Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá nevesta - Prológ + 1. kapitola

19.11.2012 (15:00) • Wejusss • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2643×

(Za obrázok vďačím VictoriiCullen)

Prológ

Ublížil som jej tak veľmi, že to už viac ani nejde. Zabil som ju! Zabil som ju a teraz to ľutujem. Aj keď popravde, potom by som ju asi ani nebol spoznal. Ak by som sa vtedy vedel ovládnuť, ak by som sa nehnal tak za spravodlivosťou, ak by som vtedy nepočul biť jej srdce tak splašene a ak by ma jej krv tak nelákala... Nie, ľutujem to, pretože ona ma teraz nenávidí. Dočerta, aj ja sám sa nenávidím. Bola to najväčšia chyba v mojej večnosti. Ale už som bol za ňu potrestaný. A právom. Aj keď neviem, či nie až príliš...

Ublížil som jej. Spoznal ju a potom sa do nej zamiloval. A teraz viem, že s ňou už nikdy nemôžem byť...

1. kapitola

Posledná kvapka sladkastej krvi mi pretiekla cez hrdlo a ja som víťazoslávne zavrčal. Odhodil som ochabnuté telo prešibaného vraha so skleneným pohľadom a to duto dopadlo na zem. Privrel som oči a nasal čerstvý jesenný vzduch. V slabom vetre bolo ešte stále cítiť pach zhnitých listov, ledabolo pohodených po zemi, aj keď bola už skoro polovička novembra. Do uší sa mi dostávalo vlnobitie z neďalekého prístavu a zvuky trúbiacich áut z rušného mesta. Áno, tam síce bolo rušno, veľa ľudí sa netrpezlivo vracalo domov z ťažkej práce, pripravení už iba sadnúť si za televízor a zaspať.

Lenže tu, uprostred starých opustených budov, ma nikto nemohol vidieť. A preto som sa neponáhľal s upratovaním ďalšej mŕtvoly, ďalšieho zločinca, o ktorého je tento svet ľahší. Miesto toho som pozrel na mesačný svit, ktorý ožaroval celú oblohu a na okamih sa zamyslel. Ani som si nespomínal, kedy naposledy som si vychutnával krásu mesačného svetla a popritom sa cítil tak veľmi slobodne. Bolo to dávno... Tak dávno? Nie, nebolo to nikdy. Nikdy som sa necítil taký slobodný ako práve v tejto chvíli. Teraz, keď ja som sa stal pánom svojho sveta a rovnako aj sveta smrteľníkov. Zasmial som sa nad tou iróniou, že práve ja, chudobný chlapec z londýnskej stoky som sa dostal tak ďaleko. Kto by to bol povedal, že práve ten chlapec bude mať takú veľkú moc? Nikto. A kto by to aj tvrdil, musel by byť bláznom, ktorý by si zaslúžil vyrezať jazyk.

Odrazu mi zazvonil mobil. Myklo mnou a ruka okamžite vystrelila k vrecku bundy, akoby sa obávala, že ten dotieravý tón niekto začuje. Na display sa objavilo tlačeným písmom meno mojej sestry. Prevrátil som očami a s povzdychnutím zodvihol.

„Čo chceš, Alice?“ opýtal som sa trochu podráždene. Tá malá potvora mi vždy dokázala pokaziť pekný okamih.

„Zase si to urobil? Zabil si ho?“ začala okamžite vyzvedať, nevšímajúc si môj nevrlý hlas.

„Ešte stále nedokážeš ovládať svoje vízie?“ odpovedal som jej otázkou. Začul som tichú nadávku a následne zamrmlanie zápornej odpovede. „Mala by si sa na to vykašlať, sestrička. Vieš, že nemám rád, keď sleduješ každý môj pohyb.“

„Choď do čerta, Edward,“ zasyčala ako nasrdená mačka. „Nemusím vidieť ani tvoju budúcnosť, aj tak viem, keď zabíjaš. Tvoje mŕtvoly sú v správach. Si v Seattli, však? Ó, áno, myslela som si. Vieš o tom, že sme sa práve presťahovali do Forks? To kvôli Esme, chce ťa...“

Vypol som hovor a hlasno zanadával. Prekliata Alice, prekliata malá elfka. Niekedy som ľutoval, že ju Carlisle vôbec pribral do rodiny. Nepáčilo sa mi, že vidí viac než ostatní, že vidí všetko ešte predtým, než to chcem urobiť. Ale ako každý veľkí géniovia, aj moja malá sestrička má svoju slabinu. Nie vždy jej totiž jej vízie hovoria pravdu.

Lišiacky som sa usmial popod nos a pozrel na bezvládne telo pri svojich nohách. Tučná ruka chlapa bola podivne vykrútená za jeho hlavou a noha vykĺbená k jeho hrudi. Už som sa nečudoval, prečo tak veľmi kričal. Už len tá predstava, že ľudské telo sa môže dolámať z dvadsať metrového pádu do takej neprirodzenej polohy, bola desivá.

Ale čo, jemu je to už jedno, pomyslel som si a chytil ho za jednu ruku. Ešte raz som skontroloval okolie ako pirát, ktorý chce zakopať svoj poklad, a začal som ťahať oválne telo slizkého zabijaka pomedzi schátrané budovy.

Nemal som v pláne zakopať ho alebo hodiť ho dole útesom. Zdalo sa mi to primitívne a nerád som sa opakoval. Bolo lepšie, keď si polícia myslela, že si medzi sebou zabijaci vybavujú svoje účty, akoby tu mal byť masový vrah, ktorý by na mňa pritiahol pozornosť a začali by sa vypytovať. Poľahky som odhodil jeho telo k múru a už som aj začul šúchajúce sa nožičky malých čiernych stvorení. Prišli okamžite, nemusel som trhať telo na kusy. Pach pomaly hnijúceho mäsa ich privolal.

Najskôr som zazrel len jedného. Zo starej trubky na mňa hľadeli dva čierne ligotavé gombíky. Videl som v tých očiach hlad, aký som ja sám neraz mal. Čierny potkan zavetril a keď zistil, že pre neho nepredstavujem žiadne nebezpečenstvo, pribehol k mŕtvole a schuti sa zahryzol do mäsitého krku. A nebol jediný. Jeden po druhom prichádzali ďalší a ďalší ako légia dobre zorganizovaných vojakov. Pokrčil som nosom, smrdeli ako stoka. Na toto som sa naozaj nemusel pozerať.

Obrátil som sa a vybral sa späť k autu. Za sebou som nechával cupot malých nožičiek a slabé mľaskanie, ktoré až mrazilo v kostiach z ich nenažranosti. Bola to krutá smrť. Ale ako sa hovorí, kto ako žije, tak si aj zaslúži zomrieť. A na druhú stranu, ja mám predsa ešte nejakú prácu, než aby som tu strácal čas s druhoradým nájomným vrahom.

Nasadol som do auta a vrátil sa späť do rušného mesta. Mojim cieľom bolo tentoraz nájsť najvyššieho z celej seattleskej spodiny.

Potichu som zaparkoval pred starým poschodovým motelom, ktorý nemal ďaleko od zrútenia. Na prvý pohľad by sa dalo povedať, že v ňom už dlhé roky nikto nebýva, aj keď sa nachádzal v rušnej časti mesta. Jediným živým dôkazom bol čierny tieň postavy pohybujúci sa za belasým závesom. Aspoň na niečo bol ten tučko užitočný. Nečakal som. Vystúpil som z auta a stratil sa v tme. Zakrádal som sa popri stenách motelu ako dravec tesne pred útokom na svoju korisť. Zastal som pri požiarnom schodisku a nadýchol sa. Keď toto ukončím, zbalím si všetky veci a odídem. Nemal som najmenšiu chuť stretnúť sa so svojou rodinou. Vidieť všetky tie vyčítavé pohľady. Už pár rokov som bol presvedčený, že takto je to najlepšie a bezpochyby som mal pravdu.

Prikývol som a rozbehol sa hore schodmi. Bral som ich po dvoch upírskou rýchlosťou, až pokým som na treťom poschodí nenarazil do čohosi kovového. Rukami som prehrabol vzduch v snahe sa niečoho zachytiť. Ale márne. Tvrdo som dopadol na zem, aj keď to nikto nemohol počuť. Čo sa však už nedalo povedať o mojej nadávke. Chcel som sa zodvihnúť, keď sa otvorili balkónové dvere nado mnou. Boli to práve tie dvere, kam som mal namierené. Zamrznuto som zostal v podrepe. Jeho srdce hlasno bilo. Bolo vystrašené? Ale prečo? Nie, nemohol ma vidieť. Najbližšia lampa bola desiatky metrov odtiaľto. Čím dlhšie tam však stál, tým som bol netrpezlivejší. Už som si myslel, že ho budem musieť zabiť tu, keď sa ozval povzdych a kroky. V duchu som si vydýchol a potom sa rozbehol hore.

Nemal som v úmysle darovať tomu hajzlovi už ani sekundu života. V okne som sa však zarazil. Všetko sa odohralo ako v spomalenom filme. Najskôr som zacítil ten najsladší pach krvi. Voňala mi ako kvet a snáď ten najchutnejší cukrík. No nielen to. Ona dokonca spievala. Nikdy som nepočul krv spievať. Spočiatku sa mi zdalo, že len blúznim, ale nie, naozaj spievala. V hrdle sa mi rozhorel neuveriteľný plameň. Bol čoraz väčší a lačnel po tej dokonalosti. Zaťal som päste aj sánku.

Cez zahmlený pohľad a neuveriteľnú bolesť, som si prezeral bezchybný alabastrový chrbát v nádhernom bielom závoji svadobných šiat. Pomaly sa ku mne otočila a ja som skoro padol z nôh. Jej tvár. Nikdy som nevidel úchvatnejšie majstrovské dielo. Vyzerala ako vytesaná do mramoru. Chladná priesvitná pokožka a predsa z nej vyžarovalo viac tepla ako z blčiaceho plameňa. Vedel som, že to nie je moja obeť, ona nemohla byť vodcom podsvetia, no musel som sa napiť. Neovládol som sa. Skočil som.

Ozvalo sa chrupnutie a ja som sa nadvihol. Ani som si neuvedomil, že sme pristáli na podlahe. Prvé, čo ma upútalo, bolo jej srdce. Po strašidelnom chrupnutí, ktoré mi ešte teraz doznievalo v ušiach, sa jej srdce zastavilo. Jej krv ma odrazu prestala vábiť ako siréna námorníka. Jej čokoládové oči boli vyvrátené k stropu, nejavili žiadnu známku života. Pery jemne pootvorené s červeným rúžom sa nehýbali. Zabil som ju, uvedomil som si v dlhej sekunde. Ale nie, na mŕtvu vyzerala až priveľmi živo. Dokonca aj cez hrubú vrstvu jej snehobielych šiat som cítil teplo, ktoré salo z jej tela. Nie, ona nemohla byť mŕtva. Veď som sa jej ani nedotkol.

Kľakol som si vedľa nej a silno ňou zatriasol. Ale nič, žiadne slávne zmŕtvychvstanie sa nekonalo. Oči mala stále rovnako prázdne. Bolo to akoby ste jej vytrhli dušu z tela. Ocitol som sa na nohách a chytal sa za hlavu. Stále som si opakoval, že to nemôže byť pravda, že nemohla umrieť následkom pádu. Lenže tá scenéria predo mnou hovorila niečo iné.

Gaštanové vlnky vlasov sa jej vyvliekli z bielej stuhy, ktorou mala zopnuté vlasy do drdolu na temene hlavy. Dlhý závoj sa váľal v prachu nad jej hlavou. A ona sama ležala s jednou rukou prehodenou cez šaty a druhou nad hlavou, na zemi v bielych starých – no stále krásnych – šatách, akoby len spala. Sladkým, ničím nerušeným spánkom. Ale to nebola pravda. Ona nespala. Nebolo to ako v rozprávke o Snehulienke. Bola mŕtva. A za jej smrť som mohol ja, kruto som si uvedomil. Opatrne som sa nad ňu nahol a privrel jej oči. Ešte nikdy som nezatváral oči nebožtíkovi, ten dotyk bol taký chladný. A jej vôňa...

Padol som dozadu a rukami si prehrabol vlasy. Hlasno som vydýchol a znovu sa nadýchol jej sladkého pachu, ktorý mi dráždil zmysly. Nevedel som, čo ďalej. Zabil som nevinnú bytosť, krásneho anjela, blúdilo mi hlavou. Zrak som nemohol odtrhnúť od jej bielych šiat. Mala sa vydávať. Dnes bol jej veľký deň a ja som to všetko zničil. A teraz sa váľa v prachu a špine uprostred ošúchanej izby, miesto toho aby stála pred oltárom so svojím snúbencom. Preboha, prosím, odpusť mi. Odpusť mi, šepkal som v myšlienkach stále dookola dúfajúc, že mi odpustí. Ale neodpovedala. Ani ja sám som si to nedokázal odpustiť. Sedel som tam dlho, hodiny. Hľadel som na jej tvár, na jej dokonalo rysované pery, stočené mihalnice... Mal som zvláštne nutkanie chytiť ju za ruku a pevne jej zovrieť prsty. Pohladiť ju po tvári a vtesnať jej posledný bozk na pery. Ale nič z toho som neurobil. Priveľmi som sa bál toho chladu. Smrti.

Ťažké drevo na chodbe zapraskalo pod váhou tela a to ma prebralo z otupenia. Spozornel som. Kroky sa približovali. Oblial ma chlad, keď zastavili pred dverami. Kľučka sa pootočila a ozval sa hlas:

„Slečna Isabella, už je skoro desať-“ Nedopovedal. Bledý starec zamrzol na prahu, keď nás zbadal. Hnedé oči mal vypučené dopredu a pokrivené pery otvorené od ohromenia. Nečakal som, kým sa preberie a rýchlo som ho pritlačil k stene.

„Čo tu chcete?“ zasyčal som chrapľavo.

„Ja... Ona... Už je čas. Kázala mi zavolať ju,“ koktal muž. Pohľadom preskakoval zo mňa na ň, nechápajúc. „Čo sa jej stalo?“ opýtal sa na koniec a mne odpoveď zamrzla v hrdle. Nemohol som prehltnúť tú obrovskú hrču v hrdle. Pustil som ho k zemi a previnilo sa pozrel na jej mŕtve telo. Na Isabelline telo. Stále tam ležala rovnako nehybne.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ šepol som po chvíli. Obrátil som sa na muža a chladným pohľadom sa mu zabodol do očí. Zamrznuto som stál neuhýbajúc pohľadom, až pokým sa jeho hnedé oči nezmenili na čierne a potom na sklenený, prázdny pohľad ducha.

„Zanesieš jej telo na cintorín, nájdeš hrobku a pochováš ju v nej. Nikomu o tom nepovieš. Nikdy si na mňa ani na ňu nespomenieš. A potom sa vrátiš späť k svojmu každodennému životu,“ prikazoval som mu. Starec prikývol a s prázdnym pohľadom pristúpil k Isabelle. Napodobnil som jeho pohyb.

Sklonil sa k nej a chladnými prstami ju pohladil po líci. Mykla sa. Dokonca sa mi zazdalo, že počujem biť jej srdce, ale to bol len prelud. Jej srdce nemohlo prestať biť a potom z ničoho-nič zase začať. Skontroloval som jej tvár.

Áno, bol to len prelud, ubezpečil som sa. Stiahol som ruku a nepočuteľne vyslovil:

„Odpusť mi to, prosím...“ 

Tak čo hovoríte na novú poviedku? Dúfam, že sa vám aspoň trochu páčila a prečítate si aj ďalší diel. A možno ste si všimli, že Edward nemá žiadne schopnosti. Žiadne čítanie myšlienok, no to ešte neznamená, že tú schopnosť mať nebude. :)

P. S.: Veľmi by ma potešil aj váš komentár, tak ak máte chvíľu...

Autor: Wejusss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá nevesta - Prológ + 1. kapitola: