Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 3. kapitola

26.01.2011 (09:30) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1286×

3. kapitola: Klienti a spoznávanie

Stála som v malej miestnosti. V strede bolo obrovské zrkadlo, pri stene bol starý nábytok z dreva, na poličkách boli rôzne sklenené ozdoby a okno bolo otvorené dokorán. Mishell po miestnosti pobehovala ako splašená. Kričala, plakala, smiala sa... Všetko naraz. A to v deň jej svadby. Ak toto skazím, šéfka ma zabije!

„No tak, Mishell, neboj sa! Chuck ťa naozaj miluje. Nechápem, čoho sa tak bojíš,” snažila som sa ju upokojiť.

Pozrela na mňa s uslzenými očami. „Ale... Ale...” nevedela sa vykoktať.

„No čo ale ?”

„Ale ja sa vážne bojím!” vykríkla. „Bojím sa, že keď to urobím, že keď poviem to áno, že si tak zničím celý život! Isabella, mám len dvadsaťpäť! Som ešte mladá. Ja sa ešte nechcem vydávať...”

Povzdychla som si. Aj som ju chápala. Je toho na ňu veľa. Je to jej veľký deň a má strach, že sa rozhodla zle. Ale keď vidím, ako sa majú tí dvaja radi, nedovolím jej, aby to len tak zničila kvôli predsvadobnej depresii. Ak to vôbec existuje...

„Poď,” povedala som jej. Zobrala som ju za ruku a spoločne sme sa posadili na pomerne starú pohovku. „Mishell, miluješ Chucka?” Pozrela sa na mňa. Zjavne nevedela, kam tým mierim. „Tak ľúbiš ho?”

„A-áno, ale...” Nenechala som ju dopovedať.

„Dobre. A ja viem, že on miluje teba. Predstavovala si s ním už niekedy svoju budúcnosť?” spýtala som sa jej a čakala som na jej reakciu. Len prikývla.

„No vidíš. Som si istá, že v tvojej predstave ste mali krásny malý domček niekde na pláži. Boli ste odrezaní úplne od všetkého. Boli ste len vy dvaja a oceán. Vaša láska silnela každým dňom. Boli ste neustále spolu. Prechádzali ste sa po pláži ruka v ruke, robili ste si romantické pikniky pri západe slnka, pozerali ste spolu na hviezdy. A, aha! Padla hviezda. Želala si si, aby vaše šťastie a vaša láska nikdy neskončila. Želala si si, aby ste to puto medzi vami ešte viac upevnili. A pozrime sa. Spojili ste sa, splinuli ste v jedno telo a vznikol z toho najväčší zázrak.Tvoj maličký synček. Mal modré očká, zlatisté vlásky a pohľad anjelika. Nevedela si sa nabažiť pocitu, keď každý večer pred spaním hovoril ľúbim ťa, mami. Boli ste tí najšťastnejší rodičia na svete. A teraz mi povedz, chceš to len tak zahodiť? Chceš si nechať ujsť taký krásny život len kvôli obave?” spýtala som sa jej. V očiach mala more sĺz a len hľadela do podlahy. Kútiky úst jej cukali a onedlho sa jej na tvári objavil krásny úsmev.

„Nie, v žiadnom prípade,” povedala a začala sa smiať. „Bože, Isabella, tak ti ďakujem! Neviem, čo ma to napadlo. Ešte dnes ráno som si bola taká istá a teraz to zrazu...”

„Nemysli na to už,” tíšila som ju. „Dnes sa za Chucka vydáš a splníš si svoj sen. Budeš šťastná a o pár rokov sa na tom tvojom váhaní zasmeješ.”

Usmiala sa na mňa a objala ma. „Ďakujem ti. Za všetko!” Chvíľu sme zotrvali v objatí.

„Dobre, poďme. Myslím, že keby toto pochytilo aj Chucka, naňho by som už nervy nemala.” Usmiala sa na mňa a podišla k zrkadlu. Upravila si tvár a šaty. Potom sa na mňa otočila a prikývla na znak, že je úplne pripravená stať sa Mishell Bassovou Maddisonovou. (Trvala na svojom rodnom priezvisku.)

Zišla som dolu schodmi. Kostol bol nádherne vyzdobený, hostia sa už netrpezlivo mrvili na svojich miestach. Ženich vyzeral byť mierne vykoľajený. Ani sa mu nedivím, svadba sa mala začať už pred desiatimi minútami. Len som mu hlavou kývla na znak, že je všetko v poriadku. Trochu ho to upokojilo.

„Dojímavé slová,” ozvalo sa mi od chrbta. „Skoro si ma rozplakala,” povedala šéfka a odpila si z pohára. Otočila sa a pomalým krokom odišla. Zdvíhalo mi žalúdok. Ako môže byť taká? Dobre, viem, že všetko, čo som Mishell povedala nebola tak úplne pravda, ale za to nemusí byť taká necitlivá. Čo sa s ňou stalo? Takúto ju vážne nepoznám...

Organista začal hrať svadobný pochod, ľudia sa zdvihli a malé dievčatká vošli do uličky s košíkmi plnými kvetín. Prešli dva kroky, zohli sa a z dlane im vypadlo za hrsť lupeňov ruží. Všade sa mihali blesky fotoaparátov a tie malé si to užívali. Za nimi išli hneď družičky s družbami. Družičky mali krásne fialové šaty na jedno ramienko a chlapi mali na sebe drahé obleky. Hudba zosilnela a do miestnosti vstúpila nevesta so svojím otcom. Na tvári mala šťastný a nedočkavý úsmev. Otec až taký nadšený výraz nemal. Nechcel svoju milovanú dcérku nechať na pospas inému mužovi, aj keď toho muža veľmi dobre poznal a mal ho úprimne rád. Pomaly sa blížili k oltáru. Mrkla som na hodinky. Presne jedna hodina. O dve hodiny sa mi možno zmení život. Bože, nech to stihnem!

„Milí bratia a sestry! Zišli sme sa tu dnes, aby sme boli svedkami spojenia dvoch úžasných mladých ľudí, Mishell a Chucka,” spustil oddávajúci. Ďalej som ho už nepočúvala. Na každej svadbe to bolo vždy to isté. Samozrejme, česť vínimkám.

„A preto sa vás pýtam. Mishell, berieš si Chucka za svojho zákonitého manžela? Budeš si ho ctiť a milovať v bohatstve aj v chudobe, v zdraví i v chorobe, pokým vás smrť nerozdelí?”

Všetci zatajili dych.

„Áno,” odpovedala Mishell s úsmevom na tvári.

„A ty Chuck, berieš si Mishell za svoju zákonitú manželku? Budeš si ju ctiť a milovať v bohatstve aj v chudobe, v zdraví i v chorobe, pokým vás smrť nerozdelí?”

Ženích sa pozrel na nevestu a láskyplne povedal: „Áno.”

„Týmto vás vyhlasujem za muža a ženu.” Pozrel sa na Chucka: „Môžete pobozkať nevestu,” povedal mu. Chuck neváhal ani chvíľu a pobozkal ju. Miestnosťou sa ozval veľký potlesk. Pár hostí dokonca plakalo.

A tak je za nami svadba jedných prominentných rodín, pomyslela som si. Všetci začali vychádzať. Hostina sa mala konať v blízkom parku. Najvtipnejšie je, že kvôli tej hostine uzavreli celý park. Jediné miesto v celom meste, ktoré má o trošku viac zelene, je v nedeľu uzavreté. Keď máte peniaze, je možné naozaj všetko.

Park bol blízko, ale môj byt ďaleko. Tak a je to tu. Sú dve hodiny. Stačí bez problémov zdrhnúť, chytiť taxík, povedať šoférovi, že má dupnuť na plyn a je to. A to všetko do pätnástich minút.

Kostol bol už skoro prázdny. Vydala som sa uličkou k východu. Slnko nádherne svietilo a na oblohe nebolo jediného mráčika. Divné...

Kráčala som po schodoch. Neďaleko boli akísi muži. Kráčala som k nim, akoby nič. Keď som bola pri nich, padla som jednému do náruče. Najskôr bol úplne vykoľajený, a to mi veľa nepridávalo. No keď som sa nehýbala a mala som zavreté oči, pochopil a začal na mňa kričať.

„Haló, slečna, ste v poriadku?” pýtal sa ma vydesene. Nereagovala som. Zobral ma do náruče a posadil ma na lavičku v chládku. Začala som sa preberať a jemu očividne odľahlo.

„Č-čo sa sta-lo?” povedala som omámene.

„Odpadli ste. Dnes je príliš horúco, mali by ste ísť domov a odpočinúť si,” odvetil mi starostlivo.

Pozrela som do predu. Blížila sa k nám šéfka. Rýchlo som mu opäť padla do náruče.

„Isabella!” okríkla ma. „Čo sa jej stalo?” opýtala sa môjho „záchrancu”.

„Ja neviem. Išla okolo a zrazu odpadla.” Nastalo ticho. Dovolila som si pootvoriť oči. Skláňali sa nado mnou a starostlivo na mňa hľadeli.

„Som v poriadku,” povedala som opatrne. Narovnala som sa a pokúsila som sa postaviť. Akože sa mi zatočila hlava a opäť som sa posadila.

„Mala by si ísť domov, Is,” ozvala sa šéfka. Hovorila starostlivo ako matka dcére.

„Ale nie,” povedala som, “som v úplnom poriadku.”

Zasmiala sa. „To vidím. Nie, naozaj choď. Svadba bola, hostina je už nepodstatná. Giovanni ťa hodí domov.”

Sladká chuť víťazstva. „Tak dobre,” riekla som opatrne a za pomoci toho milého pána som sa postavila a odkráčala som k autu. Nasadla som, zamávala som jej a hneď, ako sa auto pohlo, zvískla som od radosti. Šofér na mňa vyvalil oči. Hádam to nepovie šéfke.

Šťastne som sa viezla do môjho bytíku a snívala som o našom rande s Edwradom. Stôl pre dvoch, sedíme oproti sebe, medzi nami horí sviečka. Pomaly sa ku mne nakláňa. Srdce mi splašene búcha a krv mi v žilách divoko pulzuje. Sme len milimeter od seba...

Ozval sa klaksón, a tým ma vyrušil z môjho nádherného sna. Trúbenie neprestávalo a to ma znepokojilo. Pozrela som sa z okna. To snáď nie! Všade okolo boli samé autá a dopredu sa posúvali až znepokojivo pomaly.

„Čo sa deje?!” skríkla som.

Šofér sa na mňa pokojne pozrel. „Zápcha, slečna, zápcha.”

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Prečo práve dnes? Prečo sa musia všetci niekam trepať práve dnes?

„Ako dlho tu ešte budeme?” spýtala som sa Giovanniho.

„Odhadujem to tak na pol hodinu, možno hodinu, slečna,” hovoril úplne pokojne, akoby sa ani nechumelilo.

Pozrela som na hodinky. Bolo o päť pol tretej. Neváhala som a vyskočila som z auta. Kľučkovala som medzi autami a snažila som sa čo najrýchlejšie dostať na chodník. Utekala som smerom domov, ale ten bol ešte veľmi ďaleko. Ľudia mi uhýbali z cesty. Museli si myslieť, že som sa zbláznila. Po pár minútach behu ma začali bolieť nohy, tak som sa zastavila, vyzula som si tópanky a utekala som bosá. Pohľady okoloidúcich vážne stáli za to. Oni sa na tom dobre bavili, ale mne išlo o život. Nezveličuj. Hodiny ukazovali trištvrte. Zahla som za roh a uvidela okno svojho bytu. Vydýchla som si a dobehla som ten kúsok, ktorý ma delil od môjho osobného neba. Vbehla som do budovy a utekala k svojim dverám. Schody som brala po dvoch a neraz som skoro skončila na zemi. Keď som bola na druhom poschodí, podišla som k dverám, odomkla som ich a rýchlo vbehla dnu. Utekala som do kúpelne. Šaty som si vyzliekla, hodila som ich na pohovku, vypla som si vlasy a vošla som do sprchy. Bola to len rýchla sprcha, nemala som veľa času. Obliekla som si biele letné šaty bez ramienok. Vlasy som si prečesala a nechala ich len tak voľne spadnuté na pleciach. Ešte som si dala maskaru a lesk na pery. Vbehla som do spálňe a zobrala som si malú kabelku. Nahádzala som do nej všetky potrebné veci a ďakovala som Bohu, že mi nič práve dnes záhadne nezmizlo.

Niekto zaklopal na dvere. Pomaly som sa narovnala a so zatajeným dychom som podišla k dverám. Pomaly som chytila kľučku a potiahla som ňou. Dvere cvakli a otvorili sa. Konečne! pomyslela som si. Stál predo mnou, v džínsoch a v bielej košeli. Tri horné gombíky mal odopnuté, a tak odhaľoval apsoň kúsok svojej vypracovanej hrude. Stál opretý o dvere a usmieval sa na mňa.

„Ideme?” spýtal sa ma a ja som bez váhania prikývla.

Vyšli sme z bytovky a mierili sme do neďalekej kaviarne. Bola to malá útulná miestnosť. Len desať stolov, prívetivý personál a tá najlepšia káva v meste.

„Ja to tu nepoznám. Neviem, kde nájdem najnebezpečnejšiu kávu v meste,” hovoril mi so smiechom.

„Tak ma nasleduj, krásavec.” Zasmiala som sa, chytila som ho za ruku a viedla som kade-tade všade. Celý čas sme sa smiali, bláznili sme, robili sme si srandu z okoloidúcich. Niektorím to smiešne nepripadalo, tak sme radšej zdrhali. Zastali sme až pred nápisom Caffee Center.

„V tomto majú najlepšiu kávu?” spýtal sa pochybovačne.

Pozrela som naňho pohľadom smutného dieťatka. „Ty mi neveríš?”

Moja reakcia ho riadne prekvapila, a tak ma začal tíšiť, že mi verí a že mu je ľúto, ako sa choval. Vypukla som do obrovského smiechu a onedlho sa ku mne pridal. Vošli sme do kaviarne. Všetky pohľady sa stočili na nás a pocítila som, ako sa mi červeň hrnie do líc. Podišli sme k najbližšiemu stolu a nenápadne sme si sadli. Lenže, keď ste s ním, len ťažko viete byť nenápadní.

„Čo si dáte?” opýtalo sa nás milé dievča. Nápadne pokukovala po Edovi a to ma naozaj štvalo.

„Dám si cappucino,” povedala som s úsmevom a chytila som Eda za ruku. Začal sa chichotať a to dievča priam šalelo, ale nenechalo sa odbiť.

„A vy, pane?” spýtala sa ho s koketným úsmevom. Svoju ruku som prasunula na Edovo stehno.

„Nič,” povedal a pohladil ma po líci. Tá čašníčka len prikývla a celá nabrúsená odišla. Hneď, ako zašla za roh, začali sme sa neskutočne smiať. Až mi slzy tiekli.

„Tá teda bola naparená!” hovorila som cez slzy.

„To hej.” Pozrel sa na mňa. „Ale aspoň viem, ako veľmi si žiarlivá,” povedal a mne až vybilo dych.

„Čo, prosím?” Toto je nehoráznosť! „Fajn,” začala som hrať inú hru, „ak chceš, pokojne ťa tu nechám s tou milou neplnoletou dievčinou s číslom XXL a s nedokonalou pleťou. Som si istá, že si budete rozumieť.” Usmiala som sa naňho, zdvihla som sa a odišla som.