Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska je láska - 3. kapitola

07.07.2012 (13:45) • Nika248 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1053×

Pohľad Renesmee

Prebudil ma nepríjemný zvuk budíku. Neviem prečo, no bola som neskutočne unavená. Iba som stlačila gombík na vypnutie budíka a otočila sa na druhú stranu. Ani neviem kedy, no znovu som upadla do ríše snov. Keď som sa prebudila, pozrela som na hodiny a zistila, že je už jedenásť hodín. Rýchlo som vbehla do kúpeľne, urobila rannú hygienu, prezliekla sa a bežala do školy. Po prvý raz v živote som bola naozaj nahnevaná, že som neprijala od rodičov to auto, ktoré mi chceli kúpiť. Do školy som prišla celá udýchaná a rýchlo som zaliezla do triedy, kde som mala mať literatúru so staršou profesorkou.

„Prepáčte, že meškám. Zaspala som,“ povedala som s ospravedlňujúcim úsmevom a dúfala, že ma len pošle do lavice a nebude to rozoberať.

„Nech sa to viackrát nestane. Nabudúce vás, slečna, neospravedlním,“ pozrela na mňa karhajúcim pohľadom. Okamžite som zaliezla do lavice a dávala pozor. Celý zvyšok hodiny prebehol úplne pokojne. Po škole som stretla Bonnie a Elenu.

„Ahoj, Ness, už ideš domov?“ spýtala sa ma Bonnie. Nechápala som, že vždy. keď som ich stretla, obe boli celé vysmiate. Začínala som uvažovať nad tým, či im už nestuhli ústa.

„Ahojte. Áno, už idem. A vy dve sa kam ponáhľate?“ oplatila som im úsmev a opýtala sa, keď som zbadala na ich pleciach modré športové tašky.

„Ideme na tréning. Sme roztlieskavačky a onedlho bude futbalový zápas, takže musíme trénovať. A ty by si to nechcela skúsiť?“ ozvala sa Elena a hneď ma prešla pohľadom.

„Nie, vďaka. Ja teraz musím zabrať v škole. Možno neskôr. Prepáčte, no ja už musím ísť. Majte sa a držím vám palce,“ povedala som a otočila sa na odchod. Hneď ako som prišla domov som zavolala rodičom, na ktorých som včera znovu zabudla.

„Prosím?“ ozval sa hlas Esme.

„Ahoj, Esme. Tu je Nessie. Sú tam moji rodičia? Včera som im totiž zabudla zavolať,“ opýtala som sa a dúfala, že sú tam, pretože sa mi naozaj nechcelo volať ešte raz večer.

„Pravdaže, zlatko, sú tu. Hneď ako si sa ozvala, už stáli pri mne, tak ti ich dám, no nezabudni, že aj my ťa máme veľmi radi.“ Až sem som cítila jej úsmev, ktorý je plný lásky.

„Aj ja vás, Esme, to predsa viete.“ Hneď, ako som to dopovedala, počula som ako si telefón prevzal niekto iný, tipujem, že to boli moji rodičia.

„Zlatíčko, veľmi nám chýbaš. S mamou sa tu bez teba nudíme. Čakali sme, kedy nám zavoláš. Ako sa máš? Aká je škola? Čo ostatní?“ hrnul na mňa otázky a ja som nestíhala ospovedať.

„Oci! Spomaľ, prosím. Mám sa fajn a škola je super. Musím síce priznať, že ste ma nenaučili všetko. Hlavne z dejepisu mám nedostatky, no snažím sa ich čo najrýchlejšie dohnať. A ľudia? Sú super, všetci sú veľmi milí. Spoznala som niekoľko naozaj perfektných ľudí. A ako sa máte vy? Čo robíte? A čo ostatní?“ tentokrát som chrlila otázky ja.

„My sa máme dobre, i keď nám tu veľmi chýbaš. Alice a Rose išli na rýchly lov, Carlisle je ako obvykle v práci a Emmett, Jasper, Esme a Bella tu stoja pri mne, aby im neušla ani stotina z nášho rozhovoru. Počkaj, chce s tebou hovoriť Emmett, na chvíľu mu ťa dám,“ povedal, keď som už aj ja počula ako ho Emmett prehovára.

„Ahoj, moja najmilšia neterka. Akože sa mi máš? Ozaj, hrá sa na vašej škole nejaký šport?“ spýtal sa ma.

„Ahoj. Rada by som vedela koľko tých neteriek máš, keď ja som tá najmilšia. A ako si už počul, mám sa fajn. A áno, škola hrá futbal, dokonca mi už niektoré dievčatá ponúkli, či by som nechcela ísť roztlieskavať, no najskôr si tu chcem zvyknúť a až potom sa chcem prihlásiť na nejaké mimoškolské aktivity. A čo ty?“ opýtala som sa, i keď ma to až tak veľmi nezaujímalo.

„Ja sa mám úžasne. Rozmýšľal som, že keď tam budete mať nejaký zápas, tak by som sa prišiel pozrieť a hneď by som to mohol spojiť aj s návštevou u teba, čo povieš?“ povedal a čakal na moju odpoveď

„Pravdaže, o niekoľko týždňov tu jeden bude. Potom vám dám vedieť. Teraz už musím ísť. Všetkých vás pozdravujem a posielam vám pusinky. Potom sa vám ozvem, ahojte.“ Po rozlúčení som zložila a odložila telefón. Ľahla som si na gauč a poobzerala sa.

Len tento víkend som bola doma, kde som bola obklopená svojou rodinou a teraz som tu úplne sama. Konečne som mala možnosť normálne žiť. Teda, tak ako normálne to pôjde. Po chvíli som sa obula, vzala si tašku a namierila do kníhkupectva, o ktorom som sa dozvedela od Matta. Nakúpila som si všetky knihy, ktoré som potrebovala a zamierila domov. Je zaujímavé, ako rýchlo som sa naučila hovoriť tomuto domu domov. Keď som prišla, rýchlo som umyla riad, ktorého nebolo veľmi veľa. Sadla si za stôl a písala úlohy. Asi o pol ôsmej som si spomenula, že som bola dohodnutá s Damonom, že sa stretneme v Grille. Mala som tam byť približne v tom čase ako včera a to bolo okolo šiestej. Rýchlo som si prezliekla tepláky, ktoré som na seba dala ešte predtým ako som umývala riad, a vymenila som ich za čierne rifle. Hodila som na seba tenkú bundičku, vzala som si tašku, do ktorej som si rýchlo hodila knihy, ktoré som si dnes kúpila, a ponáhľala som sa do baru. Keď som vošla, poobzerala som sa a zistila som, že idem neskoro. Išla som teda k baru, kde, ako aj dva večery predtým, obsluhoval Matt.

„Ahoj,“ povedala som so zvýšeným hlasom, pretože som si nebola istá, či ma cez hudbu, ktorá išla z reprákov, rozostavaných po celom bare, počuť.

„Ou, ahoj. Prepáč, nevšimol som si ťa. Čo si dáš?“ opýtal sa ma, keď sa ku mne konečne dostal.

„Dám si len minerálku,“ povedala som, „Vlastne som sa ťa chcela opýtať, či si tu dnes nevidel toho muža, s ktorým som tu včera sedela.“

„Hneď to bude,“ povedal a podal mi pohár s minerálkou. „Vlastne, dnes som tu Damona vôbec nevidel. Prečo sa to vlastne pýtaš?“

„Len tak, mali sme sa tu stretnúť, no meškala som, tak som si myslela, že už odišiel, no zrejme tu ani nebol,“ odpovedala som trochu, i keď neviem prečo, smutným hlasom. Stále som sa obzerala a dúfala, že ho niekde zahliadnem, no nikde nebol.

„Smiem si prisadnúť?“ zaznel mi za chrbtom neznámy mužský hlas, keď som vyberala knihy, ktoré som si chcela prečítať.

„Iste, nie je to obsadené,“ povedala som a pomaly sa otočila. Za mnou stál vysoký brunet s modrastými očami. Na tvári mal priateľský úsmev.

„Môžem poprosiť bourbon?“ povedal smerom k Mattovi. Neviem prečo, no keď sa Matt obrátil a pozrel sa na neho, tvárou mu prebehol strach, no okamžite ho vystriedal nepriateľský výraz. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Len s veľkou nechuťou mu Matt podal pohárik a pozrel na mňa varovným pohľadom. Vyzeralo to, akoby mi chcel povedať aby som čo najskôr vypadla. Môj pohľad padol znovu do knihy a snažila som sa z nej vnímať čo najviac, no veľmi mi to nešlo, pretože  som na sebe stále cítila pohľad človeka vedľa mňa.

„Ahoj, Ness, nechcela by si si s nami zahrať biliard?“ opýtal sa ma Stefan, ktorého som si ani nevšimla prísť. Neviem prečo, no musím povedať, že sa mi uľavilo, keď som zbadala zámienku odísť od toho muža. Videla som ako sa Stefan pozeral, namiesto do mojich, do očí toho cudzinca. Vlastne obaja sledovali každý pohyb toho druhého.

„Veľmi rada,“ odpovedala som, „no nie som v tom najlepšia, takže budete musieť mať so mnou strpenie.“ Usmiala som sa a postavila. Začala som si zbierať knihy a dávať si ich do tašky, keď som si všimla, že sa Stefan ani ten cudzinec nepohli ani o centimeter.

„Už mám všetko, môžeme ísť,“ povedala som a dúfala, že sa ich očný kontakt konečne preruší, pretože to naozaj začínalo byť desivé. Obaja sme sa potom odobrali k biliardovému stolu, pri ktorom stáli Elena, Bonnie a Jeremy.

„Ahoj, sme radi, že sa k nám pripájaš. Aspoň bude mať konečne niekto šancu poraziť Stefana,“ povedala Elena v objatí Stefana a usmiala sa pritom na Bonnie a Jeremmyho.

„Tým si nie som istý. Pokiaľ si dobre spomínam, pri bare si vravela, že ty a biliard sa veľmi nepriatelíte,“ povedal smejúci sa Stefan.

„Možno nie som najlepšia, no nie som ani najhoršia. Ak by si poznal mojich strý... teda mojich bratov Emmetta a Jaspera, tak by si vedel, že hrať podobné hry som sa učila ako prvé,“ povedala som usmievajúcim hlasom a dúfala, že si nik nevšimol, že som skoro povedala strýkov, pretože na škole si o našej rodine myslia, že Carlisle ani Esme nemajú okrem nás, svojich adoptívnych detí, nikoho.

„Ako prvé? Myslela som, že ťa adoptovali len pred pár rokmi. A pokiaľ viem, tak tvoji súrodenci sú približne v tvojom veku, takže ak by ťa adoptovali ako malé dieťa, aj oni by boli deti,“ Bonnie na mňa hodila podozrievajúci pohľad.

„No vlastne, moji súrodenci sú trochu starší, napríklad Jasper je už na výške. A máš pravdu, adoptovali ma iba pred dvomi rokmi, no ja som to myslela, že ako prvé, keď som prišla do ich domu. Stačí ti táto odpoveď?“ povedala som a dúfala, že ma už prestane vypočúvať.

„Prepáč, Bonnie to tak nemyslela, len má občas problém dôverovať ľuďom,“ usmial sa na mňa Jeremy. „Tak začneme už?“ Bola som mu za to vďačná.

Hneď, ako sme začali hrať, bolo vidno, že nie sú začiatočníci. Najprv mi to nešlo, no rýchlo som sa do toho dostala. Nakoniec aj tak vyhral Stefan. Keď som ho porovnala s Damonom, mali spolu niečo spoločné. Bola to elegancia, ktorá z nich vyžarovala pri každom pohybe. Večer letel veľmi rýchlo. Stále sme sa smiali a užívali si. Konečne som zistila, čo som chcela, keď som sa odsťahovala od rodičov, a to bolo toto. Ten pocit slobody a vedomia, že mi za chrbtom nestojí osem upírov a nestrážia každý môj krok. Skvele som si to užívala.

Neskôr sa k nám pridal a Matt, ktorému už skončila služba. Na chvíľu sa Stefan zastavil a pozrel smerom k dverám, no potom sa znovu zapojil do hry. Po chvíli ku mne prišiel čašník s papierikom, ktorý mi vraj posiela nejaký muž. Odstúpila som od stola a prečítala si odkaz napísaný úhľadným písmom. Stálo tam:

Chcel som ti len povedať, že som nezabudol, že sme boli dohodnutí, len som si musel niečo vybaviť. Keď som ťa tam videl, nechcel som ťa vyrušovať. Dúfam, že mi prepáčiš moje meškanie a dáš mi šancu to zajtra napraviť. Ak neprídeš, pochopím to, no budem tu na teba čakať o siedmej.  

Damon

Hneď, ako som to dočítala, musela som sa usmiať. Možno preto sa Stefan pozeral smerom k východu, pretože tam videl Damona. Rozhodla som sa, že zajtra prídem včas i ja. Keď som sa vrátila ku stolu, ostatní sa už dvíhali.

„Myslím, že už je čas ísť. Odvezieme ťa?“ opýtal sa Stefan.

„Nechaj, ja ju odveziem. Ty ideš aj tak iným smerom, ja idem tým istým,“ odpovedal mu Matt za mňa.

„Netreba, nebývam ďaleko a prechádzka mi neuškodí,“ povedala som s úsmevom a obliekala si pritom bundu.

„Ja idem tým istým smerom, tak nebuď tvrdohlavá a poďme,“ usmial sa Matt a ukázal, aby som šla prvá. Na parkovisku som okamžite zamierila k Mattovmu autu, ktoré sa v tme strácalo. Videla som ako Elena, Bonnie a Jeremy nastupujú do auta k Stefanovi. Ešte som im popriala dobrú noc a naraz s Mattom nastúpila. Keď sme zastavili pri mojom dome, pomaly som vystúpila a pozdravila Matta. Ešte som chvíľu hľadela na cestu, ktorou práve odišlo staré Mattovo auto. Otočila som sa, až keď som za sebou počula prasknúť vetvičku. Rýchlo som sa otočila a uvidela...

A chcela by som ešte vedieť, či by ste mali záujem aj o pohľad Damona.

Autor: Nika248, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska je láska - 3. kapitola: