Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - 4. kapitola (1. časť) - Cesty

16.08.2010 (07:45) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 939×

4. kapitola - 1. časť - Cesty

(rozprávač)
Je príjemný letný večer, v žiare mesiaca na čiernej obohe pokrytej hviezdami sa odrážajú dve biele tváre. Dievča a chlapec, každý s taškou na chrbte, sa rýchlo zakrádajú pod obrovskými hradbami Volterry. Pri vonkajšej bráne dievča zastalo, obrátilo sa späť, pozrelo na svoj domov.

Ak sa rozhodne vrátiť, nikdy nespozná svoju pokrvnú rodinu. Ak sa odhodlá opustiť miesto, kde vyrastala, miesto, kde mala svoju druhú rodinu, zmení sa od základu jej život. Má pri sebe najlepšieho priateľa, ale stačí to na to, aby všetko zahodila za hlavu? Vo svetle sa zaleskla slza, ktorá jej stekala po líci. Zrazu jej tvár skamenela. Rozhodla sa...

(pohľad Belly)
Pozrela som sa na hradby Volterry. Môj domov, moja rodina... Odrazu som si nebola istá, či to všetko chcem naozaj opustiť, či sa neobrátim chrbtom svojej ceste naprieč svetom.

No na to som až veľmi dobre vedela, že by som sa pokúsila znovu utiecť. Po druhý raz by sa mi to nepodarilo. Mala som pocit, že keby som sa znovu pozrela do Arovej, alebo teraz už aj Danielovej tváre, nikdy by som nedokázala odísť.

Cítila som, ako mi po tvári steká horúca slza. Ani som si neuvedomila, že plačem. No plač so sebou priniesol ďalšie spomienky, ktoré ma budili zo spánku dlhé noci. Jediný, ktorý ma dokázal podržať, stojí za mnou. Čo viac teda potrebujem?

S Andym na ceste naproti osudu, a na začiatku pátrania po mojej rodine. Prestala som plakať. Posledný krát som sa pozrela na mohutné kamenné steny siahajúce do neba a otočila som sa smerom k lesu. Pristúpila som k Andymu. Usmial sa na mňa.

„Neboj sa, všetko dobre dopadne." Jeho hlas mi dodal odvahu aj v tých najhorších časoch a teraz to nebola výnimka.
„Ďakujem." Cez hrču v hrdle som to zo seba takmer nedostala. Chápavo sa na mňa pozrel, znovu sa usmial, chytil ma za ruku a ťahal cez tmavý les. Jediné, na čo som sa sústredila, bol môj cieľ a neustále som si ho pripomínala.

Nevnímala som nič, iba studenú ruku v mojej dlani. V túto noc sa mi všetko zdalo také zvláštne. Sromy mihajúce sa okolo nás boli také neobyčajné. Mesačný svit sa predral cez ich koruny do celého lesa, ktorý spolu s atmosférou pripadal až magický...

..........................

Čas plynie, aj keď sa nám to zdá takmer nemožné. Prešiel už takmer jeden rok a my sme prehľadali celú Európu, Afriku a Áziu. Ani jediná stopa po mojej rodine, ani jediný známy pach.

Stretli sme už mnoho upírov, no žiadny netušil o čom hovoríme, nikto nepoznal mojich rodičov, ani brata, ani tetu. Ale to je zároveň pochopiteľné. Podľa Arovych zápiskov, ktoré som našla v jeho pracovni, je to veľmi dlhá doba.

Síce mám len 16, ale narodeniny oslavujem raz za desaťročie, podľa toho, ako rýchlo rastiem. Áno, vo všetkých legendách o poloupíroch je, že rastieme veľmi rýchlo, ale je to pravda len u mužského pohlavia. Je to hlavne kvôli tomu, že ženy nemajú v sebe jed, tak nemá čo spôsobovať premenu. (pozn. autora - viac o rýchlosti rastu je napísané pod textom)

Začínala som si myslieť, že som niečo prehliadla, ale to som kvôli Andyho daru musela vylúčiť. Každý, koho očaril, mu vždy vyklopil pravdu. Bolo vtipné, ako sa mu každý zaliečal. Tak teraz máme v pláne Ameriku.

„Môžeme ísť zo severu na juh?" opýtal sa, keď sme nastupovali na loď.
„Prečo?"
„Na severe žijú omnoho civilizovanejší upíri, ktorí ti skôr odpovedia na otázky. A žijú tam takisto Cullenovci." Mal pravdu, Cullenovci by nám mohli pomôcť. Oni vedia o všetkom v Amerike.

„Dobre. Aby sme nestrácali čas, môžeme ísť rovno k nim. Myslím, že už pár rokov žijú na Olympyjskom polostrove, ak sa nepresťahovali." Zamyslela som sa. Naozaj mi o nich Aro povedal len toto?

„Áno, to je dobrý nápad. Bývajú vo Washingtone, v nejakom opustenom lese, blízko mestečka Forks." Nechápala som, odkiaľ o nich tak veľa vie. Zbadal môj výraz a dal sa do vysvetľovania.
„Vieš, keď mi ťa Aro zveril, vyslúžil som si miesto v niečom ako "klube", v ktorom sú tí, komu Aro verí. Vieš si to predstaviť - Jane a spol."

Andy naštartoval loď, ktorú sme si požičali. V tom ma niečo napadlo.
„Ty sa vyznáš v lodiach?" S otvorenými ústami som sledovala, ako ladne behá po celej lodi a pripravuje ju na odchod.
„Vlastne, keď som bol mladší, mali sme s otcom vlastnú," odpovedal pokojne.
„Že ma u teba ešte niečo dokáže prekvapiť, pán dokonalý," dodala som potichu a prevrátila oči.

„Ale vážne, je niečo, čo by si ty nedokázal?" Pozrela som naňho.
„Hmmm." Tváril sa, že premýšľa.
„Máš pravdu, som dokonalý," vyhlásil nakoniec. Začala som sa smiať, po chvíli sa ku mne pridal.

„Teda, ty vieš ako človeka priviesť na iné myšlienky," povedala som. Usmial sa. Ani som si neuvedomila, aká som unavená. Svetlá z lode sa mi začali strácať. Viečka som mala odrazu ťažké ako tehly. Po pár minútach nado mnou vyhrali a ja som zaspala.

„Bella, zlato, už sme blízko Washingtonu. Zobuď sa. Bella?" Počula som Andyho zamatový hlas pri uchu. Ešte sa mi nechcelo otvoriť oči.
„Dobré ráno," zamrmlala som a zívla si, no rozmýšľala som nad tým, čo povedal. Pri Washingtone? Ucítila som na tvári jemný vánok. Prinútila som sa otvoriť oči. Najprv som videla iba Andyho tvár, ktorá bola mimochodom veľmi blízko, no potom som si všimla, že ma na rukách nesie cez nejaký les.

„Kedy loď dorazila na breh?" opýtala som sa a vyskočila na nohy.
„Asi pred dvoma hodinami." Keď mi podával batoh, pochybovačne na mňa zazrel.
„Ak si unavná, môžem ťa niesť." Bola to síce lákavá ponuka, ale musela som odmietnuť. Nechcela som predsa rozmazávať svoje hranice, ktoré v poslednom čase hravo prekračoval.

„Nie ďakujem. Predsa si ma niesol cez hory dve hodiny. Už sa potrebujem prebehnúť." Zbytok cesty ku Cullenovcom sme prebehli v tichosti. Bolo 6 hodín ráno a cez mraky sa už začali predierať ranné slnečné lúče. Máme šťastie, dnes budú doma.

„Už sme takmer tu," upozornil ma Andy. Hľadala som nejaký náznak ich prítomnosti. Zacítila som 9 rôznych pachov. Jeden z nich som spoznávala, aj keď bol veľmi slabučký. Daniel tu predsa už skoro rok nežije, ale možno chodí na návštevy.
Ostalo 8 pachov. Ďalší smrdel ako mokrá zvieracia kožušina. Dokonca tu bol aj pach jeho krvi. Áno, určite majú nejaké zviera.

„Cítiš to aj ty?" Zmätene som sa obrátila k Andymu. Prikývol. Keď sme pokračovali ďalej, jeden pach sa odpojil.
„Ktorým smerom ideme?" opýtala som sa a zastala. Andy urobil to isté.
„Rozdelíme sa. Ty choď po tom osamotenom pachu. Ja pôjdem za viacerými. Keby niečo, zakrič na mňa."

Viac som nepotrebovala. Bežala som pomedzi stromy. Uvidela som malú lúčku v strede lesa. Spomalila som, a keď som prešla cez posledné stromy na okraji čistinky, uvidela som jeho. Ležal natráve posiatej stovkami farebných kvetov. Mal zatvorené oči. Vyzeral pritom ako anjel, môj osobný zázrak, dar priamo z nebies. Zabudla som, že mám dýchať.

Pomaličky som teda vdýchla čerstvý vzduch. Jeho sladulinká vôňa bola neodolateľná. Bola krajšia ako všetky parfumy na svete. Výrazná, ale stále taká jemná. Neuvedomila som si, čo robím, až kým som od neho nestála na pár rokov. Zrejme začul moje srdce.

Vyľakane vyskočil na nohy. Inštinktívne som sa dala do obranného postoja, no ako som zbadala jeho kožu odrážajúcu sa v slnečných lúčoch ako diamant, okamžite som sa narovnala. Veď predsa niečo také čisté a krásne by mi nedokázalo ublížiť. Zjavne nechápal moje správanie, niežeby som na to nebola zvyknutá. Chvíľu sme sa na seba pozerali. Potom som k nemu začala pomaly pristupovať. Cesta z Volterry stála za to už len kvôli tomuto okamihu.


(Pohľad Edwarda)
Z môjho premýšľaniama vytrhlo tlčúce srdce. Na človeka bilo až priveľmi rýchlo, asi to bude nejaký vtáčik. No počul som aj veľmi pomalý nádych a blížiace sa kroky.

Vyskočil som vydesený na nohy a poobzeral sa. Stála tam žena, či skôr ešte dievča. Nikdy som nevidel nikoho podobného. Bola prekrásna, dlhé tmavohnedé vlasy sa jej vlnili vo vánku vetra. No čo ma na nej zaujalo, boli jej oči farby mliečnej čokolády, ktoré na mňa upierala z obranného postoja, no okamžite sa narovnala. Nechápal som, o čo sa snaží. Popravde mi to bolo jedno. Jediné, čo ma teraz zaujímalo, bolo kto to je.

Podľa postoja musela byť upír, ale jej oči toto tvrdenie vyvracali. A doslova z nej sálalo teplo. Nadýchol som sa. Nič podobné som doteraz necítil. Jej vôňa bola neodolateľná. Pri pohľade na jej bielu pokožku som uvidel trblietajúce sa diamanty, ktoré by ľudské oči nezachytili. To bol ďalší dôkaz o tom, že musela byť upír aspoň z časti.

Pri ďalšom skúmaní jej vône som zistil, že nielenže jej srdce tlčie, ale v tele jej prúdi krv. Po chvíli vzájomného pozorovania začala ku mne pomaly pristupovať. Jej pohľad bol tak hypnotizujúci, že som sa nemohol ani pohnúť. Ani som si neuvedomil, že okrem vlastných myšlienok a zvukov lesa nič nepočujem. Nemôžem jej čítať myšlienky. Ako je to možné?

Zastala asi tri kroky odo mňa a usmiala sa na mňa tak očarujúco, že bez sebaovládania by som jej padol k nohám. Nevedel som, čo mám robiť. Možno mal Emmett pravdu, keď hovoril, že namiesto odmietania každej ženy a hľadania lásky, som mohol aspoň zbierať skúsenosti, aby som sa nestrápnil. Čakal som, čo povie, no ona zjavne čakala, čo poviem ja.


.....................................................................................

Predpokladáme, že sa nejakej žene narodí poloupír. Ak je to dievča, je jasné, že má viac génov z človeka, lebo nikdy nemôže ani človek, ani upír oplodniť upírku. Toto dieťa teda nemá jed. Takéto deti, čím sú staršie, tým viac sa menia na upíra. Dievčatám teda nemá čo urýchliť premenu a dospievanie. Naopak, ak je to dieťa chlapec, ich vlastný jed sa rýchlejšie rozširuje po tele, ako ten zdedený po otcovi, a tak rastú oveľa rýchlejšie ako dievčatá a rýchlejšie aj dospievajú.

3. kapitola Zhrnutie 4. kapitola (2. časť)

Autor: MatusQaDLS (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ľadový Dar - 4. kapitola (1. časť) - Cesty :