo žiadnu cenu.

Povzdychla som si. Ešte raz som sa rozhliadla. Budova, budova, strom, budova, budova... Ľudia! Na kraji jednej zo spomínaných budov stáli akýsi ľudia. Pravdepodobne štyria muži. Bála som sa ísť tam, ktovie, čo sú zač, ale aj tak sa moje nohy vybrali tým smerom. Nikdy som moc nedbala na pud sebazáchovy, a teraz to nebolo výnimkou. Keď som sa k ním približovala, pozreli sa na mňa a začali si niečo šepkať. Zastala som. Pozerala som na nich, no po chvíľke som sa opäť dala do pohybu a kráčala som k nim.

Keď som sa k nim dostala, uvidela som úsmevy na ich tvárach.

„Prosím vás, môžete mi pomôcť?“ spýtala som sa ich traslavým hlasom.

Jeden z nich mi odpovedal: „Jasné, zlatko, bez problémov.“ Usmiala som sa. Slovo zlatko som sa pokúšala ignorovať.

„A čo by si potrebovala?“ opýtal sa ma druhý.

Chvíľu som váhala s odpoveďou. Nevedela som, či mi neublížia.

„No, stratila som sa,“ povedala som trochu priškrtene. Vyschlo mi v krku.

„Tak stratila?“ opýtal sa ďalší. „Neboj sa, mi ti ukážeme cestu!“ zakričal.

„Alebo aj niečo iné,“ dodal ten prvý.

Hlasno som preglgla. Bella, ty si tupec! hovorila som si v duchu. Ako som mohla urobiť takú blbosť? Kam som potratila rozum, že som sa rozhodla spýtať na cestu nejakých pochybných mladíkov?

Nevedela som, čo mám robiť. Nechápala som, ako som mohla dopustiť niečo takéto. Ako sa ich teraz strasiem? Nemôžem ujsť, to by bolo horšie, určite by ma dobehli a možno by ma aj zmlátili.

Zaradila som sa dozadu. Traja išli predo mnou bohvie kam a posledný bol vedľa mňa. Bol malý, tichý, a vyzeral byť aj dosť mimo. Čakala som, kým neprejdeme okolo nejakej odbočky. Oni by radi pokračovali ďalej, no ja som sa zvrtla a začala som utekať ako najrýchlejšie som vedela. Všetku svoju energiu som sústredila do nôh a snažila som sa neprizabiť pri prvom kamienku. Cítila som vietor vo vlasoch, počula som svišťať vzduch. Páčilo sa mi, ako rýchlo bežím. Nikdy som si nemyslela, že viem tak dobre bežať. A ešte pri prekážkach... Útek, Bella, napomenula som sa.

Po pravej strane bola ďalšia odbočka. Vychádzalo z nej nejaké svetlo, tak som neváhala a bežala tým smerom. Mala som maličký náskok, ale bola som si istá, že ma čochvíľa dobehnú.

Dostala som sa von z bludiska budov a pred mojimi očami sa rozprestierala akási cesta. Nebola však hlavná, nebolo tu skoro žiadne auto, a o ľuďoch ani nehovorím. Vedela som, že ak sa vydám po tej ceste, nevydržím to dlho. Nie som taká vytrvalá. Raz by ma dobehli. Čo mám, dopekla, robiť?

Oslepilo ma. Ostré, biele svetlo mi do očí povrážalo niekoľko ihiel. Zapotácala som sa dozadu a spadla som do rúk jednému z nich.

„Mám ťa, cicuška!“ povedal úlisným tónom.

Pocítila som slzy. Nebola som si však istá, či sú z toho svetla, alebo z tých vecí, čo sa mi teraz stanú. Kopala som na všetky strany, zmietala som sa v jeho náruči a snažila som sa vymaniť z jeho zovretia. Vyzeral, že ho to už nebaví. Dobehli ostatní.

To auto pred nami zastalo, no stále som dobre nevidela na šoféra. Tí muži si z toho nič nerobili. No ja som začínala vidieť a prvé, čo mi padlo do oka, bolo strieborné Volvo. Edward! zaplesalo moje srdiečko.

Až teraz sa začali starať aj o neho.

„Pustite ju a ja vám neublížim,“ povedal potichu s vražedným pohľadom.

„Panáčik vystrkuje rožky!“ vykríkol jeden a podišiel k nemu. Napriahol sa, ale Edward zmaril jeho útok a vrazil mu päsťou priamo do nosu. Mala som sto chutí kričať: Do toho, Edward!, ale ešte stále ma držal ten chlapík.

„Opakujem,“ povedal Ed už trochu naštvanejším tónom, „pustite ju!“

Nastalo ticho. Pocítila som maličké uvoľnenie jeho zovretia, a tak som neváhala a šikovne som sa mu vymanila so zovretia. Nevedela som prečo, no rozbehla som sa k Edwardovi a hodila som sa mu okolo krku. Kašľala som na predchádzajúce udalosti. Bola som rada, že je pri mne, že ho cítim vo svojom náručí.

„Sadni si do auta,“ pošepkal mi a pohladil ma po líci. Nechcelo sa mi, no nezabúdala som na naše obecenstvo.

Nasadla som do auta a zavrela som za sebou dvere. Čakala som, kým si sadne aj Edward. Naštartoval, urobil dokonalé hodiny (pozn. a.: Ten jeho manéver s autíčkom. =)) a definitívne sme odtiaľ odišli.

„Ja...“ začala som po chvíli. „Ďakujem ti, Edward,“ povedala som napokon a zahľadela som sa naňho. Na tvári mu pohrával jemný úsmev.

„Už ma máš aj radšej, však?“ spýtal sa. Pocítila som červeň na lícach, a tak som od neho odvrátila tvár a zahľadela som sa von oknom.

„Nemáš za čo,“ ozval sa. „Keby sa ti niečo stalo, neprežil by som to...“ zašepkal do ticha. Zástava srdca. Vedela som, že to cítim rovnako, no aj tak ma to prekvapilo. Bola som už viacej pri zmysloch, uvedomovala som si, čo spravil. Ale keď ja som chcela byť tak veľmi v jeho náručí a už nikdy ho nepustiť!

„Podobne,“ odvetila som. Prekvapilo ho to, s čím som rátala. Pozrel na mňa a blažene sa usmial. Nedalo mi to nesmiať sa.

Doviezli sme sa až k nemu domov. Nechápala som prečo. Pozrela som sa naňho s otázkou v očiach. „Nikto nie je doma, a mám pocit, že si musíme vyjasniť niektoré veci,“ objasnil mi a ja som s ním v duchu súhlasila.

Kráčala som k domu a nevedela som sa dočkať tepla. Už mi začínala byť ozaj zima. Na páse som pocítila jeho ruky. Pri jeho dotyku som sa striasla. Nebolo to nepríjemné, práve naopak. A to ma desilo.

Vošli sme dnu. Edwrad mi galantne zobral bundu a zavesil ju na vešiak. Zaviedol ma do obývačky a posadil ma na sedačku. Odbehol do kuchyne a urobil mi asi ten najlepší škoricový čaj. Sedela som vedľa neho, pochlipkávala som z tej vynikajúcej tekutiny a čakala som, čo sa bude diať.

„Takže,“ začal Edward.

„Takže,“ zopakovala som po ňom. Cítila som sa maximálne nesvoja, ale chcela som si tie veci vyjasniť. Nechcela som kolo neho doživotne prechádzať so štyridsať kilometrovým odstupom.

„Bella, viem, že...“ začal, no skočila som mu do reči.

„Edward, prepáč,“ povedala som rozhodne. Prekvapene na mňa pozrel. „Prepáč mi, že som reagovala tak prehnane. Naozaj som to nemala v úmysle, ale v tú chvíľu som mala chuť prizabiť ťa. Ospravedlňujem sa. Iste máš rozumný dôvod, prečo si sa zachoval ako úplný kretén.“

Chvíľu na mňa len tak hľadel. Povedala som všetko, čo som chcela.

„Ja...“ ťažko hľadal slová. „Neviem, či je to rozumný dôvod, ale dôvod mám. Ver mi, nebral som ťa ako chvíľkové rozptýlenie, to vôbec nie! Od prvej chvíle, čo som ťa uvidel, som na nič iné nemyslel. Stále som ťa mal pred očami, chcel som byť s tebou! Aj po mojom odchode som ťa tak úplne neopustil. Stále si všade chodila so mnou, v mojom srdci. Bella, keby môžem, odídem s tebou aj na koniec sveta, ale nemôžem. Keby ti to poviem, musel by som ťa zabiť,“ povedal.

„Nepreháňaj, Edward. Mne môžeš povedať všetko.“

Videla som tú bezmocnosť v jeho výraze. Chcel mi to povedať, tak veľmi chcel, ale nemohol.

„Viem,“ povedal. „Ale toto nie.“

Pozrela som sa naňho. „Fajn, chápem ťa. Chcem len, aby si vedel, že tu budem vždy pre teba. Možno nie v tom zmysle, v akom by som si to želala, ale budem. Aspoň ako kamarátka...“ hovorila som, no zrazu ma umlčal. Bozkom.

Bozkával ma tak vášnivo, až sa mi krútila hlava a strácala som prehľad o veciach naokolo. Nevedela som, kde som, čo tu robím... Bol len on a ja. Konečne.

„Milujem ťa!“ zašepkal medzi bozkami. Mala som pocit, že sa roztopím blahom.

„Milujem ťa!“ odšepkala som.

Hladila som jeho dokonalú hruď a automaticky som mu začala rozopínať gombíky na košeli. Nebránil sa. Vliezol mi rukami pod tričko a šikovne mi ho pretiahol cez hlavu. Oblečenie lietalo vzduchom, no nezaujímalo ma to. Bol tu len on. Bozkával ma, hladil ma. Konečne...

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 11. kapitola: