Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 24. Zase sťahovanie...

26.12.2009 (14:00) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1948×

Zase sťahovanie...

„Dobre, budeme ťa čakať. Ale ako sa mám zbaviť ostatných?”

„Niečo vymysli, spolieham sa na teba.”

„Dobre. Maj sa.”

„Ahoj,” položila som. Dúfala som, že mi Rosalie pomôže.

Prechádzala som sa po obývačke ako lev v klietke a premýšľala. Musím tu čakať na toho hlupáka Roba a potom pre mňa príde Edward. Zrazu som si uvedomila, že aj ja tu mám autíčko. Vytiahla som telefón a vytočila Edwardovo číslo. Zazvonilo to len raz.

„Áno láska?”

„Edward ja som si uvedomila, že tu mám auto. Takže po nás nemusíš chodiť. Ja vybavím Roba a budem sa ponáhľať domov. Stavím sa cestou pre Alice, ona mi ukáže cestu. Zatiaľ by si mi mohol pripraviť niečo pod zub...” snažila som sa ho nepustiť k slovu, aby nemohol protestovať.

„Ako myslíš. Dávajte si pozor. A hlavne sa ponáhľaj, aby som nemal chuť toho Roberta fakt stretnúť, pretože by to pokojne nemusel prežiť.”

„Ale prestaň! On si nič nedovolí a vieš, že ja som len tvoja. Milujem ťa.”

„Aj ja teba. Ponáhľaj sa domov,” posledné slovo pre mňa malo veľký význam. Náš nový domov. Krásny domček uprostred prírody. Dokonalý pre našu malú rodinku. Rodnku, ktorá sa onedlho rozrastie. Pohladila som si bruško a snažila sa upokojiť, pretože stres tomu dieťatku iste nerobí dobre. Sadla som si a pozorovala Chrisa. Predstavovala som si, ako by mohlo vyzerať moje druhé dieťatko.

Dievčatko som si predstavovala s jeho zelenými očami a krásnymi dlhými vláskami, bledé, ale neskutočne krásne. A chlapček by tiež mal jeho oči a jeho farbu vlasov, skrátka zmenšenina môjho Edwarda. Hlavne nech je čo najmenej po mame. Po mne nemá čo pekné zdediť - nič, čo by jeho alebo jej otec nemal krajšie. Možno by mi nevadili moje oči, alebo farba vlasov, ale to je tak všetko...

Z premýšľania ma vytrhlo búchanie na dvere. Konečne! Vzala som Chrisa a išla otvoriť dvere.

„Dokelu! Prečo nikdy nepríde ten, koho čakám!” vyštekla som Jacobovi rovno do tváre.

„Aj ja ťa rád vidím.” uškrnul sa.

„Prejdi prosím k veci, nemám na teba celý deň,” nakúkala som cez neho, či sa neobjaví ten idiot a nezachráni tak situáciu. Ale nikto v okolí nebol.

„Môžeme to prebrať aspoň vnútri?”

„Nie, chcem aby ma niekto počul, keď budem kričať,” uškrnula som sa a nepustila ho dnu.

„Ako myslíš,” pokrčil plecami.

„Tak? Prišiel si asi kvôli nášmu nedávnemu rozhovoru, alebo sa mýlim?”

„Nie, nemýliš,” už sa nevyškieral, skôr bol naštvaný. Žeby si zobral moje vyhrážky k srdcu?

„No? Ako si sa rozhodol?”

„Budem veriť tebe, ale nechci odo mňa. aby som veril tým vyciciavačom. Dúfam, že dáš na nášho syna dobrý pozor. A bol by som rád, keby si ho môžem brať aspoň každý druhý víkend.”

„Som rada, že nemusím utekať. O tých víkendoch sa dohodneme neskôr, niekoho čakám. Bol by si taký dobrý?” pokynula som hlavou k jeho motorke. Čudovala som sa, prečo šiel naprieč kontinentom na motorke. Ale jeho myšlienkové pochody asi nikdy nepochopím. Zato on ma pozná až príliš dobre...

Jacob s bez slova otočil a nasadol na motorku. Zakýval Chrisovi a dupol na plyn. Chcela som sa ho zbaviť, aby som sa náhodou neprekecla. Som taká nervózna, že by som určite niečo pokazila, takže som ho vykopla čím skôr. Zatvorila som dvere a oprela sa o ne. Chris sa na mňa zvedavo pozeral.

„Tvoj otec ma raz zabije! Si hladný? Lebo ja áno...” vzala som ho do kuchyne a usadila do stoličky - tú budem musieť hodiť do kufra auta. Vytiahla som z chladničky dva jogurty. Jeden som podala Chrisovi, ktorý ho začal nadšene patlať na celú stoličku. Potom napatlal aj seba a očividne sa dobre bavil. Pokrčila som teda plecami a venovala sa svojmu jogurtu. Samozrejme, že som sa z neho nenajedla, ale nechcem Edwardovi pokaziť radosť. Veľmi rád mi varí. A napočudovanie varí veľmi dobre, na niekoho, kto neje.

Chris sa smial a veľa jogurtu skončilo na jeho tričku. Našťastie nič nebolo na podlahe. Nechcelo sa mi to tu pred odchodom upratovať. Vybrala som ho opatrne zo stoličky, tak aby som neschytala jogurtom na moje nové tričko. Nie, že by mi to tričko chýbalo, ale skôr preto, že už tu nemám nič na prezlečenie. Našťastie som si tu pre Chrisa nechala tašku, kde mám aj náhradné tričko pre takéto prípady. Vyložila som ho na pult a vyzliekla mu tričko. Schytala som pritom jogurtovú facku, takže som mala miesto púdru jogurt. Chrisa to pobavilo, tak som si jogurt rozotrela po celej tvári a on mi vďačne pomohol. Prezliekla som ho a umyla. Posadila som ho do ohrádky k hračkám, kým som ja umývala stoličku.

Zložila som ju, ako sa dalo a vzala ju do auta. Chrisa som vybrala z ohrádky a nechala som mu iba dve hračky - obľúbeného medveďa od Debbie a auto od Jaka a ostatné som tiež presunula do auta. Vrátila som sa do obývačky. Sadla som si do kresla a sledovala krb. Ani raz som ho nezapálila. Škoda...

Nevadilo mi, že sa znova sťahujem, pretože som sa tu v podstate nestihla ani poriadne zabývať. Nestrávila som tu veľa času, aj keď som tu strávila prvú noc s Edwardom. Jedna z mojich najkrajších spomienok sa bude navždy viazať s týmto miestom. A môj malý zázrak tiež. Tu sme ho splodili. Pohladila som si bruško a stuhla som, pretože sa mi zdalo, že ma moje dieťatko práve koplo. To predsa nie je možné - presvedčovala som samú seba. Viem, že poloupírie deti rastú rýchlejšie, ale nie takto...

Potriasla som hlavou a radšej som pozorovala Chrisa. Čoskoro sa nebude musieť hrať sám. Bude to však mať ťažké - jeho mladší súrodenec bude v podstate starší...

Zase ma z úvah vyrušilo klopanie. Ak to teraz nebude Rob, nech si ma neželá!

Takmer som bežala k dverám, pretože som už chcela vypadnúť. Chrisovi v mojich rukách sa to veľmi nepáčilo, tak som spomalila. Predtým ako som otvorila, som radšej skontrolovala, či je to už konečne ten moták. Chvalabohu to bol on.

„Konečne si tu,” vybafla som naňho miesto privítania.

„Ahoj Bella,” nestihol ani dopovedať, už som ho ťahala dovnútra.

„Si nejaká rozbehnutá,” iba konštatoval.

„Už som mala byť niekde inde...” usadila som ho do kresla a čakala. Pomaly vyťahoval papiere. Už som mu to chcela vytrhnúť z rúk a nájsť si to sama, keď prehovoril.

„Nechceš si sadnúť?”

„Rob prosím nezdržuj, skutočne sa ponáhľam!” zavrčala som naňho a on skutočne pridal do tempa.

„Tu, tu a tu to podpíš, daj mi kľúč a môžeš ísť,” povýšenecky sa na mňa uškrnul. Myslela som, že mu do toho priblblého úsmevu skočím...

„Čo si robila?” nechápavo som sa naňho pozrela.

„Máš niečo na tvári. To je maska, alebo?” pobavene sa na mňa pozeral. Zabudla som, na Chrisove líčenie jogurtom. Jeho som umyla a na seba som zabudla.

Zlostne som mu hodila kľúče a išla si opláchnuť tvár.

„Je veľmi účinná, možno by si ju mal vyskúšať na vrásky, ktoré sa ti robia z toho priblblého úsmevu,” uškrnula som sa naňho, podpísala papiere, vzala tašku a Chrisa a vypochodovala z domu. Samozrejme som nezabudla teatrálne tresnúť dverami.

Bol to neskutočne skvelý pocit. Zapla som Chrisa do sedačky, hodila mu tie dve hračky a prešla k dverám vodiča. Posledný raz som sa obzrela na dom a nasadla do auta.

Naštartovala som a vyšla z príjazdovej cesty na hlavnú. Síce som chcela byť čo najskôr u Cullenovcov, ale aj napriek tomu som šla opatrne. Nešla som rýchlejšie ako obvykle, keď mám teraz dva dôvody, aby som jazdila opatrne. Okrem toho som to sľúbila Edwardovi.

Ku Cullenovcom som sa dostala asi za pol hodinu. Čas mi krátilo len Chrisove žvatlanie a rádio. Nervózne som poklepkávala po volante, až kým som neodbočila na ich dlhú príjazdovú cestu. Alice už stála na verande a hneď ako ma zbadala mi zakývala. Trochu som sa uvoľnila a dúfala, že sa jej podarilo zbaviť sa ostatných.

Vystúpila som z auta a ona už vyberala Chrisa zo sedačky. Bez slov sme prešli do domu. V obývačke sedela Rosalie s Debbie. Tá by mi mohla celkom pomôcť a vlastne sa jej to týka, takže je dobre, že je tu.

„Ako ste sa zbavili ostatných?”

„Najprv som navrhla hromadné nákupy - to zdrhlo celé pánske osadenstvo. Teda okrem Carlisleho, ktorý je v nemocnici. A Esme som vysvetlila, že potrebujeme prebrať nejaké vaci, takže išla omrknúť nejaký dom,” pokrčila plecami.

„Ďakujem. Myslíš, že sa vrátia?”

„Určite nie najbližšie dve hodiny. Emmett vyzeral dosť vydesene,” zasmiala sa.

„A povedala si Rose o čo ide?” zavrtela hlavou.

„Ale myslela som si, že sa ti hodí aj Debbie,” vysvetlila.

„Mňa to nenapadlo. Neviem čo by som bez teba robila...” usmiala som sa na ňu a obrátila sa k zmätenej Rosalie.

„Tu asi nepôjde o svadbu, však?”

„Nie. Ja... Myslíme si, že som tehotná...” Rosalie stuhla...

Ďalšia kapitola: Ako mu to poviem?

Predchádzajúca kapitola: Priznanie

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 24. Zase sťahovanie...: