Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 7. kapitola

20.02.2011 (14:45) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1667×

7. kapitola: Zoznámenie

Nepokojne som sa prehadzovala na posteli, až som to napokon vzdala a otvorila som oči. Upierala som svoj pohľad na plafón. Onedlho som začala vidieť aj tie najdrobnejšie fliačiky okolo lustru. Táto izba je veľmi stará, to áno, ale Charlie mohol aspoň vymaľovať. Bola som síce rada, že tu zostalo všetko tak, ako som to tu v devätnástich zanechala, ale niektoré veci mohli naozaj upraviť. Napríklad tie špinavé steny, pár plyšákov ešte z čias strednej školy, staré korčuľe na ľad, ktoré sa teraz povaľovali v rohu izby, a tiež tie hrozné fotky! Na každej poličke bol aspoň jeden rámček s fotkami, na ktoré nie som práve hrdá. Tak napríklad moje prvé kúpanie v malej detskej vaničke (áno, takéto niečo mám vycapené vo svojej izbe), tiež fotku s mojím krásne štrbavým úsmevom a jedným zúbkom v ruke, ďalej fotka pred hračkárstvom, na ktorej som bola nanajvýš odutá (nechceli mi kúpiť Barbie!), a nesmela chýbať ani tá z lunaparku, na ktorej som celá zelená (nemám rada kolotoče). Moja izba bola v podstate múzeum celého môjho doterajšieho života. Bolo tu všetko, čo som za svojho detstva milovala. Všetky veci, hračky, staré oblečenie a kto vie, čo ešte. Ale tie steny mohli naozaj vymaľovať...

Postavila som sa a s kozmetickou taštičkou v ruke som zamierila do kúpeľne. Ani nebudem spomínať, ako som sa zhrozila, keď som sa uvidela v zrkadle. Rýchlo som vošla do sprchy a pustila som na seba prúd teplej vody. Len tak som tam stála a premýšľala som. Dnes idem po prvýkrát k Tanyi domov. No, v podstate k jej budúcemu manželovi. Myslím, že Tanya spomínala, že jej rodina býva na Aljaške, tak dočasne býva u nich. Povedala, že ma príde vyzdvihnúť o jedenástej. Jej entuziasmus a zapálenie pre tú svadbu je veľké asi ako energia, ktorú vydá atómová bomba. Naozaj sa tej svadby nevie dočkať. Keby mohla, zosobáši sa hneď zajtra.

Vyšla som zo sprchy a osušila som sa. Vlasy som si prečesala a zopla som si ich štipcom. V práci som profesionál, tak sa tak musím aj obliekať. Žiadne pohodlné džíny a voľné tričko. Jedine elegantná sukňa, blúzka a sako. Ja viem, znie to naozaj hrozne, ale pri tejto práci vám je tak desať, čo máte oblečené. Ak chápete, ako to myslím.

Keď som si pripadala aspoň trochu ako človek, zamierila som do kuchyne. Už na schodoch som cítila vôňu vajec a opekanej slaniny. Pridala som do kroku a márne som sa snažila ignorovať svoj žalúdok. Nasala som tú úžasnú vôňu a na chvíľu sa mi zatočila hlava.

Moja mama je tá najlepšia kuchárka, akú poznám. Každé jedlo sa jej vždy podarí. Varí s takou láskou, že nie je možné, aby vám to jedlo nechutilo. Keď bola ešte mladá – asi v mojom veku – mala takú malú reštauráciu neďaleko strednej školy. Varila tam s pár pomocnými rukami a obchod jej naozaj šiel. Jej jedlo si ľudia okamžite zamilovali. Lenže potom do obchodu vošiel veľmi príťažlivý a pohľadný šerif, a ona sa okamžite zamilovala. O pár mesiacov bola svadba, a potom sa im narodilo malé dievčatko. Tri kilá a päťdesiat centimetrov. Dali jej meno Isabella. Ten muž nechcel, aby sa mama počas tehotenstva a aj po pôrode namáhala, a tak jej ako šerif predpísal leňošenie. Či chcela, alebo nie, musela sa toho vzdať. Ale našla si cestu k svojmu koníčku v podobe neustáleho vyvárania u nás doma. Ešte nebol deň, kedy by sme mali prázdnu chladničku. To viete, moja rodina je proste originál.

„Dobré ránko, dcérka!“ pozdravila ma mama a dala mi bozk na líce.

„Aj tebe dobré ráno, mami!“ odvetila som jej.

Charlie už sedel za stolom, čítal noviny a napchával sa. Niekedy sa čudujem, ako sa to doňho všetko zmestí... Tom tiež sedel za stolom spolu so svojou novou hračkou, a jedlu venoval minimálnu pozornosť. Bože, ale je zlatý!

„Páči sa ti hračka, čo som ti kúpila?“ spýtala som sa ho s úsmevom.

Iba pokýval so svojou malou hlavičkou. „Čmeliak je najlepší!“ vykríkol.

„Takže Čmeliak? Tak si ho pomenoval?“

Opäť pokýval hlavou a svoju pozornosť obrátil naspäť k Čmeliakovi. Sadla som si vedľa neho a schuti som sa pustila do toho úžasného jedla. Vychútnavala som si každé jedno sústo a mala som pocit, že naozaj odpadnem.

Keď sme dojedli, pomohla som mame upratať riad. Síce protestovala, ale presvedčila som ju. Povedala som jej, že k Tanyi idem až o jedenástej a potrebujem si skrátiť čas. Napokon prikývla a pustili sme sa do toho spolu.

Keď sme riad doumývali, bolo o päť jedenásť. Neviem prečo, ale zrazu som sa cítila naozaj nervózna. Niečo mi na tom všetkom nesedelo, ale nevedela som čo. Stále mi vŕtalo v hlave, kto vlastne sú. Nič o nich neviem, a aj tak sa s nimi chystám spolupracovať. Začínala som sa báť. Nerada idem do niečoho, o čom nič neviem. Ale možno som len prananoidná. Určite sú to úplne normálni ľudia, ktorí sa rozhodli zosobášiť. Nič iné v tom nebude. Dúfam...

Rýchlo som vybehla do svojej izby po kabelku. Dala som si do nej mobil, vreckovky, kľúče, slzný sprej...

Hneď, ako som zišla dole, od dverí sa ozvalo klopanie. Bolo presne jedenásť. Páni! Dobré načasovanie.

„Ahoj, Tanya!“ pozdravila som ju. Len sa na mňa usmiala a už kráčala k svojmu autu. Bolo naozaj krásne. Čierna metalíza, začiernené sklá, béžový interiér. Dokonalé Audi.

Nasadla som do toho skvostu a nevedela som sa dočkať, kedy Tanya naštartuje a dupne na to. Ak má mať každý nejakú úchylku, tak tou mojou sú skutočne rýchle autá. Nepotrebovala som sa dostávať ku koreňu. Fakt, že som nevedela o aký ročník a značku ide, mi neprekážalo. Mne stačilo, že je to auto pekné a rýchle. A toto vyzeralo ako celkom schopné.

Sen sa mi splnil a už sme uháňali po ceste. No, uháňaním sa to nedá nazvať, ale aj tak.

„To myslíš vážne?!“ spýtala som sa ironicky.

Tanya na mňa prekvapene pozrela. „Čo som spravila?“

Povzdychla som si. „Máš nádherného športiaka a ty sa s ním vlečieš ako na traktore!“ Začala som byť hysterická. Tanya na mňa iba udivene pozerala. „Dupni na to!“ vykríkla som. Možno som si dovolila až príliš, ale ju to pobavilo. S úsmevom to vytiahla na stoosemdesiat kilometrov za hodinu. Aspoň niečo.

„Takže ty a autá? Láska na prvý pohľad?“ pýtala sa s pobavením.

Usmiala som sa. „Máš problém?“

„Nie, vôbec. Ja len, že nevyzeráš na nejakú pretekárku,“ vysvetlila mi.

„Takže súdiš ľudí podľa vzhľadu?“ vyletelo zo mňa. Ani som nepremýšľala, čo hovorím.

Prekvapene sa na mňa pozrela. Hups!

„Nie, to v žiadnom prípade. Len pôsobíš dojmom pokojnej vyrovnanej ženy, ktorá je skôr pre čaje než pre benzín.“

Bože, ona je taká dobrá! Vyletela som na ňu bez príčiny, ale ona si zachovala chladnú hlavu a pokojne mi všetko vysvetlila. Táto vlastnosť je naozaj veľmi cenná.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa jej. „Nechcela som tak vyletieť. Ja len nemám rada tie typy, ktoré si človeka zaškatuľkujú hneď pri prvom stretnutí,“ povedala som úprimne a previnilo. Možno som to s tou previnilosťou trochu prehnala, ale ona si to naozaj nezaslúžila.

„To je v poriadku,“ povedala s úsmevom. „Aj mňa si väčšinou ľudia hneď zaradia medzi tie namyslené povrchné princezny, ktoré chcú mať len korunku, palác a princa. Poprípade čivavu.“

„A patríš medzi ne?“ spýtala som sa bez rozmýšľania.

Tanya sa na mňa pozrela tým tajomným pohľadom a povedala: „Niekedy.“

Viac sme už túto tému nerozoberali. Obidve sme sa báli, že by som mohla povedať niečo, čo by som nechcela. Ale musela som uznať, že Tanya možno nebola taká, ako pôsobila. Vždy vedela, o čom hovorí, a nikomu nechcela zle. Ale, samozrejme, nepoznám ju. Možno je pravda úplne iná, ale ja budem čakať na jej odhalenie. Možno ju za tú chvíľu spoznám viac.

Z hlavnej cesty sme odbočili na vedľajšiu, ktorá viedla ešte hlbšie do lesa. Spomínala mi, že bývajú trochu mimo civilizácie, ale že až takto?

Zastavili sme pred akousi vilou. Bol to naozaj krásny dom. Pôsobil tak elegantne a majestátne. Akoby v ňom bývala skutočná filmová hviezda. Ale veď ten Carlisle Cullen je doktor, takže si to asi môžu dovoliť. A Tanya sa čuduje, prečo ju všetci považujú za princeznú, pomyslela som si. Princa a palác má.

„Tak, vitaj u nás doma,“ povedala, keď sme kráčali po schodoch.

„Je to tu naozaj krásne,“ povzdychla som si. „Už chápem, prečo chcete mať svadbu tu a nie v kostole.“

Tanya otvorila sklenné dvere a ukázala mi tak vnútrajšok domu. Zvnútra to bolo ešte luxusnejšie, než zvonka. Všetko bolo usporiadané a čisté; na podlahe by ste nenašli jedinú smietku. Plazma krásne kontrastovala s koženou sedaciou súpravou. V kuchyni sa muselo variť naozaj úžasne a o dejinách, zakreslených v obrazoch, ktoré boli rozmiestené po stenách, by som sa tu naučila viac než v škole.

„Je to naozaj neuveriteľné!“ žasla som nad tou nádherou.

Tanya sa usmiala. „Áno, ale moje to nie je. To povedz Esme,“ povedala.

„Kto mi má čo povedať?“ spýtala sa akási krásna žena. Mohla mať tak okolo tridsiatky.

„Pre-prepáčte,“ začala som. „Ja som Isabella Swanová, svadobná agentka,“ predstavila som sa jej a podala som jej ruku. Tá žena ju s radosťou prijala.

„Teší ma, ja som Esme Cullenová,“ povedala s úsmevom.

Postupne sa do obývačky nahrnuli ďalší ľudia a už som začínala byť poriadne zmätená.

„Ahoj, ja som Alice,“ povedala tá malá. „To je Gucci?“ spýtala sa a a ja som prikývla. „Dobrý vkus,“ pochválila ma. Ja som len prikývla a radšej som sa venovala ďalšej osobe.

„Ja som Jasper,“ predstavil sa ďalší. Stál až príliš blízko Alice. Hádam, že tvoria pár. A musím priznať, ide im to spolu.

„Rosalie,“ prehovorila blondínka v predu. Na ňu som sa radšej len usmiala. Viete, ako sa vraví: Nehladkaj hada bosou nohou po hlavičke. A ona ako had pôsobila. Alebo skôr ako nezkrotný tiger.

Vedľa nej stál akýsi príliš veľký muž. „Ja som Emmett,“ povedal s iskričkami v očiach.

„Teší ma, Emmett,“ povedala som a podala som mu ruku. On ju však neprijal. Za to skočil pri mne a vo vzduchu ma objal. Z toho šoku som zabudla aj dýchať.

„Emmett, pusti ju! Ešte ju vyplašíš!“ kričal ktosi od schodov. Môj hrdina!

„Prepáč, oci,“ povedal Emmett smutne a postavil ma na zem. Vďačne som sa naňho usmiala a pozrela som sa na toho svojho záchrancu. Pôsobil autoritatívne, asi hlava rodiny.

„Prepáč mi to. Emmett je trošku hravý, ale inak úplne neškodný. Ja som Carlisle Cullen,“ predstavil sa mi.

„Tak to ste vy!“ vykríkla som. Tváril sa prekvapene. „Prepáčte, ja len... Viete, môj otec mi o vás rozprával.“

„A váš otec je...?“ spýtal sa.

„Charlie Swan, šerif,“ objasnila som mu to.

„Aha, tak mu odkážte, že mu ďakujem,“ povedal s úsmevom.

Zadívala som sa naňho. „Ale ja som nevravela, že o vás hovoril pekne,“ povedala som. Prekvapene sa na mňa pozrel a Emmett vybuchol do smiechu. Onedlho som sa k nemu pridala aj ja. „Prepáčte, len žartujem,“ ospravedlnila som sa.

Vydýchol si. „Ty si s Emmettom asi padneš do laty,“ povedal so smiechom.

Ešte chvíľu sme sa na seba len umievali. Bolo z nich cítiť tú rodinnú pohodu. Vyzerajú ako dokonalá americká rodina, ktorej nič nechýba. Vedia si užívať život, ale berú ho aj s prekážkami, ktoré k nemu patria, a ktoré vedia hravo vyriešiť.

„Carlisle,“ ozvala sa Tanya, „nevieš, kde je Edward?“

Edward? Tak jej ženích sa volá Edward? No super! Tak idem sem, aby som naňho zabudla, ale ona tu má chlapa, ktorý sa volá rovnako. Bože, čo som ti spravila, že ma ho nechceš zbaviť?

„Tu som,“ ozvalo sa od schodov. „Čo sa deje?“ spýtal sa.

Pozrela som sa naňho a naše pohľady sa stretli. Obidvaja sme zostatli stáť s ústami dokorán. A do šľaka!