Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 13. kapitola

04.05.2011 (07:00) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1962×

13. kapitola: Sebastian

Sedel tam pokojne, bez pohnutia. Usmieval sa na mňa, akoby sme sa nevideli roky. Postavil sa, podišiel ku mne a stisol ma vo svojom náručí. Z jeho objatia som pocítila ten známy pocit bezpečia, ktorý ma prepadal len pri ňom. Keď som bola so Sebom, nič nebolo len čierno-biele. Svet nabral žiarivé farby a pre plač a smútok nebolo miesta. Bol to proste on. Nenahraditeľný priateľ, ktorého som potrebovala. A možno aj niečo viac...

Odtrhol sa odo mňa a zadíval sa mi do očí. Vpíjal sa svojimi do tých mojich a opäť mi ukázal, ako veľmi ma má rád. Medzi nami dvoma bol komplikovaný vzťah. Bolo to niečo medzi priateľstvom a láskou. Vždy ma k nemu niečo tiahlo a ja som sa schuti nechala viesť. Ale potom som si vždy uvedomila, že to nemôže byť nič vážne, nebolo by to normálne. Vždy som Seba brala skôr ako brata, ktorý mi poradí, pomôže a uteší ma. Aj keď som cítila, že to už dávno nie je medzi nami také kamarátske, snažila som sa to ignorovať, stránila som sa od toho. Nechcela som žiaden vzťah. No nikdy mi nebol tak úplne ľahostajný.

Venoval mi ešte jeden úsmev a sadol si naspäť do sedačky. Stiahol so sebou aj mňa a jednou rukou ma objal okolo pliec.

„Veľmi rád ťa vidím, Bella!“ pošepkal mi. Mala som pocit, že sa perami jemne obtrel o moje uško. Okamžite mi naskočila husia koža.

„Aj ja teba, Seb!“ odšepkala som mu a mimovoľne som sa zavŕtala do jeho náručia. Bolo to tu opäť. Pri ňom som nad sebou úplne strácala kontrolu. Akoby ma moje telo prestalo poslúchať a robilo si, čo len chcelo. A mne sa to začínalo páčiť...

Sedeli sme tam takto ešte hodnú chvíľu, až nás prerušilo ockovo odkašľanie. „My radšej pôjdeme,“ povedal Charlie s úsmevom, vzal maminu ruku a odviedol ju do kuchyne. Veľmi nenápadné, Charlie. Ty “vôbec“ nechceš načúvať.

Cítila som, ako sa po odchode rodičov Sebastian úplne uvoľnil. Ja som sa tiež cítila lepšie. Ktovie, čo si moje telo v jeho spoločnosti zmyslí. Možno to naozaj nie je nič pre rodičov...

„Ako si sa mal?“ spýtala som sa, aby reč nestála.

Usmial sa nad mojou starostlivosťou. „Bez teba? To myslíš vážne?“ položil rečnícku otázku a ja som sa schuti zasmiala.

„Vážne, Seb, ako sa máš?“ opýtala som sa znova a zadívala som sa do jeho tváre. Do tej nádhernej tváre...

Uchechtol sa. „Nič moc. V práci je to nuda, doma nemám čo robiť a neustále vysedávanie pri bare ma už začína nudiť,“ zhrnul to.

„Tak to musíme napraviť,“ povedala som. „Keď sa vrátime do New Yorku, nebudeš mať ani jeden večer voľný, sľubujem ti!“ V jeho očiach sa zračila čistá radosť. Sršala z neho toľká láska... Uvedomila som si však, že som mu sľúbila nesplniteľné.

„To naozaj veľmi rád počujem,“ povedal. „A myslím, že to veľmi radi počujú aj tvoji rodičia,“ zdôraznil a ja som sa zasmiala.

Stočila som pohľad do kuchyne. Charlie s Renée celí nadurdení cupitali ku schodom so slovami: „Veď už ideméé!“

Potichu sme sa zasmiali a ja som sa opäť schúlila do jeho bezpečného náručia. Ako mi len chýbali tie predebatené noci, tie naše rozhovory o nepodstatných veciach. Jeho slová, ktoré mi do žíl vlievali nádej na lepší život. Vždy to bol len on, ktorý ma poznal najlepšie. Len a len on...

„A ako sa máš ty, Isabella?“ spýtal sa ma. Len on mal povolené oslovovať ma mojim celým menom. Vyslovoval ho s takou láskou, že by som to dokázala počúvať celé veky.

Povzdychla som si. „Nejako už len áno,“ povedala som neisto a vdychovala som jeho upokojujúcu vôňu.

Chytil moju bradu a moju tvár si stočil k sebe. „Bella, stalo sa niečo?“

Potešil ma jeho záujem o mňa, no nejako mi nešlo povedať mu to. Povedala som to už Alice, Nicole... No jemu nemôžem. Akoby mi v tom niečo bránilo. Cítila som, že ešte nie je ten správny čas. Ešte nie...

„Ale, ani nič,“ povedala som a sklopila som pohľad ako najhorší klamár. Odkašľal si a tým mi dal jasne najavo, že mi neverí ani pol slova. Musela som si narýchlo niečo vymyslieť. „Ale, len mi vadí, že si tu začínam zvykať, a pritom budem musieť za chvíľu odísť...“ povedala som prvé, čo ma napadlo.

Zadíval sa na mňa skúmavým pohľadom a ja som mala čo robiť, aby som sa neprezradila. Nakoniec len prikývol a privinul si ma k sebe. Užívala som si tú chvíľu, ten pocit, že som konečne pri ňom. V jeho prítomnosti som bola úplne iná... Edward pre mňa neexistoval. Bola som to len ja a Seb niekde na obláčiku. Sledovali sme našich milovaných a užívali si jeden druhého. Aj by som sa za takéto myšlienky okríkla, ale nemohla som. Chcela som byť pri ňom. Tak veľmi, až som nechápala, ako je to možné. Je možné, že som zamilovaná do dvoch ľudí naraz?

Sebastian:

Nechápal som, ale bol som neskonale šťastný. Nevedel som, prečo ma Bella zavolala do Forks, ale okamžite som si kúpil letenku, zbalil potrebné veci a letel som. Nicole vedela, prečo ma Bella tak veľmi potrebuje, ale nechcela mi to povedať. Vraj uvidím sám. Vravela len, že budem naozaj šťastný, a že keď neodídem, prídem o najväčšiu šancu svojho života. Ako hovorím, nechápem tomu, ale verím, že má pravdu. Verím, že šťastie sa konečne usmeje aj na mňa.

Lietadlo sa začalo približovať k zemi. Hodil som si do úst žuvačku a zaťal som zuby. Naozaj nemám rád lietanie. Som radšej tlapami na zemi, než hlavou v oblakoch. Tlapami, aká irónia... Možno by som to mal Bella povedať. Povedať jej celú pravdu. Povedať jej všetko...

Keď som mal pevnú zem pod nohami, už pokojnejší som sa vydal letiskovou halou k východu. Zarazil ma obrovský výkrik, keď som vyšiel z pohyblivého tunela lietadla. Stáli tam snáď všetci. Otec, Tom s Ryanom, Margaret s Amy... Proste celá moja rodina. A bola tu aj svorka! Henry, Austin, Chris, Jeffrey, jednoducho všetci. Nechcel som, aby niekto o mojom príchode vedel, ale potešilo ma to. Konečne som ich po tak dlhom čase videl.

„Sebastian!“ zahulákal otec, podišiel ku mne a chlapsky ma objal. Objatie som mu opätoval a doširoka som sa usmial. Konečne doma...

Doviezli sme sa do La Push. Nachystali pre mňa oslavu na uvítanie, čo ma milo prekvapilo. Všade boli samé dobroty, balóny, ľudia, ktorých som poznal od malička. Chýbalo mi to tu. Ta vôňa domova, domáce ryby môjho otca, priatelia, svorka. Hlavne chalani. Keby som mal vymenovať všetky bláznovstvá, ktoré sme spolu vyviedli, boli by sme tu do rána.

„Seb, mal si vôbec v pláne dovaliť sa niekedy? Bol si tu tak dávno...“ spýtal sa ma otec so šťastným úsmevom na tvári.

„Jasné, čo ma nepoznáš? Bez vás dlho nevydržím!“ povedal som, no vedel som, že keby ma Bella nezavolá, asi by som prišiel až o pol roka.

Otec ma potľapkal po pleci a pritiahol si ma bližšie. „A čo, dievča už máš?“ spýtal sa ma pošepky, ale aj tak ho všetci počuli.

Pretočil som očami. „Nie, oci,“ povedal som mu.

Ach, Bella...

„A kedy konečne? Aj ja chcem už vnúčatá!“ povedal naoko nahnevane. Schuti som sa zasmial a ubezpečil som ho, že keď stretnem tú pravú, okamžite sa dám do plnenia svojich povinností. Tým som zahnal chmáry z jeho tváre a zábava pokračovala ďalej.

Človek by ani neveril, koľko sa toho za tak krátky čas môže stať. Henry má dieťa, Jeff sa ide ženiť, Austin sa pripútal a Chris; ten drží so mnou a nikoho nehľadá.

Po polnoci som vyšiel na verandu a zadíval som sa na krásny mesiac, ktorý takto svietil len u nás v La Push. Keď som si spomenul na to, ako som sa tu ako malý hrával, ako som si prisahal, že La Push nikdy neopustím. Myslel som si, že všetko bude úplne jednoduché. Budem bývať s otcom, budeme chodiť do kina, na ryby, na koncerty našich obľúbených rockových hviezd... Ale vždy je to inak než si to vysnívame. Vždy sa všetko zmení a my len neveriacky krútime hlavou.

Vždy je tu realita.

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 13. kapitola: