Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ktorého milujem? Prológ + 1. kapitola

23.08.2010 (17:00) • Tania4581 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3143×

Vyšla som z podniku a zamierila som rovno po ceste, ako každý večer. V takúto neskorú nočnú hodinu už nechodil žiadny autobus a auto som si nemohla dovoliť. Po odchode Edwarda sa zo mňa stala troska. Nechcela som sa zmieriť s jeho odchodom. Charliemu som iba ubližovala, tak som jedného dňa odišla. Charlie s René si myslia, že ďalej študujem. Ja však pracujem v tom pajzli ako barová tanečnica. Nepredávam sa, ale aj tak som vyvrheľ spoločnosti. Popravde som rada, že si odo mňa ľudia držia odstup. Nemám žiadnych priateľov a ani mi nechýbajú. Chýba mi iba Alice, Edward a celá rodina Cullenových.  Musela som si však zvyknúť na život bez nich.  Veľmi som sa zmenila. Výzorom aj povahou. Bola som uzavretá, podráždená, protivná. Obliekala som sa do minišiat alebo do vecí, ktoré veľa nezahaľovali. Preto pri mne každú noc zastavovali autá, aby som sa s nimi zviezla. Ja som však tvrdohlavo odmietala.

Za mnou som počula ďalšie auto, ktoré spomaľovalo. Ďalší osamelý muž čo si myslí, že mu skočím do postele. Teda na sedačky. Auto sa rýchlosťou rovnalo môjmu kroku a na strane spolujazdca sa stiahlo okienko.

„Pusa, nechceš zviesť?“ spýtal sa ma veľmi známy hlas. Začínam mať halucinácie. Nemohla by som ho počuť... Vlasy, ktoré mi padali do tváre som si zastrčila za ucho.

Musím sa presvedčiť, či je to naozaj on. V kútiku duše som v to naozaj dúfala. Pozrela som sa do auta a snažila som rozoznať tmavé obrysy človeka v aute. Ozvalo sa zalapanie po vzduchu.

„Bella?“

„Emmett? Si to ty?“ spýtala som sa šokovane. Čo by tu robil? A ešte k tomu sám... A ako mi to povedal? Pusa? Keby ho počula Rosalie...

„Tak rád ťa vidím. Naskoč si.“ Z jeho hlasu som rozpoznala, že sa usmieva. Emmetta som mala po Alice vždy najradšej. Rýchlo som otvorila dvere a nastúpila som si, pretože mi bola už vážne zima. Až teraz som postrehla, že je to vážne Emmettov jeap.

„Bože, Bella, čo ťa to napadlo. Tak neskoro sama a ešte v takej zime.“ Musela som sa usmiať nad jeho starosťami. Dávno o mňa nikto nemal takýto záujem.

„Emmett, upokoj sa. Ja takt chodievam každú noc a doteraz sa mi nič nestalo. Nemusíš mať starosti.“ Zrazu sa tváril strašne vydesene. Ups. Krajina za sklami sa už opäť mihala. Nevedela som kam ma vezie, ale s ním som bola v bezpečí.

„Každú noc? Ty si sa načisto zbláznila? Prečo chodievaš uprostred noci a sama cez toto miesto?“ Celý čas čo rozprával mu preskakoval hlas.

„Pracujem tu,“ vyhŕkla som bez premýšľania. Ku Emovi som nemohla byť protivná.

„A kde? Veď tu sú samé pochybné bary,“ povedal a zrazu mu to došlo.

„Povedz, že to nie je pravda. Však sa nepredávaš?“ Pozrel na mňa, hoci som mu nevidela do tváre.

„Nie, nepredávam sa. Pracujem však v tých baroch čo si uviedol. Som barová tanečnica. Nemýľ si to so striptízom. Iba tancujem, nevyzliekam sa. To však nemení nič na tom, že sa ma muži dotýkajú.“ Všimla som si, že sa mu aspoň sčasti uľavilo. Aj ja som mala množstvo otázok, ale na ne bude čas neskôr. Aspoň dúfam...

„Prečo tam pracuješ?“

„A čo mám asi robiť, Em? Po vašom odchode som s problémami doštudovala, takmer som sa nesmiala, nič ma netešilo. Videla som na Charliem, že mu ubližujem, tak som sa pobalila a povedala som mu, že ma prijali na univerzitu. Namiesto toho som skončila v tomto zapadákove s touto prácou. Som však za ňu vďačná, pretože nemusím hladovať. Aspoň ma skús pochopiť,“ povedala som mu. Videla som na ňom, že nad tým premýšľa. Na jazyku ma však pálila jedna otázka. Nechám ju však na neskôr.

„Kam ideme?“ Rozhodla som sa pre zmenu témy. Dúfam, že ma nechce vziať ku ostatným. Nechcem sa stretnúť s celou rodinou. Zatiaľ.

„Ku mne domov. Ak ti to nevadí teda.“ Bola som rada, že nie ku mne. Pretože som mala malý byť v dosť pochybnej štvrti. Lepší som si zatiaľ nemohla dovoliť a s touto prácou ani nikdy nebudem môcť. Ale čo povie Rose keď ma uvidí? Určite nebude skákať radosťou.

„To nie je dobrý nápad, Em. Rose nebude nadšená,“ povedala som s obavami. Aj cez tmu som videla ako sa Em napol. Muselo sa niečo stať.

„Rose tu nie je. Ani nikto s rodiny. Som tu sám.“ To mi nešlo do hlavy. Emmett by bez Rose nikdy neodišiel. Niekedy sa správal ako malý, ale Rose miloval. Za to by som dala ruku do ohňa.

„Čo sa stalo? Bez Rosalie by si nikdy neodišiel.“

„Podviedla ma. S jedným spolužiakom z vysokej, na ktorú sme spoločne nastúpili. Bol to upír vegetarián ako celá rodina. Keď som ich prichytil rýchlo som sa zobral a odišiel som. Nemohol som zniesť viac jej blízkosť,“ dorozprával a keby mohol, tak by určite plakal. Bolo mi ho ľúto. Vedela som celkom presne ako sa cíti. Aj keď mňa Edward nepodviedol. Všimla som si, že už stojíme pred nejakým obrovským domom. Em v ňom musel mať byt. Stále sme však sedeli v aute a premýšľali. Spojovala nás zrada od ľudí, ktorých sme milovali. Mňa však ťažila ešte jedna otázka.

„Miloval ma vlastne niekedy?“ spýtala som sa ho po nejakom čase. Videla som ako zaváhal. To mohlo znamenať iba jedno.

„Prepáč, Bells. Už to raz spravil jednému dievčaťu pred tebou. O týždeň po rozchode spáchala samovraždu. Preto sme nechceli, aby to zopakoval. Nechcel nás počúvať. My sme si ťa však celá rodina obľúbili a s Edwardom sa teraz nikto nerozpráva. Dokonca ani Esme. Alice ho drží v dome iba preto, lebo ak odíde, bude zabíjať ľudí. Mala o jeho odchode veľa vízií a v každej niekoho zabil.“ Ešte niečo vravel, ale ja som ho už nebola schopná počúvať. Takže ma iba využil a odkopol. Nemohla som tomu uveriť. A ja som ho tak veľmi milovala. Ako mohol? Nevedela som kde sa v ňom berie toľká bezcitnosť.

Po tvári sa mi kotúľali jedna slza za druhou. Nemohla som vydržať ten nápor spomienok. A v každej sa iba pretvaroval. Doteraz som niekde v hĺbke duše verila, že ma opustil preto, aby som bola v bezpečí. Celý náš vzťah bol založený na lžiach. Prečo som bola taká naivná a uverila som mu. Cítila som ako ma objali silné ruky a ja som sa naplno oddala plaču a spomienkam. Od vyčerpania som musela zaspať.

xXx

Otvorila som oči a nemohla som si spomenúť kde sa práve nachádzam. Žeby ma niekto uniesol? Ale to by som neležala v takej nádhernej spálni a veľkej posteli. Blbosť. Potom mi to došlo. Emmett! Až teraz som si uvedomila, že ležím na niečom tvrdom. Pomaly som sa posadila. Za mnou sa ozval hlasný smiech. Pozrela som sa na Emma a uvedomila som si, že sedím na jeho bruchu. Musela som sa k nemu pridať a pomaly som z neho zliezla. Po dlhých minútach som sa konečne upokojila natoľko, aby som mohla plynule rozprávať.

„Prepáč, neuvedomila som si, že ležíš pri mne v posteli.“ Emmett sa stále tváril pobavene.

„Dúfam, že ti to nevadí, ale nechcela si ma pustiť.“ Zase sa začal smiať. Ja som samozrejme ostala celá červená. Ešte šťastie, že to berie všetko s nadhľadom. Po chvíli som nevydržala a začala som sa smiať, nakazená jeho smiechom. V tom však túto komickú chvíľu prerušil môj hlasný žalúdok. Emmett sa rozosmial ešte hlasnejšie, pokiaľ to išlo, ale keď videl môj vražedný výraz, radšej zmĺkol a zatváril sa dosť zvláštne. Predpokladám, že chcel vyzerať previnilo.

„Bella, vieš no... Ehm... Ja tu nemám žiadne jedlo. Veď vieš.“ Teraz vypadal naozaj zraniteľne. Bože, akoby som sa na neho mohla hnevať len preto, že tu nemá  jedlo. Veď načo by mu aj bolo?

„Emm, to nevadí. Stačí ak ma hodíš ku mne domov. O šiestej mi začína práca. Koľko je vlastne hodín?“ spýtala som sa ho teraz už dosť vydesene. Nesmiem prísť neskoro. To by ma už rovno vyrazili. Odhadovala som, že je už niečo po obede. A to sa ešte musím dať do kopy!

V myšlienkach som už začala panikáriť a Emm ma pražil nazúreným pohľadom. Bože čo mu zase je? Ignorovala som ho a začala si hľadať topánky, ktoré mi včera musel vyzuť. Pozrela som sa dokonca aj pod posteľ a nikde neboli. Našla som tam iba ružovú podprsenku, ktorej som sa radšej ani nedotkla. Bohvie čo tu robí.

„Bells, do tej práce už nepôjdeš. A na túto tému sa odmietam baviť.“ Po tomto prehlásení som na neho nahnevane pozerala. Čo je jemu do toho? Je to môj hlavný zdroj obživy. Bože, ešte aj myšlienky mám divné. Jednoducho povedané, nebudem mať z čoho platiť účty.

„To nemyslíš vážne! A z čoho asi tak budem platiť účty? Tá práca je to jediné čo môžem so svojím vzdelaním robiť.“ Videla som na ňom, že hlboko premýšľa. Po minúte sa znova ozval.

„Presťahuješ sa ku mne a spolu pôjdeme na vysokú,“ povedal a tváril sa akoby vymyslel liek na rakovinu. Pozerala som na  neho ako zjavenie.

„To od teba nemôžem žiadať, Emm. Bude ťa to stáť veľa peňazí a ver tomu, že ma nechceš mať tak dlho na krku.“ Predsa som od neho nemohla žiadať aby platil byt, potraviny a ešte aj celé školné, ktoré mimochodom nie je najlacnejšie.

„Ale choď. To, že som odišiel od rodiny neznamená, že nemám prístup k účtom. A dlhujeme ti to,“ zazubil sa na mňa. Vedela som, že nemám šancu ho presvedčiť o opaku, preto som len prikývla.

„Musím si ísť po veci a potraviny, pretože asi umriem od hladu.“ Vstal a odniekiaľ vytiahol moje topánočky. Už dávno som sa naučila chodiť na opätkoch, takže som mala dosť slušnú zbierku lodičiek. Obula som sa a spolu sme šli k autu. Vonku bolo príjemne teplo, ale pod mrakom. Em si celú cestu pospevoval s rádiom. Ja som sa na ňom skvelo zabávala. Až keď sme zastali som si všimla, že nie sme pred mojim bytom, ale pred nejakou drahou reštauráciou. S povzdychom som vyšla z auta, pretože by nemalo cenu protestovať. Vnútri bolo celkom prázdno. Usadili nás k stolu, ktorý bol celkom stranou. O chvíľu k nám prišla mladá čiernovlasá čašníčka a podala nám jedálne lístky.

„Ak by ste si chceli objednať, ale bo by ste čokoľvek potrebovali, stačí kývnuť rukou.“ Pri slove čokoľvek sa pozrela na Ema a ten mal z toho strašnú srandu. Štvala ma, ale radšej som si zahryzla do jazyka. Do oka mi padli syrové cestoviny. Položila som menu a čašníčka pri nás už stála.

„Čo ste si vybrali?“ pozerala na Ema a mňa úplne ignorovala. Em ku mne kývol hlavou a ona sa neochotne otočila a zase sa pozrela na Ema.

„Bella, čo si dáš?“ spýtal sa ma, keď usúdil, že ona sa k ničomu nemá.

„Syrové cestoviny a pohár bieleho vína prosím.“

„Takže pohár vína, syrové cestoviny pre vašu sestru a vy si nedáte nič?“ povedala a tým ma fakt dopálila. Pokúšala som sa ju zavraždiť pohľadom, ale nejako sa mi to nedarilo.

„Nie je to moja sestra a nechcem nič,“ povedal naštvane vždy pokojný Em. Mala som zvláštny pocit zadosťučinenia.

„Tak, na ktorú vysokú by si chcela ísť? A aký odbor? Lekárka, právnička...“ začal mi vymenovávať asi dvadsať odborov. S otvorenými ústami som ho počúvala. Najlepšie by bolo, keby sme išli niekde, kde by vôbec nesvietilo slnko. Premýšľala som a zvažovala všetky školy.

„Mám to! Pôjdeme na Aljašku a budeme študovať právo,“ oznámila som mu radostne. Právo som chcela vždy študovať.

„Skvelý nápad drobec. Ale nevieš do čoho lezieš. Je tam strašná zima. Takže iba hrubé, teplé bundy.“ Prerušila nás už druhá čašníčka, ktorá nám, teda mne, doniesla jedlo. Pustila som sa do toho a Em stále nadšene rozprával čo nás čaká. Veľmi som sa tešila, že som stretla práve jeho. Aj keď som nemohla uveriť tomu, čo Rose spravila. O Edwardovi som už radšej ani nepremýšľala. Veľmi ma bolí jeho zrada. Znova som s nadšením počúvala Ema.

„Už mám vyhliadnutý byt. Je blízko školy a je dosť veľký pre nás oboch. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť,“ dohovoril a a ja som akurát dojedla. Zaplatili sme a šli sme do môjho bytu po veci. Emmett našťastie nič nekomentoval a ja som domovníkovi vrátila kľúče a peniaze za posledný mesiac. Nevyzeral byť nadšený, že odchádzam. Veď kto by chcel dobrovoľne bývať v takom byte? Do práce som volať nemusela, pretože som nemala žiadnu zmluvu. Peniaze som dostávala na ruku. Ak už viac neprídem, nikomu chýbať nebudem.

Potom si išiel po veci Em a o dve hodiny nám malo letieť lietadlo. Dúfam, že to bude konečne dobrý začiatok. Bola som šťastná, že mám pri sebe aspoň niekoho. Dúfam, že vysokú budem zvládať...

Autor: Tania4581 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ktorého milujem? Prológ + 1. kapitola :