Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 6. kapitola

13.02.2011 (10:30) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1158×

6. kapitola: Uvítanie

Ten rozhovor s Nicole mi naozaj padol. Jednak som sa po prvýkrát vo svojom živote zverila so svojími pocitmi niekomu inému, než môjmu plyšovému mackovi, a jednak som to konečne všetko dostala zo seba von. Mala som pocit, že tým, že som jej to povedala, akoby časť tej ťažoby zo mňa spadla. Moja myseľ bola o niečo menej zamestnanejšia, ľahšie sa mi naňho nemyslelo a pri odchode z New Yorku som mala čistý štít. Nemusela som odchádzať s domnienkou, že keď tam budem, bude ma tu nikto za mojim chrbtom ohovárať. Ja viem, je to detinské a hlúpe, ale viete, ako sa vraví: Dôveruj, ale preveruj. Radšej si strážim chrbát, aby ma náhodou niečo neprekvapilo.

Pobalená som bola už niekoľko dní. Keďže som sa skutočne tešila na svoju milovanú rodinku, nečakala som a do balenia som sa dala už v deň, keď som tú prácu dostala. Myslím, že skôr či neskôr by som išla aj sama domov. Blížia sa sviatky, a to máme všetci voľno. Len teraz to malo výhodu – letenky zadarmo.

Len tak som sedela na sedačke a pozerala som von oknom. Áno, je to ten upršaný a zločinom prerastený New York. Áno, idem len na mesiac a budem tam s rodinou. Ale aj tak mi to tu bude chýbať. Nikdy neviete, čo sa stane. Možnože už nedokážem opustiť mamu a otca i svojho malého bračeka. Možno spadne meteorit práve na túto budovu a zničí mi byt. Možno vyhrám vo forkskej lotérií a už nebudem musieť pracovať. Možno sa už z Forksu nevrátim pre celkom iné dvôvody. Bude mi to tu chýbať. Ten večný ruch, smog, hnusná šéfka, Nicole a tento skvelý byt. Ó, a tiež náhodní nájomníci!

Pousmiala som sa. Snažila som sa naňho čo najmenej myslieť, ale voľako sa mi nedarilo. Každá maličká drobnosť, každý detail mi ho niečím pirpomenul. Niekedy som z ničoho musela urobiť rovnicu, aby som si naňho spomenula. Ale aj tak. Bol vo všetkom, čo som videla, počula, čítala, písala. V každej spomienke, v každej myšlienke, v každom kúte. Začinala som si pripadať už naozaj psychicky chorá.

Nástenné hodiny od mojej mamy odbili tri hodiny. S povzdychom som sa postavila a išla som si po tašky. Obula som sa, obliekla som si kabát a šál a naposledy som sa zadívala na svoj útulný domov.

„Uvidíme sa o mesiac,“ zašepkala som do ticha, zobrala som tašky a zavrela som za sebou. Hurá domov! pomyslela som si.

Nastúpila som do prvého taxíka, ktorý sa mi dostal pod ruku, a začala som si listovať v starom denníku. Kedysi, keď som bola mladšia a bola som tu len pár mesiacov, zaviedla som si denník. Chcela som si všetko zapisovať, aby som to potom všetko ukázala mame, ale o pár mesiacov ma to prestalo baviť. Nejako som stratila chuť do písania; z práce som chodila úplne vyšťavená, a keď som mala aspoň malú chvíľku voľna, spotrebovala som ju na relaxačný kúpeľ alebo na pokojný spánok. Boli tam poznámky typu: Veľké mesto = veľa možnosti. Alebo: 12:45 – prvý pracovný obed. Nad tým som sa musela pousmiať. Ďalej tam boli poznámky aj o Tomovom narodení a tiež o jeho prvých krôčkoch, o ktorých som vedela, bohužiaľ, len z jedného jediného telefonátu. Vždy, keď odtadiaľ odchádzam, Tom plače ako malé dieťatko. Má ma naozaj rád, hlavne keď mu donesiem nového transformera. Je závislý na týchto umelých potvorkách.

Taxík zastavil pred rušným letiskom, a tým ma donútil uložiť spomineky naspäť do tašky. Na teraz.

Zaplatila som šoférovi a vstúpila som do budovy. Prechádzala som halou, ako rýchlo sa len dalo. Chcela som byť čo najskôr doma. Kráčala som halou a nemyslela na nič konkrétne. Len som si tak v duchu pospevovala a snažila som sa čo najrýchlejšie dostať k letiskovej kontrole. Všetky kovové predmety som hodila do umelého košíka a bez probémov som prešla skenerom. Zobrala som si veci a začala ich opäť hádzať do kabelky. Vyzdvihla som si kufor a utekala som do lietadla. Náročky som prišla neskôr, aby som tu nemusela dlho čakať.

Keď som už pohodlne sedela vo svojom sedadle – prvá trieda, samozrejme – nechala som si doniesť nejaké keksy, minerálku a veľkú hromadu svadobných časopisov. Mala som naozaj bohatú fantáziu; bola som najlepšia agentka, takže som nepotrebovala kopírovať. Ale Tanya na mňa pôsobila dojmom bohatej a rozmaznanej paničky. Pri nej som mala pocit, že jej nebude stačiť nejaká skromná svadbička niekde na pláži. Chcela honosnú svadbu. Kopa hostí, všetko „vyčačkané“ a stoly plné jedla. Samé drahokami a drahé svadobné šaty. A aj v tomto pracovnom obore malá inšpirácia nezaškodí. Samozrejme, neplánovala som všetko zariadiť presne podľa predlôh. Len si trochu popozerať nápady profesionálov.

A bol to dobrý nápad. Keď pracujem, zahĺbim sa do toho a okolitý svet pre mňa prestáva existovať, takže som ani nemala tušenia, koľko je hodín. Let mi ubehol naozaj rýchlo, a to som ani nič nevidela. Keď nám letuška prikázala, že si máme kvôli pristávaniu zapnúť pásy, prekvapilo ma to.

Vyšla som z lietadla a pohľadom som začala pátrať po Charliem. Postával bokom od všetkých nadšencov s tabuľami v rukách. Mal na sebe tú svoju policajnú uniformu, na ktorú bol patrične hrdý. Odznak pri jeho srdci sa krásne leskol a zbraň na jeho páse pôsobila naozaj hrozivo. Kecám, vyzeral hrozne.

„Oci!“ skríkla som a vrhla som sa mu okolo krku. S úsmevom ma objal a zatočil sa so mnou vo vzduchu.

„Bells, dcérka moja! Tak si mi chýbala,“ hovoril nadšene.

„Aj ty mne,“ odvetila som mu. „Ale poďme už, neviem sa dočkať Toma a mami,“ hovorila som nadšene.

Charlie mi vzal tašky a celí natešení sme kráčali k autu. Keď som bola pri ňom, nerobilo mi problém chovať sa ako malé dieťa. Väčšinu svojho detstva som strávila s Charliem na rybách. Naučil ma, ako správne držať udicu, ako na háčik chytiť aspoň nejakú tú malú rybku, a tiež ako sa nezamotať háčikom do stromu. Nepopieram, začiatky boli ťažké. Ale mala som po svojom boku skvelého a chápajúceho učiteľa, ktorý ma vždy rozveselil, aj keď som namiesto ryby chytila riasu alebo nejakú inú háveď.

Cesta autom zo Seattlu do Forks bola pokojná. Väčšinou sa mi ústa nezavreli a hovorila som mu o všetkom, čo som zažila od poslednej návštevy. Teda, nie o všetkom. O Edovi som pomlčala. Nechcela som, aby si Charlie začal robiť márne nádeje, že by už konečne mohol svoju dcérušku vydať. Ha! Ešte to tak!

„A ako sa tu máte?“ spýtala som sa ho, keď sme vchádzali do Forks.

„Pekne,“ povedal so smiechom. Usmiala som sa. „Veď ty vieš, Bells, že to tu máme radi. Vždy lepšie bývať na pokojnom mieste, ako v nejakej betónovej škatuli.“

Veľmi dobre som poznala otcov názor na New York. Keď som odchádzala, nechcel ma pustiť. Bál sa, že sa mi stane niečo zlé len pre pár drobných v peňaženke. Preto sa presťahovali z Phoenixu do Forksu, chceli mať pocit väčšieho bezpečia. A tým pádom som bola spokojná aj ja, keď som vedela, že tu sa im nič nemôže stať.

„Vieš, oci,“ začala som váhavo, „rozmýšľala som, či by ste ma niekedy neprišli navštíviť.“ Hovorila som opatrne. „Naozaj mi tam chýbate, ale z práce ma len tak nepustia. Ja viem, že ty to mesto nemáš rád, ale za jeden týždeň sa vám tam nemôže nič stať,“ snažila som sa ho presvedčiť.

Vyzeral, že ma vôbec nepočúva. „Aspoň o tom porozmýšľaj,“ zašepkala som do ticha a zadívala som sa von oknom.

Zeleň sa mi mihala pred očami a upokojovala moju myseľ. To je neuveriteľné, koľko rastlín sa na túto malú plochu pomestí! Všade, kam ste sa pozreli, boli len samé stromy, kríky a kvety. Príroda robila toto mesto výnimočným. Samozrejme, turisti navštevujú Forks hlavne kvôli jeho bohatým lesom, ale pre mňa tie lesy vždy znamenali niečo iné. Keď som sa sem chodila prechádzať, nič iné okolo mňa neexistovalo. Načúvala som štebotu vtákov a lámaniu vetvičiek pod mojimi nohami, dýchala som tú úžasnú a energickú vôňu rastlín i dreva a snažila som sa porozumieť reči rastlín. Zabudla som na všetky svoje problémy; bola som len ja a príroda. Život ma obklopoval zo všetkých strán. A to mi najviac chýba. Tá nespútanosť, ktorú pocítite len vďaka prírode.

Auto zastavilo na príjazdovej ceste a vyrušilo ma tým z premýšľania. S povzdychom som si odopla pás a vystúpila som. Charlie mi už vyťahoval kufre. Usmiala som sa naňho a spolu sme kráčali ku dverám.

„Možno keď bude Tom väčší a aj to maximálne na tri dni,“ prehodil ľahostajne a ja som sa zasmiala.

„Ďakujem!“ vykríkla som a jednou rukou som ho objala.

Otvoril dvere a spolu sme vstúpili do nášho malého kráľovstva. Okamžite mi do nosa udrela lahodná vôňa pečeného kuraťa s opekanými zemiakmi. Tú vôňu som cítila až na jazyku.

„Kura,“ povedala som omámene a kráčala som za tou úžasnou vôňou. Nevidela som na cestu, no aj tak som sa bez problémov dostala do kuchyne. Tu som už oči otvorila a uvidela som mamu, ako stojí pri stole a naberá nám to najlepšie jedlo na taniere.

„Mami, som doma!“ povzdychla som si a objala som ju. Lepšie privítanie si ani nedokážem prestaviť.

„Bella je doma!“ s krikom ku mne pribehol Tom a skočil mi do náruče. Zdvihla som ho do vzduchu a zatočila som sa s ním.

„Tom! Tak si mi chýbal,“ hovorila som nadšene. Postavila som ho na zem. „Všetci ste mi chýbali,“ povedala som im.

Mama mala až slzy v očiach. „Nestojme tu len tak a poďme jesť,“ povedala po chvíli.

Všetci sme si posadali okolo malého okrúhleho stola a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Prisahám, že sme viacej rozprávali ako jedli. Bolo to zvláštne, pretože mama nenávidela, keď sa pri jedle rozprávalo. Vždy nás hrešila, že času je dosť aj poobede. Ale teraz, akoby všetky zábrany opadli a ešte sa k nám aj pridala. Pri stole panovala vyrovnaná nálada a všetci sme mali po dlhej dobe pocit, že nám ku šťastiu už nič nechýba.

„A čo, Bells? Nejaký mládenec na obzore?“ vypálil Charlie a vyrazil mi tým dych. Túto otázku som očakávala, dokonca som si chystala aj odpoveď, ale aj tak ma poriadne zaskočila.

„No, nie,“ povedala som váhavo.

Otec vyzeral byť sklamaný a mama nebola o nič nadšenejšia. Bolelo ma, že som im to nemohla povedať. Ja viem, vravela som, že si hovoríme všetko, ale toto som proste nemohla. Ešte nie.

„Zajtra po mňa skoro ráno príde Tanya,“ pohotovo som zmenila tému.

„Tú rodinu poznám. Carlisle, hlava rodiny, pracuje v miestnej nemocnici. Je to skvelý doktor, naozaj,“ hovoril Charlie s plnými ústami. To sa už ani mama neudržala a dala mu pohlavok.

„S plnými ústami sa nerozpráva, miláčik,“ povedala mu karhavo.

Takže doktor? hovorila som si v duchu. Ale teraz kto? Tanyin otec alebo otec jej budúceho manžela? Prekvapilo ma, ako veľmi ma začala tá rodina zaujímať. Predsa len, nič som o nich nevedela. Ani len koľko má Tanya rokov a koľko ich vlastne je. Vyzerá to tak, že to tu bude ešte veľmi zaujímavé.

Ďakujem za tie krásne komentáre, ktorými mi zpríjemňujete život. Naozaj si toho veľmi cením! Táto kapitola bola ešte taká oddychová, ale v budúcej sa už niečo stane. =)

Predchádzajúca ¦ Zhrnutie ¦ Ďalšia

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska od svadieb - 6. kapitola: