Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone End 1/2

10.01.2010 (07:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2619×

Rok po...

Hudba

Je sychravý daždivý októbrový deň. Do takého počasia a zvlášť v týchto končinách by ste nevyhnali ani psa. Avšak predsa je aj v takomto počasí niekto vonku. Mladý muž s malým dievčatkom na rukách. V jednej ruke dáždnik a v druhej dievčatko. Dievčatko zas v rúčke drží červenú ružu. Osamotene kráčajú po ceste. Nie je práve deň stvorený na piknik, alebo šantenie v prírode, takže kam môžu mať namierené?

Obaja sú neľudsky krásni. Mladík má bronzové vlasy, nie práve upravené, ale o to krajšie. Tvár má dokonalú a do popredia sa derú jeho zlaté oči. Ale tú dokonalú tvár ničí smútok a beznádej. Dievčatku padajú na plecia kučierky tmavohnedej farby. Na krásnej tváričke jej dominujú hlboké hnedé oči. A na tej malej krásne tváričke sa tiež zračí hlboký smútok. Nepovedali by ste, že také malé dieťa môže cítiť niečo také, ako sa odzrkadľuje na jej tvári. Ako môže taká malá osôbka niečo také chápať? A kto jej spôsobil taký smútok?

Vysvetlenie nájdeme na konci ich cesty. Chodia tam pravidelne raz týždenne. Teda spolu chodia raz týždenne. On je tam častejšie... Chodia tam aj iný ľudia, ale títo dvaja si z toho urobili rituál. Je to práve rok, čo sa stala udalosť, kvôli ktorej sem vlastne chodia.

Väčšina ľudí si ich nevšíma. Sú zabraní do vlastného smútku a tak tu táto dvojica zapadá. Nikto nevie, že mladík je otec dievčatka a sem chodia za jej matkou. Nikto by im to neveril, keď sa pozrú na dievčatko, ktoré by mohlo mať štyri a mladého muža, ktorý nevyzerá na viac ako osemnásť. A predsa je to tak. Ani jeden z nich nie je človek, ale jej matka bola.

Kráčajú po chodníku, ktorý si sami vyšliapali v tráve. Nikto sem tak často nechodí. Sem - tam sa tu mihnú jej rodičia, či priatelia. Niekedy jej bývalý manžel so synom. A často jeho rodina. Ale nikto tak často ako on. Prečo? On si dáva za vinu, že skončila tu...

Idú po chodníku, až zastavia pri mieste, kde odpočíva. Prestáva pršať a on odkladá dáždnik. Nedokáže však odložiť spomienky na ňu. Na jej krásne hlboké oči, ktoré má aj jeho dcéra, a ktoré mu ju každú minútu pripomínajú.. Na jej vlnité vlasy, ktoré jej lemovali tvár. Tú tvár, ktorú tak miloval. Spomína na jej úsmev, ktorý vykúzlila len čo ho zbadala. Na jej červenanie, ktoré zbožňoval. Na jej nepreniknuteľnú myseľ, ktorá ho vždy dokázala prekvapiť. Spomína na zmysel svojho života, ktorý opustil už druhýkrát. No teraz sa to už nedá vrátiť späť. Ona už nevojde do dverí s nahnevaným výrazom, ktorý jej aj tak dlho nevydrží. Chýba mu jej žiarivý úsmev, jej prekrásna vôňa, s ktorou sa naučil žiť. Jej teplo a mäkká pokožka, do ktorej by tak rád zaboril svoju tvár. Jej dotyky, ktoré rozpaľovali jeho chladné telo a zatemňovali mu myseľ. Jej melodický hlas, ktorým ho už nikdy neosloví. Nikdy mu nepovie tie dve slová, ktoré jej nestihol povedať. Naposledy ju pobozkať, cítiť to, čo už nikdy cítiť nebude. Nikdy nebude jeho ženou...

Dievčatku v jeho rukách po lícach začali stekať slzy a jemu sa znova v mysli vynorila jej tvár. Tá tvár, ktorá mu tak neskutočne chýba, aj keď ju má svojím spôsobom stále pred sebou. Pretože dcéra akoby matke z oka vypadla. O to viac to bolí, ale nikdy mu nedovolí zabudnúť a to je dobre. Vždy, keď sa na ňu pozrie, vidí v nej svoju jedinú lásku, ktorú nechal odísť. Sľúbila mu, že to prežije a nesplnila to. Ale on ju nikdy neobviňoval. Premýšľal, čo by sa stalo, keby bol s ňou. Keby ho aspoň raz počúvla a nebola tvrdohlavá. Keby vtedy nezazvonil ten prekliaty telefón. V ten strašný deň vyhaslo svetlo jeho života. Zhasla najjasnejšia hviezda jeho neba, ale zostala mu menšia, ale rovnako žiarivá hviezdička. Sľúbil jej, že sa o ňu postará, nech sa stane čokoľvek. Inak by už dávno bol so svojou láskou v nebi. Ak je to pre upíra možné. Ale všade, kde by bola ona je nebo.

Len kvôli tej malej osôbke v jeho náručí je ešte nažive narozdiel on nej. Nemá cenu žiť vo svete bez nej, ale dal jej sľub. Nikdy si neodpustí, že nebol dosť rýchly. Že nebol pri nej, keď ho potrebovala. Že prišiel neskoro. A najviac to, že jej ani nestihol povedať, ako veľmi ju ľúbi. Že je preňho celý svet a bez nej už život nemá zmysel. To, že rozžiarila jeho večnosť a vrátila farby do jeho života. Ona ho zmenila, urobila ho tým, čím je dodnes. Nepovedal jej, ako veľmi miluje každú bunku jej tela a zniesol by jej modré z neba. Že ten čas, ktorý mu dala bol ten najkrajší v jeho existencii a tiež, že mu bude neskutočne chýbať.

Tá rana, ktorú má na nehybnom srdci ho bude bolieť už navždy, ale dokonca existencie môže žiť s pocitom, že miloval a bol milovaný. Nikdy už nebude celý, pretože ona si jeho srdce zobrala so sebou.

A napriek tomu si vyčíta, že sa vrátil do jej života. Bez neho by jej bolo lepšie. Mala všetko, čo chcela okrem neho, ale s tým by sa naučila žiť. No on jej vzal život. On sám zabil to najcennejšie, čo mal. A to tým, že sa vrátil. Tým, že jej dovolil nechať si to dieťa, hoci teraz ho miluje takmer ako ju. Tým, že nebol pri nej, keď sa rozhodla zísť po schodoch dole. A tiež tým, že šiel zdvihnúť ten hlúpy telefón. Inokedy by ho to ani nenapadlo, ale v ten deň áno.

Neprestane si vyčítať, že tam nebol skôr a nezachytil ju. Zabránil by jej vytiahnuť tie črepy. Keby tam bol skôr, mohlo byť všetko inak...

Myslel si, že časom sa to zlepší, ale teraz je rád, že tomu tak nie je. Nachádza v utrpení isté zadosťučinenie. Každý deň vidí veci, o ktoré ona prišla. A ich dcérka sa každým dňom viac a viac podobá mame. Do jej nevinnej tváre sa vždy pozerá s veľkou bolesťou.

Dievčatko sa netrpezlivo pomrvilo a on ju položil na zem. Sám si kľakol k pomníku s menom jeho vyvolenej. Nemala jeho priezvisko. Doteraz si pamätá žiaru v jej očiach, keď ju žiadal o ruku. Mala byť navždy jeho, ale už nie je.

„Sľúbila si, že vydržíš, že budeme spolu naveky. A teraz  som tu sám. Ako si mohla odísť bez rozlúčky? Prečo si mi to urobila? Prečo si na mňa nepočkala? Mal som s tým počítať. Nemal som sa od teba pohnúť ani na krok. Teraz už je neskoro a ja to nemôžem napraviť. Bola si jediné, čo ma držalo pri živote. Dala si mi oveľa viac ako som mal právo žiadať. Nikdy som si ťa nezaslúžil a predsa si bola iba moja. Mal som ťa nechať, kým to išlo. Bezo mňa ti bolo lepšie. Milujem ťa a navždy budem. Ty si mi dala nový zmysel života. Len kvôli tebe ešte žijem. Chcel som, aby sme boli spolu, ale nemôžem porušiť sľub, ktorý som ti dal. Je to najmenej, čo pre teba môžem urobiť. Zaslúžim si trpieť za to, že som zlyhal. Milujem ťa,” jeho slová zanikali v jeho vzlykoch. Každý deň sa s ňou rozpráva. Vždy, keď sem príde. Ospravedlňuje sa, obviňuje sa a rozpráva jej o všetkom, čoho nemôže byť priamym svedkom.

Dievčatko prišlo k otcovi a objalo ho okolo krku. Po jeho malej tváričke stekali slzy a zmáčali jej tmavé šaty. S otázkou v očiach sa mu potrela do očí a on prikývol. Otočila sa tvárou k pomníku a pomaly prišla celkom k nemu. Položila naňho ružu a trochu odstúpila.

„Milujem ťa mami, prepáč mi,” zašepkalo dievčatko a posledný raz sa pozrelo na meno, ktoré nosí aj ono samo...

Teraz si dovolím byť trochu sentimentálna. Neberte tento koniec zle, skrátka sa mi to hodilo.

Toto bola moja prvá poviedka a ja som nesmierne rada, že mala takých verných čitateľov. Nelúči a mi s ňou vôbec ľahko a bude mi chýbať, ale myslím, že nemalo cenu to viac naťahovať.

Chcem poďakovať všetkým, ktorí poviedku čítali a najmä tým, čo ma podporovali aj komentármi. Strašne si to vážim.

Poviedku ako takú by som určite venovala pár ľudkom, ktorí mi dodávali silu pri písaní tejto poviedky.

Veľké vďaka patrí týmto ľuďom: Regi, ktorá komentovala ako divá, aj keď niekedy mi šlo o život...

mine, ktorá tiež komentovala od začiatku a pravidelne ma nakopávala...

BadLovelyLucy, ktorá mi neskutočne pomohla vo viacerých veciach a jej komentáre boli nenahraditeľným zdrojom energie...

jaane, Nicol,  Dorianne, kiki, Kyky a Zdenuse vaše komenty mi fakt pomáhali...

Ďakujem, že ste so mnou mali trpezlivosť a  vydržali čakanie...

Samozrejme, vám prihodím pár bonusov, ale chcela som si vyliať srdiečko...

Ďakujem!!!

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone End 1/2: