Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá pomsta - 10. kapitola

27.09.2012 (07:30) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1873×

Paríž – Moulin Rouge

„Pozri sa do zrkadla,“ vykoktal.

S nepríjemným pocitom som sa vybrala do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla som od neho vyplašene odskočila. Myslím, že môj krik prebudil aj zombie z hroboch v okruhu dvadsiatich kilometrov.

Zo strnulého státia pred zrkadlom ma prebral krik. Niekto prenikavo kričal. Bola som to ja. To, čo stálo pred zrkadlom, som nemohla byť ja. To jednoducho nie je možné. Závratnou rýchlosťou sa mi menila tvár. Pretvárala sa do rôznych tvarov, farby, menili sa mi oči, pery, nos, vlasy a dokonca aj postava a pohlavie. Čím zmätenejšie a vystrašenejšie som sa cítila, tým rýchlejšie som sa menila.

Periférnym videním som zazrela v dverách kúpeľne stáť ohromeného Edwarda. Vyzeral ako zombie, ktorý sa práve vyhrabal zo svojho hrobu a čaká na príkaz. Za to Jean-Claude stál za mnou, pravú ruku položil na moje rameno a krúživými pohybmi sa ma snažil upokojiť. Lenže to, kurva, nepomáhalo! Všimol si to aj on, otočil si ma čelom k sebe a prudko stiahol na svoju hruď. Omotal okolo mňa svoje mohutné paže, pomalými pohybmi ma hladkal a šepkal do ucha nejaké francúzske sračky. Ani hovno som mu nerozumela, no akýmsi zázrakom to na mňa pôsobilo.

Omotala som okolo neho ruky. Bol pre mňa ako záchranné koleso. Hlavu som mu zavŕtala hlbšie do hrude a vdychovala jeho omamnú vôňu. Pocítila som závan studeného vetra, ktorý mi rozstrapatil vlasy. Zdvihla som hlavu a všimla si, že Edward zmizol. Nenávidí ma. Hnusím sa mu. Som príšera. Prečo si to neuvedomil skôr? Práve teraz som potrebovala jeho kamenné a nežné objatie. Chcela som cítim jeho lásku. No nič z toho, čo som cítila, som nedala najavo. Takejto slabosti sa odo mňa nedočká.

Jaen-Claud ma rukou na mojom líčku otočil, aby som sa mu pozerala do očí.

„Tak sa zdá, že si nadanejšia, než sme sa domnievali,“ prehlásil a jemne sa na mňa usmial.

„Nadanejšia?“

„Áno, ma fée. Práve si objavila ďalšiu svoju schopnosť. Nikdy som nepochyboval o tvojej sile. A moje domnienky sa práve potvrdili.“

„Jean-Claude, prosím ťa, o čom to hovoríš?“ začínala som byť netrpezlivá.

„Ma fée, ma fée, ako sa zdá, okrem svojho štítu máš aj dar meniť svoju podobu. Veľmi užitočná schopnosť,“ objasnil.

„Mám schopnosť meniť svoju podobu?“ opýtala som sa ako retardovaná.

„Oui, ma fée.“

„Do riti, Jaen-Claud. Prestaň mi tak hovoriť! Čo to vlastne znamená?“

„Ma fée znamená moja víla,“ šepol.

Pohľad do tých prekrásnych očí, keď to hovoril, mi podlomili kolená a skončili sme na zemi v tesnom objatí. Choval ma v náruči, ako chová matka svoje dieťa, keď sa mu sníval zlý sen. Hladkal ma po vlasoch a letmými bozkami, jemnými ako motýlie krídla, zasypával každý centimeter mojej tváre. Nedokázala som z jeho tváre nič vyčítať. Nikdy nedával najavo svoje city a poriadne ma to sralo.

Jemne som sa vymanila z jeho objatia, postavila sa na nohy a rýchlo pozrela do zrkadla. Našťastie sa moje telo vrátilo do pôvodnej podoby. S týmto malým problémom sa budem zaoberať neskôr. Prvoradé je, čo po mne môže chcieť francúzsky vládca Jacques. Trošku som si upravila vytiahnutú košeľu a spýtavým pohľadom otočila na Jean-Clauda, ktorý ešte stále sedel na zemi.

„Pred týmto malým problémom si vravel, že ma chce vidieť Jacques. Asi by sme ho nemali nechať čakať,“ prehovorila som s celkom normálnym hlasom. Ani sa mi netriasol.  Bod pre mňa.

„Iste ma... Isabella.“ Stihol sa opraviť skôr, ako som mohla naňho vyletieť. Prečo mi kazí radosť?

Vstal, ako keby bol na šnúrkach, podal mi ruku a ako pravý gentleman ma viedol k svojmu pánovi. Viedol ma cez kamenné, kľukaté chodbičky. Zvuk sa jemne odrážal od tvrdých stien. Čo bolo pre mňa prekvapením, nebol tu zatuchnutý vzduch. Na istých úsekoch bola podlaha posiata zlatými a zelenými kobercami. Tie farby začínam nenávidieť! Zastavili sme pred mohutnými dvojitými dvermi a Jean-Claude jemne, ale rázne, zaklopal.

Nečakal na pozvanie, otvoril dvere a rukou mi pokynul aby som vošla. Nemohla som si pomôcť a so zdvihnutými obočím som sa naňho zaškaredila. Zase len mykol plecami, čo mohlo znamenať všetko a zároveň nič. Fakt mi lezie na nervy! Možno by to vyriešilo, keby som mu odrhla hlavu a vydlabala brušnú dutinu. Niee! To krásne telo sa nesmie poškodiť. To by bolo ako rúhanie sa.

Ráznym krokom som vošla a poobzerala sa po miestnosti. Neveľká pracovňa, mohutný stôl z osemnásteho storočia posiaty ozdobnými rytinami, dominoval celej izbe. Po pravej strane stála obrovská knižnica ktorá skrývala množstvo starých a vzácnych kníh. Hneď za dvermi trónila z červenej a čiernej kože leňoška, menší konferenčný stolík, steny boli potiahnuté krvavo červenými závesmi popretkávané zlatými nitkami. Obraz visiaci nad Jacquesovou hlavou vyjavujúci sporo odetú ženu, ako stojí pod nahým mužom zaveseným za nohy, podrezané hrdlo mu ukazovalo obnaženú kosť. Krv muža jej kvapkala do otvorených úst. Podivuhodný výber do pracovne.

Všimla som si Jacquesa ako sedí za stolom, ruky položené na svojom plochom bruchu. Vlasy ako zlaté nitky mu spadali na ramená a vlnili sa okolo jeho tela ako zlaté hady. Škoda, že je čistokrvný upír, veľmi rada by som vedela, akej farby mohol mať oči. Typovala by som veľmi bledo modré, skoro ako majú psy husky. Takto na mňa svietila len sýti červená, ktorá sa mu hodila k dobovej košele, podobnej, ako má Jean-Claude.

„Preboha, chlapci, odkiaľ beriete tie košele? Vyzeráte ako Bobbsey dvojčatá.“ Nemohla som odolať svojmu komentáru, no podľa ich výzorov som asi mala.

„Slečna Isabella oplýva nevídaným humorom, všakže, Jean-Claude?“ ozval sa Jacques.

„Áno, pane,“ odsekol. Celý čas stál Jean-Claude blízko mňa, no do tváre mi nepozrel ani raz. Skúmala som ich pohľadom, no svoje uštipačné otázky som radšej prehltla. Veď ja ešte dostanem šancu.

„Posaď sa, prosím, Isabella,“ pokynul mi rukou na jednu stoličku oproti jeho stolu, „musíme ešte na niekoho počkať.“

Nestihla som odporovať, keď sa rozrazili dvere a do izby si to na kráčal Nathaniel s Victoriou. Čo tu, do riti, robia? A čo odo mňa chce tento zvrhlý Jacques?

„Synu, Victoria. Som rád, že ste sa k nám pripojili. Prosím, posaďte sa, nech môžeme začať.“ Po týchto slovách a pohľade na tú dvojku, mi sánka padla na podlahu tak, až to zadunelo. Snažila som sa nevyletieť ale toto sa mi vôbec neľúbilo.

„Synu, ako sme sa už o tom včera rozprávali, musíme pomstiť našich ľudí. Takýto nehanebný útok nemôžeme nechať bez odozvy. Od našich zvedov som končene zistil sídlo Evana a jeho prívržencov. Dúfal som, že tieto dve pôvabné, a hlavne silné dámy, ti pomôžu,“ povedal s úsmevom Jacques.

„Otec, s Victoriou súhlasím. Je veľmi dobrá bojovníčka, no Isabella? Je upírom len rok aj niečo. Ešte veľmi ani nevie používať svoju schopnosť a o technike boja ani nevravím. Zoženiem niekoho iného. Môže ísť s nami Edward, Isabellin doprovod.“ O čom to Nathaniel hovorí?

„Počkajte. O čom sa to tu, dočerta, bavíte? Bez toho, aby som o niečom vedela, za mňa rozhodujete. Vy, Jacques, mi povedzte, o čo ide a ty, Nathaniel, kroť svoje hormóny a macho spôsoby si strč za klobúk. Možno som upírom krátku dobu, no obrániť sa viem.“

„Áno, Isabella, obrániť sa vieš. Ale pred ľuďmi, preboha! Toto nie sú ľudia. Budeme bojovať proti lykantropom. Predpokladám, že si v živote nevidela vlkolaka, tygrodlaka, leopardodlaka a iné príšery.“

Jemne som sa striasla pri jeho slovách, no odradiť som sa nedala.

„Jacques, počítajte so mnou. Len by som potrebovala menšiu lekciu boja. Bola by som rada ak by mi s tým pomohli Nathaniel a Jean-Claude.“

„Iste Isabella, tak som to myslel aj ja. Drahá Victoria, ak chceš, zúčastni sa tréningu aj ty. Ak nie, odpočiň si a zajtra na úsvite sa vyberiete za pomstou. Jean-Claude vám podá podrobné informácie. Teraz ma ospravedlňte.“ Vstal a odišiel postrannými dvermi, ktoré som si až teraz všimla.

Nathaniel to nevydržal, prudko sa postavil a odkráčal z miestnosti bez akéhokoľvek slova. Jeho zlosť mi prechádzala po tele ako odvrhnutá milenka, ktorá si chce získať vašu pozornosť. Očkom som mrkla na Jean-Claudea a myslela si, že mi to vysvetlí. Ako veľmi som sa mýlila. Až príliš intenzívne som pociťovala prítomnosť tej mrchy. Jej pohľad mi vypaľoval do chrbta dieru obrovskú ako kráter. Pomaly som sa otočila a povedala: „Máš nejaký problém?“ Zamrkala som očami a hodila ten najlepší úsmev akého som bola v tej chvíli schopná. Nevinnosť sama.

„Ty si môj problém. Nathaniel je môj! Drž sa od neho, inak upírom už dlho nebudeš,“ vrčala mi do tváre a jej jed mi stekal po tvári.

„Drahá, buď taká láskavá a prestaň na mňa pľuť. Je to nehygienické,“ vrátila som jej. Počula som, ako Jean-Claude horko-ťažko zadržiava smiech.

„Ty malá suka, ešte sa uvidí kto z koho,“ nedala si pokoj.

„Iste, iste, suka je moje druhé meno, drahá.“ Vstala som, mierne sa jej uklonila a pokynula k dverám. „Až po tebe, drahá.“ Victoria funela od zlosti a snažila sa na mňa vrhnúť. Jean-Claude sa pred ňu postavil a výhražným pohľadom vypoklonkoval z miestnosti.

„Bella, prosím, neprovokuj ju zbytočne.“ Keď mi Jean-Claude povie menom, to už je prúser. Nikdy mi nehovorí menom.

„Nestresuj sa. Nič mi neurobí.“

„Nebuď si tým až tak istá. Nevieš čoho je schopná. A úprimne, nechcem vidieť toto telíčko roztrhané.“ Keď začína laškovať, už je všetko v poriadku.

„Daj si odchod, Jean-Claude. O mňa sa nemusíš báť.“

„Kiež by si mala pravdu,“ povzdychol si a uprene mi hľadel do očí. Posunul sa ku mne bližšie, jednou rukou mi hladkal líce. Keď sa začal približovať k bozku, natiahla som ruku aby som dotkla jeho hrude a tým mu znemožnila bližší kontakt. S našpúlenými perami sa zastavil tesne nad mojimi ústami a spýtavým pohľadom prepaľoval moje oči.

„Povedala som, aby si si dal pohov. Hovorím snáď jazykom, ktorým ty nerozumieš?“

„Ma fée, skús mi to povedať po francúzsky a som si istý, že to pochopím.“ Nemohla som odolať, jemne sa mi zvlnili pery v úsmeve a prekonala som aj tie posledné centimetre, prisala sa na tie sladké ústa. Jemne som mu ich ožužlávala a sala. Pootvorila som mu jazykom pery a začala tanec. Ostrá bolesť na jazyku ma prinútila od Jean-Claudea odskočiť. Držala som sa za ústa, medzi prsty mi kvapkal jed. Môj jed?

„Ma fée, prepáč mi to, nechal som sa uniesť. Nechcel som.“

„Čo si nechcel, Jean-Claude, čo si mi to urobil?“

Otvoril ústa a zazrela som v nich dva malá tesáčiky. Prešiel si po nich jazykom a oni sa akoby zázrakom stiahli do ďasna. Pristúpila som bližšie.

„Ty máš tesáky? Tesáky? Čo... a ja ich prečo nemám?“ bola jediná otázka čo ma napadla. Jeho smiech sa mi rozlieval po tele, zabalil ako zamat, hladkal ma na takých miestach, kam ani ruka nedosiahne. Takýto smiech by mali zakázať. Otriasla som sa a povedala:

„Prestaň sa takto smiať. Desíš ma!“

„Moja najúctivejšia poklona, ma fée.“

„Vráťme sa k tým tesákom, prosím.“

„Každý poloupír ich má. Je to taká menšia obrana voči pravým upírom. Keďže sme slabší a v podstate nemáme voči vám šancu, do vienka sme dostali takúto zbraň. Tieto zuby sú jediné, čo vám dokáže ublížiť. Keď chce upír zabiť upíra, musí ho roztrhať a spáliť. No keď chce poloupír zabiť upíra, stačí mu vydržať v tanci smrti toľko, aby mu pomocou zubov vyhryzol napríklad krk.“ Síce s novým poznatkom, no stiahnutými polkami, som prikývla na znak porozumenia.

„Naozaj som ti nechcel ublížiť, lenže zuby sa nám zjavia vždy, keď sme nejako rozrušený. A tvoje telo ma chladným jednoznačne nenecháva. Prijmi moje ospravedlnenie,“ povedal a hlboko sa mi uklonil.

„V pohode, ale už to nerob. Do riti, vážne to bolelo.“ Zase ma zalial jeho smiech. Nemohla som sa v ňom nekúpať, a tak som si užívala tie pocity, čo vo mne vyvolával len samotný smiech. Nechcem vedieť, čo by bolo, kebyže sa s Jean-Claudeom milujeme len sami dvaja. A chcem to vôbec zistiť? Bez komentára.

Dostala som od Jean-Claudea pokyny, že ma Nathaniel bude čakať v tréningovej sále. Sála bola veľká ako fitness centrum, stroje na posilňovanie stáli v jednom kúte miestnosti a žinenky pokrývali celú podlahu. Nathaniel stál chrbtom ku mne a robil výpady na drevenú bábku. Pripadal mi ako Seagal v tých jeho filmoch. Keby som nevidela jeho vlniace sa telo, rozosmiala by som sa.

Mal oblečené len sivé tepláky. Jeho dlhé vlasy boli spletené do zložitého vrkoču, aby mu nezavadzali pri výkopoch.  Pri otočkách ho bičoval do tela, no tak sa zdá, že jemu to vôbec nevadilo. Pomaly som sa k nemu blížila a užívala si ten pohľad. Nathaniel prestal, otočil sa ku mne a ladnými krokmi cupital naproti mne. Zastavil sa len pár centimetrov predo mnou. Jeho telo na mňa dýchalo svoju esenciu a obalilo teplotou to moje chladné a kamenné.

„Bella, začnime. Máme málo času, aby som ťa naučil aspoň niečo,“ povedal odmerane.

„Čo ťa žerie, Nathaniel?“

„Nič, poďme trénovať.“

Postavil sa do stredu miestnosti a ukazovákom mi pokynul, aby som prišla bližšie. Pokrčila som ramenami a vybrala sa za ním. Nathaniel sa postavil do bojového postoju a začal mi predvádzať kopy a údery podobné umeniu jiu jitsu.

„To je jiu jitsu?“ opýtala som sa.

„Áno, je to veľmi účinné bojové umenie pri strate zbraní.“

„Neviem na čo mi to bude, keď ja zbraň nepoužívam,“ podotkla som namrzene. Keď ma sem ťahal kvôli pár kopancom, natrhnem mu tú sexi prdelku.

„Bože, Bella, sklapni a uč sa!“ Sklapla som a učila sa. Jiu jitsu som mala zmáknuté za pár hodín.

Nastal čas na zbrane. Samozrejme, skepticky som škúlila na Nathaniela, či to naozaj myslí vážne. Myslel. Že vraj sila nie je všetko, ak ju neviem používať. Učila som sa strieľať z rôznych zbraní ako brokovnice, samopalu, browning, sig sauer alebo deringer. Najviac sa mi zapáčili upiľovaná brokovnica, sig a malá beretta, ktorá sa dá skryť aj pod sukňu. Ako posledné prišli na rad meče. Od malých dýk až po meče dlhšie než moje predlaktie. Keď Nathaniel usúdil, že by som so zbraňami nemala zabiť nikoho zo svojich, zobral ma do svojej zbrojnice.

Dostala som od neho sig sauer P226 X-five s puzdrom. Parádna a hlavne rýchla vecička. Dva zásobníky, v každom devätnásť strieborných guliek. Nemohla chýbať ani malá beretta s puzdrom, ktoré sa upevňuje okolo stehna, s maximálnym počtom guliek osem. Pár dýk s puzdrami na predlaktie a jeden meč podobný katane až na to, že tento mal špicatý hrot. Jeho puzdro išlo na chrbát a moje vlasy tak zakrývali jeho rukoväť.

Takto vyzbrojená som šla do Edwardovej izby. Chcela som sa pochváliť novonadobudnutými vedomosťami a oznámiť o úlohe, ktorú nám zadal Jacques. Z jeho izby sa tiahol nezameniteľný pach sexu a tlmené vzdychy. Krok sa mi zrýchlil a ruky roztriasli. Zrazu som tam nechcela ísť. Nechcela som otvoriť dvere a vidieť ten pohľad. No moje telo ma neposlúchalo a robilo si, čo chcelo. Zastala som pred mohutnými dvermi a počúvala. Zrýchlené dychy, vŕzganie postele a jej narážanie do steny ma prikovali na mieste.

So strachom v srdci som pomaly chytila kľučku a stlačila. Dvere sa pootvorili, rukou som do nich drgla a prirazila o stenu. Ten výjav sa mi vryl do sietnice a podlomil nohy. Padla som na koberec, s rukami pred sebou a bezhlasným výkrikom na perách. Pozerala som sa na Edwarda ako jazdí na neznámom ženskom tele. Jeho ruky, ktoré ma ešte pred nedávnom hladkali a maznali, teraz hladili a mačkali hnedé, plné prsia. Hral sa s jej bradavkami, sal ich a jemne hrýzol. Žena s čiernymi vlasmi zakláňala hlavu v návale slasti. Panvu mal uvelebenú medzi jej stehnami, nohy a zadok sa mu napínali v tvrdých prírazoch do jej lona. Rukami mu škriabala chrbát a vykrikovala jeho meno.

Keď si konečne uvedomili, že v izbe nie sú sami, Edward z nej s čvachtavým zvukom vyšiel. Jeho penis sa mu týčil v pozore, vlhký od tej kurvy. Až teraz som si uvedomila pichajúce ihličky do kože. Bola pravdepodobne vlkolak. Čierne vlasy mala krátke a strapaté, čierne oči jej svietili, prerývane dýchala a zatínala prsty do matraca pod ešte doznievajúcim orgazmom. Edward sa len bez slova a pohnutia na mňa pozeral. Neurobil a nepovedal nič. Nič! S roztrasenými kolenami som sa postavila, zadržiavala vzlyky, ktoré sa mi drali von hrdlom. Neukážem mu svoju bolesť. To nikdy!

Srdce sa mi rozpadlo na prach. Nedokázala som sa sústrediť, nevedela som dýchať, odchádzal mi zdravý rozum. Hľadeli sme si s Edwardom do očí a ani jeden z nás nepovedal nič. Umierala som. Červená hmla mi zakalila oči a zdravý rozum. Bez rozmýšľania som vytiahla sig sauer a dobre mierenou ranou jej strelila guľku rovno medzi oči. Jej mozog dopadol s čvachtavým zvukom na vankúš. Edwardova tvár bola zdobila krv jeho milenky. Dokonca ani teraz sa nepohol. S pripraveným údom na mňa hľadel, ako keby ma videl teraz prvýkrát. Možno áno. Možno doteraz videl len svoju vymyslenú Isabellu. Isabellu, ktorá nikdy neexistovala.

Po kamennej chodbe sa ozývali moje vzlyky. Nevedela som ich zastaviť. Až tak silná som nebola. Nemohla som zniesť ten pohľad na Edwarda s tou vlčicou, ktorý sa mi vypálil do mozgovej kôry a každú sekundu sa mi ukazovali výjavy ich malej zábavy. Viem, že som Edwardovi ublížila rovnakým spôsobom, lenže on vedel prečo. Chcel sa mi len pomstiť. Tak prízemným a úbohým spôsobom. No za to účinným. Ja som ho nikdy nechcela zradiť ani podviesť. No sám vie, čo cítim k Nathanielovi a pomaly aj k Jean-Claudovi. To bolo niečo iné. Možno. Možno to bolo iné len pre mňa. Nemôžem Edwardovi nútiť monogamiu, keď ja jej schopná nie som. No mohli sme sa aspoň porozprávať pred tým než... než ho strčí do nejakej inej!

Bez rozmýšľania som vybehla pred Moulin Rouge ešte stále ozbrojená a snažila si vdýchnuť do tela s čerstvým vzduchom aj trošku zdravého rozumu. Nepomáhalo to, kurva, nepomáhalo to! Cítila som, ako mnou zlosť trasie. Potrebovala som krv, ale nie na kŕmenie. Potrebovala som upokojiť moju nenávisť. Nenávisť takých obrovských rozmerov, že som ňou vedela pohltiť polovinu zemegule a na môj príkaz by sa začali ľudia zabíjať.

Po ulici som zbadala kráčať prostitútku. Bola malá. Naozaj malá. Mohla merať najviac meter päťdesiatšesť, dlhé ohnivo červené vlasy v jemných vlnách jej zdobili chrbát. Odetá bola len v čiernej koženej minisukni, deravé pančušky, čierne vysoké lodičky a športová podprsenka. To bolo všetko. Pripomínala mi Victoriu. Ťažkými krokmi som sa k nej doslova doplazila a snažila sa skryť svoju nenávisť v očiach, inak by som ju vyplašila.

„Za koľko?“ opýtala som sa. S jemným úsmevom sa na mňa otočila. Bola krásna. Hebká pleť, čokoládové oči, jemný aristokratický noštek a pery také plné, až som jej závidela.

„Podľa toho, čo chceš, zlatko,“ zapriadla a pohladila si vlasy. Mal tak zmyselné pohyby. Byť na ženy, prešmyknem ju na mieste.

„Chcem sa pohrať. Tak za koľko?“

„Pre teba za sedemdesiatpäť.“

„Fajn, máš niečo, kam by sme mohli ísť?“ opýtala som sa nedočkavo.

„Iste, poď za mnou, nie je to ďaleko.“ Otočila sa a vydala smerom k hotelu du Moulin, ktorý sa nachádza v pokojnej uličke v srdci turistickej štvrti Paríža medzi Sacre Coeur a Moulin Rouge. Vlastnila malú izbičku. Zariadená úplne obyčajne a skromne. Manželská posteľ v strede izby, na okolo len jedna komoda a jedna stolička. Jediné dvere v miestnosti viedli do malej, ale čistej, kúpeľne.

„Urob si pohodlie, ja sa zatiaľ skočím osprchovať a potom môžeš ty.“ Už sa začala vyzliekať, keď som ju svojou rukou zastavila. Chytila som jej tvár do rúk a naklonila sa k jej ústam.

„Nikam nechoď,“ šepla som jej do pier. Okamih na to som ju bozkávala tak vášnivo, ako by som chcela jej ľudstvo a život vysať cez tie drobné a plné ústa.

Jazykom mi vošla do úst a ochutnávala upírske telo. Tá extáza, čo som jej dopriala, ju vrhla do môjho náručia. Nekontrolovateľne ma začala hladkať po bruchu až skončila na prsiach. Odtiahla som sa. Nechcela som s ňou mať sex. Túžila som po niečom inom.

Chytila som jej ruky a otočila ju chrbtom ku mne. Z puzdra na predlaktí som vytiahla jeden nôž a pritlačila na jej holý chrbát. Pomaly a silno som jej tlačila hrot noža a spúšťala tak sladkú krv. Začala kričať a mykať sa. Otočila som ju a vrhla sa znovu na jej pery. Bozky ju priviedli do delíria, odkiaľ nevnímala bolesť, len slasť a hlad po mojom tele. Nôž som si presunula medzi naše telá a rýchlym pohybom rozrezala brucho. Padla na kolená v nemom výkriku. Strach, hrôza a iné veci sa jej zrkadlili v očiach.

Jej strach, pach tela, napĺňalo moju príšeru. Váľala som v jej esencii, užívala si ten pocit vziať niekomu život. Z brušnej dutiny vychádzali orgány, ktoré sa snažila rukami vtlačiť naspať. Sklonila som sa k nej a dotkla sa ešte horúcich čriev. Snažili sa jej vyliezť a rozprestrieť na koberci ako mäkká deka, na ktorú si môžete ľahnúť. Kvílivé zvuky a plač ju nezachráni. Nič ju nezachráni a to všetko kvôli Edwardovi. Bolo mi ľúto tejto bábiky, ktorá bola taká naivná a kvôli vyhliadke na peniaze sa nechala zabiť.

„Prosím, pomôž mi,“ šepla plačlivo. Nemala už sily. Ruky jej ochabli a všetky orgány a iné hustejšie veci, ktoré mohli, sa vyliali na koberec.

„Prepáč mi to, maličká. Nechcela som, ale musela.“ Dala som jej poslednú pusu, pritiahla jej telo do môjho náručia a vytrhla meč spoza chrbta.

Rýchlym pohybom, ktorý nevidela, som jej ho vrazila do tela a postupovala hore k srdci. Zastavil sa na kostiach, asi rebrách. Zatlačila som a počula prasknutie. Tlačila som mečom pokým som nenarazila na srdce. Posledné výdychy mnou otriasli. Hojdala som s ňou ako s dieťaťom, ktoré plače. Meč ešte stále zaseknutý v jej tele. Opatrne som ju položila na zem a vytiahla meč. Krv, ktorá z neho kvapkala, som oblizovala, pokým nebol čistý natoľko, aby som ho mohla uložiť späť do puzdra. Niečo sa vo mne zlomilo. Oplakávala som ženu, ktorú som bezcitne zavraždila. Otierala som sa o jej mŕtve telo, čakala jej pohladenie, objatie.

Prečo ma tak veľmi bolí srdce? Prečo?

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá pomsta - 10. kapitola: