Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska je láska - 2. kapitola

13.06.2012 (21:15) • Nika248 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1237×

Veľmi sa ospravedlňujem Adminom za moje veľké množstvo chýb v predchádzajúcej a aj v tejto kapitole. Dúfam, že sa to časom zmení a veľmi vám ďakujem za pomoc. Chcela by som ešte povedať, že kapitoly nebudem pridávať tak často, vzhľadom k tomu, že sa končí školský rok, no budem sa snažiť písať dlhšie.

Pohľad Renesmee

„Ďakujem za odvoz, Carlisle,“ usmiala som sa na neho a objala ho, keď sme dorazili pred malý domček žltej farby. Rodičia mi najskôr chceli kúpiť “menšiu“ vilu pri lese, no ja som to rázne odmietla. Chcem predsa žiť ako väčšina mojich “rovesníkov“. Je to síce smiešne, chcem žiť ako väčšina sedemnásťročných ľudí a pritom mám len deväť a som poloupír.

„Drž sa a ak by si niečo potrebovala, zavolaj nám. Vieš, že pre teba urobíme všetko,“ povedal mi, keď mi vzal veci do domu. Ešte som sa nestihla ani poobzerať, pretože sa Carlisle hneď obrátil a šiel von.

„Pravdaže, a už sa toľko nestrachujte, som už dosť veľká, zvládnem to. Mám ťa rada a pozdrav všetkých doma,“ objala som ho a musím priznať, že mi aj vyšla slza.

Potom pomaly nasadol do auta a v tej chvíli som v kútiku duše prosila, aby som tu nemusela zostať. Viem, že to bol môj nápad. Viem, ako veľmi som všetkých prehovárala, pretože som sa nevedela dočkať, kedy budem sama, no zrazu, keď je to tu, je to niečo iné. Mám pocit, akoby som na svete zostala sama. No hneď, ako som zbadala skupinku chlapcov, zrejme futbalistov, keďže mali bundy s logom školy, som na pocit samoty zabudla.

Jeden z nich, blondiak s modrými očami, sa na mňa usmial. Usmiala som sa naspäť a išla dnu. Bolo to tam malé a útulné. Bola tam malá obývačka s gaučom, televízorom, skrinkou a niekoľkými poličkami s knihami a fotkami celej rodina. Oproti cez chodbu bola kuchyňa a na poschodí bola kúpeľňa, veľká izba s úžasnou šatňou. Hneď som sa pustila do vybaľovania vecí. Keď som to mala, rozhodla som sa ísť porozhliadnuť po meste.

Ako prvé som našla školu, ktorá bola len štyri ulice od môjho domu, potom som sa prešla po námestí. Popri prechádzaní som mala stále pocit akoby ma niečo alebo niekto sledoval, no vždy keď som sa obzrela, som nič nevidela. Nakoniec som na to zabudla a pokračovala v prezeraní mesta. Našla som tu aj nejaký podnik. Keď som vošla, všimla som si, že je tam dosť veľa ľudí. Zrejme preto, že som tu iný nevidela. Ľudia tu boli v skupinkách, niektorí hrali biliard, tancovali a iní len tak sedeli a rozprávali sa. Sadla som si k baru a objednala si džús. Barman vyzeral presne ako ten futbalista, nie, nevyzeral ako on, to bol on. Podal mi džús a pozdravil ma.

„Ahoj, ty si tu asi nová, však? Videl som ťa na ulici. Teší ma, Matt.“ Znovu nahodil ten jeho zlatý úsmev a podal mi ruku.

„Aj mňa teší. Som Renesmee, no môžeš ma volať Ness. A áno, som tu nová,“ prijala som jeho ruku a usmiala sa. Neviem prečo, no vedela som, že si budeme rozumieť.

Keď som sa obzrela, videla som, ako na mňa pozerá jeden muž. Neviem prečo, no mala som pocit, akoby ma jeho pohľad prevŕtaval. Keď zbadal, že som ho odhalila, neuhol pohľadom ako to robili iní. Usmial sa a zdvihol svoj pohár, v ktorom bola zrejme whisky. Potom som sa tam už nechcela dívať, preto som sa obzerala po celom bare, no miesto, na ktorom sedel, som vynechávala. Zrazu ma pochytila únava, preto som vypila džús, pozdravila Matta a išla von.

Keď som prechádzala popri stole toho neznámeho, neodolala  som a pozrela sa naň. Znovu sa usmial. Rýchlo som odtiaľ vyšla a šla domov. Neviem prečo, no zase som mala pocit, akoby ma niekto sledoval. Asi mi už začína preskakovať, alebo som paranoidná. Ak by ma videl Emmett, ako sa stále obzerám, vysmial by ma. Povedal by niečo v zmysle, že som asi jediná poloupírka, čo sa bojí chodiť večer sama. Zrejme by mal aj pravdu, pokiaľ viem, všetky Nahuelove sestry sa živia ľudskou krvou. A oni sú jediní poloupíri, o ktorých viem.

...

Keď som sa ráno prebrala, cítila som sa úplne sviežo. Vzala som si čierne šortky, biele tielko a na to som si prehodila čierne sako. Vzala som si tašku s vecami a šla dolu do kuchyne, naliala som si pohár mlieka a keď som ho vypila, išla som do školy. Bola som prihlásená na miestu strednú, ktorá bola jediná v okolí. Hneď som zbadala Matta ako vystupuje z nejakého auta, o ktorom som si bola istá, že má odjazdených veľmi veľa kilometrov. Zakýval mi, no potom sa pripojil ku skupinke ľudí. Bol tam ďalší futbalista, jedna blonďavá a dve tmavovlasé dievčatá. K nim o pár sekúnd prišiel hnedovlasý chalan, ktorému som nevidela do tváre. Škola sa začínala plniť študentmi, preto som sa čo najrýchlejšie snažila dostať do kancelárie. Sekretárka bola veľmi milá. Dala mi nejaké papiere, ktoré som mala dať podpísať profesorovi. Akokoľvek som sa snažila, nedokázala som nájsť svoju triedu.

„Vyzerá to tak, že potrebuješ pomoc. Ahoj, volám sa Bonnie,“ prihovorila sa mi jedna z tmavovlások, ktoré som dnes ráno videla s Mattom, „akú máš hodinu?“

„Ahoj, volám sa Renesmee. Teraz budem mať dejepis s profesorom...“ a pozrela som sa do papierov aby som našla jeho meno.

„... Saltzmanom. My s ním máme tiež hodinu, je to skvelý profesor. Dokonca by som tipovala, že si ho hneď obľúbiš,“ usmiala sa Bonnie a úsmev pridala aj vedľa nej stojace dievča a ja som hneď vedela, že si budeme skvelo rozumieť.

Cestou do triedy sa ma pýtali odkiaľ som a na moju rodinu. Ja som sa od nich na oplátku dozvedela, že to druhé dievča sa volá Elena, má brata Jeremyho a chodí s chlapcom menom Stefan, ktorého chrbát som dnes tiež videla pri Mattovi. Hneď, ako pre prišli do triedy, odovzdala som papier profesorovi. Chvíľu sa ma niečo vypytoval, no potom som sa mohla konečne posadiť. Sedela som, ako som zistila, za Caroline a predo mnou sedel Stefan. Obaja vyzerali veľmi milí. Uvedomila som si, že mi tu bude dobre. Hneď v prvý deň som spoznala kopu super ľudí.

Keď som vychádzala zo školy, začalo sa dosť mračiť. Ponáhľala som sa domov, aby som náhodou nezmokla.

„Nechceš zviesť?“ zaznelo za mnou. Usmievala sa Elena z auta, ktoré šoféroval Stefan.

„Nie, vďaka. Bývam len kúsok od školy,  za chvíľu som doma,“ povedala som a zakývala im, keď odchádzali.

Pomalým krokom som išla smerom k môjmu domu. Teraz, hoci sa mračilo, bolo vonku omnoho viac ľudí. Keď som dorazila domov, odložila si veci a sadla si k úlohám. Ešte som nestihla ani začať a už mi vyzváňal telefón. Bežala som ho zdvihnúť, no keď som si ho priložila k uchu, skoro som ohluchla.

„Nessie!“ vypískla Alice. „Bella a Edward začínajú šalieť. Zabudla si im zavolať.“

„Alice, som tu iba deň aj s cestou. A nemala som kedy, pretože hneď, ako som sa vybalila, išla som sa prejsť a potom som bola unavená. Iba teraz som prišla zo školy. Povedz im, že im neskôr zavolám, ok?“ povedala som a Alice mi sľúbila, že im odkáže môj odkaz.

Keď som položila, pozrela som sa na kopu kníh, ktoré si musím prečítať. Aj keď ma Carlisle, otec a všetci ostatní doma všetko učili, niektoré veci som nevedela, ako napríklad taliansku renesanciu, ktorú teraz preberáme v škole. Rozhodla som sa, že sa budem učiť v Grille, ako som zistila, že sa volá ten podnik, kde som včera bola. Knihy som si dala do tašky, vzala si kabát a šla von. Po ceste ma zastihol dážď, preto som sa začala viac ponáhľať. Keď som prišla do Grillu, bola som úplne mokrá. Rýchlo som zaliezla k jednému prázdnemu stolu a kontrolovala, či sú mokré aj moje knihy. Našťastie na nich nebola ani kvapka vody. Hneď som si vybrala knihu, ktorú mi požičal náš učiteľ dejepisu, no neskôr budem musieť skočiť do knižnice alebo kníhkupectva, pretože si myslím, že mám ešte veľa nedostatkov a nemôžem si stále požičiavať knihy od učiteľa. Otvorila som si ju na strane o Taliansku a začala čítať.

„Znovu sa stretávame.“ Na stôl niekto položil šálku s horúcim čajom a keď som sa obzrela, zistila som, že je to ten muž, ktorého som tu videla aj včera. „Dúfam, že máš rada ovocné čaje, pretože ak nie, tak ho pôjdem vymeniť.“

„Nie, ovocný je fajn, ďakujem. A keď už si mi kúpil čaj, smiem vedieť ako sa voláš?“ spýtala sa ho a sledovala ho ako si sadá oproti. Neviem prečo, no mala som pocit, akoby ma nejako zvláštne priťahoval, no pritom z neho vyžarovalo niečo nebezpečné.

„Damon. Damon Salvatore, teší ma. A tvoje meno je...“ usmial sa a nechal ma, nech to zaňho dokončím.

„Renesmee. Renesmee Cullenová, no priatelia a rodina mi hovoria Nessie,“ povedala som a pritom som z neho nespustila oči.

„Takže, Nessie, máš veľmi zaujímavé meno.“

„Ako som povedala, Nessie mi hovoria len priatelia a rodina. Teba poznám len necelých päť minút. Ako vieš, že ťa beriem ako kamaráta?“ Čakala som na jeho odpoveď, ktorá sa dostavila len pár sekúnd na to.

„Po prvé, videli sme sa už včera a po druhé, som si istý, že onedlho priateľmi budeme.“

„Salvatore, to meno je mi známe. Nemáš náhodou brata?“ spýtala som sa ho z jednej strany, pretože som chcela zmeniť tému a z druhej strany, pretože jeho meno mi bolo naozaj známe.

„Ak myslíš Stefana, tak moja odpoveď je, bohužiaľ, áno.“ Povedal to tónom, pri ktorom som nevedela, či mu je naozaj ľúto, že má brata, alebo nie.

„Bohužial? To neznie akoby ste mali najlepší vzťah.“ Neviem prečo, no zaujímalo ma to, no mala som pocit, že ak by mi o sebe povedal čokoľvek, tak by ma to zaujímalo.

„Stará a veľmi nudná historka. No zaujímalo by ma, či po svete chodí ešte niekto taký krásny ako si ty, alebo si jedináčik?“ opýtal sa. Nemohla som poprieť, že ma potešilo, keď povedal, že som krásna. Doteraz mi to hovorili len členovia mojej rodiny, no to ako to povedal Damon, bolo niečo iné. A musím povedať, že sa mi to páčilo.

„Som jediná. Hoci by moji rodičia chceli ďalšie deti, nemôžu.“ Pretože sú upíri, doložila som si v duchu. „A ak dovolíš, som na tejto škole nová a mám nedostatky, takže sa musím učiť,“ ukázala som na knihu a odpila som si z čaju, ktorý voňal po ovocí. Naposledy som pila čaj, keď som mala šesť rokov a Emmett ma učil preskakovať menšiu rieku. Skončilo to tak, že som bola prechladnutá a celý týždeň ma Carlisle nútil piť čaj. Odvtedy som ho nepila, no musím povedať, že tento je dobrý.

„Talianska renesancia, veľmi pekné obdobie. Šaty aké vtedy nosili ženy, by ti veľmi pristali,“ usmial sa na mňa a ukázal na moju knihu. Cítila som ako sa začínam červenať. Iba som sa usmiala a sklonila hlavu.

„Ak chceš, mohol by som ti s ňou pomôcť.“ Uprel na mňa oči a i keď som sa na neho nepozerala, vedela som, že sleduje každý môj pohyb.

„Nevyzeráš ako niekto, kto by sa celé dni vŕtal v knihách o talianskej renesancii,“ povedala som a poriadne si ho prezrela. Naozaj na to nevyzeral.

Mal prenikavé modrozelené oči, ktoré ma doslova hypnotizovali a keď som sa do nich raz pozrela, nevedela som odtrhnúť zrak. Bola som ako v tranze. Jeho postava bola, i keď som ho nevidela celkom dobre, výborná. Bol akurát vysoký a keďže mal tričko obtiahnuté okolo hrude, mohla som vidieť, že sa určite venuje nejakému športu. Jeho tmavé husté vlasy ma lákali, aby som sa ich dotkla a ja som len tak-tak odolávala. A tie pery... mala som sto chutí ich ochutnať mojimi. Bolo to zvláštne, pretože aj keď som bola s rodinou niekde v meste a videla som nejakého pekného chlapca či muža, nikdy som o nich tak nepremýšľala, nikdy som nemala chuť ich pobozkať,  ako teraz Damona. Neviem, čím to bolo, no cítila som akoby nás k sebe niečo ťahalo a ja som sa tomu nechcela brániť.

„Nesúď knihu podľa obalu. Som úplne iný ako si myslíš. A náhodou, o talianskej renesancii toho viem omnoho viac ako ktorýkoľvek učiteľ dejepisu.“ Jeho slovami ma vytrhol zo zamyslenia a obdaril ma nádherným úsmevom.

„Pokiaľ toho vieš tak veľ...“ A nestihla som dokončiť, pretože mi v kabelke začal zvoniť telefón. Usmiala som sa na ospravedlnenie a v duchu nadávala na toho, kto ma teraz ruší. Keď som sa pozrela na displej, zistila som, že práve posielam do pekla svojho otca. „Ospravedlň ma na moment,“ povedala som a zodvihla mobil.

„Nessie, prečo to neberieš. Už sa ti najmenej polhodinu snažíme dovolať, no ty to nezdvíhaš,“ ozval sa mi nahnevaný hlas otca. Podľa hlasu by som povedala, že sa naozaj začínal báť. Zrejme mi volali domov, pretože som si nevšimla nijaké zmeškané hovory.

„Prepáč, nie som doma. Mal si mi zavolať na mobil,“ povedala som mu rýchlo, aby nespustil reči o tom, aká som nezodpovedná, že ich ignorujem.

„A kde si? To je vlastne jedno, len sme chceli vedieť ako sa máš, či sa ti páči dom, škola. A čo ľudia? Správajú sa k tebe milo?“ No to som ho už musela zastaviť.

„Teraz nie som doma, za chvíľu ti zavolám, ok? Teraz musím končiť, maj sa,“ nečakala som ani na jeho odpoveď a zložila.

„Nemala by si svojmu frajerovi skladať takýmto spôsobom. Mohol by si myslieť, že ho už nemiluješ,“ povedal a čakal, čo mu odpoviem.

„Nie je to môj frajer. Je to môj... nevlastný brat. Niekoľkokrát mi volal domov, tak sa bál,“ vyviedla som ho z omylu, hoci som si myslela, že vie, že to nie je môj frajer. Mám pocit, že sa skôr chcel len uistiť.

„Takže ešte mám šancu,“ usmial sa a ja som znovu cítila, ako mi začína horieť tvár.

„Možno, no ak ju aj máš, tak až zajtra. Teraz musím ísť,“ povedala som a začala si baliť veci.

„Smiem ťa aspoň odviesť?“ opýtal sa ma a znovu ma obdaril krásnym úsmevom. Ak to spraví ešte raz tak sa asi zbláznim. Musíš si zachovať chladnú hlavu, neustále som si opakovala, no dalo sa to vôbec?!

„Nie, ďakujem. Bývam blízko a prechádzka mi len prospeje,“ hoci je nádherný, poznám ho iba jeden deň, nechcem aby hneď vedel, kde bývam.

„Ako si praješ. Bolo mi potešením ťa spoznať a zajtra ťa tu budem čakať,“ usmial sa a pomohol mi obliecť si kabát. Pripadalo mi to akoby sme ani neboli v dvadsiatom prvom storočí, ale niekde v minulosti.

„Aj ja som ťa rada spoznala a zajtra tu budem. Ahoj a dobrú noc,“ pozdravila som ho. Pred východom som neodolala a otočila sa. Stále na mňa pozeral a keď videl, že som si ho všimla, zakýval mi. Potom som vyšla do tmavej, chladnej noci.

Hneď, ako som vošla do domu a zamkla za sebou, išla dom hore do kúpeľne a dala si horúci kúpeľ. Kúpeľňa bola presne ako celý zvyšok domu, jednoduchá a pritom elegantná a útulná. Keď som konečne vyliezla z vane a prezliekla sa do pyžama, čo tvorili šedé tepláky a biele tielko, pozatvárala okná, ľahla som si do postele a prikryla sa dekou. Hneď, ako sa moja hlava dotkla vankúša, sa mi zavreli oči a prestala som vnímať.   

Autor: Nika248, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska je láska - 2. kapitola: