Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska nikdy neumiera - 1. kapitola

16.08.2012 (15:45) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 3821×

Edward:

Ja, Carlisle, Emmett a Jasper sme boli na love. Boli sme hlboko v horách. Ja som s tým najskôr nesúhlasil, ale nakoniec ma presvedčili. S Bellou zostali iba Alice, Esme a Rosalie. Na lov som sa skoro vôbec nedokázal sústrediť. Síce mala rodiť až o týždeň, ale stále som mal čudný pocit. No na lov som už musel ísť. Ulovil som dve pumy.

Vtom mi zazvonil mobil. Volala Alice. Nemal som odchádzať. So strachom som to zodvihol a utekal domov. Jasper, Carlisle a Emmett mi boli v pätách.

„Bella, dieťa,“ povedala bez života.

V tej chvíli som ustrnul. Svet okolo prestal existovať. Keď zomrie, do konca mojej existencie si to neodpustím. Mobil som zahodil a čo najrýchlejšie som sa rozbehol domov. Nedokázal som si predstaviť, že Bella by už neexistovala.

Bol som asi dva kilometre od domu. Zrazu som ucítil taký istý pocit, ako keď mi Alice povedala, že Bella skočila z útesu a už sa nevynorila. Bol to pocit samoty, opustenia, bolesti a straty. Napadla ma iba jedna vec. Bella je mŕtva!

Konečne som zachytil Alicine myšlienky. Bola v nich Bella. Bola mŕtva. Dieťa to ale prežilo.

Vbehol som do domu. Rosalie a Esme sedeli na gauči. Rosalie držala v náručí dieťa. Nechcel som ho ani vidieť. Nenávidel som ho za to, že mi zobralo Bellu. Alice stála pri gauči.

„Nezvládla to. Je mi to ľúto,“ povedala so strápeným pohľadom.

Vošiel som do Carlisleovej pracovne. Na stole ležalo Bellino telo. Bolo celé od krvi. Bella je mŕtva. Už ju nikdy neuvidím živú. Už nikdy neuvidím ako sa červená, jej nádherný úsmev, jej čokoládové oči. A už nikdy nebudem počuť jej tlčúce srdce. Dôvod mojej existencie už nie je. Prešiel som k stolu a pobozkal ju na čelo.

„Milujem ťa. A budem ťa milovať naveky,“ povedal som. Keby som mohol plakať, tak by som plakal večne. Stál som tam ešte päť minút.

Bez života som prišiel do obývačky. Už tam boli všetci. Esme im vysvetľovala, ako sa to stalo. Ja som to videl v Aliciných myšlienkach. Prešiel som okolo nich k oknu. Pokúšal som sa ignorovať ich myšlienky. Nechcel som vidieť ako Bella trpela. Rosalie prišla ku mne s dieťaťom.

„Je to dievčatko. Volá sa Renesmee. Chce ťa,“ povedala. Prvýkrát som sa pozrel do tváre vraha Belly. Podobala sa na Bellu. Mala čokoládovohnedé oči, ružové líčka, jamky v lícach, červené pery. Videl som v nej malú Bellu. Bola neodolateľná a očarujúca. Musel som sa pousmiať. Pozrela sa na mňa a usmiala. Zrazu ma ovial pocit šťastia.

„Má dar,“ povedala Rose. Renesmee sa pomrvila v jej náručí a natiahla ku mne svoje malinké rúčky. Rose mi ju podala a zobral som ju do náručia. Natiahla k mojej tvári rúčku a dotkla sa môjho líca. To, čo som uvidel, bolo neuveriteľné.

Bella:

Edward, Carlisle, Emmett a Jasper išli na lov. Esme, Rose a Alice zostali so mnou. Edward mi chýbal. Sedeli sme na gauči a pozerali televíziu. Nudila som sa.

„Už si rozmýšľala nad menom pre dieťatko?“ opýtala sa ma Rose. Na tvári sa jej pohrával úsmev.

„Nie,“ povedala som. Naozaj som nad tým ešte neuvažovala.

„No tak niečo vymyslíme!“ zašveholila Alice.

„Keď to bude chlapček, tak sa bude volať Edward,“ pousmiala som sa a pohladila sa po bruchu. Malé sa pomrvilo. Od začiatku som si myslela, že to bude chlapec.

„Čo ak to bude dievčatko? Čo tak... Andrea!“ navrhla Rose.

„Alebo... Veronica!“ navrhla Alice. To budeme preberať aj dva dni.

„Alebo Denisa,“ navrhla Esme. Každé meno bolo pekné. Ale ja som chcela nejaké jedinečné. Navrhli ešte asi sto mien. Napadlo ma nádherné meno.

„Renesmee,“ zamrmlala som. Všetky sa na mňa pozreli.

„Jedinečné,“ povedala Esme a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej opätovala. Páčilo sa im to meno.

„Dúfam, že sa Edwardovi bude páčiť,“ povedala som si. Čo ak sa mu nebude páčiť? Čo ak povie, že je čudné, divné alebo hrozné? Prepadol ma pocit strachu.

„Neboj sa. Aj keby si navrhla meno Monserrat, tak by sa mu páčilo. Všetko, čo navrhneš ty sa mu páči,“ ubezpečovala ma Alice. Musela som sa zasmiať nad tým menom. Dieťatko bolo zasa hladné.

„Esme?“ opýtala som sa. Esme iba prikývla a zmizla. O minútu bola späť aj s pohárom krvi. S pomocou Alice a Rose som sa postavila. Dnes som mala nejaké nešikovné ruky, lebo keď mi Esme podávala pohár, tak som ho nešikovne chytila, že mi hneď aj spadol. Všetka krv sa rozliala po bielučkom koberci. Reflexívne som sa k tej nehode zohla.

Vtom sa niečo v mojom vnútri šklblo opačným smerom. Čosi sa roztrhlo a zlomilo. Ozvala sa bolesť.

Zaliala ma temnota, ktorú vzápätí odplavila mučivá vlna. Nemohla som dýchať. Pálilo ma celé hrdlo. Kusy tela sa mi trieštili, trhali, rezali... Znova temnota.

A potom sa ozvali hlasy, krik, bolesť sa vrátila.

„Určite sa jej odlúčila placenta!“ povedala Alice.

Odlúčená placenta – vedela som, čo to znamená. Znamená to, že dieťatko v mojom vnútri zomiera.

„Vyberte ho!“ jačala som. „Nemôže dýchať!“

„Ale morfium...“ začala Esme.

„Nie! Hneď...“ zakuckala som sa, nemohla som dopovedať.

Zrazu som na bruchu pocítila bodavú ľadovú bolesť. Pľúca ma boleli, spálila som všetok kyslík. Bolesť opäť odznela, hoci teraz som na nej visela. Moje dieťatko umiera...

Koľko prešlo času? Pár sekúnd či celé minúty? Bolesť sa stratila. Nič som necítila, nič som nevidela, ale zato počula.

„Bella, prepáč, ale nedokážeme ťa premeniť. Je mi to ľúto,“ povedala Alice.

Nemôžete za to, chcela som jej povedať.

Zbadala som svetlo. Usilovala som sa zaostriť.

„Renesmee,“ šepla Esme.

Vtom ma zaplavilo teplo. Renesmee. Prinútila som ruky, aby sa po ňu natiahli.

„Daj mi ju,“ povedala som a Esme mi ju podala. Zobrala som si ju do náručia. Bola nádherná. Pobozkala som ju na čelo. „Renesmee. Taká... krásna. Ľúbim ťa. Aj tvojho ocka. Vy ste moje dve lásky,“ povedala som slabým hlasom.

Vedela som, že zomriem. Poslednýkrát som ju pobozkala na čelo a usmiala sa. Podala som ju Esme. „Postarajte sa o ňu. A nech sa Edward na ňu nehnevá a nech mi odpustí, že som ho opustila,“ povedala som. Dúfam, že mi Edward odpustí a že tu malú bude mať rád a bude jej dávať lásku za oboch rodičov.

Pohltila ma tma. Ocitla som sa v tunely. Na jednom konci bolo svetlo a na druhom temnota. Rozhodla som sa ísť za svetlom, no niečo ma ťahalo do temnoty. Nevzdala som sa a stále sa naťahovala za svetlom, keď zrazu ma pohltila tma. Vedela som, že som prehrala.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska nikdy neumiera - 1. kapitola: