Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 28. Hosť

06.01.2010 (15:00) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1787×

Hosť

Zahĺbila som sa do vlastných myšlienok a debatu Esme a Rose som nepočúvala. Oprela som sa do sedadla a pozerala sa na svojho syna. Bol taký zlatý. A onedlho nebude sám. Budem mať dvoch anjelikov, ktorí mi budú oživovať večnosť. Dúfam. Nachvíľu som premýšľala nad Edwardovým správaním. Čo ak robím všetko zle? Prečo všetko kazím a ubližujem mu? Na stotinku sekundy som zvážila, či by som bola schopná vzdať sa anjelika, ktorý vo mne rastie. Hneď čo som si to pomyslela, som tú myšlienku oľutovala. Robím predsa správnu vec. Nesmiem si dovoliť pochybovať. Nie v tomto. A rozhodne nie teraz.

Zo zamyslenia ma vytrhli zvuky na verande. O pár sekúnd sa otvorili dvere a do domu vstúpilo päť osôb...

S mojou rodinou prišiel aj neznámy muž. Vyzeral tak na dvadsaťtri plus-mínus rok. Bol krásny ako upír, ale mal hlboké modré oči. Bol vysoký a vyzeral byť silný. Neposlušné hnedé vlasy mal rozviate vetrom. Neboli dlhé, ale ani krátke. O niečo dlhšie ako Emmettove a o niečo kratšie ako Edwardove. Celkovo vyzeral najmenej ako jeden z Cullenovcov, alebo iných z ich druhu. Ale nebol až taký bledý a jeho svetlá koža akoby jemne žiarila. A v bezchybnej tvári modela mal na rozdiel od Cullenovcov trochu farby.

„Aha čo sme našli v lese!” zvolal Emm zvesela a ukazoval pritom na neznámeho. Obzrela som sa na Esme a ako sa zdá, ani ona ho nespoznala.

„Kto je to?” spýtala sa Rose zvedavo.

„Zdravím, volám sa Josh,” predstavil sa a zvedavo si prezeral jednu tvár po druhej. Pri mne sa na nepatrnú chvíľu zastavil. Neveriaco potriasol hlavou, usmial sa a pokračoval. Druhýkrát sa zastavil pri Debbie. Nechápala som, prečo práve pri nás, keď je očividné, že nie je upír.

„Dobre, ale prečo ste ho priviedli?” spýtala sa tentoraz Esme. Edward medzitým prešiel ku mne a sadol si mi k nohám. Jemne sa mi oprel o kolená.

„Čo je zač?” zašepkala som mu do ucha.

„Počkaj, chce to rozpovedať sám,” usmial sa na mňa a otočil sa späť na Josha. Všetci sa medzitým usadili k svojim polovičkám a Joshovi pokynuli na miesto oproti nám. Zvedavosť ma zožierala a nevedela som sa dočkať dobrého dôvodu, prečo je tento človek tu. Keď si Chris všimol, že si Edward sadol k nám, hneď ožil. Chmatol Edwarda za vlasy a ťahal. Edward stiahol Chrisa z mojich nôh na svoje a Chris sa nahlas rozosmial. Plieskal Edwardovi rúčkami po tvári a Edward mu robil opičky. Musela som sa zasmiať, boli strašne roztomilí. Chcela som sa však dozvedieť, čo tu ten Josh robí, takže som ďalej venovala pozornosť jemu.

„Ako som povedal, volám sa Josh. Putujem už dlho a v lese neďaleko som zachytil váš pach. Bol som zvedavý, pretože sa mi to zdalo nemožné. Toľko pachov, taká veľká skupina? A v lese som stretol vaše polovičky,” jednotlivo sa pozrel na každú z nás.

„Nechcem byť nezdvorilá, ale stále nechápem, kto ste a čo tu robíte,” sykla Rosalie a brala mi tak slová z jazyka.

„Nie som to, čo ste vy,” ukázal na Rosalie.

„Ale nie som ani to, čo je ona,” teraz ukazoval na mňa.

„Tak čo dopekla ste?” zasyčala Rose a znova mi brala slová z jazyka.

„Som to, čo aj ona,” tentoraz pokynul hlavou k Debbie a zvedavo si ju premeral.

„Poloupír?” vyhŕkla som a nebola som jediná. Rose a Esme tiež neveriacky krútili hlavami. Alice stále na schodoch a nepriateľsky si ho merala.

„Ak to hovoríte,” pokrčil plecami a rozvalil sa v sedačke.

„Boli sme na love a zrazu sme zacítili človeka. Dali sme sa na ústup a ten človek sa rozbehol takmer našou rýchlosťou za nami. Viete si predstaviť, čo to bolo?” smial sa Emmett.

„Tak sme sa zastavili, pretože si Edward prečítal v jeho mysli, že to nie je tak celkom človek,” pokračoval s úsmevom na perách.

„No mne tiež nebolo práve do smiechu. Zídem na čistinku a tam sa táto hora pasuje s medveďom. To ma zaujalo, tak som sa rozbehol za ním. Ešte som nevidel upíra, ktorý by lovil zvieratá. A keď sa k nemu o chvíľu pridali ďalší traja, skoro som sa otočil. Ale zvedavosť nakoniec zvíťazila. A oni sa zrazu otočili a ja som im stál tvárou v tvár. Edward si takmer všetko, čo som im chcel povedať prečítal v mojej hlave a hovoril to ostatným skôr, ako som sa stihol nadýchnuť. Vyvalene som na nich pozeral, kým nezačali rozprávať oni. Teda najmä Carlisle a Edward. Emmett sa len zubil a Jasper si ma nie príliš priateľsky premeriaval. Asi ako teraz ty Alice,” usmial sa na ňu a ona sa pri zvuku svojho mena strhla.

„Odkiaľ viete moje meno?” sykla naňho.

„Myslím, že by sme si mohli tykať, predsa len pochybujem, že si odo mňa staršia. Teda ak chlapci neklamali. Bola to dlhá cesta a ja som sa toho veľa dozvedel,” stále sa priateľsky usmieval. Rose sa zjavne nepáčilo, ako veľa toho vie, ale mňa trápila iná otázka.

„Nechcem byť nezdvorilá, ale koľko máš teda rokov?” nejako som mu neverila.

„No asi pred sto rokmi som to prestal počítať. A to už som nejakú tú stovku mal za sebou,” odpovedal akoby sa nechumelilo. On má viac ako dvesto rokov! Poloupír! A stále mladý!

Týmto mňa aj Rosalie nadmieru zaujal. Ide predsa o budúcnosť našich detí.

„Kedy si teda prestal starnúť?” spýtala sa Rose a ja som napäto počúvala.

„Asi sedem rokov po mojom narodení. Bol som prakticky dospelý, ako duchom, tak aj telesne.”

S otvorenými ústami som ho počúvala a hltala každé slovo. Momentálne bol niečo ako anjel, ktorý ma prišiel zachrániť pred tými nemožnými myšlienkami, ktoré sa mi vynárali v hlave. Mala som toľko otázok. A Rosalie tiež. Ostatný nás už veľmi nevnímali, iba ja, Rose, Josh a Edward sme viedli tichú debatu. Ostatný sa zabávali na Emmettovom rozprávaní. Edward sa vlastne do debaty nezapájal, iba sledoval Josha a čítal mu z mysle to, čo sa nám chystá povedať. Aspoň som si to tak vysvetlila, pretože sa díval naňho a niekedy sa otočil, aby skontroloval moju reakciu. Myslím ale, že som sa tvárila stále rovnako nadšene a prekvapene.

„Hovorili, že si mysleli, že si človek? Ako je to možné?” spýtala som sa.

„To vďaka môjmu daru. Viem sa dobre maskovať, som niečo ako chameleón. Ak je treba, dokážem zo seba v podstate spraviť človeka. Dokážem ovplyvniť svoju teplotu, farbu svojej kože, očí alebo vlasov. Tiež črty tváre, alebo vôňu. Je to veľmi dobré maskovanie. Hlavne, keď sa nechcem dostať do stretu so zvedavými upírmi,” usmial sa.

„Ako?” na nič iné som sa nezmohla. Bola som očarená. Netušila som, že by niekto mohol byť schopný niečoho takého.

„Môžem ti to predviesť,” samoľúbo sa usmial a naklonil hlavu. Zrazu sa jeho črty začali postupne meniť. O pár sekúnd sa na mňa pozerala takmer presná kópia môjho Edwarda. Teda až na to, že Edward je krajší a Josh si nechal svoju farbu očí. Šibalsky sa na mňa usmial.

„To je skvelé!” vykríkla Alice a ja som podskočila. Zľakla som sa a bábo tiež. Dosť silno ma koplo a ja som sykla od bolesti. Dokelu aj s Alice! Ospravedlňujúco sa na mňa pozrela a v očiach jej žiaril nápad. Edward sa okamžite presunul na gauč vedľa mňa a jemne ma objal. Starostlivo sa na mňa pozrel a potom venoval škaredý pohľad Alice.

„Si v poriadku?” spýtal sa a prstami mi jemne hladil bruško. Jeho chladivý dotyk bol ako balzam a dieťatko sa tiež upokojilo.

„To len malé, zľaklo sa. Už je to lepšie,” usmiala som sa. Jemne mi stisol ramená a ja som sa oprela o jeho plece. Chris nás zvedavo pozoroval a behal pohľadom medzi mojim Edwardom a Joshovou napodobeninou.

„Alice by sa mohla trochu krotiť,” zavrčal na ňu a pomaly odťahoval ruku. Ja som si ju pritiahla späť. Jeho dotyk mi veľmi pomáhal. Cítila som, že by to bábo mohol mať fakt rád.

Alice sa naňho skrúšene pozrela a vybehla hore. Jasper ju nasledoval a Emmett nachvíľu zastavil svoje rozprávanie. Ale keď si všimol, že už sú preč, rozprával ďalej. A Esme, Carlisle a Debbie ho naoko nadšene počúvali. Raz by to zvládli, ale myslím, že už to hovoril najmenej tretíkrát. A samozrejme každý raz niečo prihodil...

„Nebuď na ňu taký, ona si to neuvedomila,” pokarhala som Edwarda. Nepáčilo a mi, že sa k nej takto správa.

„Kam vlastne išla?”

„Neboj sa, je zahĺbená do príprav našej svadby. Preto som na ňu štekol, nevie sa krotiť. Ospravedlním sa jej,” zmierlivo sa na mňa usmial a oprel si tvár o moju hlavu. Chvíľu sme takto bez slov premýšľali, až kým som si nevšimla Joshov nechápavý pohľad. Trochu som sa odtiahla, no Edward ma zachytil.

„Prepáč, ale ako to dokážeš? Veď ťa musí neskutočne provokovať. Nie som síce upír a nemám potrebu piť krv, uspokojí ma ľudské jedlo, ale nevidel som upíra, ktorý by sa zdržiaval v takej bezprostrednej blízkosti človeka. Ona ti nevonia? Alebo máš také dokonalé sebaovládanie?” s neskrývaným úžasom si nás premeriaval.

„Ja už ju takto nevnímam. Samozrejme, že vonia. Vonia ako nikto iný, ale žil som bez nej ak dlho, že ju nedokážem raniť. Neprežil by som to a môj pud sebazáchovy funguje veľmi dobre. Skrátka odolávam,” pokrčil plecami, akoby to bola hračka. Ale ja viem, ako veľmi sa musí premáhať. No neviem, ale onedlho to vedieť budem.

„To je vážne neskutočné. Zaslúžiš si obdiv. Vlastne vy všetci. Popierate podstatu toho, čo ste. Veľmi sa mi páči váš spôsob života.”

„Tak to nás teší,” usmial sa Carlisle a pokračovali v debate. Ja som obdivovala Edwardovu tvár z profilu. Držal driemajúceho Chrisa.

„Asi by som ho mal uložiť. Ideme domov?” spýtal sa.

„Ešte by som tu rada chvíľu zostala. Prosím,” spravila som naňho psie oči - to som sa naučila od Alice. Nedokážem jej nikdy odolať, takže by to mohlo fungovať.

„Dobre, dám ho zatiaľ k Debbie do izby,” usmial sa a odišiel na druhé poschodie. Ja som pozornosť upriamila znovu na Josha.

„Vždy si putoval sám?” spýtal sa Carlisle.

„Nie. Najprv som asi do svojich piatich putoval s matkou...”

„Ako?!” prerušila som ho. S matkou? Ona prežila?

„No keď som sa narodil, asi som bol smädný, neviem. Pohrýzol som ju a ona sa premenila,” pokrčil plecami a na čele sa mu urobila vráska. Ešte stále bol v podobe Edwarda a vyzeral zvláštne. Nepodobal sa môjmu Edwardovi, ja by som toho svojho rozoznala, aj keby Josh nemal modré oči. Teraz ma ale zaujali jeho slová.

„Takže máš jed?” spýtal sa ho Carlisle, zjavne spokojný s tým, že má čo skúmať.

„Áno. Ona ho nemá?” kývol hlavou k Debbie.

„Nie, nie je jedovatá,” odpovedal mu Emm, ktorý teraz tiež počúval. Mňa ale zaujímala jeho matka.

„Povedal si, že si s matkou putoval do piatich rokov. Čo sa stalo potom?” spýtala som sa s nádejou v hlase. Dúfala som, že účinok jeho jedu nie je pominuteľný, alebo tak nejako.

„Jeden upír zistil akú mám schopnosť a chcel ma pre seba. Mama ma zachránila a on ju zničil.”

„Prepáč, to ma mrzí,” šepla som. V mojom vnútri som tancovala oslavný tanec. Jeho matka prežila! Aj ja prežijem!

„Nemusí, je to už dávno,” pokrčil plecami a oprel sa do sedačky. Zhodil ilúziu a pozeral sa na nás. Teraz začal klásť otázky on a mne sa začalo zívať. Keď som pozrela na hodiny, ani som sa nečudovala. Bola takmer polnoc.

„Edward ideme? Som ospalá,” zašepkala som Edwardovi do ucha, ale je nad slnko jasnejšie, že ma všetci počuli. Všetci sa so mnou rozlúčili, kým Edward vybehol  pre Chrisa a vyrazili sme domov. Zabudla som, že nemáme ani poriadne vybalené. No stále som plesala nad tým, že sa mi začína všetko dariť.

„Počul si Josha?” spýtala som sa Edwarda ospalo.

„Čo konkrétne máš na mysli?” spýtal sa, ale v jeho hlase som počula nádej a nehu.

„No to o jeho matke,” usmiala som sa.

„To, že zomrela?” doberal si ma. Mala som zatvorené oči, ale počula som to v tóne jeho zamatového hlasu.

„Nie, to, že prežila jeho narodenie. Aj Anna by prežila, keby chce. Takže sa nemáš čoho báť,” povedala som so širokým úsmevom.

„Iba ja? Ty si sa nebála?” spýtal sa neveriacky.

„Ja som vedela, že by si ma zomrieť nenechal. A vďaka nášmu hosťovi si tým môžeš byť istý aj ty. Nič okrem premeny sa mi nestane. Budeme aj s našimi deťmi žiť naveky.”

„Deťmi?”

„No keď bude Chris vlkolak, nebude starnúť, kým sa neprestane premieňať,” mrmlala som takmer nezrozumiteľne.

„Už sme doma,” šepkal mi do ucha, keď ma nežne vyberal z auta. Nemala som ani potuchy, kedy som zaspala. Otvorila som oči a stretla sa s tými jeho. To čo som v nich uvidela ma dojalo. Neboli v nich už pochybnosti, strach ani beznádej. Žiadna bolesť. Iba radosť a láska. Nežne na mňa pozeral a mne sa ústam samovoľne zvlnili do úsmevu. Dnes sa mi bude spať o poznanie lepšie...

Ďalšia kapitola: Zmierenie

Predchádzajúca kapitola: Čo bude so svadbou?

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 28. Hosť: