Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 12. kapitola

22.04.2011 (11:15) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1357×

12. kapitola: Príchod

Snažila som sa vychutnávať si tento okamžik plnými dúškami, no nedalo sa to. Stále ma strašilo moje svedomie. Srdce kričalo áno, ale rozum nie. Neustále som musela myslieť na to, že Edward sa ide ženiť. Má po svojom boku skvelú ženu, ktorá ho bude mať len pre seba. A ja odídem a už sa neuvidíme. Tak prečo toto robíme? Prečo to ešte viac prehlbujeme, keď je to už aj tak dávno stratené? Nemá zmysel hľadať bájnu Atlantídu, keď sa už tak dávno potopila...

Otvorila som oči a začala som túto situáciu vidieť inak. Naozaj som ho chcela; chcela som ho ako nikoho iného, no nie takýmto spôsobom. Ja predsa nie som taká, tak čo tu robím?

Začala som sa od neho pomaly odťahovať. Prekvapilo ho to, no pokračoval. Zatlačila som rukami do jeho hrude v šanci ho od seba odstrčiť. Teraz už povolil a odklonil sa odo mňa. Zadíval sa mi do očí a spýtal sa:

„Deje sa niečo?“

Prikývla som. Obliekla som si tričko a posadila som sa. „Toto nemôžeme, Edward,“ zašepkala som do ticha a slová, ktoré som vyslovila, ma zaboleli. „Tak strašne by som to chcela, ale nejde to. Nechcem do toho úplne spadnúť a potom so zlomeným srdcom odísť, to odo mňa nežiadaj...“ Hovorila som potichu a pomaly. Slovami, ktoré mi vylietali z úst, som si bola istá, ale nebola som si istá sama sebou.

Edward pokojne sedel vedľa mňa a nič nehovoril. Pohľad zabodával niekam do podlahy, no v duchu som vedela, že so mnou súhlasí.

„Je mi to tak ľúto, Bella,“ povedal po chvíli.

Pousmiala som sa. „To je v poriadku. Nemala som byť taká hlúpa. Je to moja vina a-“

„Nie,“ skočil mi do reči. „Keď si predstavím, že raz budeš patriť niekomu inému, že budeš stáť po boku iného muža, ktorého budeš milovať, a s ktorým budeš mať krásnu rodinu, bolí to. Nemrzí ma, že som ťa spoznal. Nevrátil by som ani jednu sekundu času strávenú s tebou. Je mi ľúto, že až ťa niekto spraví šťastnou, nebudem to ja. To mi je naozaj ľúto...“ povedal a zložil si hlavu do dlaní.

Neverila som vlastným ušiam. Nemohla som uveriť, že niekto niečo také povedal práve mne. V tú chvíľu som mala pocit, že sa mi to sníva. Milovala som ho a toto mi k zabudnutiu príliš nepomáhalo. Mala som pocit, že sa na všetko vykašlem a skočím mu rovno do náručia. Musela som sa naozaj riadne ovládať. Tak veľmi som ho chcela, ale nemohla som ho mať. A to bolelo najviac.

Postavila som sa a začala som do mobilu ťukať číslo taxi služby. Edward sa postavil a spýtal sa ma: „Čo to robíš?“

„Volám si taxík,“ povedala som s povzdychom.

Opatrne ma chytil za ruku, v ktorej som mala mobil a odložil ho. „Prosím, neodchádzaj,“ pošepkal a objal ma.

Vedela som, že to nie je správne, no zostala som. Privinula som sa k nemu a vdychovala som jeho omamnú vôňu. Snažila som sa zapamätať si ju. Odniekiaľ sa k nám začali donášať tóny pomalej, no nádhernej melódie. Mimovoľne sme začali krúžiť v tesnom objatí. Nikto nič nehovoril, len sme tancovali a predstavovali si, aké by to mohlo byť, keby nebolo krutej reality, v ktorej mi po boku Edwarda nepatrí žiadne miesto. Bohužiaľ...

Na ďalší deň som mala pre malú Cullenovú prichystané prekvapenie. Rozhodla som sa tak nazývať jeho sestru, Alice. Naozaj vyzerala ako malý škriatok, ktorý vás dokáže riadne prekvapiť. Tanya mi vravela, ako veľmi si Alice priala zorganizovať tú svadbu. Tak som sa rozhodla, že mi pomôže aspoň so šatami pre družičky. Tiež mi pomôže vybrať kvety na ozdoby a vymyslieť nejaké účesy. Dúfala som, že ju to aspoň trochu poteší. A keď nie, tak to pôjdem nakúpiť sama.

Skoro ráno som sa vydala do ich domu. Niečo mi totiž vravelo, že nákupy s Alice budú na dlho. Zaklopala som na ich dvere a čakala som. O chvíľu sa v obývačke objavil Jasper a s úsmevom na tvári mi prišiel otvoriť.

„Zdravím, Bella,“ pozdravil ma.

„Ahoj, Jasper,“ odzdravila som a kráčala som za ním do obývačky.

Sadla som si a spýtala som sa ho: „Nevieš, kde je Alice?“ Ani som nemusela čakať na odpoveď, a už sa tu objavila aj ona.

„Tu som,“ povedala s úsmevom a sadla si vedľa mňa. „Čo potrebuješ?“ Na tvári mala až podozrivo veľký úsmev. Akoby vedela, čo sa jej chcem spýtať.

Nepremýšľala som nad tým a rovno sa jej to spýtala. „Samozrejme!“ vykríkla a objala ma. „Ani nevieš, ako si ma potešila. Ale už nečakajme, dnes je treba zariadiť ešte veľa vecí,“ povedala a už ma začala zdvíhať zo sedačky. Mimochodom, veľmi pohodlnej sedačky.

Na schodoch sa zjavil aj Edward, no nemala som čas sa naňho ani len pozrieť. Alice ma ťahala k nim do garáže. Taxík, ktorým som prišla, poslala preč a dokonca za mňa aj zaplatila. Nad tým, že taxikárovi nechala prepitné asi sto dolárov, som nerozmýšľala a nasledovala som ju. Vybrala Edwardovo Volvo; malo totiž najväčší kufor. Začala som sa báť, či nechce kúpiť rovno celý obchod.

Keď som nastupovala do toho auta, premkol ma zvláštny pocit skľúčenosti. K tomu autu som mala určitý vzťah. Už len preto, že bolo plné jeho vône...

Alice riadne dupla na plyn a vydala sa smerom k mestu. Myslela som (alebo skôr dúfala som), že zájdeme iba do Port Angeles, ale nie. My sme si to zamierili rovno do Seattlu. Nevedela som, čo mala Alice na pláne, no zimomriavky, ktoré mi behali po chrbte, sa nedali zastaviť. Celkom som sa aj tešila, že sa odreagujem od toho všetkého. Pre ženu sú nákupy dokonalým oddychom, hlavne keď má riadnu kreditku. Síce som sa Alice trochu desila, no aj tak som to brala optimisticky. Pri nej aspoň nebudem mať čas myslieť na negatívne veci.

Zastavili sme pred obrovským nákupným centrom. Bolo celé presklené, vďaka čomu bolo vidieť jednotlivé poschodia. Už odtiaľto bolo vidieť, koľko ľudí je vo vnútri. Ak som bola predtým vystrašená, teraz som bola doslova zúfalá!

„Neboj sa,“ povedala so smiechom Alice, „nie je to také veľké, ako sa zdá.“ Snažila som sa upokojiť, no niečo mi stále hovorilo, že ma čaká peklo.

Vošli sme dovnútra. Nevedela som sa vynadívať na tú nádheru! Architekt, ktorý to staval, musel byť dokonalý! Ktovie, či to nestavala Šeherezáda... (pozn. aut.: Viem, že to tu nemá čo robiť, no nemohla som si to odpustiť :D.)

Alice ma bez rozmýšľania schmatla za ruku a viedla ma tým bludiskom kamsi do neznáma. Ani som sa nepozerala na cestu a s plným vedomým som sa zverila do jej opatery. Keby toto videli jej súrodenci, neverili by vlastným očiam.

Zatiahla ma do akéhosi neznámeho obchodu. Teda, aspoň pre mňa bol neznámy. Bol celkom veľký a mal naozaj bohatý výber. Zameriaval sa na civilné oblečenie, no aj na šaty, obleky a rôzne druhy topánok. Všestranný obchod, ktorý sa mi v budúcnosti naozaj zíde. Človek by čakal, že v takomto výbere nakúpi všetko, čo potrebuje a odíde domov. No to nepoznal Alice. Kúpili sme tu len mizerné topánky! Teda, neboli ani zďaleka mizerné. Boli pre Tanyu k svadobným šatám. Presne k nim sedeli.

Vyšli sme z toho obchodu a pobrali sa do ďalšieho. Ak to takto pôjde ďalej, za dnešný deň neprejdeme ani dve poschodia, nieto šesť!

Prechodili sme celé prvé poschodie a výťahom sme sa vyviezli na tretie. Na druhom boli vraj len detské veci.

„Ešte ťa to baví?“ spýtala sa Alice s ustaraným výrazom.

S úsmevom som sa na ňu pozrela: „Samozrejme. Nákupy mám naozaj rada, mám to akoby v krvi.“ Jej výraz sa razom zmenil z opatrného na nadšený.

„Tak to máme rovnaké tempo!“ vykríkla, schmatla ma a viedla ma k najväčšiemu obchodu v celom centre.

Nezľakla som sa. Práveže vo mne svitla nádej, že by sme mohli všetko zohnať v tomto obchode a konečne ísť. Išli sme na to systematicky. Začali sme z pravej strany a postupne sme sa posúvali doľava. Stred sme si nechali na koniec. Všetko, čo sa nám páčilo, sme zobrali do ruky a niesli sme ďalej. V ruke som mala snáď tie najkrajšie družičkovské šaty, aké som kedy videla, no Alice sa na nich niečo nezdalo. Vďaka svojím presviedčacím schopnostiam som ju nakoniec ukecala, aby sme ich aspoň vyskúšali. Krútila nado mnou hlavou, ale bola nadšená, že našla niekoho, koho z nej nebolí hlava.

Napokon sme sa dostali ku kabínkam a ja som sa ihneď vrhla na tie šaty. Obliekala som ich s maximálnou opatrnosťou. Ak nie kvôli ich nádhere, tak kvôli ich cene. Boli vražedne drahé. Keď som ich mala na sebe, musela som uznať, že na nich niečo nesedí. Boli to v podstate jednoduché saténové šaty levanduľovej farby. Na bokoch mali stuhy, ktoré sa vzadu uväzovali do mašle.

„Tie stuhy mi tam nesedia,“ povedala po chvíli dívania sa na mňa.

Prikývla som. „Ani mne. Vôbec sa mi tam nehodia. Aj tá mašľa vzadu je maximálne nevkusná,“ povedala som.

Rozhliadla som sa po okolí. Vo vázach na pokladni a poličkách boli akési biele kvety. Nelámala som si hlavu s ich názvom a jednu som aj s prípadnými ozdobami vzala do ruky. Tiež som chytila stuhy a zdvihla som ich dohora. Prekrížila som ich tesne pod prsiami a pripevnila som k nim ten kvet. Z každej stuhy zostávalo asi ešte päť centimetrov, no tie som nechala trčať z bokov kvetu ako mašľu. Zadívala som sa do zrkadla a skúmala som svoj výtvor. Bolo to vcelku...

„Prijateľné,“ povedala som.

Alice na mňa vyvalila oči a nechápavo pokrútila hlavou. „Ty si blázon!“ vykríkla. „Veď je to famózne! Tie šaty boli naozaj jednoduché, ale teraz sú ako od drahého návrhára. Cítim z tvojej strany konkurenciu,“ povedala smutne.

Usmiala som sa. „Alice,“ povedala som. Pozrela sa na mňa a čakala, čo poviem. „Ty si neprekonateľná!“ usmiala sa a objala ma.

„Aspoň už máme aj kvetinovú výzdobu,“ povedala a ukázala na kvet, ktorý len tak-tak držal na svojom mieste.

„Budeš to musieť spevniť,“ skonštatovala som. „Zvládneš to?“ doberala som si ju.

Šťuchla ma do pleca. „Akoby sa už stalo,“ predniesla a odobrala sa spolu s ostatnými vecami k pokladni. Ja som si tie šaty pomaly no opatrne vyzliekla a prihodila som ich k nákupu.

Odchádzali sme z obchodu, keď v tom mi nepriateľsky zaškvŕkalo v bruchu. Alice sa schuti zasmiala a odviedla ma do neďalekej reštaurácie. Objednala som si vypražený hermelín a k tomu grécky šalát. Alice si dala len čaj, ktorý nakoniec ani nevypila. Celý čas sa sťažovala, že je ešte veľmi horúci, a potom ho nechala tam.

Naozaj som neverila, ako dobre sa s ňou dá porozprávať. Človek by si myslel, že je to len bláznivá malá potvorka, ktorá sa chce len smiať. No keď chce, vie byť veľmi vážna. Je dospelejšia, než vyzerá.

„Bella, smiem sa ťa na niečo spýtať?“ ozvala sa po chvíľke ticha. Mala som zlý pocit.

„Jasné, pokojne,“ odvetila som.

„Ja...“ začala, no nevedela, ako pokračovať. „Chcela by som vedieť, čo sa stalo medzi tebou a Ed... mojím bratom,“ vypálila a ja som zostala sedieť ako obarená.

Nasucho som preglgla. „On ti to nepovedal?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

Pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. „Viem, že ťa naozaj miluje, ale neviem, čo sa stalo, keď ste boli v New Yorku,“ prehodila potichu.

Zahľadela som sa do minerálky a pozorovala som vznikajúce a zanikajúce bublinky. Rozpovedala som jej ten príbeh a mala som pocit, že ho hovorím už neviem koľkýkrát. Ani raz som sa jej pri rozprávaní nepozrela do očí. Pri pasáži s tou mladou blondínkou, ktorá sa ho snažila zbaliť, sa Alice veľmi smiala a obdivovala moju reakciu. Vraj Edovi nie každá odolá, a mne sa to podarilo.

„Konečne tomu všetkému rozumiem,“ povzdychla si a ja som nechápala.

Vážne som nemala chuť opäť sa o tom baviť, tak som poprosila o účet a tentokrát som zaplatila ja.

Mlčky sme sa vybrali k autu. Nastúpili sme a Alice naštartovala. Z rádia sa začali ozývať jemné tóny nejakého slaďáku. Okamžite som preladila na inú stanicu. Narazila som na EnergyPlay, moje obľúbené. Pomalú skladbu ste od nich ani nepočuli. Pri viacerých piesňach sme si s Alice schuti zaspievali. Ja falošne a ona excelentne.

Zaviezla ma domov a rozlúčila sa so mnou so sľubom, že tie šaty ešte dnes dokončí. Bolo už niečo pred pol nocou. Náš rozhovor sa trochu natiahol, a ak sme sa chceli v aute zabávať, museli sme ísť pomaly.

Vstúpila som do domu a z obývačky som započula viacero hlasov. Vkročila som do miestnosti a na sedačke vedľa Charlieho som uvidela jeho. Človeka, ktorého som v jednu chvíľu brala ako záchranu, a v druhú ako zlý nápad.

Sebastian...

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 12. kapitola: