Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 20. Narodeniny

13.12.2009 (20:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2725×

Narodeniny

Bola som tak ponorená do iných vecí, že som zabudla aký je vlastne dátum. Dočerta!

Bola som naštvaná na Alice. Ako mi to mohla znova spraviť? A ako som si mohla nevšimnúť, že sa ten hrozný dátum blíži? Bola som tak zameraná na svoje problémy, že som sa vykašľala na školu aj na kalendár.

Až teraz som si uvedomila, že už budem mať 22. Hrozné číslo. Striaslo ma pri tej predstave. Ak chcem zostať s Edwardom, musím sa rozhodnúť. Keď chcem byť upír, nesmiem už ďalej strácať čas. Nechcem byť navždy tridsaťročná. Už aj 22 je veľa.

Problém je vtom, že netuším, či skutočne chcem byť upír. To nie je celkom presné vyjadrenie. Chcem byť upír a navždy zostať s Edwardom, ale do tejto rovnice musím zahrnúť aj svojho syna. Dokázala by som sa ho vzdať na niekoľko rokov, kým budem novorodená?

Odpoveď bola nad slnko jasnejšia. Nevydržala by som bez neho ani týždeň...

Zo zamyslenia ma vytrhli Edwardove chladné pery blúdiace po mojom krku. Uvedomila som si, že od Charlieho telefonátu som sa nepohla.

„Deje sa niečo?” pošepkal mi do ucha.

„Musíš sa pýtať? Som si istá, že si všetko počul.” odpovedala som mu vecne a ďalej premýšľala. Potom mi došlo, že by som mala byť naňho nahnevaná - nevaroval ma pred Alice.

„Zradca!” vrhla som naňho urazený pohľad. On sa len zasmial.

„Bella ja len nechápem, ako si mohla zabudnúť na vlastné narodeniny.” obdaroval ma svojím pokriveným úsmevom.

„Mala som dosť iných starostí. Okrem toho vieš, že narodeniny neoslavujem. Odzajtra budem o päť rokov staršia ako ty. Vieš si to predstaviť? Fakt skončím ako Madonna, so zajačikom v posteli.” zamračila som sa.

„Budeš to musieť nejako prežiť. Vieš predsa, že Alice sa nedá zastaviť.”

„To nie je pravda! Keby ste sa trošku snažili...” už mi nepomôže ani fňukať.

„Ja tam nejdem!” vyhlásila som zaťato.

„Bella, Alice ťa tam odtiahne, keď nepôjdeš dobrovoľne. Viem o čom hovorím.” zasmial sa môjmu trpiteľskému výrazu.

Vzdala som to. Čo si pomôžem, keď je proti mne celá rodina upírov? Edward mi vysvetlil, že mi chcú vynahradiť tie štyri roky. Myslím, že kvôli tomu nemuseli robiť oslavu. Ja by som sa hravo zaobišla bez nej. A bez darčekov. A hlavne bez torty. Ak bude - o tom som presvedčená - dúfam, že na nej aspoň nebudú sviečky. Dvadsaťdva by sa im tam asi aj tak nezmestilo.

Naštvaná som si ľahla do postele a snažila sa zaspať. Edward mi hmkal moju uspávanku, no spánok nie a nie prísť. Prišla som na to, čo je vo veci. Zase som hladná... Nočné bielenie chladničky sa pomaly stáva mojím zvykom. Dúfam, že to je len tým prehodeným biorytmom. Zdvihla som sa a Edward ma zvedavo sledoval.

„Nerobíš to v posledných dňoch nejako často?” spýtal sa pobavene, zatiaľ čo ja som sa prehrabávala v chladničke.

„Všimol si si? Neviem čím to môže byť. Asi tým, že neskoro vstávam.” pokrčila som plecami a hľadala ďalej.

„Hľadáš niečo konkrétne?” zdá sa, že ho to nad mieru baví.

„Ani neviem. Keď to nájdem, poviem ti.” odvetila som s nosom stále v chladničke.

„Ja len, že by som ti pomohol.”

„Neviem, čo by som si dala.” pokrčila som nos. Spomenula som si, že v skrini je nejaká čokoládová nátierka, tak som si ju vytiahla. Vytiahla som aj mlieko a naliala si ho do pohára. Vytiahla som si lyžičku a začala sa napchávať tým krémom. Edward sa na mňa pobavene pozeral.

„Dáš si?” usmiala som sa naňho a ponúkla mu lyžičku. To nevydržal a rozosmial sa nahlas. Hodila som doňho utierku, pretože Chris spí a ja nechcem, aby ho zobudil. Vyzeral akoby sa dusil, keď sa snažil potlačiť smiech. Len som potriasla hlavou a venovala sa jedlu. Čokoládu som spláchla mliekom a vybrala sa späť do postele. Edward dorazil v tesnom závese za mnou a stále sa culil. Nevšímala som si ho a pokojne som sa ponorila do spánku.

Ráno som sa zobudila síce odpočinutá, ale predsa s hlúpym pocitom v žalúdku. Myslela som, že je to len stres. Neznášam oslavy... Vtom ma však naplo a ja som zvažovala, či to stihnem do kúpeľne. Chvalabohu som to stihla. Edward sa na mňa zachmúrene pozeral, ale práve mal dosť práce s Chrisom. Keď som vyklopila obsah svojho žalúdku, oprela som sa o chladné kachličky. Mala by som skončiť s nočným jedením. Chvíľu som zvažovala, či zvládnem cestu späť. Postavila som sa a keďže som už bola v kúpeľni, snažila som sa dať trochu dokopy. Opláchla som si tvár a umyla zuby. Trochu som sa upravila a vracala sa do spálne.

„Bella si v poriadku?” Edward mal oči plné strachu.

„Jasné, len už nesmiem chodiť večer do chladničky.” usmiala som sa naňho. Nevyzeral, že by ho to upokojilo, ale mne už bolo oveľa lepšie. Mohla by som to však využiť vo svoj prospech. Ale Alice by ma tam odvliekla asi aj na smrteľnej posteli...

„Čo si mám obliecť?” spýtala som sa bez záujmu.

„Alice ti ešte zavolá. Myslím, že ešte máme trochu času.” zavolal na mňa z kuchyne, kde práve kŕmil Chrisa. Ja som otvorila šatník a skúmala šaty, ktoré som nakúpila s Rosalie. Vtom mi zazvonil telefón.

„Áno Alice?” ozvala som sa porazenecky.

„Ahoj Bella! Tešíš sa? Radšej neodpovedaj. Rose mi hovorila, aké ste nakúpili šaty, tak čo by si povedala na  tie modré? Myslím, že tie by sa hodili. A hlavne si nezabudni dobrú náladu. Za hodinu vás čakáme.” povedala a položila.

Obliekla som si teda modré šaty po kolená, nalíčila sa, zopla si vlasy do chvosta a vybrala sa za Edwardom. On mal oblečenú bielu košeľu a tmavé nohavice. Cez predlaktie mal prevesené tmavé sako. Na rukách držal Chrisa - zjavne sa už  čakalo iba na mňa. Zhlboka som sa nadýchla a mohli sme vyraziť. U Cullenovcov sme boli nezvykle rýchlo. Odovzdane som vystúpila z auta a vybrala Chrisa. Edward ma chytil za pás a viedol ma k domu.

„Bella tváriš sa ako baránok vedený na popravu. Prosím ťa prejav trochu nadšenia.” šepol mi do ucha naliehavo.

„Pokúsim sa.” hlesla som a pokúsila som sa o úsmev. Ten som sa naučila hrať už celkom presvedčivo, takže som dúfala, že mu to postačí.

„To vyzerá lepšie.” usmial sa a voviedol ma dnu.

Pri pohľade na obývačku som zostala stáť v nemom úžase. Tesne pod stropom sa vznášala najmenej stovka balónov v rôznych farbách. Celý dom bol vyzdobený kvetmi, v ktorých boli pouväzované farebné stužky. V strede miestnosti stála moja rodinka. Carlisle a Esme s ospravedlňujúcim, Alice a Emmett s nadšeným, Rosalie, Jasper a Debbie s veselým pohľadom.

„Prekvapenie!” zvolal Emmett a ja som sa strhla. Zbadala som tortu, na ktorej chvalabohu neboli sviečky.

„Bolo by to prekvapenie, keby som o tom nevedela.” uškrnula som sa naňho, no on si z toho nič nerobil.

„Všetko najlepšie Bella!” priskackala ku mne Alice a vrhla sa mi okolo krku.

„Vieš, že toto ti len tak neprejde, však? Pamätáš si ako to dopadlo naposledy?” Edward sa strhol, no Alice sa iba usmiala.

„Dnes nebude žiaden baliaci papier.” bola spokojná sama so sebou, že to tak skvele vymyslela.

Postupne ma všetci privítali a Alice navrhla, aby som si otvorila darčeky. Vzdychla som, ale vzdala som sa. Má zmysel odporovať v dome plnom upírov?

Prvý ku mne prišiel Jasper. Usmiala som sa naňho a čakala. Jemne ma objal.

„Všetko najlepšie Bella. Viem, že nemáš rada darčeky, takže tu máš len niečo malé.” podal mi CDčko obviazané stužkou.

„Ďakujem Jasper, aspoň niekto ma tu počúva.” usmiala som sa znovu.

„Je to relaxačná hudba.” pochopila som.

„Jasné, zíde sa, keď nebudeš poruke.”

Jaspera vystriedala Alice.

„Všetko najlepšie!” venovala mi široký úsmev a podala mi malú škatuľku. Otvorila som ju. Bol v nej kovový náramok so zložitým tepaním. Bol skutočne krásny.

„Ďakujem Alice.” toto sa dalo prehryznúť.

„To nie je môj jediný darček, ale na ten druhý si ešte počkáš.” šepla mi veselo do ucha.

Po Alice nasledovala Rosalie.

„Všetko najlepšie!” objala ma a povzbudivo sa na mňa pozrela.

„Hodí sa k Alicinmu.” Otvorila som škatuľku a uvidela náušnice, ktoré sa presne hodili k náramku.

„Ďakujem.”

Po Rosalie sa mi na krk zavesila Debbie a nesmelo mi podala krabičku. Bol v nej malý kovový hrebienok do vlasov s malými kamienkami.

„Ďakujem Debbie, nemala si si robiť škodu.” srdečne som sa na ňu usmiala.

„Bella, ja ťa mám rada. Musela som ti predsa niečo kúpiť.” vrtela hlavou, akoby to vysvetľuje dieťaťu.

Emmett už netrpezlivo prešľapoval. Kývla som mu rukou a on sa celý rozžiaril. Tušila som že toto bude zaujímavý darček. Priskočil ku mne a takmer ma rozpučil v objatí, aj keď doňho zapojil iba jednu ruku.

Spoza chrbta vytiahol dosť veľkú škatuľu. Podozrievavo som ju otvorila. Vytiahla som z nej lekárničku s otázkou v očiach.

„No tebe sa predsa vždy zíde.” zadúšal sa smiechom a ja som si všimla, že pod lekárničkou bolo ešte niečo. Postupne som začala vyťahovať ďalšie veci a Emmettov smiech rástol priamoúmerne môjmu vyvalenému pohľadu. Vytiahla som kríž, niečo, čo vyzeralo ako fľaštička svätenej vody, drevený kolík, strúčik cesnaku, zapaľovač a DVD.

„To máš, aby sa o vás ten čokel nemusel toľko báť. Prvá pomoc proti upírom.” vytlačil zo seba a nasledoval ďalší dlhý záchvat smiechu.

„Nahral som ti aj Buffy premožiteľku upírov, aby si sa niečo priučila.” vyprskol smiechom. Dobre, lekárničku by som ešte brala, ale toto mi až také smiešne neprišlo.

Keď sa Emmett upokojil, pokračovali Esme a Carlisle.

„Všetko najlepšie k narodeninám Bella.” usmiali sa na mňa a obaja ma objali. Esme mi podala malú škatuľku a ja som ju otvorila. Bol v nej obyčajný kľúč. Nepochopila som.

„Je to kľúč od domu, ktorý som pre vás zrenovovala.” keby sa mohla červenať, určite by sa červenala.

„Vy mi dávate dom?” vytreštila som oči.

„Je bližšie k nášmu domu a nebudeš musieť platiť nájom. Rada by som vás mala bližšie.” pozrela sa na mňa prosebne. Vedela som, že keby odmietnem asi by sa urazila.

„Ďakujem.” povedala som a do očí sa mi tlačili slzy.

Oslava pokračovala krájaním torty a nezáväznou debatou. Večer ma Edward zobral, vraj si ideme pozrieť náš nový domček. Chrisa sme nechali tam. Pred odchodom som si stihla všimnúť Alicin široký úsmev.

Do domčeku sme dorazili o pár minút. Už zvonku bol dokonalý. Mala som z neho pocit domova. Bol menší, obložený kameňom s tmavými oknami. Keď sme vošli dnu, žasla som. Prechádzala som izbu po izbe a myslela, že asi snívam. Domček bol svetlý a priestranný a vytváral dokonalý pocit domova. Sadla som si na hojdacie kreslo a sledovala oheň v krbe.

Edward prišiel ku mne a skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Je dokonalý.” vydýchla som úžasom a postavila sa.

„Teraz je čas na môj darček.” usmial sa, ale akosi nervózne.

„Dúfam, že si na mňa veľa neminul.” uškrnula som sa.

„Neminul som ani cent.”

Kľakol si predo mňa a ja som zatajila dych.

Ďalšia kapitola : Zasnúbená?

Predchádzajúca kapitola : Nečakané poznanie

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 20. Narodeniny: