Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 30. Toto nebolo v pláne

09.01.2010 (07:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2105×

Toto nebolo v pláne...

Počas minulého mesiaca:

Moja úžasná rodinka to so starostlivosťou skutočne preháňala. Pochopila by som, že ma Carlisle potrebuje prezrieť aspoň každý druhý deň, ale u Cullenovcov sme trávili celé dni. Nechápala som, načo nám dali dom, keď sme aj tak iba u nich. Alice okolo mňa stále pobehovala so svadobnými katalógmi a pýtala sa na môj názor, ktorý potom aj tak nerešpektovala. Veď som to nechala na ňu. Dostanem príležitosť vyjadriť sa k väčšine vecí, ale môj názor nemusí byť zohľadňovaný. Úžasné.

Nebolo by na tom nič hrozné, ale štvalo ma, že každú chvíľu niečo menila. Najprv chcela broskyňové prestieranie, potom levanduľové. Vymenovávala odtiene, ktoré som nepoznala. Stále visela na telefóne a objednávala termíny. Netuším, čo vymyslela, ale vôbec sa mi to nepáčilo. Raz sa mi zdalo, že do telefónu hovorí taliansky. Dúfam, že len objednávala nejaké kvety alebo jedlo. Ale obávala som sa najhoršieho.

Chudák Jasper musel na niektoré jej výlety ísť s ňou, nakoľko sa Esme a Rosalie odmietali od mňa čo i len pohnúť. A Edward s Emmettom im úspešne sekundovali. Bez sprievodu som sa nedostala ani na toaletu. Stále som mala niekoho za pätami. Snažili sa veľmi nevtierať, ale nepomáhalo to. Ale aspoň som bola s Edwardom. Ten sa mi venoval na plný úväzok. Rozmaznával ma každú sekundu. Štvalo ma, že nemôžem robiť nič normálne, tak som si to vynahraďovala v jeho objatí. Celé dni sme presedeli v obývačke pri nezaujímavých filmoch. Keď ma filmy prestali baviť a Debbie mi Chrisa odmietala požičať, začala som si čítať. Pri tom mi nehrozilo zdvíhanie ťažkých vecí, čuchanie chemikálií ani nič podobné. A zároveň s knihami som i vydupala aspoň izbu na poschodí. Boli sme už aj tak viac menej iba u Cullenovcov. Takže som sa rozložila do postele a čítala.

Mala som zabezpečený dvadsaťštyri hodinový full servis - vždy bol niekto po ruke. A vždy mali všetko, na čo som si spomenula. Tiež som si vydupala aspoň prechádzky po okolí. Nikto sa veľmi nechcel prieť s tehotnou ženou plnou hormónov. Keď som to zistila, využila som to ako sa dalo. Na prechádzky som chodila ruka v ruke s Edwardom. Musel na mňa dávať pozor stále. Strážil ma lepšie ako oko v hlave. Na lov chodil denne asi na hodinku, vtedy, keď som tvrdo spala. Vtedy poveril strážou najčastejšie Rose alebo Esme. Niekedy som si pripadala ako vo väzení, aj keď sa mi môj pobyt za mrežami snažili spríjemniť. Vymýšľali aktivity, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Emmett čas od času vytiahol nejakú spoločenskú hru. S Človeče nehnevaj sa som ho vyrazila z dverí. Hrali sme ho chvíľu, ale jemu padali samé šestky. A nie som taká slepá, aby som nevidela jeho presviedčanie kocky, aby spadla na správnu stranu. Už som si na upírsku rýchlosť začala zvykať, takže ma tak ľahko neoblafne. Okrem toho nie som sprostá, mohol to aspoň lepšie zamaskovať.

Alice mi zas chodila zdvíhať náladu jej plánmi ohľadom svadby. Samozrejme mi nič konkrétne nepovedala, iba sa rozplývala. S Esme a Rose sa nedalo poriadne rozprávať, stále sa na mňa starostlivo pozerali a čakali, kedy budem niečo potrebovať.

Josh sa zdržal desať dní. Za ten čas som sa veľmi dobre informovala. Veľmi sa mu zapáčil spôsob života mojej budúcej rodinky, tak ho Cullenovci vyslali do Denali. Veľmi sa mu pozdávalo, že je Tanyina rodina prevažne ženského zloženia. Tri slobodné upírky sa mu pozdávali viac ako tri zadané. Premýšľala som, že by bolo skvelé, keby si Tanya našla niekoho, kto by ju dokázal držať na uzde. Ak to do svadby nezvládne, rozmyslím si, či ju vôbec pozvem. Nie, že by som sa bála o Edwarda. Skôr sa bojím, čo by z nej zostalo, keby sa naňho čo i len pozrie.

Keď som nemala čo robiť a premýšľala som, napadlo mi niečo nie veľmi pekné. Na svadbe predsa nebudem mať ani pol roka. Ako zvládnem nezabiť svojich rodičov? Alice ma uisťovala, že sa im nič nestane, ale ja som si nebola istá. Čo ak? Nemôžem zrušiť pozvanie, keď už o tom vedia a Alice nebude chcieť odložiť svadbu. Ani ja ju nechcem odložiť o ďalšie zbytočné roky. Musím jej veriť.

Postupne mi nasadili prikrmovanie krvou. Na moje prekvapenie chutila dosť dobre. Nie ako soľ a hrdza. Tak som ju vždy vnímala. Tak mi voňala. No teraz mi chutila. Bola to zvieracia krv, ale bola som si istá, že vo vôni veľký rozdiel byť nemôže. Aspoň nie pre človeka. Mne zvieracia krv vyhovovala. Dieťatko po nej rástlo a silnelo. Znamenalo to síce, že aj silnejšie kope, ale Edwardove ruky ho vždy dokázali rýchlo upokojiť. Nie hocijaký chladný dotyk. Akoby dieťatko vždy rozpoznalo Edwardov dotyk. Rosalie aj Emmett sa pokúšali upokojiť ho, kým bol Edward na love, no nepomohlo. Vtedy som mu začala spievať, nevedela som, čo mám robiť, bolesti boli neznesiteľné. A po mojom zavýjaní sa dieťatko skutočne upokojilo. Odvtedy som mu potichu spievala každý večer.

A na moje prekvapenie to zaberalo. To dieťatko asi nebude hudobník, keď sa mu páči taký škrekot. Ale bola som rada, že ho dokážem upokojiť aj sama a nepotrebujem stále Edwarda. Predtým sa mi zdalo, že jeho má to bábo radšej. Ja sa s ním celé dni rozprávam a nič nepomáha a on len príde a bábo je spokojné. Ale teraz sme boli spokojný obaja. Vedela som, ako ho utíšiť, takže to nebolo také hrozné.

Zaujímavé tiež bolo, keď sa ku mne dostal Chris. Bola som už veľká ako balón. Sedela som na posteli a Edward mi ho priniesol. Bola som rada, že sa mu ho podarilo od Debbie odtrhnúť. Myslela som si, že už k nej prirástol. Každú chvíľu trávila s ním. Mne sa dostal tak na hodinu denne. Chris sa hneď natiahol k môjmu brušku. Jemne sa naňho položil a akoby s bábätkom komunikoval. Hladil ma svojimi malými rúčkami. Bol to skvelý pocit, cítiť aj teplý dotyk. Nie, že by mi tie chladné nestačili, ale toto bolo úplne iné. Mala som svoje detičky pri sebe. Edward hovoril, že sa to Chrisovi veľmi páčilo. A mne tiež. Takže sa z toho stal taký malý rituál pred spaním.

Samozrejme som aj tak niekedy mala výkyvy nálad. Plakala som, aj keď som na to nemala nejaký podstatný dôvod. Pre každú somarinu. Keď zabili Parisa, zomreli Rómeo a Júlia. Dokonca aj keď som pozerala nejakú hlúpu telenovelu. Jasper bol zo mňa zúfalý. A samozrejme len čo som sa rozplakala stála okolo mňa celá rodina a snažila sa ma upokojiť. Kvôli tomu som radšej čítala neutrálne - čiže inými slovami nudné - knihy. Ale aj tak sa niekedy našlo niečo, čo ma dostalo. Napríklad si Emmett uťahoval, že už sa takmer nezmestím do dverí. Ja som to vzala vážne. Odvtedy je v mojej blízkosti radšej ticho.

Asi desať dní pred termínom - Carlisle povedal, že to bude trvať niečo vyše mesiaca - Edward zistil, že môže nášmu anjelikovi čítať myšlienky. Neboli to celkom myšlienky, skôr pocity a reakcie na určité veci. Avšak aj tak nám to pomohlo. Zistili sme, keď bolo hladné alebo sa bálo. Ale najčastejšie bolo šťastné a to mi dodávalo neskutočnú silu. Vedela som, že už to dlho nepotrvá. Túžila som podržať ten malý zázrak. Uveriť, že je skutočný.

Súčasnosť:

Zobudiť sa po takom krásnom sne bol trest od Boha. A ešte k tomu len kvôli svietiacemu slnku. To tu svietilo asi prvýkrát za tento mesiac, tak som sa nahnevane zamračila na okno. Práve dnes musí byť slnečno! V októbri! V Hannoveri! Toto nie je normálne. Toto je zlý vtip!

Ten sen bol taký skutočný a slnko mi ho pokazí!

Snívalo sa mi, že sme s Edwardom na našej lúke. Ležíme v objatí v tráve. Pozeráme sa jeden druhému do očí, ako v prvýkrát čo ma tam vzal. A predsa bolo všetko iné. Ja som bola rovnaká ako on. Bola som krásna a trblietala som sa. Pozerali sme si navzájom do zlatých očí. Všetko bolo také skutočné. A najkrajšie na tom bolo, že na lúke sme neboli sami. Okolo nás pobehovali dvaja chlapci. Jeden vyzeral asi tak, ako by mohol tak o dva roky vyzerať Chris. Trochu dlhšie vlasy a pretiahnutejšiu tváričku, ale stále rovnaký úsmev. A druhý akoby Edwardovi z oka vypadol. Vyzeral asi na šesť, s bronzovými vlasmi, ktoré sa vo svetle krásne odrážali. A na tvári mu žiaril Edwardov pokrivený úsmev. Dokonalá zdrobnenina, až na farbu očí. Mal ich nádherné zelené. A červené líčka. Priskočil k nám takmer upírskou rýchlosťou a Chris za ním kričal.

„To nie je fér, keď podvádzaš! Mami, však to neplatí?” dobehol k nám a hodil sa mi okolo krku. Obaja sa smiali a vtedy ma zobudilo to hrozné slnko!

Naštvane som sa vyškriabala z postele. Trochu som sa ponaťahovala a vybrala sa na terasu. Potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Už zajtra naplánovali pôrod, keď zistili, že bábo je v podstate vyvinuté. Chcú to urobiť skôr, aby ich to potom neprekvapilo. Preto išli všetci okrem Edwarda na lov. Tiež musia zohnať pre drobca nejakú krv, pretože som väčšinu spotrebovala.

Pohladila som si brucho a otvorila dvere na terasu. Na moje počudovanie bolo teplo. Oprela som sa o zábradlie a poriadne sa nadýchla. Všimla som si vo vzduchu poletovať babie leto a pochopila som. Rýchlo som sa otočila na ústup, ale pár sa mi už stihlo zamotať do vlasov. Naštvane som potriasala hlavou, akoby to mohlo pomôcť. So skazenou náladou som vbehla do sprchy. No pri mojom objeme je lepšie povedať vtackala sa. Potrebovala som sa zbaviť tých hnusných pavučín. Pustila som si sprchu, pretože z vane by sa mi asi ťažko dostávalo.

Po skvelej sprche som sa vrátila do izby. Tam na mňa už čakal Edward s raňajkami. Usmiala som sa. Toto bola prvá pozitívna vec, čo ma dnes čakala. Stiahlo ma k sebe na posteľ a poladil ma po brušku. Posunul mi na kolená omeletu a schoval si tvár do mojich mokrých vlasov. Bola som rada, že nerozpráva, pretože som bola nehorázne hladná. Nahádzala som to do seba rekordne rýchlo. V kuchyni zazvonil telefón. Edward sa zdvihol. Ospravedlňujúco sa na mňa usmial a už ho nebolo. Pokrčila som plecami a vložila si do úst posledné sústo. Bola som len v župane, tak som sa rozhodla prezliecť. Alice mi nakúpila tony štýlového oblečenia pre tehotné. Za mesiac som nemala šancu mať všetky kúsky oblečené. Vrátila som sa do spálne, no Edward tam ešte nebol. Využila som zriedkavú situáciu a vzala prázdny podnos. Ten nie je ťažký a do kuchyne to nie je kilometer. To ma predsa nezabije.

Vydala som sa na chodbu. Dom sa zdal prázdny a zbytočne veľký. Pridala som do kroku, pretože ma to deprimovalo. Potrebujem vedieť, že tu nie som sama. Potrebujem cítiť Edwardovo chladné objatie. Okrem toho mám šancu stráviť trochu viac času s Chrisom, pretože išla aj Debbie. Pomaly som vstúpila na prvý schod.

Z kuchyne som počula Edwardov hlas a z obývačky sa na mňa škeril Chris. Vykročila som teda ďalej, ale zatočila sa mi hlava. Nestihla som sa zachytiť a videla som len prudko sa približujúce schody. To som tomu dala! preblesklo mi mysľou. To som pokojne mohla skočiť z okna... Najviac som sa snažila ochrániť si brucho. Najprv som narazila na studené schodisko chrbtom. Vyrazila som si dych. Potom nasledoval dopad na bok. Našťastie som sa neudrela priamo do brucha. Lenže som letela ďalej a nebezpečne sa približovala k poslednému schodu. Všetko to bolo ako zo spomaleného filmu. Každému tvrdému dopadu predchádzalo nekonečné padanie. A napriek tomu mi nikto nedokázal pomôcť. Edward nemohol hneď zareagovať a možno ma ani nepočul. Padala som a modlila som sa za svoje dieťa. Všetko sa musí pokaziť práve keď je to dokonalé. Pred očami mi ani zďaleka neprebehol celý život, videla som iba moje najšťastnejšie chvíle s Edwardom. Jeho prvú noc u mňa v izbe, moje prvé stretnutie s jeho rodinou, odpoludnie na našej lúke, záchranu pred Jamesom, jeho návrat, žiadosť o ruku, zistenie, že s ním čakám dieťa...

Dieťa! Cítila som, ako sa vo mne myká, ale nebolo to nič oproti bolesti, ktorá mi vystreľovala z chrbta a ruky. Hlasno som dopadla na predposledný schod a zhodila vázu, ktorá na ňom stála. Ani som si neuvedomila, že už nemám kam spadnúť. Pocítila som bodnutie v stehne a v ruke. S problémami som chrčala a pozrela som sa na zdroj bolesti. V stehne som mal zapichnutý veľký úlomok z vázy, takisto ako v predlaktí. Nenapadlo ma nič lepšie, ako ich zdravou rukou vybrať. Samozrejme sa z rán začala okamžite valiť krv. Pred očami sa mi zahmlilo a vnímala som iba Chrisov plač. O nekonečných pár sekúnd v tme som počula Edwardov vystrašený výkrik. Hneď na to som sa ocitla v jeho chladnom náručí.

„Bella! Bella, zlatko vydrž!” hovoril roztraseným hlasom. Počula som svišťanie zvuku a zrazu ma už nedržal. Niekam ma položil. Zozbierala som všetky sily na výkrik.

„Edward zachráň dieťa!” vykríkla som hystericky. To bolo to jediné, čo ma v tejto chvíli zaujímalo. Ono predsa nemôže za to, že sa jeho matka potkne aj na rovnej zemi. Počula som, ako Edward hystericky kričí na Carlisleho do telefónu. Dlhú chvíľu som o sebe nevedela. Prebrala som sa až na rezavú bolesť v podbrušku. Počula som zvuk pripomínajúci škrípanie plechu. Edward obdivne vydýchol, ale dieťa som nepočula. Cítila som, ako na mňa dopadá prázdnota. Cítila som, že mu niečo musím povedať, tak som sa zhlboka nadýchla.

„Edward, postaraj sa o naše dieťa, nech sa stane čokoľvek, prosím!” šepla som z posledných síl a upadla hlbšie do tmy...