Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 29. kapitola: Dotyky

09.09.2012 (07:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1874×

29. kapitola: Dotyky

„Klameš!“ zakričala som a s Felixovou pomocou sa postavila.

Zrazu sme začuli ženský krik... Všetci traja sme spozorneli a zadívali sa za Edwarda, odkiaľ to išlo. Bolo to blízko a počula som to tiež vďaka svojim zmyslom. Felix skamenel a spozornel, no všímala som si len Edwarda. Ten sa pozeral na mňa a divo ma prepaľoval očami, ak by mohol, tak určite do mňa vypáli dieru. Tiež som naňho bola nahnevaná, ledva som sa držala, mala som chuť nastrieľať mu toľko faciek, koľko len budem vládať. Aj za cenu zlomenín, či pomliaždenín. Čo je vlastne lepšie? No, to je jedno, červený býk stál totiž predo mnou a ja som hrala rolu červeného súkna. Veľmi rýchlo som zabudla na ten ženský krik.

„To je Lucinda,“ zamrmlal Felix a divo zaňuchal. Vyzeral ako pes... Prišlo mi z toho na smiech, ale Lucindu som zachraňovať neplánovala, nech sa deje čokoľvek. Možno si len užíva s niekým na lodi. Edward tiež nevyzeral, že by sa chystal skontrolovať, prečo kričala.

„Felix, choď sa tam pozrieť a vysvetli Lucinde Arove pravidlá na tejto lodi,“ odsekol. On už vedel, čo sa tam robí a tiež vedel, čo si myslí Felix. Dúfam, že o mne nevie nič. Felix len prikývol a vybral sa na opačnú stranu paluby. Zmizol za rohom. Voda nebezpečne búšila do lode a more bolo nehynúco modré a krásne. Avšak celá situácia mala chybu, a tou bol Edward.

Stále ma prepaľoval pohľadom, vôbec ho zo mňa nespustil a kŕčovito zatínal päste. Hrýzla som si spodnú peru a pozerala sa naňho spod mihalníc, lebo som sa dosť obávala toho, čo sa bude diať. Vyzeral, akoby som bola jeho korisť. Srdce sa mi rozbúchalo viac, než bolo zvykom a netušila som, čo chystá. Hruď sa mi nebezpečne zdvíhala.

„Vieš ty, čo ťa čaká?“ sykol cez zuby. Prehltla som. Pokoj, pokoj, pokoj.

„Nič?“ pokrčila som plecami. A naozaj som dúfala.

Zrazu sa mihol, nestihla som ani zhíknuť a už ma mal na rukách. Rozbehol sa a ja som videla rozmazané more a palubu pred sebou. Dosť ma to šokovalo a žalúdok som asi nechala na mieste.

Ocitla som sa pred zelenými dverami. Stále ma mal na rukách a na tvári niesol neprívetivý úsmev. Zapozerala som sa naňho a potom si spomenula na jeho slová... No teda, jasné, že panna ešte chcem byť! Dopekla, veď on ma nesie do svojej izby. Bože, pomôž, ja to nechcem. Nechcem byť ďalšia z tisícich.

„Pusti ma!“ začala som kričať. Položil ma na zem a šikovne mi rukou zatarasil ústa, či zneškodnil moje ruky. Otvoril dvere a surovo ma vhodil do tej obrovskej miestnosti. Ledva, že som sa udržala na nohách a vôbec som nespadla.

„Povedal som ti, že nebudeš robiť problémy, nebudeš mať veľké slová a tobôž nie žiadne veľké činy, ako sú facky,“ vysvetlil mi vecne a zatvoril dvere. Prudko som dýchala a zrazu na mne bolo všetko nalepené. Ja som sa ho naozaj bála. Jeho rysy mi pripomínali neoblomné zviera.

„Ja... Ja...“ koktala som.

„Koľkokrát si ma nepočúvala? Hm? Odpovedaj, Bella!“ zašepkal a pristúpil o krok bližšie. Jeho izba bola podstatne veľká a ja som sedela na zemi pred dverami, takže som ju nevidela celú. Ale úprimne – bolo mi jedno, ako to tu vyzerá - chcela som odtiaľto čo najrýchlejšie odísť. Spomenula som si na jeho slová o tom, že ma Lily hľadá a hrklo vo mne. Myslela som, že srdce už viac búšiť ani nemôže, ale strach ma dusil zvnútra a nebol to strach o mňa.

„Lily,“ zašepkala som. Dostala som toľko odvahy, aby som sa informovala, čo je s ňou.

„Hej,“ odsekol, „aj s Tomom.“

„Kde?“ Z posledných síl som naberala ďalšiu odvahu.

„Nebuď zvedavá,“ zapriadol. Znova bol o krok bližšie. Zasa sa mi nebezpečne zdvíhala hruď a vzduch bol zrazu tmavší. Zhlboka som sa nadýchla a nasala nosom. Zavetrila som kopec vôní, ale prevyšovala tá jeho.

Problém bol, že som stále sedela, otočila som sa a chcela prebehnúť cez posteľ k oknu, ale za tú sekundu, čo som sa zodvihla... Zdrapil ma za šortky, ktoré som mala na sebe a zaklonil mi hlavu. Položil ju na svoje plece a rukami ma stále držal okolo pása. Nemo som sledovala palubné okno a prerývane dýchala. Chcelo sa mi plakať z toho, že som nebola rýchlejšia. Mohla som vyskočiť tým okienkom, radšej aj rovno do vody, len nie toto.

„P-p-prestaň,“ vykoktala som a snažila sa striasť jeho ruky. Boli ako kameň a on slastne vzdychol, keď som sa dotkla jeho dlane, takže som ich radšej spustila vedľa tela.

„Až keď ma poprosíš,“ zašepkal mi do ucha. Ovalil ma jeho studený dych, ktorý sa mi dostával pod kožu a držal sa ma.

„Nikdy!“ vykríkla som. Znova mi priložil ruku na ústa. Chcela som, aby prišiel Felix, chcela som, aby ma ktokoľvek zachránil. A zároveň som chcela vedieť, kam je schopný dostať sa.

„Pamätáš sa, ako si ma na ostrove milovala?“ znova mi zašepkal priamo do ucha. Prehltla som. Na toto som nemala odpoveď. Bola som totálne ponížená, využije všetky esá, ktoré má v rukávoch.

„Nepamätám, tiež som to hrala.“ Chytala som sa ako topiaci sa slamky a zbierala posledné útržky mojej hrdosti.

„Škoda,“ zašepkal a mnou hrklo, „obrovská škoda...“ Trocha viac ma pritlačil k sebe a moja hruď sa znova zdvíhala ako tlaková spúšť. Jeho blízkosť ma desila a desilo ma aj to, že mi neprekážala...

„Prečo, prečo mi to robíš?“ zašepkala som a držala slzy na uzde.

„Lebo kvôli tomu si bola stvorená. Nie si ani náš druh, ani človek, si niečo medzi... A Volturiovci o tvojej podstate rozhodli už skôr, než si sa naučila rozprávať,“ šepkal. Jeho dych bol ako ľadovec. Ako veľký obrovský skalný ľadovec. Pohladil ma po celej dĺžke vlasov, ale moju hlavu si naďalej držal na pleci. Zrazu prešiel na moju hruď a ja som cítila ten obrovský chlad z jeho ruky, ktorý ma nebezpečne mrazil. Dýchala som ešte rýchlejšie, prudšie a sledovala, ako sa jeho ruka hýbe spolu s mojím hrudníkom.

„Tak začnime to, čo mi Aro poručil,“ zašepkal, zdrapil ma za pás a hodil na posteľ. Myslela som, že mi vybil dych, pretože mi na chvíľku prestalo byť srdce. Dopadla som na posteľ a pozerala sa rovno na Edwarda, ktorý stál vedľa postele a pozoroval ma. Teraz mi bolo fuk, či dýcham, najradšej by som teda nedýchala. Pohľad na moju bezmocnosť mnou trhal a ja som nevedela, ako sa z tohto vymotať. Jeho rysy, pohľad, vlasy... Všetko nasvedčovalo tomu, že je to predátor pod papučou svojho „pána“.

Rukou zamieril k svojim džínsam a začal si rozopínať opasok. Keď som to uvidela, chvíľku som to nemo sledovala a po chvíli – zdalo sa mi to ako večnosť – som sa chcela postaviť a ujsť, ale prudko sa na mňa hodil a ruky mi zatarasil nad hlavou. Posteľ bola mäkká a vôbec mi nepomáhalo, že sa príliš hýbem, skôr som mala pocit, že mi periny znemožňujú únik. Myseľ sa mi zastavila a zadívala som sa do jeho tváre. Hľadala som známku toho, že to chce naozaj urobiť.

Ale očividne sa nebál. Pritlačil ma a perami sa začal dobíjať k tým mojim. Ústa som držala v tvrdej linke a celou svojou silovou som ho zo seba chcela zhodiť. Ale on si rýchlo poradil. Ani to, že som z polovice upír mi nepomohlo. Ruky mi zodvihol nad hlavu a položil na vankúš. Ústami sa motal po tých mojich – a čuduj sa svete, jemne – ma na ne bozkával. Otáčala som hlavou zo strany na stranu.

„Nie!“ kričala som ihneď, ako som mala nejakú možnosť, no okamžite mi znemožnil akýkoľvek prístup k sebe. Otvoril mi ústa a jeho dych mnou prešiel ako triaška. Zachvela som sa a znova sa začala hádzať. Nevzdám sa predsa! Neurobím mu takú radosť. Nemohla som hýbať hlavou, dokonale ma držal a nebolo možné brániť sa, nech som sa hádzala akokoľvek. A svojimi ústami mi znemožňoval myslenie... Jeho fyzická blízkosť tiež nebola len tak niečo.

Na chvíľku sa odtrhol, aby moje ruky zovrel do železného zovretia svojej pravej dlane. Tou druhou mi chytil tvár. Za tú sekundu, cez ktorú ma pustil, som mu stihla povedať tých pár slov.

„Nenávidím ťa za to, že to robíš kvôli Arovi...“ Vtedy sa mi zadíval do očí a prinútil ma, aby som ja skenovala tie jeho.

Pozrel sa ešte raz do mojej tváre, a potom na moje telo. Automaticky prešiel ku gombíku na nohaviciach a dotkol sa ho...

Viem, že sa vám pominulé kapitoly zdali dosť zmätené, ale je to tak naschvál. Kto sa snaží vžiť do postáv, do ich minulosti, tak chápe. A som veľmi rada, že vy ste nakoniec pochopili. Bella má pestrú minulosť, nie nadarmo sa dozvedela, že Carlisle bol Edwardov otec, ale to teraz nechajme tak... :)

Neviem, či ste spokojní s touto kapitolou, ale poznáte ma. Mám to pekne premyslené, dlho nám to už trvať nebude. Nepovedala som, kedy sa poviedka presne skončí a myslím, že ešte takých pár kapitol nás čaká, takže teraz vám to pre istotu hovrím/píšem. ;D 

A venované Luluu, lebo je to môj dobíjač energie, takže Lu - nech sa páči. :) 

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 29. kapitola: Dotyky: