Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska od svadieb - 9. kapitola

10.03.2011 (09:00) • Lauren • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1656×

9. kapitola: Nápad

Pozerala som na Tanyu ako obarená, a Edwardov výraz nebol nijako odlišný. Bála som sa nastúpiť do toho auta, sadnúť si vedľa neho a pretrpieť tých dvadsať minút. Nevedela som, čo od toho môžem očakávať. Určite sa bude chcieť porozprávať. Minimálne sa ma spýta, ako sa mám. Ale ja to nechcem! Dosť, že pri ňom musím pracovať...

„No čo na mňa zízate?“ spýtala sa nás po chvíli Tanya. „Aspoň sa lepšie spoznáte.“

My sa poznáme celkom dobre, pomyslela som si otrávene. Pozrela som sa naňho a naše pohľady sa stretli. Na sucho som preglgla. Srdce mi búšilo a krv mi v spánkoch nepríjemne pulzovala. Jediná Alice sa tvárila rovnako vyvalene ako my. Mala som pocit, že ju to rovnako zaskočilo. Žeby sa Edward svojej mladšej sestričke zdôveril? prebleslo mi hlavou.

„Tak šup-šup, naozaj sa ponáhľam,“ súrila nás Tanya a ja som mala sto chutí uškrtiť ju.

Otočila sa a mne nezostávalo nič iné, len ju neochotne, a hlavne proti svojej vôli, nasledovať. Vyšli sme na terasu. Postavil sa vedľa mňa, no ja som radšej o krok ustúpila. Jeho blízkosť ma vedela ešte stále omámiť. Vyzeral, že ho môj čin nepríjemne zaskočil, ale nebrala som na to ohľad a ťažkým krokom som podišla k Edwardovmu Volvu. Prečo musia mať všetci také rýchle autá? Aj ja chcem jedno!

Tanya sa k nám otočila a povedala: „Bella, keby niečo, máš moje číslo. Neváhaj a zavolaj.“ Nasadla do auta a odišla.

Zostali sme tam stáť len my dvaja. Neisto sme sa na seba pozerali a nevedeli sme, čo prv povedať, čo prv spraviť. Ostatní nepostrehli to divné napätie medzi nami, len Alice stála pri okne a čakala, čo bude ďalej.

„Tak...“ začal Edward. Nečakala som, kým dopovie, a ako malé dieťa som si sadla a zabuchla som za sebou dvere. Ani nebudem spomínať, ako mi trhalo srdce mlátiť dverami toho skvelého autíčka. Ale dynamika jednoducho nesmie chýbať.

Zostal tam stáť ako obarený, a to mi na tvári vyčarilo malý úsmev. Po chvíli prešiel na stranu vodiča a naštartoval. Už chcel šliapnuť na plyn, keď v tom vytiahol kľúčik zo zapaľovania a stočil sa ku mne.

„Pozri, aj mne je táto jazda nanajvýš nepríjemná, ale rád by som si to ujasnil.“ Pozerala som von oknom a aj napriek tomu, že som počúvala a hltala každé jeho slovo, tvárila som sa ako hluchá. „New York s tebou bol ten najkrajší a najlepší zážitok, aký som kedy mal. Nikdy naň nezabudnem a hlavne, nikdy nezabudnem na teba. Ale toto je veľmi komplikované a kvôli tvojmu bezpečiu ťa do toho nebudem zahrňovať, okej?“ pozrel sa na mňa so spýtavým pohľadom.

Nemohla som tomu uveriť! On si protirečil. Páčilo sa mu to, ale už to nechce. Ako som si mohla myslieť, že je taký krásny a dokonalý? Ako som mohla byť taká sprostá? Ale dobre mi tak. Zaslúžila som si to...

„Ty si ale kretén,“ povzdychla som užasnuto. Vyvalil na mňa oči. „Čo? Myslíš, že aj mňa si zblbol ako väčšinu svojich bokoviek?“ opýtala som sa ho. Bol zarazený a nenachádzal slov. „Áno, presne! Nie, Edward, ty nie si dokonalý. Priznávam, tá noc bola úžasná, ale teraz si si dal dole masku a ukázal si, čo je v tebe. A ďakujem ti za to. Vážim si, že si aspoň pred niekým ukázal svoju pravú tvár, a je mi cťou, že som to bola ja. A teraz, ak dovolíš, rada by som sa dostala domov. A nie, nemyslím rodinný dom. Zajtra letím do New Yorku. Ďaleko od teba, drahý,“ zašvitorila som s úsmevom a upriamila som svoj pohľad na cestu pred nami. Bola som so sebou nanajvýš spokojná, aj keď ma trochu hrýzlo svedomie. Vedela som, že to nemyslím tak úplne vážne. Vedela som, že tomu, čo som povedala, absolútne neverí. Vedela som, že ho milujem, ale nič s tým nezmôžem.

Je naozaj ironické, aké rany vám život niekedy dokáže dať. Myslíte si, že máte všetko. Ste šťastný a vďačíte Bohu za váš život. Ale ani sa nestačíte spamätať a život vám vrazí nôž do chrbta. Myslela som, že mne sa to nemôže stať. Myslela som, že som dostatočne opatrná. Že nie som naivná, že sa dokážem včas spamätať a nedotknúť sa toho “zakázaného ovocia“. Ale nie. Človek, aj napriek jeho veľkosti, je len ďalším malým článkom tohto sveta. Myslí si, že svojou inteligenciou a veľkosťou dokáže všetko. Ale človek je len malý, slabý a nesamostatný živočích, ako ďalšie na tejto planéte. Veľa ľudí si to neuvedomuje. Ja som to vedela už dávno. Už dávno som tušila, že to bude ťažké. A možno aj trochu preháňam. Ale človek nevie, pokiaľ nezažije. Muži – teda aspoň väčšina – nevedia, aké to je mať zlomené srdce. Nemajú potuchy, akú bolesť spôsobujú ženám len tým, že sa pozrú na druhú. Potrebovali by riadnu lekciu...

„Bella, si rozrušená, a toto si nemyslela vážne,“ povedal rozhodne.

Zlosť vo mne doslova kypela. „Myslela, Edward, a chcem ísť okamžite domov. Tak buď na to šliapni, alebo vystupujem a idem pešo!“ vykríkla som. Nechcela som byť hysterická. Nechcela som, aby si myslel, že som sa naňho veľmi upla, ale mala som toho jednoducho dosť. Chcela som byť doma, pri čokoláde, zmrzline, s vankúšom v ruke, a chcela som pozerať Hriešny tanec.

„Ani si nevieš predstaviť, akú bolesť mi týmto spôsobuješ,“ povedal.

Pozrela som naňho. „Ani si nevieš predstaviť, akú bolesť si mi ty už spôsobil,“ zasipela som. Slová zo mňa lietali a ja som až po chvíli začala zisťovať, koľko pravdy v nich je.

Zvesil plecia, ruka mu spadla z volantu, a svoj pohľad upriamil do podlahy. „Vieš, je toho naozaj veľa, čo nevieš. Ale jedno ti povedať môžem. Vtedy v New Yorku... Nebol som na služobke. Len som tam zdrhol, aby som aspoň na chvíľu nemusel myslieť na toto všetko. Chcel som si prevetrať hlavu a aspoň na pár dní zabudnúť, že tu ma čaká len a len trápenie. Keby môžem, okamžite to s Tanyou odvolám a prsteň na ruku nasadím tebe, ale je to komplikované. Ja toto musím urobiť, inak sa stane niečo zlé, a to nechcem. Keby Tanya prišla na to, čo my dvaja...“

„Neboj sa, budem ticho. Nechcem, aby ti pálkou zdemolovala auto. A nie, nejde mi o teba, ale to auto je vážne dobré,“ skočila som mu do reči. „A mohol by si si tu prestať vylievať srdce a konečne ma odviezť domov?“ spýtala som sa ho roztraseným hlasom. Slzy som mala na krajíčku. Štvalo ma, že som taká slabá, ale zároveň som dúfala, že aspoň polovička z Edwardových slov je pravda.

Bez jediného slova naštartoval a už sa k tomu cestou nevyjadroval. Oprela som si hlavu a pozerala som von oknom. Snažila som sa nájsť pokoj v zeleni lesov, ale ani tá mi teraz nepomáhala. Občas som na sebe cítila Edov pohľad, ale úspešne som sa mu vyhýbala. Pociťovala som nutkanie ešte raz sa pozrieť na tú jeho dokonalú tváričku, ale povedala som si, že aspoň v tomto budem silná. Celú cestu som sa snažila myslieť na niečo iné, ale nedalo sa to. Jeho prítomnosť ma znervózňovala. Dokonca som začala ľutovať slová, čo som mu povedala. Vedela som, že boli správne. Že nemôžem ukázať, aká slabá som. Ale uvedomila som si, že to nebola vôbec pravda. Aj napriek tomu všetkému som ho mala stále rada. Možno už v mojich očiach nebol taký perfektný, ale stále som ho milovala. Milovala som ho, ako ešte nikoho iného. Osud nám síce neprial, no ja som vedela, že budem stále dúfať. Vedela som, že aj keď už budem ďaleko od neho, nikdy naňho nezabudnem.

Auto zastavilo. Pozrela som sa na vysvietenú verandu domu. Cez okno bolo vidieť do kuchyne. Otec práve objímal mamu. Láskyplne sa na ňu usmial a venoval jej úplne nevinný, no za to krásny bozk. Ach, ako som im tú lásku závidela. Vždy som si želala skončiť takto. Šťastná, zamilovaná, zabezpečená...

„Je mi to ľúto...“ prelomil to hnusné ticho Edward. „Je mi ľúto, že sa toto stalo. Bella, prepáč ti asi stačiť nebude, ale chcem, aby si vedela, že ťa naozaj milujem. Neklamem ti, nehrám to na teba, ani nič podobné. Vravím ti úplnú pravdu. Milujem ťa najviac na svete, ale nemôžeme byť spolu. Aj keď to tak veľmi chcem...“ hovoril so sklopenou hlavou. Nemala som síl mu odpovedať. Otvorila som dvere a vystúpila som. Než som ich zavrela, Edward mi pošepkal:

„Neodchádzaj, prosím ťa. Nie kvôli mne.“

Pozerala som naňho. Cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy. Prikývla som a bez slova som vošla do domu. Pri dverách som sa naňho ešte pozrela a naše pohľady sa opäť raz našli. Netrvalo dlho a odvrátila som sa. Vstúpila som do domu a posledné, čo som počula, bolo Edwardovo auto uháňajúce po ceste. Zavrela som dvere a plná bolesti som vyšla do svojej izby.

Nečakala som, zdvihla som mobil a vytočila som Nicolino číslo. Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať, ale mame som nechcela nič hovoriť.

Dvakrát to zazvonilo a už som počula Nicolin hlas.

„Bože, Nic, vďakabohu, že som ťa zastihla,“ odľahlo mi a naplno som spustila vodopád sĺz.

Nicole, samozrejme, nič nechápala, ale všetko som jej pohotovo vysvetlila. Pár nepodstatných vecí mi cez vzlyky nerozumela, ale to podstatné zachytila. Porozprávala som jej úplne všetko, čo sa tu stalo. Zverila som sa jej so svojimi pocitmi a Nicole tu pre mňa bola a počúvala ma. Bola som jej vďačná, že mi v tejto mizernej chvíli ponúkla rameno na vyplakanie. A pomohlo mi to.

Keď som jej všetko povedala, zmohla sa len na: „Bože!“

„Presne!“ zafňukala som.

„Ale, Bells, to bude dobré! Už sa oňho nestaraj. Máš tu mňa, rodinu, skvelú prácu, a Edward tiež nie je jediný chlap na zemi. Je to len ďalší pako, ktorý si myslí, že môže mať všetky,“ chlácholila ma Nic. Jej slová ma mučili, ale vedela som, že má úplnú pravdu. Opäť.

„Ale čo mám robiť, Nicole? Skutočne som do toho úplne spadla a vyhrabať sa bude ťažké.“

Nicole stíchla a snažila sa rozmýšľať. A potom mi to svitlo. Prečo by som mala byť ja tá slabá? Prečo by som mala byť ja tá, ktorá trpí? Nie. Zlosť a odhodlanie vo mne z ničoho nič vzrástlo a bola som pevne rozhodnutá. Pomstím sa mu. Ak myslel tie slová vážne, pocíti, aké to je, keď je človek podvedený.

„Nic? Je do mňa Sebastian ešte stále zamilovaný?“ spýtala som sa bez náznaku plaču.

„No, myslím, že hej. Keď si odišla, zložil sa,“ povedala a uchechtla sa. „Prečo?“

„Zabukuj mu letenku do Forks, ideme sa brať,“ povedala som nadšene a začala som skákať po posteli.

Chlapcovi to dáme ešte pekne vyžrať!

Predchádzajúca ¦ Zhrnutie ¦ Ďalšia