Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ľadový Dar - prológ + 1. kapitola - Najlepší priateľ

03.08.2010 (20:30) • MatusQaDLS • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1152×

Prológ

Ahoj, volám sa Isabella Maria Swan Volturi, ale všetci mi hovoria Bella. Mám 16 rokov a vo Volterre bývam od svojho detstva. Porozprávam vám o mojom živote...

Otvorila som oči. Znovu sa mi sníval ten sen. V ňom som bola ešte malé mimino a sledovala som jemnú ženskú tvár, ktorá mi pred spaním spievala. Odrazu ale stíchla a pozrela na niečo za mojím chrbtom. Otočila som hlavu tým istým smerom a uvidela vysoké tmavé postavy v plášťoch, ktoré rozfúkal vietor. Všetko sa teraz prehrávalo neuveriteľnou rýchlosťou. Pamätám si len nejasné útržky, rozmazané pohyby postáv, až na jeden okamih. Spadla som na zem a ležala v hustej tráve. Videla som dve postavy, ktoré utekali smerom odo mňa. Jedna mala v rukách malé mimčo.

Posledné, čo si pamätám, bola tvár neuveriteľne krásneho muža, ktorá sa nado mnou skláňala. Zvláštnym spôsobom ma desila a pritom upokojovala. Vzhliadol na mňa svojimi krvavo červenými očami. Potom si spomeniem vždy len na tmu...

1. kapitola - Najlepší priateľ

To bol zvyčajne okamih, kedy som sa zobudila. Dnes to nebolo inak. Hodnú chvíľu som len zadychčane ležala na obrovskej posteli v prekrásnej izbe. Pokúšala som sa upokojiť, a tak som si začala prezerať izbu.

Celá miestnosť bola vymaľovaná na bielo, oproti posteli bol krásny drevený stolík so zrkadlom, pri ktorom z ľavej strany boli pootvorené dvere do kúpeľne, len o trošku menšej ako táto izba. Nad mojou posteľou s modro bielymi obliečkami bol strop, ktorý pripomínal nebesá. Takmer všetko malo doplnky zladené do tmavej modrej a bielej farby.

Keď sa moje sústredenie sa začalo vyplácať a dych spomaľovať, pohľad mi spočinul na prekrásnej postave vo dverách, ktorú som si doteraz nevšimla. Pozeral na mňa s neskrývanou zvedavosťou, no aj ľútosťou v pohľade. Okamžite som vstala a kráčala k nemu.

„Dobré ráno," povedal a vzal ma do náruče.
„Ako pre koho." Tie slová som len pretlačila cez vzlyky, ktoré utišovala jeho košeľa. Odtiahol sa a pozrel mi do tváre.
„Prepáč. Naozaj som musel už ísť. Neviem sa tak dobre ovládať. Nabudúce požiadam Ara, aby si mohla ísť so mnou, dobre?" Snažil sa ma upokojiť.

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Nie je to tvoja chyba, ale chýbal si mi." Tieto nočné mory som mala len zriedkavo. Vždy, keď som zaspávala a nebol pri mne Andrew.

Včera už musel ísť na lov. Som síce rada, že je kvôli mne na vegetariánskej strave, ale má to aj svoje nevýhody. Napríklad táto. Aro ešte nikdy nedovolil, aby som mohla chodiť loviť mimo hradu. Vždy mi priniesol niekto z gardy nejakú pumu, alebo niečo.

„Znovu sa ti sníval ten sen?" Prikývla som, keď som sa prestala chvieť a plakať. Takmer vždy to bol ten istý. Vzdychol si. Bol smutný.
„Posmutnel si. To som nechcela." Iba prevrátil oči.
„Som smutný, keď si smutná ty." Zrazu sa šibalsky usmial. „Tak mám asi niečo, čím ti vylepším náladu. Caius súhlasil s Arom, a keďže si mala pred pár týždňami šesťnásť, môžeš sa zúčastniť plesu pri príležitosti Arových narodenín. Nechci vedieť, koľko bude mať rokov. Sám som zvedavý, kedy začne mať komplexy zo starnutia."

Mal pravdu. Úplne som zabudla na môj sen a šťastne som zvýskla. Hodila som sa znova Andymu okolo krku a pri uchu som začula jeho smiech. Tiež som sa musela zasmiať. Ale zrazu ma premkli obavy. Asi trošku detinské.

„Čo si na seba oblečiem?" opýtala som sa ho.
„Vlastne som mal v pláne vyraziť do obchodov." Tak týmto ma úplne dostal. Síce nenávidím nákupy, ale pri toľkej ´srande´ vo Volterre je toto tá najlepšia vec, ktorá sa dnes mohla udiať.

Vychádzky mám totižto povolené len raz za čas. Aro si ma veľmi stráži. Teraz mi to ale viac lezie na nervy. Keď som bola mladšia, každý mi venoval oveľa viac pozornosti, no keď sa môj rast začal ustáľovať, prestali si ma všímať.

Za pár minút som bola oblečená. Otvorila som dvere mojej izby, a spoločne s Andym sme prešli dlhou chodbou vykladanou vyblednutými kamennými kachličkami až ku výťahu. S úsmevom som prešla okolo Gianny.

.......................

Po návrate do Volterry som si šaty musela okamžite vyskúšať. Vyšla som z kúpeľne a postavila sa pred zrkadlo. Wow. Šaty boli neuveriteľne krásne.

Boli tmavomodrej farby, ktorá mi podľa Andyho najviac pristala. Korzet bol úzky a lemoval mi postavu. Viseli na mne na tenučkých ramienkach, až som mala pocit, že sa idú každú chvíľu pretrhnúť. Vlnitá sukňa siahala až po zem. Na opätkoch som si nepripadala veľmi isto, ale podľa Andyho si k tým šatám nemôžem obuť nič iné. Až do tejto chvíle som si nevšimla, že ma niekto sleduje.

„Ako vyzerám?" opýtala som sa s obavami, ale on akoby zamrzol. Iba tam tak stál a pozeral sa na mňa s vyvalenými očami a pootvorenými ústami. „Vyberal ich si ich ty, tak na mňa tak nepozeraj. Ale ak sa ti nepáčia na mne, prines iné," povedala som, „a takto pozerať sa nepatrí."

„Nie, nie, nie, ja som len..." Znovu som musela chvíľku počkať, než to zo seba dostal. „Vyzeráš, ehm, neuveriteľne krásne." Tak toto som nečakala.
„Ďakujem." Môj hlas znel síce sebaisto, ale cítila, som ako sa mi do tváre nahrnula krv. No v tom som si spomenula, kto všetko bude na tom plese.

„Ale pri ostatných upírkach ako strašiak do maku." Dokonca som na ne žiarlila. Upírky, ktoré sa s Arom stretávajú sú tie najkrajšie ženy sveta.
„Možno ti nájdeme nejakú milú slečnu, Andy..." začala som s potmehútskym úsmevom.

„To určite. Ktorej by som sa ja tak mohol páčiť?" To mi naňho nesedelo. Nikdy som si to neuvedomila, ale Andrew je vlastne asi ten najkrajší chalan, upír, akého som kedy videla. Teda až na Aleca, ale pred ním ma Heidi varovala. Vraj je poriadny sukničkár. Jane naňho dokonca použila svoj dar, keď začal chodiť s Renatou. Šepkalo sa, že to urobil schválne, aby ju naštval. Všetci vedia ako sa Jane s Renatou ´milujú´.

„Stalo sa niečo?" opýtal sa a vyzeral, že sa začne smiať.
„Nie, ale vieš, že som si to vlastne nikdy neuvedomila?" Keď som to povedala, vedela som, že je to pravda. Andyho som vždy brala ako brata, najlepšieho priateľa.

„A čo?" pozrel na mňa nechápavo, ale ešte stále pobavene. Už si zvykol, že som často menila tému, alebo sa trochu nestíhal prehrabať súvislosťami v mojej hlave.

„Ty si vlastne krásny... keď si spomínam, ešte nikdy som nevidela žiadneho chalana, aby zanechal taký dojem." Keď som to vyslovila, došlo mi, že to môže znieť úplne nesprávne.
„Nerob si zo mňa srandu. Viem že máš dobrú náladu, ale pri tomto tempe si budem musieť preveriť tvoje pschykické zdravie," zasmial sa.
„Ja to myslím vážne." Pri týchto slovách mu preblysol očami lesk a odhodlanie. Zrazu mal ešte lepšiu náladu ako ja. Pri jeho ďalších slovách som ucítila aj nádej.

„To sme teda dvojka. Keby som s tebou nebol od narodenia, asi by sme sa veľmi dlho hľadali." Poslednú dobu som cítila zmenu v jeho správaní. Prejavoval istý záujem o mňa. Naozaj nie som namyslená, ale dokonca aj Aro sa nejako čudne správa, keď nás vidí spolu. Tie pohľady. Akoby na niečo čakal...

„Áno. Je vážne super, že sa nemusíme zaoberať takýmito problémami. Som rada, že sme priatelia a dúfam, že nimi aj ostaneme." Teraz ostal mierne zarazený. Nechápal, prečo som načala túto tému, keď oňho aj tak nestojím. No potom sa spamätal a smutne prikývol. Celý ostatok dňa som sa ho snažila rozveseliť, čo sa mi podarilo pri tréningu.

2. kapitola Zhrnutie

Autor: MatusQaDLS (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ľadový Dar - prológ + 1. kapitola - Najlepší priateľ: