Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - 4. kapitola (2. časť)

22.08.2010 (13:30) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 872×

Ľadový Dar - 4. kapitola (2. časť)

(Andyho pohľad)

Nechel som to Belle povedať, ale odchod z Volterry bol pre mňa oveľa tažší. Ja tam mám všetko. Viem, že som sebecký, ale bol by som radšej, keby svoju rodinu nenašla, aby sme sa spolu mohli vrátiť. No som smutný, keď ju vidím zničenú.

Jej šťastie je pre mňa najdôležitejšie. Nikdy som neveril na lásku, až kým mi nezniesli z neba ju. Ona ma berie ako brata, ale ja dúfam, že sa do mňa časom takisto zaľúbi. To jediné ma držalo. Nádej a viera, že moje city opätuje.

Preto som s ňou odišiel. Už som nezniesol jej smutné pohľady, keď myslela na svoju rodinu. No teraz si začínam myslieť, že to nebol ten najlepší nápad. O pár dní to bude presne rok, odkedy sme opustili Volterru.
Nenašli sme ani jedinú stopu po jej rodine. Posledný kontinent je Amerika.

Práve sme dobehli do prístavu, keď ma niečo napadlo.
„Mohli by sme ísť zo severu na juh?" opýtal som sa Belly, keď som jej pomáhal nastúpiť na loď, ktorú sme si vypožičali.
„Prečo?"
„No, na severe žijú oveľa kultivovanejší upíri. Nezaútočia na teba pri prvom slove, a žijú tam Cullenovci. Mohli by nám pomôcť," povedal som.

„Samozrejme, dobrý nápad. Vlastne môžeme ísť rovno k nim. Myslím, že už pár rokov bývajú niekde na Olympyjskom polostrove." Všimol som si, že hovorila o čosi pomalšie, ako obyčajne. Určite je veľmi unavená, nespala už niečo cez 32 hodín.

„Bývajú v štáte Washington, v nejakom opustenom lese, blízko mestečka Forks," povedal som. Hodila na mňa ten svoj nechápavý kukuč.
„Vieš, keď som sa o teba dobre staral, vyslúžil som si tým miesto v niečom, ako je Arov ´klub´. Mohol som byť na všetkých tých stretnutiach, kde preberali hodnovernosť upírov. Hovorilo sa tam aj o nich." Zatiaľ, čo som to hovoril, naštartoval som loď.

Chvíľu sme ešte žartovali o mojej dokonalosti a tak, no po pár minútach konečne zaspala. Bože, bola taká zlatučká. Aj keď sme boli ešte vo Volterre, vždy som pri nej ostal, kým nezaspí, niekedy som sa na ňu dokázal pozerať aj celú noc. Prikryl som ju teplou dekou.

Spala dosť dlho. Nezobudila sa ani vtedy, keď loď dorazila na breh. Nehcel som ju budiť, a tak som ju zobral do náruče. No bolo celkom teplo, tak som deku už dal do batoha. Niesol som ju cez celé hory.

Spala ešte takmer 3 hodiny, a spala by ešte dlhšie, no už sme boli blízko pri
Washingtone, tak som sa rozhodol zobudiť ju.  
„Bella, zlato. Už sme blízko pri Washingtone. Bella?" šepkal som jej do ucha, aby som ju nevystrašil.
„Dobré ráno," zamrmlala a zívla si. Otvorila oči a prezkúmala situáciu.

„Kedy loď dorazila na breh?" opýtala sa a vyskočila z mojej náruče. Len čo som zastavil, dopadla na zem.
„Pred necelými 3 hodinami," odpovedal som. Navrhol som jej, že ju budem niesť, ale odmietla, vraj sa potrebuje prebehnúť. Rozbehli sme sa v tichosti. Tak pokračoval aj zbytok cesty. Uvidel som, ako sa v diaľke začínajú predierať slnečné lúče cez stromy. To nám vyhovuje, dnes budú určite doma.

„Už sme tu," upozornil som ju. Zacítil som 9 rôznych pachov, pričom jeden smrdel ako mokrý pes a jeho krv. Asi majú domáce zvieratko, alebo dopĺňajú zasoby, aj keď neviem, či by neboli po záruke, keď tak páchnu. Ďalší bol Danielov, aj keď ten bol veľmi slabulinký, asi pár mesiacov starý. Pravdepodobne tu bol Daniel na návšteve.

„Cítiš to aj ty?" opýtala sa ma. Prikývol som. Ako sme bežali ďalej, jeden pach sa odpojil.
„Ktorým smerom ideme?" Zastala. Dohodli sme sa, že ona pôjde za tým osamoteným pachom, a tak som sa rozbehol po stopách tých šiestich. Onedlho som sa ocitol na konci lesa. Zastal som na malom trávniku pred obrovským preskleným domom. Poďla sýtych pachov to musel byť dom Cullenovcov.

„Už je tu," počul som nejaký dievčenský spevavý hlások priamo z domu. Za pár sekúnd predo mnou stálo šesť upírov. Pozrel som si ich, no jediného som spoznal Carlisla, ktorý aj ako prvý prehovoril.
„Vítam ťa u nás. Ty musíš byť Andrew, nemýlim sa? Daniel nám o tebe veľa hovoril." Podal mi ruku, ktorú som hneď prial.

„Ďakujem, áno, som Andy," povedal som mu, keď ma ťahal do domu. Hneď po malom zoznámení s celou rodinou, sme si posadali na gauč. Mimochodom, ten pach, za ktorým sa Bella vydala, bol ďalší člen rodiny, Edward. Vysvetlili mi aj ten zvierací zápach. Mal som pravdu, mali domáce zvieratko, vlkodlaka Jacoba. Najprv sa báli, že ho prezradím pred Volturiovcami, ale ja si na ich zákony až tak nepotrpím.

Všimol som si, ako si Carlisle trošku povzdychol, keď si sadal oproti mne, a nasledovne si prekrížil členky. Vlastne, všetci sa správali ako ľudia. Keď si Carlisle si všimol môj pohľad, vysvetlil mi to.
„Je to zvyk. Takto vždy lepšie zapadneme." Prikývol som.
„A aký je dôvod tvojej návštevy?" Všetko som mu vysvetlil, a on povedal, že má pár známych, ktorí by nám možno mohli pomôcť získať nejaké informácie.

„A si tu sám? Kde je Bella?" opýtal sa.
„Mám taký pocit, že sa zoznamuje s Edwardom. Keď ste sa rozdelili, urobili sme to isté," odpovedal som.
„A ako ste sa s Bellou vlastne zoznámili?"
„Keď bola ešte maličká, Aro mi ju zveril." Po týchto slovách sa zodvihla Esme, že mi ukáže moju dočasnú izbu, tak som s ňou išliel na poschodie.
Zaviedla ma do hosťovskej izby, kde bola aj posteľ.

„To vieš, musíme tu mať postele kvôli dokonalej pretvárke. Belle nachystám izbu hneď vedľa tvojej." S tými slovami opustila miestnosť. Zamyslel som sa nad Carlislovou otázkou. Naše prvé stretnutie si pamätám, akoby to bolo nedávno, a nie viac než storočie.

Jane mi zaklopala na dvere. Teda, ona nezaklopala, takmer mi ich vyvalila. Ani len nečakala, kým sa postavím z kresla a otvorím jej. Vletela do mojej izby.

„Volá ťa Aro. Je to dôležité, má pre teba úlohu. Nenechaj ho čakať." Hneď po tomto zmizla za rohom. Ostal som stáť ako obarený. Zvyčajne je Jane nabrúsená, ale keď má takéto cholerické príznaky, znamená to, že Aro venuje pozornosť niečomu, čo podľa nej nie je tak úžasné, ako ona sama. Zavrel som teda knihu, ktorú som držal v ruke, a hodil ju na posteľ.

O chvíľu som bol vo veľkej sieni. Bolo tam menej ľudí, ako som čakal, dokonca ani Jane s Alecom. Iba Aro, Marcus, Caius a Felix s Demetrim pri dverách.

„Ah, Andy, tu si. Mám pre teba úlohu," povedal a postavil sa. Až teraz som si všimol, že v rukách drží dieťa. Prišiel aj s ním až ku mne, a potom spustil.
„Toto bola Maria Swan, odteraz to bude Isabella Maria Swan Volturi. Čo je na nej zaujímavé je, že má dar. Je psychický štít." Vystrel ruky a podal mi ju. No, teraz už viem, prečo bola Jane taká nabrúsená. Ešte nikto zatiaľ nedokázal odolať jej talentu.

„Budeš sa o ňu starať, naučíš ju všetko potrebné. Vycvičíš ju ako člena gardy. Ale dávaj pozor, je totiž poloupír. Nič sa jej nesmie stať," povedal až maznavo. Čudné, nikdy nemal rád deti, teda ak nerátam Jane s Alecom, keďže majú sotva 15 rokov. Pozrel som sa do jej tváričky.

Bola prekrásna. Nikoho takého som v celom svojom živote nevidel. Dokonca ani moja sestrička nebola takáto krásna. Mala síce bielučkú pokožku, ale v líčkach mala nádych červene. Oči mala farby mliečnej čokolády, a vlasy hnedé, s jemnučkými vlnkami, dlhé ani nie po plecia. Vyzerala ako anjelik. Pozerala na mňa so záujmom, na také malé dieťa príliš inteligentne. Vôbec sa ma nebála. Až som sa musel usmiať pri pohľade na ňu...

Behom pár týždňov si získala takmer celú Volterru. Iba Jane a Felixovi sa nepáčila, aj keď Alec ju zbožňoval. Kto jej dal raz šancu byť očarujúcou, len ťažko potom tomu čaru odolal. Bella rástla veľmi pomaly, no rýchlo sa učila. Keď vyzerala na jeden rok, už vedela chodiť a tancovať.

Raz sledovala Sulpiciu, ako po izbe roznáša kvety, a cestou urobila piruetku, a tak Bella sa zodvihla, a zopakovala to. Veľmi rýchlo vedela aj čítať a písať. Proste dokonalé dieťa. A neustále sa usmievala, šírila dobrú náladu už len svojou prítomnosťou. Bola neodolateľná.

Pamätám si, že už ako maličká mávala nočné mory, no odkedy som bol pri nej, keď zaspávala, spala pokojne aj celú noc. Po pár desaťročiach, keď vyzerala na nejakých 8-9 rokov, začali sme si tvoriť zvláštne puto, vtedy to ale nebola ešte láska. Bol to vzájomný pocit. Neviem, ako to správne opísať, niečo ako psychická príťažlivosť.

Predstavte si okolo mňa nejakú naťahovaciu gumičku z energickej hmoty. Čím viac sme sa zbližovali, tá hmota sa naťahovala stále viac ku nej, až ostala pevne stáť okolo jej pása. Vždy, keď sme sa vzdialili, guma sa natiahla.

Čím ďalej sme od seba boli, tým to bolo ťažšie, a vždy nás to nakoniec pritiahlo späť k sebe. Čím dlhšie sme boli spolu, gumička sa zhrubšovala, až tak, že teraz už vieme, že sa nikdy nepretrhne.

No čím viac pribúdali roky, rástla, a zároveň naberala na kráse, teda, ak to ešte bolo možné, ale aj na ženskosti. Už to nebolo to malé roztomilé dieťatko, ale skutočne prekrásne dievča, alebo žena. Už neohurovala každého len sladkými jamkami v tvári, ale aj svojou ladnosťou a eleganciou.

Môj vzťah k nej sa začal z môjho pohľadu meniť. Už som si pri nej nepripadal ako starší brat, alebo najlepší kamarát, aj keď ona ma tak stále brala, a berie doteraz. Už som sa viac netešil z jej krásy, keď na ňu pozerali iní chalani, ktorí by pre ňu ´teoreticky´ boli ideálni partneri. Ja som chcel byť ten životný partner. Nechcel som sa prechádzať s ňou, chcel som, aby sme sa prechádzali spolu...

Z môjho zamyslenia ma vytrhol slabučký zvuk dopadajúcich nôh na lesnú pôdu. Bella sa vracia. Zišiel som dolu po schodoch, aby som ju privítal. Všimol som si, že celá rodina, okrem Jaspera sedí pri jedálenskom stole, tak som si k nim išiel prisadnúť. Všetci sa tvárili ako, ako, ako Marcus po smrti jeho manželky.

„Čo sa stalo?" Ako som to dopovedal, pribehol Jasper, a sadol si k Alice. Tak ten prichádzajúci nebola Bella.
„Odkaz odovzdaný," povedal, „Jacob to povie svorke." Potom si všimol, že som tu aj ja, pozrel na celú rodinu. Chápavo prikývol, a hneď po tom spustil...

(Pohľad Jaspera)

Vletel som do dverí domu. Išiel som rovno za rodinou do jedálne. Hneď som si prisadol k Alice, keď som v tom pocítil zvláštnu zmes pocitov. Zmätenosť, nechápavosť, a nakoniec štipka hnevu. Pozrel som sa na prítomného, ktorého som si doteraz nevšimol. Andy sedel na konci stola.

Pozrel som sa na každého člena rodiny. Všetci boli veľmi smutní, a nikto sa mu nedokázal pozrieť do očí, a to ešte neprišla Bella. Chápavo som prikývol, že sa stanem nosičom zlých správ tentoraz znovu ja, a tak som spustil.

„Kedysi som žil na juhu. Bolo to v čase vojen o územie Mexika a okolia. Keďže si z Volturiovcov, vieš si predstaviť ten ´pokoj´. Takisto som bol v jednej armáde, možno si spomínaš na meno Maria," začal som svoje rozprávanie, a on prikývol, tak som aj pokračoval.

„Raz sme bojovali proti jednému z tých silnejších klanov. Znovu sme ale s prevahou vyhrali. No o pár rokov sme zistili, že klan nebol tak úplne vyhladený, ako sme si mysleli. Netrvalo dlho, kým opäť vytvorili svoju armádu, no tentoraz boli v početnej prevahe. Zaútočili na nás v snahe získať späť svoje územie. Bol to tuhý boj, boli nám takmer vyrovnanými súpermi.

Ale iba takmer. No keď sa zdalo, že ich konečne porazíme, prišiel im na pomoc ďalší klan, no nakoniec sa do toho zapojili Volturiovci. Možno si pamätáš presne túto bitku. Bolo to jediný raz, kedy hrad opustili aj Aro a jeho bratia." Znovu prikývol.

„Keďže sme vedeli, čo by nás čakalo, keby nás chytili, pár z nás stihlo utiecť. Celú situáciu sme sledovali z diaľky. Úplne to tam vyhladili. Keď ich telá spálili, vybehlo z neďalekých kríkov malé chlapča, vyzeralo sotva na 4 roky. Plakalo a kričalo na gardu, že mu zabili rodinu.

Bol to škaredý pohľad. Počuli sme, ako Aro povedal jediné slovo - poloupír. Samozrejme ho musel mať vo svojej zbierke, a tak ho nejaký upír omráčil, a odviedli ho so sebou," dokončil som svoj dlhý monológ, keď som počul pred domom Bellu s Edwardom.