Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 4. kapitola

31.01.2011 (08:30) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1511×

4. kapitola: Ponuka

„Fajn,” začala som hrať inú hru, „ak chceš, pokojne ťa tu nechám s tou milou neplnoletou dievčinou s číslom XXL a s nedokonalou pleťou. Som si istá, že si budete rozumieť,” usmiala som sa naňho, zdvihla som sa a odišla som.

Zdvihla som sa zo stoličky, venovala som mu ešte jeden úsmev, a vyšla som z obchodu. Vedela som, že sa na mňa pozeral ako telce na nové vráta, ale stálo mi to za to. Ten jeho pohľad alias  'je ti dobe?!´ mi navždy utkvel v pamäti. Keby sa ten chúdačik videl! Ale ja mu za to nemôžem. Ak berie ubohú srandu ako nápadný flirt, jeho problém. Ja nemôžem za to, že je sprostejší než vyzerá. Ale aj tak ma to štvalo. Štvalo ma, že si myslí, že som žiarlivá. Štvalo ma, že tak dokonalý večer nabúral tou myšlienkou. Štvalo ma, že som naozaj trochu žiarlila.

Ale ja sa za to nehambím. Každá by žiarlila. Ale prečo som mala pocit, že vyletím z kože, keď som videla, ako sa naňho pozerá? Prečo to vo mne prebralo chuťky na poriadne krvavú vraždu? Prvá možnosť: som blázon. Druhá možnosť: som zamilovaná. V tomto prípade by som omnoho radšej brala tú prvú možnosť...

Išla som po chodníku. Cestu mi osvetľovalo len svetlo mesiaca. Mala som taký zvláštny pocit, že ma niekto sleduje, ale keď som sa otočila, nikto tam nebol. Zvláštne. Som len desať metrov od tej kaviarne a už mi šibe. Tá prvá možnosť je asi pravdivá, chvalabohu.

Chcela som zahnúť za roh, keď ma niekto chytil za rameno a hrôzostrašným hlasom pošepkal: „Mne neutečieš!”

Otočila som sa a skoro ma porazilo. „Edward! Ty si taký hnusný!” soptila som na všetky strany. „Chceš ma dostať do hrobu?” položila som mu rečnícku otázku a dúfala som, že nebude odpovedať.

„Nie, za to ty mňa asi áno.” Tak nič.

Snažila som sa ten prvotný šok predýchať, ale nejako to nešlo. Aspoň vieš, že nie si blázon. Naozaj ťa niekto sledoval, chlácholilo ma moje podvedomie. Lenže keď som nebola blázon, znamenalo to tú druhú možnosť. A sakra!

„Stalo sa ti niečo?” spýtal sa ma so znepokojivým výrazom.

Pozerala som na neho s vypúlenými očami. „Sa ešte pýtaš?!” Ten chlap je naozaj hrozný!

Schuti sa zasmial a moje srdiečko sa smialo spolu s ním. Ako môže byť niekto taký dokonalý? Ako? To jeho telo, z ktorého by ste chceli každý kúsok. Tie jeho magické oči, ktoré vam videli až do duše. Tie jeho pery, ktoré ste túžili stále bozkávať. A ten jeho smiech, ktorý by ste počúvali do smrti. Neverím, že je bezchybný. Neverím, že je taký úžasný, ako sa na prvý pohľad zdá. Musí mať aj svoje temné stránky. Musí mať nejaké zlé vlastnosti. Len ich musím nájsť. Musím ich nájsť, aby som si nepripadala taká obyčajná...

„Mali by sme už ísť domov,” povedal potichu a díval sa mi pri tom do očí. Vedela som, že to nechce. Vedela som, že jeho srdce kričí nie. A moje takisto.

Pousmiala som sa. „Asi áno.”

Chytil ma okolo pliec a pobrali sme sa domov. Kráčali sme pomaly a potichu. Ani jeden nechcel dôjsť do cieľa. Ale bolo to komplikované. Ja som neustále v práci, neviem, kedy budem mať čas, vždy som zavalená ponukami a robotou. On zase nie je odtiaľto. Pochádza z nejakého malého mesta, neviem presne odkiaľ. Má tam rodinu, prácu... Tu ho nič nedrží. Nefungovalo by to. Nie, ale bolo by to krásne. Osud len chcel, aby som vedela, ako chutí láska. Chcel len, aby som vedela, čo asi ťažko budem mať. A aj keď viem, že toto nepôjde, som mu vďačná, že mi dovolil spoznať niekoho, ako je on. Že viem, aké to je mať niekoho rád, skutočne rád. Bože, nech už tento večer skončí a nech naňho čo najskôr zabudnem...

Edward vytiahol kľúče a galantne mi otvoril dvere. Vstúpila som dovnútra a smutne som pozerala na schodisko, zatiaľ čo on zamykal. Zrazu ma chytil za ruku a ako na popravu sme kráčali k môjmu bytu. Každý krok mi spôsoboval obrovskú ťažobu a bolesť. Poznám ho dva, či tri dni, ale pripadá mi to ako večnosť.

Zastavili sme pred čiernymi dverami, na ktorých bola menovka s nápisom Isabella Swan. Vytiahla som kľúče a otvorila som. Medzi dverami som sa otočila a s úsmevom sa pozrela na Edwarda. „Ďakujem ti za krásny večer,” povedala som mu a snažila som sa ukryť ten smútok.

Len s pokriveným úsmevom prikývol a pozrel sa do zeme. Nechcela som to už naťahovať. „Tak sa teda maj. A prajem šťastný let.”

Zdvihol zrak a zadíval sa na mňa. „Ďakujem ti.”

Nečakala som a zavrela som dvere. Oprela som sa o ne chrbtom a tvár som si skryla do dlaní. Snažila som sa nemyslieť na to, že ho už nikdy neuvidím. Snažila som si všetky spomineky naňho vymazať z mysle, ale nešlo. Stále som mala pred sebou tú jeho bezchybnú tvár. Bolelo to, ale chcela som si ho pamätať. Nechcela som zabudnúť...

Klop-klop! ozvalo sa mi pri uchu. Pomaly som sa otočila a chytila som kľučku. Potiahla som za ňu a dvere sa otvorili. Ani som sa nestihla spamätať a už som stála opretá o stenu s Edwardovími rukami na mojom páse. Láskyplne sa mi díval do očí a začal sa ku mne približovať. Moje srdce bilo ako na poplach a dych som mala nepravidelný. V hlave som nemala nič, okrem Edwarda. Úpenlivo som čakala na ten okamih. Prekonal aj tú malú vzdialenosť medzi nami a prisal sa mi na pery. Ochutnával ma pomaly, no neskôr jeho bozky nabrali väčšiu intenzitu a motýliky v mojom brušku lietali ako splašené. Celým telom mi prechádzal elektrický prúd. Cítila som, akoby dva kúsky skladačky do seba zapadli. Už nikdy som sa od neho nechcela odlepiť. Navždy som chcela zostať v jeho bezpečnom náruči a nechať sa od neho rozmáznavať ako malé dieťa. Ale nešlo to...

Po hodnej chvíli sa odtiahol a očami sa vpíjal do tých mojich. Zhlboka sa nadýchol a celé to zničil.

„Zbohom,” povedal a navždy opustil môj život. Stála som tam ako obarená. Nemohla som sa ani pohnúť. A v podstate som to ani nechcela. Chcela som tam zostať naveky stáť, a už nikdy nevystrčiť päty z domu. Chcela som tam naňho počkať.

O týždeň neskôr

„Bella, čo sa stalo?” spýtala sa ma Nicole už hádam po stýkrát. Tento týždeň som toho veľa nenahovorila. Prišla som do práce, urobila som si svoju robotu, odišla som domov, ľahla som si a spala som. Bol to môj spôsob akéhosi oslobodenia. V práci som nemala čas myslieť naňho a v spánku som o sebe nevedela. Svojim spôsobom to bolo ľahšie. Omnoho ľahšie.

„Nič sa nestalo, Nicole, a už mi daj pokoj,” povedala som nie práve slušným tónom a to ju nakoplo ešte viac.

„Isabella, poznáme sa už roky, takže viem, kedy ti niečo je. A nemysli si, že ten drsný tón ma odradí,” hovorila mi to ako neposlušnej dcére. „Ak sa niečo deje, tak mi to povedz a spolu to vyriešime.”

Zlosť vo mne doslova kypela. „Ale mne sa nič nestalo a už sa konečne prestaň starať do môjho života!” vykríkla som a tónom môjho hlasu som neprekvapila len ju, ale aj samu seba. Kde sa to vo mne berie?

Pár ľúdí sa za nami otočilo, no ja som nečakala, zobrala som papiere a odišla som do kancelárie s kopírkou. Päťdesiat listov, ktoré treba prekopírovať, ma hádam zamestná na dostatočne dlho, aby som si mohla vyčistiť hlavu.

„Isabella!” Už som sa chcela otočil a zhuknúť na Nicole, ale spoznala som, že ona ma neoslovila.

„Čo si želáte?” spýtala som sa šéfky, ktorá mala rovnako našliapnutú náladu ako ja. Dnes si padneme do noty...

„Kam sa chystáš?” spýtala sa ma so zájmom.

„Prefotiť vám záznamy o zamestnancoch,” odpovedala som jej bezstarostne.

„Potom príď do mojej kancelárie.” Prikývla som a dvere za ňou s ohlušujúcim rachotom treskli. Čo som zasa spravila? bola moja prvá myšlienka, keď zaliezla. Prečo vždy, keď jej nejde karta, si to odnesiem ja? Čo som ja nejaký fackovací panák? S ešte viacej nabrúsenou náladou som sa odobrala do tej mini kancelárie.

Stála som pri tom obrovskom stroji z roku nula a snažila sa príjsť mu na koreň. Nie som nijaký technický antitalent, ale tento stroj má naozaj o koliečko menej. Už tu asi pol hodinu stláčak čierne tlačítko Copy, ale ono nič. Stále si to tu len spinká a čaká, kým to vzdám. Ale tak ľahko nevyhrá. Stlačila som to tlačítko znova, ale tentokrát som ho podržala o trošku dlhšie. Kopírka sa roztriasla, vydala zo seba akýsi divný zvuk a opäť stíchla. Už som na to nemala nervy! Nicole štve, šéfka štve, kopírka štve! Čo mi dali sudičky do vienka smolu? Bez rozmýšľania som sa zahnala a celou silou som do toho pekelného stroja kopla. A pozrime sa, začal tlačiť ako zmyslov zbavený.

„Ááách!” zaúpela som a radšej som si sadla.

Sedela som tam ešte dobrých pätnásť minút; musela som do toho ešte štyrikrát kopnúť, desaťkrát si riadne zanadávať a vytrhať si vlasy minimálne z polovičky hlavy. (Samozrejme, obrazne povedané.)

Keď som to mala všetko hotové, zviezla som sa na prízemie, kde som originály hodila do archívu. Znovu som sa nastúpila do výťahu a vyviezla som sa na najvyššie poschodie. S kópiami som kráčala k šéfke. Žalúdok mi od nervozity nepríjemne skrúcalo a bola som si istá, že od hladu to určite nie je.

Zastala som pred dverami a nesmelo som zaklopala.

„Ďalej!” ozvala sa šéfka milým tónom. Snáď to tak zlé nebude, hovorila som si v duchu.

Vstúpila som do jej osobného kráľovstva a milo ma prekvapila jej príjemná nálada. Asi zmenila postoj k veci... V koženom kresle som si všimla akúsi ženu s plavými vlasmi s ryšavým nádychom. Sedela tam ako kráľovná a premeriavala si ma pohľadom. Takže žiaden zázrak sa nekoná, šéfka to len predstiera.

„Tu máte tie kópie,” povedala som milým hláskom a položila som jej ich na stôl. „Želáte si ešte niečo?” spýtala som sa a stále som na sebe cítila pohľad tej ženy.

„Áno. Isabella, zoznám sa s Tanyou Denaliovou, tvojou novou klientkou,” povedala mi celá naradostená.

Naozaj nemám rada, keď ma postavia pred hotovú vec. Rada hovorím aj svoj názor a štve ma, keď oň nestoja. Od hnevu som bola celkom červená, ale snažila som sa ako tak upokojiť.

„Fíha,” dostala som napokon zo seba.

Tanya sa postavila a podala mi ruku. Podanie som jej opätovala, no hneď, ako som sa dotkla jej až veľmi studenej pokožky, prešiel mi mráz po chrbte. Tu niečo nie je v poriadku.

„Teší ma, Isabella,” povedala s úsmevom.

„Potešenie je na mojej strane.”

Sadli sme si pred šéfkin stôl. Niečo mi na tom všetkom nesedelo, tak som neváhala a pýtala sa. „O čo konkrétne ide?” spýtala som sa jej. „Chcete svadbu, hostinu, alebo oboje?”

Zrejme ju potešil môj záujem a s úsmevom mi odpovedala: „Myslím, že by nám postačila iba svadba. Hostinu som už sľúbila budúcej švagrinej. Má rada organizovanie a to, že som jej nedovolila postarať sa o svadbu, jej zlomilo srdce. Chcem jej to aspoň trochu vynaharadiť.”

Páni. Zdá sa, že nebude až taká zlá... „A svadba bude v kostole alebo niekde v súkromí?” pýtala som sa ďalej.

„No, veľmi radi by sme chceli kostol, ale, bohužiaľ, nie je to v našom prípade možné, takže by sme svadbu uvítali na záhrade nášho domu.”

„A v ktorej časti New Yorku bývate?” Prekvapivo sa na mňa pozrela. „Nie, nechcem vyzvedať. Ja len či bude potrebné prenajať si neďaleko byt. Chápete, ako to myslím?”

Len prikývla. „Nič sa nedeje. A nie, nie je potreba prenajať byt, budete bývať u nás,” povedala bezstarostne. Odkedy nie som svojprávny človek?

„Prosím?” spýtala som sa jej s údivom.

Zasmiala sa a jej zvonivý smech mi ho pripomenul. Už zase... „No, my totižto nebývame v New Yorku, ale v štáte Washington, konkrétne v malom mestečku menom Forks.”

Len čo povedala to čarovné slovíčko, zahrialo ma pri srdci. „Je to také pokojné...” dala sa do opisu, ale stopla som ju.

„Ja viem, kde to je. Je to moje rodné mesto a mám tam aj rodinu,” povedala som jej s úsmevom.

„Tak to ma teší,” hovorila nadšene. „Takže, sme dohodnuté?”

Pozerala na mňa s očakávaním. Okamžite som vedela, že toto musím prijať. Uvidím svoju rodinu, budem tam s nimi a aspoň prídem na iné myšlienky. „Áno,” povedala som s úsmevom a už teraz som sa nevedela dočkať odletu.

Predchádzajúca ¦ Zhrnutie ¦ Ďalšia

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 4. kapitola: