Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 5. kapitola

08.02.2011 (08:15) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1109×

5. kapitola: Udobrenie

Vychádzala som z kancelárie celá natešená. Po tom všetkom mi padne byť doma s rodinou. Už sme sa naozaj dlho nevideli. A navyše, Tanya mi sľúbila, že budem môcť zostať u nás doma. Len bude musieť pre mňa dochádzať, pretože ich dom je kdesi v lese. Ja viem, znie to podivne, ale má to svoje výhody. Ste v pokoji, žiadne rušné cesty, ani hluční susedia. Len vy a príroda. Vedela by som si predstaviť život na takom mieste.

„Bella,” povedala Nicole pošepky, „neviem síce, čo sa stalo, ale chápem, že to teraz máš asi ťažké. Ak sa budeš chcieť porozprávať, povedz.” Otočila sa a odišla.

Budem si to s ňou musieť dať do poriadku. Neznesiem pomyslenie na to, že by som odišla, keď to medzi nami škrípe. Predsa len, je to moja najlepšia kamoška, a mám taký pocit, že budem potrebovať ne-rodičovskú psychickú podporu, keď tam budem.

„Nic!” zakričala som. Otočila sa a zvedavo na mňa hľadela. „Máš po práci čas?” spýtala som sa jej.

Na tvári jej zažiaril úsmev a horlivo prikývla. Úsmev som jej opätovala a odobrala som sa do svojej kancelárie.

***

Nástenné hodiny ukazovali šesť hodín. Uložila som všetky návrhy pre Tanyinu svadbu, vypla som tú kraksňu, čo si vraví počítač, a odišla som z kancelárie. Vonku ma už čakala Nicole aj s pripraveným dáždnikom a s úsmevom na tvári. V takomto počasí sa nám nechcelo ísť ďaleko, tak sme vošli do prvej kaviarne, na ktorú sme natrafili. Sadli sme si viac dozadu, aby sme sa mohli nerušene porozprávať. Chcela som si to s ňou pred odchodom vysvetliť.

„Tak?” ozvala sa ako prvá.

„No, tak nejako,” bola prvá vec, čo ma napadla.

Pozrela sa na mňa vražedným pohľadom. „Prepáč,” povzdychla som si. „Nechcela som po tebe tak vyštartovať. Len... Vieš, tento týždeň mi dal riadne zabrať,” ospravedlnila som sa jej.

So zvedavosťou na mňa hľadela. „Bella, vieš, že mne môžeš povedať všetko,” povedala so skrytou otázkou.

Len som prikývla, a aj keď som jej nechcela povedať o mojej neštastnej láske – pripadalo mi to trochu trápne, zverovať sa jej so svojími pocitmi – vedela som, že mi to pomôže. Pomôže mi, keď sa niekomu zverím. Nebudem na to sama a možno aj ľahšie zabudnem.

„Dobre teda, poviem ti to,” rozhodla som sa. Iskričky v Nicoliných očiach až žiarili. „Vieš, ide o to, že... Ehm... J-ja...” nedalo sa mi vykoktať.

„Panebože, Bella!” vykríkla zrazu.

„Dobre, dobre.” Zhlboka som sa nadýchla. „Vieš, ide o to, že som niekoho stretla a...”

„Bellinka moja, blahoželám!” zahučala a vrhla sa mi okolo krku; ani ma dopovedať nenechala. Šálka s čajom nepríjemne zaštrngala, ale zostala na svojom mieste.

„Upokoj sa, a nechaj ma dohovoriť,” šepkala som namrzene. Ledva som začala a ona mi do toho hneď vstúpi s mylnou predstavou šťastného párika.

Iba ukázala, ako si zamyká ústa a pomyselný kľúčik hádže najbližšiemu pánovi do kávy. Len som pretočila očami a opäť som sa zhlboka nadýchla. „Ide o to, že nepochádza z New Yorku, ale z nejakého malého mestečka, kde má aj prácu a rodinu. Bol tu len na služobke, či čo. A o to je to horšie. Pri ňom som cítila niečo, čo ešte pri nijakom mužovi. Skvelo sme si rozumeli, mali sme toho toľko spoločného, ale nešlo to. On odišiel, a ja sa s tým musím vyrovnať sama,” dokončila som a prekvapila som samú seba. S nikým vo svojom živote som sa nerozprávala o svojich pocitoch. Pripadalo mi to až moc osobné, a ja nie som z tých dôverčivých typov. Verím len svojej rodine... A po tomto možno aj Nicole.

Súcitne sa na mňa pozrela. „Pozri sa na to takto. Spoznali ste sa a zamilovali ste sa do seba. On síce odišiel, ale ak je to pravá láska, osud vás dá opäť dohromady. Treba si len počkať na správnu chvíľu. Treba byť trpezlivý. Nesnaž sa naňho zabudnúť, len potlač spomienky naňho. Ulož si ich do najhlbšieho kútika svojej duše. A keď ho opäť stretneš, srdce ti ho pripomenie,” povedala s úsmevom a žmurkla na mňa. Bože, ako skvelo vie človeka povzbudiť!

„Ďakujem ti, Nic!” povedala som a objala som ju. Teraz len treba dúfať, že mala pravdu. Treba byť trpezlivý. Treba si len počkať a osud to všetko zariadí sám.

Edward, večer jeho odchodu

Hotovo. Dobalil som poslednú tašku a posadil som sa na posteľ. V tejto spálni – vlastne v celom tomto byte – bola len posteľ. Žiadny nábytok, dekorácie, spotrebiče. Nič. Nepotreboval som to. Tento byt mi patril, aj keď pred ostatnými som bol len v prenájme. Skoro vôbec tu nie som. Tento byt používam, len keď si chcem prevetrať hlavu, ďaleko od rodiny a od môjho krutého osudu. No nemôžem povedať, že by som sa mal zle. Mám za sebou už storočie dobrého života po boku mojej milovanej rodiny. Užil som si veľa srandy, preskákal som rôznymi problémami, bol som postavený pred mnoho situácií. Zažil som toho naozaj veľmi veľa, ale stále mi niečo chýbalo. Akoby bol kus mňa na opačnej strane zemegule a ja som sa ho márne pokúšal ukorystiť. A to ma štvalo. Štvalo ma, že poslednú vec k môjmu dokonalému životu nemôžem mať. Nemôžem, lebo by som tým ublížil svojej rodine, a to nechcem.

Niekto mi raz povedal, že problémy sa na konci dňa vyriešia, nech sú akokoľvek veľké. Že na konci vyjde slnko a všetko sa na dobré obráti. Ale vedel som, že toto je stratené. Koľkokrát som sa z toho pokúšal dostať? Koľkokrát som sa snažil nájsť iné východisko, nejaké zadné dvierka, ktorými by som to všetko ukončil? Veľakrát. A neuspel som. Môj osud bol spečatený a ja som ho už musel len dotrpieť.

Povzdychol som si. Zrejme neviete, o čom rozprávam, ale nebojte sa. Aj na to príde čas.

Postavil som sa, tašku som si hodil cez plece a odišiel som. Naspäť domov...

Vyšiel som von. Už zase lialo ako z krhle. Zapískal som na prvý voľný taxík. Naposledy som sa pozrel na okno jej bytu a definitívne som ju opustil.

„Kam to bude, pane?” spýtal sa ma taxíkar.

„Na letisko,” povedal som znechutene a opäť som svoje myšlienky presunul na ňu. Na Bellu.

Nikdy som nedúfal, že niekoho takého stretnem. Že budem mať tú česť spoznať človeka ako je ona. Je taká krásna, láskavá, vtipná, inteligentná... A taká neskutočne čarovná. Hneď v ten prvý okamih, ako som ju prvýkrát uvidel, som sa od nej nevedel odtrhnúť. Bola taká vystrašená a zraniteľná. Jej oči ma so záujmom pozorovali, no jej myšlienky mi zostali skryté. Zvláštne. Vždy som sa chcel tohto môjho prekliatia zbaviť. Nechcel som už nikoho počuť. A teraz, teraz túžim len potom, aby som prelomil bránu do jej mysle a aspoň na malý okamih uvidel jej predstavy, jej túžby. Zniesol by som jej aj modré z neba – a že by to ani nebol taký problém – ale nešlo to. Teraz už nie. Musím len zabudnúť.

„Pane, počujete ma?” kričal na mňa taxikár.

Prekvapivo som naňho hľadel. „Prepáčte, zamyslel som sa.”

„Hm!” Prikývol. „Bude to osemdesiatštyri dolárov,” zopakoval mi bohvie koľkýkrát.

Na predné sedadlo som mu hodil stovku a vypadol som. Bol som presvedčený, že ak New York hneď teraz neopustím, vrátim sa za ňou, a tým podpíšem svojej rodine rozsudok smrti.

Rýchlym krokom som kľučkoval pomedzi všetkých tých ľudí. Ich myšlienky neboli priveľmi slušné; hlavne nie tých, do ktorých som omylom vrazil. Ospravedlnenie im asi nestačí...

V čakárni som si sadol na stoličku a prázdnym pohľadom som sledoval tabuľu so zoznamom letov. Opäť som sa ponoril do svojich myšlienok a po prvýkrát som sníval, aké by to bolo po jej boku...